Ráno nás zobudia výkriky spod balkóna: Džana! Džanáááá! Zajčok! Zajčoook!
Najprv sa vystrašíme, že to nás už vyháňa náš domáci, ale to veľmi s gruzínskym maybe časom nejde dokopy. Nakoniec sa Zajo vytacká na balkón. Dole stojí zubár Giorgi, ktorý chce pokračovať vo včerajšom večierku a hrubým hlasom na neho volá "Zajčok, pivo chačíš?" No veru nechačí, Giorgi sa ešte chvíľu snaží zobudiť aj Janu, ale márne (ako sme sa neskôr dozvedeli, ona si s ním v noci na toto skoré ráno dohodla rande, ale odmietla vstať, bolo asi 8,00.)
Zajo nám porozpráva niektoré pikošky zo včerajšieho večera, keď doklebetíme, musíme sa zbaliť a opustiť náš domček pod lanovkou. Pri tejto činnosti sa samozrejme nájde aj Zajova "ukradnutá" peňaženka, na spodku batohu.
Raňajky prebiehajú klasicky v plážovom bare, dávame si gruzínsku špecialitu chačapuri adjari. (pre Andreu osudnú, aj keď nie je isté, či nadchádzajúce zdravotné problémy boli naozaj spôsobené touto dobrotou)
Delíme sa na dve skupinky. Zajo, Duško a Janka sa rozhodnú ísť preskúmať Batumi, keďže počasie nie je úplne kúpacie. Ich hlavná úloha je zistiť, kedy a odkiaľ idú vlaky do Ureki. Druhá skupina sa rozhodne predsa len ostať na pláži a ešte sa pobiť s vlnami.
Skupina v Batumi si spraví výlet na kopec lanovkou a pozrie zrekonštruované námestie.
Keďže v info centre im oznámia, že vlak do Ureki nejde, rozhodnú sa ísť do tam autobusom.
Druhá skupina na pláži zatiaľ dosť nervózne očakáva info o vlakoch. Sme totiž vlakoví fanatici a práve táto cesta mala ísť po pobreží a pod zelenými horami. Avšak od Batumi skupinky prijde každému len záhadná mms, ktorá nejde otvoriť. A napriek bombardovaniu smskami, prezváňaniu, informácia o vlakoch neprichádza a neprichádza. Nakoniec predsa len napíšu: Vlak do Ureki nechodí. My sa ale nehodláme vzdať našej vysnívanej vlakovej cesty a preto sa pokúšame ďalej. Po chvíli nám Zajo odpíše. "Vlak je vypredaný." Nakoniec prichádza ešte jedna správa - vlak ide o 19:00. Nuž, z týchto informácii sme veľmi múdri neboli a okrem toho podľa harmonogramu odchádzajúcich vlakov, ktorý sme si vytlačili ešte doma, mal z Batumi odchádzať o 17,30. Peťa, Monča a Žaneta sa rozhodnú ísť radšej maršrutkou, ale Andrea, Barbora a Filip sa vlakového sna odmietnu vzdať a rozhodnú sa nečakať do 19tej, ale vyskúšať skorší vlak.
Pred odchodom sa ešte chceme najesť, čašníci sú ešte pomalší ako zvyčajne a cesta naberá ten správny adrenalín, však už rok sme nezastavovali žiaden vlak. Podarí sa nám dojesť 15 minút pred jeho odchodom, musíme sa ale premiestniť do vedľajšej dediny. Utekáme na taxík, cestou vidíme postávať ľudí pri trati, ale nemáme čas sa zamýšľať, čo tam robia. Taxikár je extrémne pomalý, chce nám porozprávať o všetkých problémoch Gruzínska počas tých dvoch kilometrov, našťastie auto za nami trúbi, a keď taxikár pochopí, že ideme na vlak, trochu zrýchli. Utekáme na stanicu a vlak tam naozaj stojí, lístky nekupujeme, nie je čas (veď mali byť aj tak vypredané) a nastupujeme.
Keď sa vydýchame, tak si všimneme, že tento vlak teda asi nebude ten vypredaný, je poloprázdny, lístky sa kupujú priamo vo vlaku a stoja, 0,5 lari na osobu. Radostne padáme na sedačky a nadšene pozeráme cez špinavé okná. Vlak sa pohýňa a my sa tešíme ako zakýveme našim kamoškám na našej pláži. Všetkým sme napísali správu, že ten vlak ide, nie je vypredaný a my sme v ňom. Vlak za chvíľku zastavuje, kde? Áno, na našej pláži. Tí ľudia na koľajniciach čakali správne na zastávke. No nič, pobaví nás to, ale už sa kocháme krásnou vyhliadkou a cestou nad morom. Stanice sú len v gruzínštine, takže len tipujeme, kde by sme mali vystúpiť. Nakoniec nejako intuitívne vlak opustíme v dedine, ktorá je podľa mapy najbližšie k Ureki (keďže podľa informácii až tam vlak nechodí). Miestni sú trochu prekvapení, že prečo tam vystupujeme, ale nakoniec nás pošlú na taxík, čo je k Filipovmu potešeniu stará Lada (žigulák). Taxikár nás odvezie až na slávnu magnetickú pláž asi za 15 lari pre všetkých. Tam sa neskôr od našich kamarátov dozvieme, že na nás čakali na železničnej stanici, kde ľudia vystupovali z vlaku z Batumi , ale na ich prekvapenie, sme medzi nimi neboli. Takže vlak nakoniec išiel priamo z našej pláže botanickej záhrady priamo až na magnetickú pláž, ale keďže v Gruzínsku sa občas informácie zháňajú ťažšie, tak sme si to obzvláštnili dvoma cestami taxíkom. Ešte že tie ceny sú tam také nízke.
V Ureki nás prekvapia masy ľudí, pripomína nám to Senecké leto v plnom prúde. Na hlavnej ulici sa tlačia ľudia v plavkách ovešaní uterákmi a nafukovacími kolesami. Ureki je známe čiernym rádioaktívnym pieskom, ktorý je liečivý. Pôsobí blahodárne na reumatické problémy a kĺby, preto je tu plno ľudí s takýmito zdravotnými problémami. Keď sa nám s ruksakmi podarí pretlačiť na pláž, stiahnu sa nám žalúdky. Hlava na hlave, totálne a absolútne. O neporiadku ani nehovorím. Sympatické sú ale kone cválajúce po pláži. Pôvodne sme si mysleli, že si nájdeme nejaké dobré miesto na pláži, na ktorom sa vyspíme. Začína ale fučať a pláž je ohradená akýmisi múrmi, za ktorými sú súkromné pozemky. Za nimi vidíme borovice, pod ktorými by sa pravdepodobne dalo skryť, nedá sa k nim ale dostať. Sadneme si preto do plážovej reštaurácie, kde sa rozhodneme počkať na kamarátov. Andrei začína byť po chvíli zle, má teplotu, celá sa trasie. Chorobou si prechádzame postupne jeden za druhým, najskôr Žaneta, potom Andrea, na rad sa dostane aj Monika, Duško, Barborka, Filip, Zajo celý čas očakáva bolesť hrdla a soplík. Bacily sa vyhnú snáď len Peti a Janke.
Po chvíli prichádzajú obe skupiny a tak si povymieňame zážitky. Filip, Barborka a Duško sa potom vyberú hľadať ubytovanie. Mesto vyzerá byť preplnené ľuďmi a tak sú dosť skeptickí k tomu, že sa im podarí niečo nájsť a ešte k tomu lacné. Prechádzajú hlavnou ulicou, všade sú kolotoče, cukrové vaty, automaty, každá reštaurácia má vlastného uja hrajúceho na synťák. Mesto žije, ale oni sa na nočný život vôbec necítia, uprednostnili by skôr kľud a relax, bez všadeprítomnej diskohudby a blikajúcich svetiel. Vyberú sa preto do jednej trochu nenápadnejšie vyzerajúcej uličky, kde vojdú do prvého penziónu. Pôsobí trochu príliš luxusne a chalani odhadujú vysokú cenu za ubytko. Vonku na záhradke vysedávajú turisti, všetko sú to ale Gruzínci, pýtame sa ich, kde by sme našli domáceho. Posielajú nás do baru v záhrade. Domáci hovorí, že majú voľných 7 miest v dvoch izbách, dá nám na naše prekvapenie výbornú cenu (myslím, že to vychádzalo 7 lari na osobu) a ani mu nevadí, že tam budeme spať 9ti. Je to najluxusnejšie ubytovanie za celý náš gruzínsky pobyt. Konečne sú spokojní všetci, tatranský profil nadovšetko aj s bazénom v záhrade. V noci sa spolu s asi polovicou skupiny vyberieme ešte kúpať do mora. Pláž je konečne prázdna, čierny piesok je všade navôkol, vchádzame do tmavého mora akoby do pekla a nevidíme ani na krok. Ako tak plávame pod nami sa začne zjavovať plno svetielok, hurá, planktón. Niektorí ho vidia po prvý krát, plávame ďalej a ďalej, rozrážame hladinu vody, aby sa pod nami čo najviac trblietal. Potom si ešte posedíme na záhrade našej krásnej ubykácie a o polnoci všetko zhasne a stíchne ako v pravom kúpeľnom mestečku.
