Záverečné titulky

Družina sa lúči s Račou, ale vie, že sa ešte vráti

Gruzínska svadba v Khvančkare bola dokonalým happy-endom nášho viac než dvojtýždňového dobrodružstva. Bolo treba sa už len zobudiť a dostať sa na tbiliské letisko.

Ráno dostávame ešte posledné ľahké raňajky a padne za obeť aj melón, ktorý dovtedy plával v bazéniku u nášho hostiteľa Aleca. Filip s ním vykšeftuje aj liter lahodnej domácej čače s dubovou príchuťou v originálnych fľaškách od Coca-coly. A potom už len rozlúčky, objatia, posledné fotky a rozlúštenie hlavolamu, ako sa napchať do autíčka s Mickom Jaggerom a Bobom Marleym na kapote.

Jedná sa o taký minivan, ktorý má len dve predné sedadlá, a nás je deväť plus vodič a ruksaky. Takže začína „apgrejd“  – najskôr dostane auto „zadný rad“ sedadiel v podobe akejsi gaučoidnej lavice. Potom hodíme do kufra pár ruksakov, ktoré poslúžia zadkom tých, čo sa na gaučík nezmestia. Ale čo so zvyšnými bagážami? Miesto je už len na streche a tak prichádza čas viazania námorníckych uzlov. Nuž – umelecký dojem je diskutabilný, ale my sme známi stúpenci funkcionalizmu – takže účel splnený. Zakývame malej Máši a vyrážame.

Ako krevetky...

Cestou sa ešte zastavíme pri slávnom kostole v Nikortsminde, ktorý bohatstvom svojej výzdoby hravo zahanbí aj slávnejšie a turisticky populárnejšie Gelati. Na freskách zaujmú napríklad veľmi pôsobivé ilustrácie apokalypsy a z exteriéru zas nesmierne bohatstvo rozličných florálnych a geometrických kamenárskym reliéfov – ani jedno okno nie je zdobené rovnako. Ak si máte vybrať, či Nikortsminda alebo Gelati – určite Nikortsminda.

Po tejto zastávke sa opäť nasáčkujeme do nášho autíčka a tentoraz už naša cesta povedia prakticky priamo do Tbilisi. Irakli púšťa svoj veľmi zaujímavý výber hitov, myslíme na zážitky z Rače a celého gruzínskeho výletu a pomaly nám začína dochádzať, že výlet sa skončil a my ideme domov, na Slovensko. Naše pocity asi najvýstižnejšie vyjadrí Petra, ktorá zrazu zahlási: "Cítim sa ako vo filme. A teraz idú záverečné titulky." A tak sa tlačíme v kufri minivanu, rekapitulujeme, spievame si s Marvinom Gayom  Aint No Mountain High Enough a klesáme údolím Tkibuli.

Kostol Nikortsminda

Po ceste sa zastavujeme na niekoľkých benzínkach a pri ceste si kupujeme aj taký zvláštny miestny koláč, čo pripomína prejdenú vianočku – a tak táto dedina získa prezývku – dedina prejdenej vianočky.

Poprosíme Irakliho, aby nás vyložil v Didube. Rozlúčime sa s ním a ideme nakúpiť ešte nakúpiť na miestnom trhovisku. Je nedeľa, šesť hodín večer, ale ruch na trhovisku je asi ako u nás v sobotu predpoludním. Skrátka – Didube nespí asi nikdy. Tak pokupujeme čurčkely aj korenia, gruzínsky čaj aj Porošenkove cukríky (iné nemajú), adžiku a čaču. A navštívime našu obľúbenú putiku. Neveria, že sme ešte stále v Gruzínsku. Ale pivo nám načapujú. Keďže do tretej v noci máme ešte času dosť, rozhodneme sa navštíviť kúpele a dať si v meste večeru.

A sme naspäť po vyše dvoch týždňoch na Didube

Kúpele sú klasika, jedinou zaujímavosťou je, že si do nich objednáme aj čaj a to je celkom luxusný zážitok. Ale reštaurácia oproti, to je iný svet! Chcete šalát – nie je problém, teta skočí do večierky o dva domy ďalej a dokúpi paradajky, aby do neho mala, čo dať. Chcete khinkali? Teta sa do večierky vráti a kúpi ešte jednu porciu mrazených. Chcete aj kolu? Nie je problém – večierka to istí. Ale, čo ak chcete na záchod? Musíte vojsť do domu, potom cez kuchyňu a také dvere na dvor – a tam vpravo je kadibúdka. Záchody sú pekné čisté – turecké, len si treba vziať čelovku, lebo na dvore sa nesvieti. Najviac nás však pobaví, keď chcú baby pol litra vína a teta donesie litrovku a prstom ukáže - "Vypite ho potiaľto!" A keď chcete taxík na letisko – teta zakričí na suseda a taxík máte dohodnutý, pekne vás počká. A to nie hocijaký.

V Gruzínsku po páde komunizmu a rozpade sovietskeho zväzu, padla na hubu celá krajina. Nefungovalo prakticky nič, podniky skrachovali, prepúšťali, nezamestnanosť sa šplhala do nebies, inflácia detto a ľudia sa ocitli na ulici. Takže veľa z nich si začalo na seba zarábať – ako sa dalo. A najmä s príchodom turistov začali robiť taxikárov a maršutkárov. A tak sa stalo, že taxikár v jednom z áut, ktoré nás viezli, bol vlastne operný spevák, ktorý však spievanie zavesil na klinec, lebo by ho neuživilo. A v Tbilisi už opera nefunguje. A tak celú cestu až na letisko spieva árie z opier na želanie, až nám od dojatia tečú slzy. Bol fakt dobrý. Až natoľko, že bol vo finále v súťaži Gruzínsko má talent! 

Náš spievajúci taxikár. Ale v taxíku spieval lepšie.

A tak sme sa dostali na letisko. V duty free sme si kúpili fľašku khvančkary a nejaké suveníry a nastúpili do lietadla. Práve v čas – o tri minúty máme odlet. Lenže – naši kamaráti, o ktorých sme si mysleli, že sú v lietadle, v ňom nejakým nedopatrením nie sú. A tak nám neostáva nič iné ako držať lietadlo. Máme v tom prax – držali sme už vlaky, autobusy, loďku... ale lietadlo? A tak jeden telefonuje (ale nikto nedvíha), druhý kýve letuške, že musíme čakať a ona nás len upokojuje. Kamaráti nakoniec dorazia v poslednom letiskovom autobuse – a s veľkými ováciami zaujímajú miesta vedľa nás. To malé meškanie doženieme. Ale čo sa im stalo? Zaspali. Uložili sa a bez budíka. Počúvame historky, ako sa čírou náhodou zobudili, balili, ako ich zdržiavali pri pasovej kontrole (ktorá bola aj v našom prípade fakt nekonečná) a ako si mysleli, že to už nestihnú. Stihli.

Dospávanie na Istanbulskom letisku

V Istanbule to už potom bola pohoda. Našli sme si miestečko, dospali noc a všetko stihli. Autobus zo Schwechatu bol nám pripadal neobvykle pohodlný a chladný, ale len kým nezišiel z klasickej cesty kvôli rekonštrukcii a nezačal nás pohadzovať. To je ten rytmus, ktorý nám chýbal. Ale aj tak sa strašne vliekol. Keď prídeme do Bratislavy, hneď sa cítime o niečo lepšie, vezieme sa cez most Apollo a pohľad na piliere už rozobratého Starého mosta vyvolá na našich tvárach spokojný úsmev. "Už na ňom chýbajú len tie kravy," skonštatujeme. 

Posledná zastávka – Mlynské Nivy. Zájdeme ešte do bufetu, aby sme si pekne po gruzínsky pripili na šťastný návrat a na to, aby sme sa do bájnej Kolchidy ešte niekedy vrátili. Chlapci predvedú aj obľúbený mužský gruzínsky zvyk, vyhŕňanie si trička nad pupok. A ihneď zosnováme aj ďalšie plány – afterparty v Rači na Tbiliskej, kde vypijeme pravú račiansku khvančkaru a ochutnáme aj račiansky burčiak! Aj sa tak stalo! Video sme poslali aj do Rače. A čo bolo ďalej, to sa dozviete z našich ďalších zápiskov.

Bufet na autobusovej stanici Mlynské Nivy ako spomienka na Didube

Kde je Darina alebo ako sa dostať na gruzínsku svadbu (smer Racha)

Naša výprava a pôvabná domáca Tamara na záhradke hostela v Kutaisi.

Náš krásny gruzínsky výlet sa pomaly chýli ku koncu, je piatok a v nedeľu letíme z Tbilisi domov. Rozhodujeme sa, či teda pôjdeme už naspäť do Tbilisi a prípadne si urobíme ešte v sobotu jednodňový výlet do Kazbegi. Veľmi sa nám ale nechce, pretože po Mestii už na turistov nemáme náladu a radšej by sme zažili niečo autentické. Najradšej podobne autentické, ako bola Chiatura, i keď niektorí po návrate od baníkov už nemôžu čaču ani cítiť. Napokon teda vyhráva naša únava a hlavne Filipovo lobovanie za výlet do neďalekej vinárskej oblasti - Racha (ďalej ako Rača). Ešte pred výletom do Gruzínska sme totiž v rámci prípravy zašli na prezentáciu dvoch dievčat, ktoré boli v Gruzínsku na dobrovoľníckej práci cez projekt GLEN. A práve tu sme spoznali Katku, ktorú sme poctivo vyspovedali a ona nám povedala, že musíme vidieť oblasť Raču, lebo je veľmi krásna a oboznámila nás aj s filmom Rača, láska moja. Takže vlastne jej vďačíme za mnoho našich zážitkov. Vtedy si Filip zaumienil, že my jednoducho do tej Rače ísť musíme aj keby čo bolo a ako bolo. Nikto z nás ale nevie, ako to tam vyzerá, čo tam vlastne je a okrem toho, že chceme ochutnať druh vína, ktorý sa vyrába len tam - khvanchkaru, vlastne nemáme iný dôvod tam ísť. Filip na mape nájde malú bodku, je to dedinka, ktorá sa volá Khvanchkara a je presvedčený, že práve to je to miesto, ktoré musíme vidieť (asi to bolo nejaké vnuknutie či osud). A tak sa teda poberieme, lúčime sa s našimi krásnymi domácimi z nášho krásneho hostela v Kutaisi. 

Kláštor Gelati

Najskôr si ale chceme ísť pozrieť kláštorné mestečko Gelati, v ktorom je niekoľko pravoslávnych kostolov. Tu Filip spôsobí veľké pobavenie u tiet, ktoré predávajú suveníry, lebo sa pred nimi prezlečie z kraťasov do dlhých nohavíc. Dohodneme sa s maršutkárom, ktorý nás sem doviezol, že nás odvezie aj do Rače. Po prehliadke kláštorov na neho čakáme, rozprávame sa s domácimi a riešime, či vôbec príde a či sa do tej Rače niekedy dostaneme. To, či sa z nej niekedy dostaneme aj naspäť, nás v tom momente ešte nezaujíma. Celkovo sme si po skoro troch týždňoch konečne zvykli na gruzínske tempo a tak počúvame gruzínske piesne, ktoré hrajú v jednom z otvorených áut a je nám fajn. Maršutkár samozrejme dorazí, vezie nás samými serpentínami a veľmi peknou krajinou do hôr. Počúvame dokola cédečko s gruzínskou muzikou a nechávame sa unášať cestou. Dohodneme sa, že v Rači už nebudeme hovoriť, že sme zo Slovenska, ale rovno z bratislavskej Rače. Smejeme sa, lebo si vymyslíme historku, že do Rače prichádzame hľadať Darinu. Totiž, film Rača, láska moja (ak ste ho ešte nevideli) skončil trochu nejednoznačne. Nie je jasné, či Darina ostala v gruzínskej Rači so Zaurom alebo odišla späť do Bratislavy. A keďže si skôr myslíme, že ostala, tak sme sa ju rozhodli v tej Rači nájsť. Isto už bude starou babičkou, ktorá nám otvorí svoj útulný domček, navarí nám a pozve nás, aby sme u nej nocovali. Celkovo sme rozhodnutí, že v Rači vyhľadáme babičku a u nej sa ubytujeme, chceme už len autentické zážitky. 

Priehrada Shaori

Stúpame maršutkou stále vyššie, prechádzame Tkibuli, veľmi pekným baníckym  mestečkom so zaujímavou architektúrou. (99% ľudí by ho opísala trochu inak, ale my máme na takéto miesta špeciálnu uchýlku). Maršutkár nám zastavuje na vyhliadke, poobdivujeme krajinu a ideme ďalej. Chvíľu na to sa nás pýta, či sa nechceme ísť kúpať, pretože po ceste je priehrada Shaori. Z nápadu sme nadšení, prichádzame k obrovskej vodnej nádrži, ktorá je obklopená horami, poprezliekame sa do plaviek a šup ho do vody. Teda, nebolo to až také jednoduché. Dievčatá postávajú chvíľku vo vode a zrazu z nej s jačaním vybiehajú. Plávajú v nej totiž malé rybičky, ktoré po chvíľke státia začnú obkusovať nohy. Tým, čo strávili predošlý deň pekne v jaskyni a kúpeľoch dobiedzavé rybičky vadia a ostávajú preto radšej na suchu. Skupinka, ktorá zažila banícke dobrodružstvo ale využíva túto jedinečnú príležitosť trochu si schladiť hlavu a naskáče bez rozmyslu do jazera. Popri plávaní už na šťastie žiadne rybičky necítime. Po príjemnej prestávke pokračujeme ďalej. Nie sme už ďaleko od cieľa. Keďže Khvanchkara je malinká dedinka, ktorá dokonca nemá ani len nápis s jej názvom, ju najskôr prejdeme bez povšimnutia. Až v ďalšej dedinke náš maršutkár osloví niekoho na ulici a pýta sa, či je Khvanchkara ešte ďaleko. Miestni nás ale posielajú naspäť. Maršutkár sa vypytuje, kam nás má odviezť, my mu však len hovoríme, nech nás vysadí kdekoľvek, že si niečo nájdeme. Nerozumie, ako to myslíme a pýta si od nás telefónne číslo ľudí, ku ktorým ideme. Vysvetľujeme mu, že nič také nemáme a on nás odmieta vyložiť, kým nám niečo nenájde. Zrazu zbadá skupinku mladých mužov, ktorých sa najprv pýta, že kde je teda tá Khvanchkara, na čo mu odpovedajú, že tu. Spýta sa ich aj na to, či nevedia o nejakom ubytovaní a na to oni zase odpovedajú, že áno - tu.

Na to si už aj mi všimneme, že postávajú pred domom s nápisom: Wine guesthouse. 

Khvanchkarská ubykácia

Hneď sa nás ujmú a ukážu nám ubykáciu, čiže drevený domček na ich záhrade. Hovoria na nás po anglicky, čo nás veľmi neosloví. Za celý čas našej dovolenky sme angličtinu nepočuli a ani nám popravde nechýbala. Sme trochu smutní, že plán s babičkou nevyšiel a máme pocit, že chalani nás berú len ako turistov, nie ako vzácnu delegáciu z bratislavskej Rače. Aleco (náš hostiteľ) nás však hneď prekvapí tým, že v Bratislave už bol a pozná aj zopár slovenských slov. Tak to už sme úplne v šoku, neskôr aj dodá, že bol aj v Spišskej Novej Vsi!
Po vyslovení sumy za nocľah - 20 lari a zhliadnutí ubykácie s nemocničnými posteľami sme trochu zneistení. Aleco však rýchlo dodáva, že v cene sú aj raňajky, večera a nakoniec dodá, že aj víno. Tak to mal povedať hneď. Napätie z nás opadne a hneď sme veselší. Postupne zisťujeme, že v Khvanchkare nie je ani obchod (teda jeden tam je, ale taký, kde treba zavolať predavača, aby prišiel) a žiadna krčma. Ostávame teda na záhrade s hojdacími sieťami, Aleco nám urobí prehliadku sudov, v ktorých robí víno. 

Päťminutová hra na agroturistiku (rýchloprednáška o víne)

Zoznamujeme sa aj s jeho bratom Iraklim a jeho manželkou Tamarou. Neskôr nám prinesú aj výbornú večeru, ochutnáme konečne nefalšovanú khvanchkaru (z ktorej sme smeli vypiť len jednu fľašu, lebo je vzácna a mal jej málo) a nejaké biele víno. Aleco, Irakli a Tamara sa od nás celý večer nepohnú, rozprávame im o našej ceste, debatujeme o Gruzínsku a problémoch tejto krajiny. Dozvedáme sa, že Aleco sa sem len nedávno vrátil po ôsmych rokoch strávených na Malte, v dedine či oblasti s priemerným vekom obyvateľov 70 + je teraz považovaný za hrdinu. Dokonca o ňom natočila gruzínska televízia jeden diel seriálu Hero of the hope (niečo ako Pošta pre teba), takže spoznávame takúto mediálnu hviezdu. Večer plynie a plynie a my už vieme, že žiadnu babičku nepotrebujeme a že nám je s touto partičkou dobre. Musíme sa ale rozhodnúť, či ďalší deň odcestujeme do Tbilisi alebo ostaneme do nedele a budeme dúfať, že to lietadlo nejakým zázrakom stihneme. Naši domáci sa nám ale ospravedlňujú, že sa nám ďalší deň nebudú môcť venovať. V Khvanchkare bude totiž svadba (!!!), kam musia ísť a okrem toho príde na návštevu aj ich rodina. Spočiatku si myslíme, že tým pádom už nemajú ani miesto pre nás na ubytovanie. Hneď nás ale ubezpečia, že kľudne môžme ostať, rodina sa vyspí inde, miesta majú dosť. Sestry Kalinové si vymenia rýchle a všehovoriace pohľady. Svadba. Svadba!! Sľúbená v maršutke z Usghuli!!! Horlivo prikyvujeme. Ostávame, je to jasné. Za každú cenu, aj keby to lietadlo z Tbilisi malo odletieť bez nás. 

Spokojná najedená račianska delegácia

Aleco s Tamarou sú z toho trochu zmätení, nevedia, či sa im podarí nás na tú svadbu dostať, žení sa ich veľmi dobrý kamarát a 9 hostí navyše je predsa len celkom dosť. My sa ale dušujeme, že každý bude mať svoju úlohu a určite sme na tej svadbe veľmi potrební. Napríklad Monika môže byť dídžejka, Andrea fotografka, Barborka pôjde ako novinárka, aby  o nej mohla napísať článok a tak ďalej. 

 

Na ďalší deň (svadobný) nám pripravia raňajky o 12tej. 

Naši domáci potom odchádzajú na obrad do kostola. Dohodneme sa, že po obrade nás vezmú na výlet, potom ale budú musieť ísť na slávnosť do kulturáku. Naša skupina sa opäť rozdeľuje, jedni idú na výlet do okresného mestečka Ambrolauri (skontrolovať, či je tam naozaj hlavná ulica - Bratislavská), druhá časť sa ostáva v Khvanchkare, pretože chce ísť na sľúbený výlet. 

Zástavka v Khvanchkare s vínovou mozaikou

Vydávame sa na prechádzku po dedine, inými slovami nenápadne hľadáme kostol. Nájdeme však len cintorín, objavujeme ale gruzínsky zvyk - zanechávať nebohým čaču a víno, otvorená fľaška je na stolíku pri každom hrobe, namiesto fotografií zosnulých sú vyobrazení na maľbách. Po prechádzke prichádzame naspäť do domu. Aleco a jeho kamoš Guga nás berú dvomi autami na výlet k rieke, spolu s nami idú aj ďalší ich kamaráti. Vo vedľajšej dedine nakúpia veľa piva (Zajo je na rozdiel od nás ešte v permanentnom strese, počas pauzy pred obchodom vybieha z vedľajšieho auta a dušuje sa, že by sme mali niečo kúpiť. Posielame ho teda do obchodu, kde však zistí, že domáci sa o pitný režim už bohato postarali a tak mu odporučíme, nech sa upokojí a nechá sa unášať touto krásnou chvíľou). Krátko po tom však druhé auto stratíme, stratíme aj signál a keďže v aute, kde sedí Janka so Zajom nevie nikto po anglicky, smejeme sa, že si obaja určite myslia, že ich uniesli. Po chvíľke sa ale objavia celí vysmiati. Prichádzame k tyrkysovej rieke, ktorá tečie popod skaly. osadáme si na breh, máčame si nohy a niektorí sa aj vykúpu (voda má asi 5 stupňov). Pripomína nám to Sardíniu (konečne nie Slovensko), chýbajú nám už len vysokohorské kozy pasúce sa na skalách. A tak debatujeme v chládku pri pive a je nám hej. 

Krásny kaňon s tyrkysovou vodou. V lete sa tu skrývajú obyvatelia všetkých okolitých dedín

Po ceste späť Aleco zastaví, lebo chce počkať na druhú delegáciu v aute, ktorá sa niekde zabrzdila. Sestry Kalinové sa rozhodnú túto situáciu využiť ako cikpauzu, vyskočia z auta a ladným krokom prehopsajú smerom ku kríčkom. Po ceste je ale nastražená prekážka, ktorú si nevšimnú. Barbora teda skočí nôžkou do bahna a tá nôžka jej tam akosi ostane a nejde von. Andrejka ju teda chytí za ruku a snaží sa ju vytiahnuť, ale má popritom taký záchvat smiechu, že jej sily nestačia. Barborke sa noha zabára hlbšie a hlbšie, možno by ju aj vytiahla, ale nechce prísť o nové sandále a keďže sa zaboraná v bahne nevie ani pohnúť stratí rovnováhu a padne na zadok. Záchvaty smiechu silnejú. Možno by dopadla ako Artex v Bažine smútku, nebyť pohotového Gugu, ktorý vybehne z druhého auta a schmatne Barborku za ruku a takto ju udatne zachráni. Nakoniec bola zachránená aj sandála.

Celá delegácia má z tejto scény značné pobavenie, odkráčame k neďalekej studničke, kde sa snažíme z tohto zážitku spamätať a zmyť zo seba kusy bahna.

Sandálka aj Barborka zachránené z "Bažiny smútku"

Po ceste do Khvanchkary stretávame druhú skupinku, ktorá mala tiež pekný deň a je rozhodnutá, že na svadbu je ísť nevhodné, chcú si radšej opekať na záhrade a idú preto hľadať na to vhodné palice. Po peknom výlete sa vyvalíme na hojdacie siete, pozdravíme Aleca, ktorý celý vymódený odchádza na svadbu a dúfame, že po nás teda príde. Po nejakom čase posedávania na záhrade za zvukov hudby, ktorá sa ozýva po celej dedine (kulturák čiže svadba je od nášho ubytovania vzdialená asi 10 metrov) to už Barborka nevydrží, dostane amok, že takto na tú svadbu nakoniec určite nepôjdeme a vyberie sa preto ísť sa tam aspoň zdiaľky pozrieť. Nikomu nič nepovie, lebo podľa nálady v skupine si je istá, že by sa na ňu vyliala spŕška o tom, aké je to nevhodné alebo aká je hrozne netrpezlivá. Filip ju ale zbadá cez plot, ako si veselo vykračuje po ulici a tak pre jej bezpečie radšej vybehne za ňou. Sadáme si na Barborkinu veľkú spokojnosť pred kulturák a pozorujeme vyobliekané detičky v tortových šatičkách hrajúce futbal. Zatiaľ nám celkom stačí aj atmosféra svadby v pozadí, nemusíme byť na nej priamo prítomní. Máme tiež pocit, že celkom zapadáme, pretože väčšina ľudí tiež len tak postáva pred kulturákom. Okrem toho po krátkom nakuknutí zistíme, že to tam ešte až tak nežije a tak čakáme na Aleca, ktorý nás má prísť zavolať. Po chvíľke sa k nám pridáva aj Andrea, ostatní nami zatiaľ pohŕdajú a nechápu našu drzosť a veselo si opekajú párky. Napokon sa žúr v kulturáku nejako rozbehne a my nadšení temperamentnou hudbou a hlukom, ktorý k nám dolieha, sa snažíme nenápadne pozrieť aspoň cez okno, aby sme vedeli, čo sa vnútri deje. No netreba veľa a zrazu sa pri nás objaví Aleco, ktorému niekto prezradil, že sme tam. Sme asi ľahko rozoznateľní a všetci vedia, že u neho bývame. 

Nevesta so ženíchom sa do zábavy veľmi nezapájali.

Mladý a starý tamada

Aleco teda rozhodne, že toto je ten správny moment, aby sme šli dnu. Žiaľ urobí tak akurát v momente, kedy sa Andrea rozhodla ísť si do našej ubykácie doliať víno. Nemôžeme na ňu však čakať, Aleco nás ženie dnu a cestou nám vysvetľuje skvelý plán, ktorý spolu s Iraklim vymysleli. Irakli je totiž tamada (čiže niečo ako starejší), moderuje celú svadbu a má množstvo vstupov medzi pesničkami. Jeden takýto vstup má venovať práve nám, kde nás uvedie ako hostí, ktorí prišli na svadbu do gruzínskej Rače priamo zo samotnej slovenskej Rače. Vtedy musíme vstať, pozdvihnúť čaše a pripiť si so svadobčanmi. Sme zo svojej úlohy trochu nervózni, ale bez váhania sa jej zhostíme. Po tomto akte nám všetci zatlieskajú, milo sa na nás usmievajú a nám je jasné, že nás prijali a už sme aj my svadobnými hosťami. Irakli odloží mikrofón a vyzve Barborku do tanca, tancujeme vo víre ďalších tanečníkov, berie nás kamera (niektorí sa dokonca dostali na ďalší deň aj na youtube). Gruzínska svadba je niečo úžasné, všetci sa divoko zabávajú, žiadne hanblivé vysedávanie pri stoloch. 

Svadobné tanečky

Svadobná zábava cca 20:00

Stoly sa prehýbajú jedlom, pretože zvykom je, že ukladajú taniere jeden cez druhý, človek po chvíľke už ani nevie rozoznať, ktoré jedlo je už rozjedené a ktorého sa nikto ani nedotkol. 

 Keď nastane správny čas, odchádza Aleco zavolať aj našich ostatných kamarátov (teda najskôr poverí Andreu, ktorej pridelí aj 17 ročného družbu, ale tej nikto neverí a tak ich musí ísť osobne zavolať sám Aleco). No a potom už iba tancujeme, pijeme, veselíme sa. Nevesta so ženíchom miznú už okolo desiatej večer na svadobnú cestu do Batumi. Postupne si všimneme, že dievčat a žien rapídne ubudlo a okrem Sloveniek sú tu už len starenky, ktoré klebetia v prednej izbe. Tancujú len stále viac opitejší veľkí a silní chlapi. Monika dostane skvelý nápad spraviť sabráž, keďže objavila šampanské a tak zháňa niečo ostré. Skvelý nápad, keďže sa vraví, že keď Gruzínec raz vytiahne nôž, tak ho musí použiť. Našťastie jej nikto nerozumie. S ostatnými si snaží pripiť veľký miestny chlapík, ktorý už je v takom stave, že miesto vína zviera v rukách tkemali a potom sa zvalí na zem. A tak radšej 

 Aleco o polnoci zavelí, že sa ide domov skôr ako sa situácia vymkne kontrole. 

Svadobná zábava cca 23:00

"A potom prišla búrka, hučalo more a nikto už nič viac nepočul a nevidel...."

Chiaturské dobrodružstvo a lanovkový raj

Chiatura, kde miesto MHD fungujú lanovky, ktoré sú zadarmo

Po prvej noci v Kutaisi sa naša výprava opäť delí. Gro skupiny sa rozhodne navštíviť slávnu Prométeovu jaskyňu a Stalinove obľúbené kúpele Tskaltubo. A my – zvyšní traja odvážlivci – Andrea, Barbora a Filip sa vydávame do ozajstnej gruzínskej divočiny, kam všetci turisti túžia, ale len máloktorý z nich naozaj vkročí – do Chiatury (čítaj Čjatura). Chiatura je mesto s množstvom starých lanoviek, ktoré pred pár rokmi zaplavilo rubriky zaujímavostí zo sveta vo všetkých svetových médiách a teda aj na Slovensku. Neuniklo ani našej pozornosti a dostalo sa tak na zoznam „must see“. Vlak do Chiatury ide ráno o pol piatej, takže ho oželieme a naše prvé kroky smerujú na hlavný dopravný uzol v Kutaisi. Je to vlastne taká miestna obdoba tbiliského Didube so stovkami maršutiek a primeraným počtom stánkov. A majú tu aj McDonald, ktorý slúži ako hlavný orientačný bod a generátor dopravných komplikácií. Na nákupy však nie je čas, lebo maršutka každú chvíľu odchádza. Toto je typ „pravidelnej linky“ pre domácich a je ako sa patrí naplnená do prasknutia. Cesta trvá asi hodinku. Ako klesáme dolu do mesta po mierne serpentínovej ceste, vidíme nákladné auto, ktoré prerazilo zvodidlá a ani srnky (a kravy) netušia, na čom to visí zo zrázu.

Ale nás samozrejme zaujímajú najmä lanovky. Stačí vystúpiť v meste a prvá stanica je hneď po ruke, s niekoľkými krásavicami hojdajúcimi sa na lanách a ďalšími hrdzavejúcimi na zemi pod nimi. Chvíľu ostávame v napätí, skepticky konštatujeme, že určite už nebudú fungovať a tak sme sa sem trepali zbytočne. Vtom však zbadáme, ako sa hýbu a smerujú na vrcholky útesov k panelákom a my vyskakujeme od radosti. Najmä Barborka, ktorá bola pár dní nešťastná z toho, že sme nestihli autentickú slávnosť v Svaneti a to bol aj jeden z dôvodov, prečo sme sa vybrali sem. Aby sme zažili niečo naozaj autentické! Okrem toho už dávno dostala kvôli svojej posadnutosti lanovkami aj výstižné gruzínske meno - Princezná Sabagiro, v preklade Princezná Lanovka.

Napokon však ostávame verní tradíciám a ideme sa pred nasadnutím na prvú z nich najskôr aklimatizovať do krčmy. Chvíľu ju síce musíme hľadať – podľa Filipa dôkaz, že toto je naozaj chudobný kraj, ani krčmy nemajú – ale nakoniec sa nám to podarí. Stačí vstúpiť a už sa na nás vrhajú miestni obyvatelia a pýtajú sa, odkiaľ sme a čo nás sem privádza. „Slovakia?“ „Rača čemi sikvaruli?" (Rača, moja láska) „Ty znaješ?“ A už Filipa všetci bozkávajú. V Gruzínsku sa totiž bozkávajú iba muži, ale zato hojne. Čudujú sa síce, čo tu robíme, veď v Chiature nič nie je (podľa nich), ale stačí spomenúť lanovky a už sa nám núka miestny „guide“, alebo ako sám seba nazýva „gid“, že nás po nich posprevádza. Skoro nás ani to pivo nenechá vypiť.

  

Tak teda lanovky. Myslím, že nezveličujem, ak napíšem, že Gruzínsko je rajom lanoviek. V každom meste, ktoré za niečo stojí, nájdete aspoň jednu. Keď ste pravidelnými čitateľmi našich zápiskov, tak viete, že sme ich aj poriadne využili. Ale Chiatura je... skrátka Chiatura. Je to lanovkový svätý grál. Nielen že sa ich tu nachádza strašne veľa (aj keď funguje už len zlomok toho, čo predtým), ale najmä – sú staré, schátrané a na obrázkoch vyzerajú skutočne hrôzostrašne. Ak sa v nich zaseknete, môže sa stať, že vás bude musieť prísť vyslobodiť špeciálny tím z Tbilisi (a to v Gruzínsku trvá minimálne pol dňa). Skrátka nič pre mäkkýše.

Náš „gid“ nás obozretne berie najskôr na tie „bezpečnejšie“. Stačí prejsť pár desiatok metrov od krčmy a už sme na „stanici“, z ktorej premávajú rovno 2 – Mir a Mir 25. Jedna je klasická plechová búda, druhá je trochu väčšia a luxusnejšia (áno, stávajú sa z nás znalci). Najskôr nás čaká ten väčší punk, vonkajší náter je síce krásne azúrový, ale na interiér akosi nestačil. Nastupujeme, dvere sa zatvárajú, svetlo do temnej plechovej búdy vniká len cez malé okrúhle okienka. Krv v žilách nám prúdi rýchlejšie – je to radosť, je to adrenalín, je to splnený sen? Asi z každého niečo. Pohneme sa a lanovka pokojne stúpa strmo hore. Tlačíme sa raz pri okienkach, zvečňujeme si tieto pamätné chvíle a asi za minútu sme hore. Odtiaľ máme krásny výhľad na celú Chiaturu a gid nám všetko pekne poukazuje.

Na sídlisku žijú už len tri rodiny a samozrejme kravy

Teraz trochu miestopisu a topografie. Koho to nezaujíma, nech tento odstavec preskočí. Chiatura kedysi prezývali Zlaté čierne mesto. To preto, že sa tu ťaží mangán a tým pádom bolo za sovietskych čias výkladnou skriňou socializmu. Baníci ťažko pracovali, a preto sa tu ničím nešetrilo – v meste boli vysoké platy, skvelá infraštruktúra, prekvitala kultúra a šport, stavali sa nové budovy. Bývať v Chiature kedysi znamenalo - žiť si ako kráľ. Potom však prišli divoké deväťdesiate roky a dnes si žijú ako králi už len niektorí – biele gorliere, čo bane sprivatizovali a teraz veselo tunelujú. V meste je veľká nezamestnanosť a chudoba. Z kopca, kde stojíme pekne vidieť pozostatky tejto zašlej slávy- veľké divadlo (slúžiace na hosťovania súborov z Tbilisi či Kutaisi), nákupné centrum, radnicu, alebo betónovú ruinu výhliadkovej reštaurácie, ktorá mala byť postavená na susednom kopci. Celé mesto je vkliesnené do údolia, či skôr akéhosi kaňonu so strmými kolmými stenami. Ťažba sa sústreďovala hore a podobne aj nová bytová výstavba – takže na jednom kopci je malé sídlisko, na druhom baňa alebo lom, na treťom väčšie sídlisko a tak ďalej. Preto tu vzniklo toľko lanoviek – presun na jeden či druhý útes, ale aj ponad roklinu sa riešil pomocou nich. Tie väčšie s oknami slúžili ako mestská doprava, tie plechové búdky zas ako „výťah“ do bane. A dnes sa z nich stáva trochu bizarná turistická atrakcia.

Gid nám všetko pekne vysvetlí a poukazuje a zoberie nás aj na vyhliadku na opačnej strane. Tu sú paneláky, kde vraj skoro nikto nebýva – z Chiatury už ušiel, kto mohol. Po tom, čo zídeme späť do mesta, ho žiadame, nech nás zoberie aj na lanovku, ktorá ide vodorovne ponad roklinu. Najskôr váha, tvrdí, že tou sa bojí ísť aj on (lanovka ide vo výške 450 metrov), ale nahovoríme ho. Ozajstné dobrodružstvo ešte len začína. Táto lanovka sa nachádza totiž priamo v baniach pár kilometrov za mestom. Gid sa ponúkne, že nás odvezie. Keďže sme ho však vytiahli z krčmy, tak z tohto nápadu nie sme nadšení. Má síce krásne červené Mondeo, ale my radšej chceme ísť taxíkom. Gid nechápe prečo chceme platiť taxikárovi, keď by nás on odviezol zadarmo, ale my sme neoblomní.

V bani spôsobíme obrovské pobavenie – ako traja šibnutí Slováci, čo sa prišli voziť lanovkami – viac našťastie nerozumieme. Tety lanovkárky sa len smejú a spomínajú film Rača, moja láska. Keď nastúpime do lanovky, ktorá je síce tiež azúrovo natretá, ale miesto okien má len akési zamrežované vetračky, „nebezpečenstvo“ už ani nevnímame. Kým sa náš gid zrazu neprizná, že tie mreže mu pripomínajú basu, v ktorej si 17 rokov odsedel, na slobode je len zopár mesiacov. No, ako na toto zareagovať? Tak sa tvárime, že nič a radšej to nerozoberáme. Neskôr nám nejakí Gruzínci vysvetľujú, že tam v istom období nebol problém, aby vás zabásli na 15 či 20 rokov aj za nejakú malú krádež, či iba za to, že ste príliš hlasno dávali najavo svoj nesúhlas s vládou, prípadne za prechovávanie omamných látok. Každopádne, vtedy nás napádali ďaleko horšie delikty.

Lanovka k magnéziovým baniam

Adrenalínová lanovka ponad priepasť

Obsluha lanovky, teta drží brzdu

V bani, tu už sa nesmie fotiť.

Tu ešte turistu nevideli a tak mala lanovková obsluha aj baníci väčšiu atrakciu ako my z ich lanoviek.

Prvá lanovka nás vezie rovno ponad závod, v ktorom sa vyťažená mangánová ruda spracováva. Z kopca, kam sa dostaneme, ide potom ďalšia – ponad roklinu do jednej z baní. Na obrázkoch to vyzeralo drsne, ale pre nás je to už iba ďalšia lanovka. V bani nám sbs-kár zakazuje fotografovať, ale jeden záber si predsa spravíme. A tak sa vraciame späť po tých istých lanách. Oproti sa vezú chalani, čo idú na šichtu.

V baníckej mini krčme

Trojité vachtanguli

Keď zostúpime späť dolu, robíme si ešte pár fotiek a gid sa nám zatiaľ stratí z očí. O chvíľu však už kýva z malej búdky pri mostíku. Opatrne vstúpime a v miestnosti veľkej asi ako paneláková detská izba sa tlačí zo desať chlapov, pred nimi fľaše, poháre, chlieb, kabanos a kelímok s adžikou. Gid nás predstavuje – „Rača čemi siquaruli“ a baníci už nalievajú, zoznamujú sa, bozkávajú (Filipa). Gruzínske prípitky nemajú konca kraja, čača tečie potokom a my sa nestačíme brániť. Po niekoľkých poldecákoch príde aj na krásny gruzínsky zvyk – Vachtanguli a nakoniec si aj zatancujeme. Pripíjanie nemá konca kraja a skúste povedať gruzínskemu baníkovi, že vy si na svetový mier alebo na krásu žien nepripijete? V istom momente sa náš gid vytratí, ale my sme plne zaujatí upevňovaním družby, takže si to všimneme, až keď jeho červený tátoš zaparkuje rovno pred „krčmičkou“. Asi bude najvyšší čas ísť. Blízko Chiatury sa totiž nachádza aj ďalšie z našich „must see“ miest – Katschi Sveti - miniatúrny kláštorík na vrchu úzkej a vysokej skaly. A ani cisterna čače by nám nezabránila v tom, aby sme ho navštívili. Nezaujíma nás už ani, či náš gid pil s nami, hlavne, nech nás tam odvezie.

Katschi Sveti

Keď Barborka prvýkrát objavila ešte doma na Slovensku pri prezeraní destinácií v Gruzínsku Katschi Sveti na fotke, ukázala prstom na domček na pilieri a zahlásila: „Sem chcem ísť!“ Dala si ho aj ako pozadie na plochu monitora. Vtedy sme však vôbec netušili, kde vlastne tento kláštor je a či do tých končín vôbec zablúdime. Keď sme zistili, že vysnené lanovkové mestečko je len kúsok od kláštora, brali sme to ako osudové znamenie. Ibaže, keď sme prišli k nemu, zistili sme, že tam smú ísť iba muži, aj to len s povolením samotného patriarchu. Hore v pustevni žije mních, ktorý nesmie schádzať a tak mu každý deň posielajú na lane chlieb a vodu. Asi si viete predstaviť naše sklamanie. Ale! Dolu sme stretli aj jedného mladého Gruzínca s Bibliou v rukách, s ktorým sme sa dali do reči. On tam medituje a duchovne sa očisťuje, aby raz mohol za pustovníkom vyjsť. Tvári sa, že veľmi neverí, že by mu patriarcha to povolenie dal, ale o to viac mu veríme my a tak ho prosíme, aby sa tam za nás potom pomodlil a poslal od nás aj pozdravy patriarchovi.

U "gida" doma s jeho dedou (mamou)

Slnko už pomaly zapadá, ale naše dobrodružstvo sa ešte nekončí. Sme totiž už celkom hladní – vlastne sme celí deň jedli iba trochu baníckeho chlebíka s lacným kabanosom a adžikou a tak nás gid volá k sebe domov na lobio, ktoré jeho mama robí najlepšie na svete. Nuž, ťažko protestovať, najmä v našom fyzickom rozpoložení. Gid býva v peknom dome, má veľmi sympatickú pani mamičku, aj koberce na stenách, aj televízor, ktorý stále zapína a my mu vysvetľujeme, že televízor fakt pozerať nechceme. Akurát to lobio akosi nechodí. A vlastne – ono sa ani nevarí. A nám ide za asi hodinu (posledný a vlastne jediný) vlak, a sme ukrutne hladní a naši kamaráti nás v Kutaisi čakajú, takže zdrháme. Teda baby zdrhajú a Filip sa dlho a pokorne v ruštine ospravedlňuje. Gid nás ešte dobehne a pri divadle sa aj odfotíme, ale potom mu už za dosť nejasných okolností zdrhneme. Baby nakúpia pivo a jedlo a Filip sa ešte lúči a následne stratí, no nakoniec vlak stihneme a nastupujeme doňho všetci spolu.

Nakladané uhorky a tavený syr nikdy nechutili tak dobre. Ponúkame aj ostatných cestujúcich, s niektorými sa aj zoznámime. Filip ponúkne pivom aj policajov, ktorí sedia oproti cez uličku, ale nechcú. Vraj v službe piť nemôžu. Tak vypijeme všetko my. 

Šoférujeme vlak!

V Zestaponi nám dojdú zásoby a tak sa Filip podujme na nákup v staničných potravinách. Eskortu mu robia dvaja policajti. Cítime sa trošku ako v Konjici na Balkáne, kto čítal i ostatné cestopisy, vie. Cesta po trištvrte hodinke pokračuje. Stihneme sa ešte aj navtierať do kabínky rušňovodiča a vychutnávame si cestu zo sedadla vedľa neho. Keď po asi štyroch hodinách vystúpime v Kutaisi (áno, maršutkou to trvalo niečo vyše hodinu) obleje nás šťastie z návratu domov. A vtom k nám pristúpia policajti a vyťahujú fľašku – šichta skončila, môžeme začať piť! Zdrháme. Sú asi dve hodiny v noci a na dvore nášho hostela sa ešte žúruje. Naši kamaráti sa na nás pekne bavia. Poučenie: nie, lanovky v Chiature nie sú nebezpečné. Ale dávajte si pozor na baníkov a ich čaču!

Dobrodružná cesta z Mestie do Kutaisi

Keď sme večer dostali ponuku na maršutku, o ktorej sme si mysleli, že má byť iba pre našu skupinu a ktorá odchádzala až o prijateľnej ôsmej ráno, netušili sme, že túto skvelú ponuku dostala ďalšia polovica Mestie.  A keďže maršrutka musí byť zaplnená po posledné miestečko, je náš odchod pozvolný. Sedačky sú na veľmi nečakaných miestach, najmä také vyklápacie, a nášmu šoférovi sa nepozdáva, že by ich mali obsadiť naše batohy. Keďže on sám nemá na streche záhradku, batohy na zdesenie našej posádky ukladá na strechu cudzej maršrutkya zaväzuje ich lanom. Sľubuje, že sa nemusíme o svoju batožinu báť, že pôjdeme celý čas spolu. Nuž na výber nemáme, tak sa odovzdávame osudu. Odjazd z Mestie trvá vyše hodiny, naberáme cestujúcich každých pár metrov a stále sa čakáme s druhou maršutkou.  Keď konečne vyrazíme, tak asi po 15tich minútach serpentín máme prvú pauzu - chlapcom z vedľajšej maršutky prišlo nevoľno a keďže naše maršutky musia ísť spolu, stojíme aj my. Kocháme sa výhľadmi, všetci posedávajú na okraji kľukatej cesty, maršutky zaparkované v zákrute. Sme ako karavánový sprievod, ale nie s ťavami, ale maršutkami. Keď všetci dofajčia a vydýchajú sa, nasadáme a ide sa ďalej... asi pol hodinu, keď tu ďalšia zastávka - na RAŇAJKY!!! Vtedy sme ešte netušili, že toto je bežná prax, tak ako sa dakedy bývala obligátna autobusová pauzička v Žarnovici. Tak nemôžme byť hladní, treba si dať rannú kávičku a šoféri idú až do Tbilisi. Ale zástavka je to pôsobivá. "Motorest" je priamo nad priehradou s tyrkysovou vodou. V tieni kadibúdky sa schovávajú tri malé prasiatka. Ženy v kuchyni navaria, na čo si len zmyslíme. Všetko čerstvé. Jedna čistí cibuľu na priedomí, ostatné vaľkajú cesto na chačapuri. Môžme si dať aj vajíčka na tvrdo s ružovou svanetskou soľou. Celé osadenstvo oboch maršutiek asi hodinu raňajkuje. Žaneta venčí prasiatka aj miestneho psa. 

Po raňajkách pokračujeme v ceste. Ani nie po 10 minútach zase stojíme. Stopne nás osobné auto, ktoré nevie naštartovať a tak mu pomáhame. Ja obdivujem úle a predaj medu, naši spolujazdci z Dánska už začínajú byť trochu nervózni, mali ešte na večer nejaké plány (tuším chceli ísť ešte na Kazbeg) - no v Gruzínsku mať plány, toľká nerozvážnosť. A Španiel sa bojí, že nestihne lietadlo (ale však lietajú len v noci a je asi 11 hodín ráno). Auto sa nám nepodarí naštartovať, ale aspoň sa náš šofér snažil, teraz už musí pokračovať v ceste. Však má nejaký harmonogram, možno... V Zugdidi, kam ideme už bez prestávky, zastavujeme natankovať. Keď šofér chce pokračovať v ceste, naša maršutka nevie naštartovať. Hm, no už to začína byť naozaj bizarné, ale nakoniec to bolo len chvíľkové zlyhanie a ide sa ďalej. 

Do Kutaisi sme prišli asi po šiestich hodinách cesty (asi 230km), už veľmi unavení, zmačkaní a spotení. V poriadku došla aj naša batožina na druhej maršutke. Vystupujeme pri vlakovej a maršutkovej stanici, kde je poriadne rušno a po týždni mimo mestskej civilizácie s tým máme spočiatku celkom problém. Šoféri taxíkov na nás pokrikujú a chcú nás niekam vziať, ale my po tak náročnej a dlhej ceste maršutkou nedokážeme znovu nasadnúť do ďalšej. Pôvodný plán, že hneď pokračujeme do Rache, sme zavrhli. Zrazu nám nikto nerozumie a nevie poradiť, ako sa dostaneme do centra a kde je ulica, na ktorej je hostel, ktorí nám Dáni poradili. Po 20 minútach chôdze rozpáleným mestom, sme už dosť podráždení, nikde žiadna krčma, kde by sme si oddýchli a rozhodli sa, čo ďalej. Keďže náš hostel má byť na Tbilisi ulici, všetci nás posielajú naspäť na stanicu, lebo si myslia, že sa chceme dostať do Tbilisi. Nakoniec objavíme reštauráciu s podivným interiérom ako od Flinstonovcov, kde si konečne dávame pivo a zrazu je všetko krajšie. Keďže niektorí z nás vlastnia aj múdre telefóny, zisťujeme, kde sa nachádzame a ktorým smerom to centrum je a že je teda pekne ďaleko. Objednáme si aj obed, keďže si s majiteľom rozumieme len poskromne, necháme sa takmer všetci presvedčiť na nejakú miestnu špecialitu - polievku. Keď nám ju prinesú, väčšina je nepríjemne šokovaná a znechutená, takto si ju teda nepredstavovali. Veľká misa číreho vývaru a v nej obrovský kus mäsa s lojom a kosťami. Časť skupiny má aj opicu alebo je chorá, takže na experimenty moc nemá chuť, ale tak, vyskúšame. Polievka je prekvapivo lahodná, mäso úplne mäkké a vývar je cesnakový. Polievka sa volá Khashi a ako sa neskôr dozvedáme, je to gruzínska špecialita na opicu.

Po obede sa vyberieme do centra už mestským autobusom (číslo 1). Stále nevieme, či v hosteli bude pre nás - 9 člennú skupinku - miesto. Našťastie je hostel prázdny a je veľmi pôvabný, pôvabná je aj jeho majiteľka Tamara, ktorá sa veľmi čuduje, odkiaľ sme sa od nich dozvedeli, keďže sú otvorení iba pár mesiacov. 

Porozprávame jej o našej ceste s Dánmi. Postupne obsadzujeme hojdacie siete na dvore, ja rozložím konečne aj tú moju. Nikam sa nám odtiaľto nechce a rozhodneme sa, že tam ostaneme dve noci a že sa prestaneme kamsi hnať. Zhodneme sa, že sa nám už nechce nič plánovať, organizovať, trojtýždenný výlet dokáže človeka vyčerpať a že by sme tu kľudne ostali až do odletu. Po sprche a chvíľke oddychu nás to však prejde, ale napriek tomu sa dohodneme, že sa už necháme len tak unášať gruzínskym osudom, a dobre urobíme, ale o tom, kam nás nakoniec zaveje až neskôr.

Keď sa večer ideme prejsť po meste, stretávame bývalého vojaka, ktorý nám ukazuje dieru v bruchu. Už v druhej krajine nám niekto ukazuje vojnové zranenia. Ideme skontrolovať aj centrálnu vlakovú stanicu, či nám z nej zajtra niečo nepôjde, keďže sa chystáme na dva rôzne výlety do okolia. Andrea s Barborkou a Filipom chcú ísť do Chiatury (baníckeho mestečka, kde nič okrem asi 15tich lanoviek nie je) a ostatní do Prometeovej jaskyne a kúpeľov Tskaltubo. Stanica je obrovská, ale veľa vlakov z nej nejazdí, nám do Chiatury iba o 5 hodine ráno, čo teda oželieme. V Kutaisi objavíme ďalšiu lanovku, ktorá vedie na kopec nad mestom, kde je klasicky - ruské kolo a lunapark. Tak to si samozrejme nenecháme ujsť. Ostaneme tam aj na večeru a vypijeme im jediné a posledné víno. Cestou domov je už celý areál zatvorený a my musíme preliezať plot.

A toto bol posledný "normálny" cestovateľský deň, odtiaľto poniektorí zažili už len čisto surreálny kolotoč zážitkov.

Zajova básnička o ceste z Mestie:

Maršutka

Z Mestie ide sa
cesta dlhá vezie sa

celý deň v plnke

nie ako v bavlnke

Maršutka je plná

Abana na mňa volá
daj si ešte čaču
nech nie je toľko plaču

V predu sedia dáni

sú to štyria páni

dvaja sa mi páčia 

oni si však stačia

Ideme v nej ďaleko

trvá to priam odveko

keď nám šofér zastaví

srdce nám hneď poľaví

Nad priehradou jedlo sýte

stojíme tu dlho skryte

chačapuri, lavaš, čaje

jeden sa tu sýto naje

Kutaisi je neďaleko

Maršutkami sa to vie to 

vyhodí nás na ulici

v neznáme a po opici.