Chiaturské dobrodružstvo a lanovkový raj

Chiatura, kde miesto MHD fungujú lanovky, ktoré sú zadarmo

Po prvej noci v Kutaisi sa naša výprava opäť delí. Gro skupiny sa rozhodne navštíviť slávnu Prométeovu jaskyňu a Stalinove obľúbené kúpele Tskaltubo. A my – zvyšní traja odvážlivci – Andrea, Barbora a Filip sa vydávame do ozajstnej gruzínskej divočiny, kam všetci turisti túžia, ale len máloktorý z nich naozaj vkročí – do Chiatury (čítaj Čjatura). Chiatura je mesto s množstvom starých lanoviek, ktoré pred pár rokmi zaplavilo rubriky zaujímavostí zo sveta vo všetkých svetových médiách a teda aj na Slovensku. Neuniklo ani našej pozornosti a dostalo sa tak na zoznam „must see“. Vlak do Chiatury ide ráno o pol piatej, takže ho oželieme a naše prvé kroky smerujú na hlavný dopravný uzol v Kutaisi. Je to vlastne taká miestna obdoba tbiliského Didube so stovkami maršutiek a primeraným počtom stánkov. A majú tu aj McDonald, ktorý slúži ako hlavný orientačný bod a generátor dopravných komplikácií. Na nákupy však nie je čas, lebo maršutka každú chvíľu odchádza. Toto je typ „pravidelnej linky“ pre domácich a je ako sa patrí naplnená do prasknutia. Cesta trvá asi hodinku. Ako klesáme dolu do mesta po mierne serpentínovej ceste, vidíme nákladné auto, ktoré prerazilo zvodidlá a ani srnky (a kravy) netušia, na čom to visí zo zrázu.

Ale nás samozrejme zaujímajú najmä lanovky. Stačí vystúpiť v meste a prvá stanica je hneď po ruke, s niekoľkými krásavicami hojdajúcimi sa na lanách a ďalšími hrdzavejúcimi na zemi pod nimi. Chvíľu ostávame v napätí, skepticky konštatujeme, že určite už nebudú fungovať a tak sme sa sem trepali zbytočne. Vtom však zbadáme, ako sa hýbu a smerujú na vrcholky útesov k panelákom a my vyskakujeme od radosti. Najmä Barborka, ktorá bola pár dní nešťastná z toho, že sme nestihli autentickú slávnosť v Svaneti a to bol aj jeden z dôvodov, prečo sme sa vybrali sem. Aby sme zažili niečo naozaj autentické! Okrem toho už dávno dostala kvôli svojej posadnutosti lanovkami aj výstižné gruzínske meno - Princezná Sabagiro, v preklade Princezná Lanovka.

Napokon však ostávame verní tradíciám a ideme sa pred nasadnutím na prvú z nich najskôr aklimatizovať do krčmy. Chvíľu ju síce musíme hľadať – podľa Filipa dôkaz, že toto je naozaj chudobný kraj, ani krčmy nemajú – ale nakoniec sa nám to podarí. Stačí vstúpiť a už sa na nás vrhajú miestni obyvatelia a pýtajú sa, odkiaľ sme a čo nás sem privádza. „Slovakia?“ „Rača čemi sikvaruli?" (Rača, moja láska) „Ty znaješ?“ A už Filipa všetci bozkávajú. V Gruzínsku sa totiž bozkávajú iba muži, ale zato hojne. Čudujú sa síce, čo tu robíme, veď v Chiature nič nie je (podľa nich), ale stačí spomenúť lanovky a už sa nám núka miestny „guide“, alebo ako sám seba nazýva „gid“, že nás po nich posprevádza. Skoro nás ani to pivo nenechá vypiť.

  

Tak teda lanovky. Myslím, že nezveličujem, ak napíšem, že Gruzínsko je rajom lanoviek. V každom meste, ktoré za niečo stojí, nájdete aspoň jednu. Keď ste pravidelnými čitateľmi našich zápiskov, tak viete, že sme ich aj poriadne využili. Ale Chiatura je... skrátka Chiatura. Je to lanovkový svätý grál. Nielen že sa ich tu nachádza strašne veľa (aj keď funguje už len zlomok toho, čo predtým), ale najmä – sú staré, schátrané a na obrázkoch vyzerajú skutočne hrôzostrašne. Ak sa v nich zaseknete, môže sa stať, že vás bude musieť prísť vyslobodiť špeciálny tím z Tbilisi (a to v Gruzínsku trvá minimálne pol dňa). Skrátka nič pre mäkkýše.

Náš „gid“ nás obozretne berie najskôr na tie „bezpečnejšie“. Stačí prejsť pár desiatok metrov od krčmy a už sme na „stanici“, z ktorej premávajú rovno 2 – Mir a Mir 25. Jedna je klasická plechová búda, druhá je trochu väčšia a luxusnejšia (áno, stávajú sa z nás znalci). Najskôr nás čaká ten väčší punk, vonkajší náter je síce krásne azúrový, ale na interiér akosi nestačil. Nastupujeme, dvere sa zatvárajú, svetlo do temnej plechovej búdy vniká len cez malé okrúhle okienka. Krv v žilách nám prúdi rýchlejšie – je to radosť, je to adrenalín, je to splnený sen? Asi z každého niečo. Pohneme sa a lanovka pokojne stúpa strmo hore. Tlačíme sa raz pri okienkach, zvečňujeme si tieto pamätné chvíle a asi za minútu sme hore. Odtiaľ máme krásny výhľad na celú Chiaturu a gid nám všetko pekne poukazuje.

Na sídlisku žijú už len tri rodiny a samozrejme kravy

Teraz trochu miestopisu a topografie. Koho to nezaujíma, nech tento odstavec preskočí. Chiatura kedysi prezývali Zlaté čierne mesto. To preto, že sa tu ťaží mangán a tým pádom bolo za sovietskych čias výkladnou skriňou socializmu. Baníci ťažko pracovali, a preto sa tu ničím nešetrilo – v meste boli vysoké platy, skvelá infraštruktúra, prekvitala kultúra a šport, stavali sa nové budovy. Bývať v Chiature kedysi znamenalo - žiť si ako kráľ. Potom však prišli divoké deväťdesiate roky a dnes si žijú ako králi už len niektorí – biele gorliere, čo bane sprivatizovali a teraz veselo tunelujú. V meste je veľká nezamestnanosť a chudoba. Z kopca, kde stojíme pekne vidieť pozostatky tejto zašlej slávy- veľké divadlo (slúžiace na hosťovania súborov z Tbilisi či Kutaisi), nákupné centrum, radnicu, alebo betónovú ruinu výhliadkovej reštaurácie, ktorá mala byť postavená na susednom kopci. Celé mesto je vkliesnené do údolia, či skôr akéhosi kaňonu so strmými kolmými stenami. Ťažba sa sústreďovala hore a podobne aj nová bytová výstavba – takže na jednom kopci je malé sídlisko, na druhom baňa alebo lom, na treťom väčšie sídlisko a tak ďalej. Preto tu vzniklo toľko lanoviek – presun na jeden či druhý útes, ale aj ponad roklinu sa riešil pomocou nich. Tie väčšie s oknami slúžili ako mestská doprava, tie plechové búdky zas ako „výťah“ do bane. A dnes sa z nich stáva trochu bizarná turistická atrakcia.

Gid nám všetko pekne vysvetlí a poukazuje a zoberie nás aj na vyhliadku na opačnej strane. Tu sú paneláky, kde vraj skoro nikto nebýva – z Chiatury už ušiel, kto mohol. Po tom, čo zídeme späť do mesta, ho žiadame, nech nás zoberie aj na lanovku, ktorá ide vodorovne ponad roklinu. Najskôr váha, tvrdí, že tou sa bojí ísť aj on (lanovka ide vo výške 450 metrov), ale nahovoríme ho. Ozajstné dobrodružstvo ešte len začína. Táto lanovka sa nachádza totiž priamo v baniach pár kilometrov za mestom. Gid sa ponúkne, že nás odvezie. Keďže sme ho však vytiahli z krčmy, tak z tohto nápadu nie sme nadšení. Má síce krásne červené Mondeo, ale my radšej chceme ísť taxíkom. Gid nechápe prečo chceme platiť taxikárovi, keď by nás on odviezol zadarmo, ale my sme neoblomní.

V bani spôsobíme obrovské pobavenie – ako traja šibnutí Slováci, čo sa prišli voziť lanovkami – viac našťastie nerozumieme. Tety lanovkárky sa len smejú a spomínajú film Rača, moja láska. Keď nastúpime do lanovky, ktorá je síce tiež azúrovo natretá, ale miesto okien má len akési zamrežované vetračky, „nebezpečenstvo“ už ani nevnímame. Kým sa náš gid zrazu neprizná, že tie mreže mu pripomínajú basu, v ktorej si 17 rokov odsedel, na slobode je len zopár mesiacov. No, ako na toto zareagovať? Tak sa tvárime, že nič a radšej to nerozoberáme. Neskôr nám nejakí Gruzínci vysvetľujú, že tam v istom období nebol problém, aby vás zabásli na 15 či 20 rokov aj za nejakú malú krádež, či iba za to, že ste príliš hlasno dávali najavo svoj nesúhlas s vládou, prípadne za prechovávanie omamných látok. Každopádne, vtedy nás napádali ďaleko horšie delikty.

Lanovka k magnéziovým baniam

Adrenalínová lanovka ponad priepasť

Obsluha lanovky, teta drží brzdu

V bani, tu už sa nesmie fotiť.

Tu ešte turistu nevideli a tak mala lanovková obsluha aj baníci väčšiu atrakciu ako my z ich lanoviek.

Prvá lanovka nás vezie rovno ponad závod, v ktorom sa vyťažená mangánová ruda spracováva. Z kopca, kam sa dostaneme, ide potom ďalšia – ponad roklinu do jednej z baní. Na obrázkoch to vyzeralo drsne, ale pre nás je to už iba ďalšia lanovka. V bani nám sbs-kár zakazuje fotografovať, ale jeden záber si predsa spravíme. A tak sa vraciame späť po tých istých lanách. Oproti sa vezú chalani, čo idú na šichtu.

V baníckej mini krčme

Trojité vachtanguli

Keď zostúpime späť dolu, robíme si ešte pár fotiek a gid sa nám zatiaľ stratí z očí. O chvíľu však už kýva z malej búdky pri mostíku. Opatrne vstúpime a v miestnosti veľkej asi ako paneláková detská izba sa tlačí zo desať chlapov, pred nimi fľaše, poháre, chlieb, kabanos a kelímok s adžikou. Gid nás predstavuje – „Rača čemi siquaruli“ a baníci už nalievajú, zoznamujú sa, bozkávajú (Filipa). Gruzínske prípitky nemajú konca kraja, čača tečie potokom a my sa nestačíme brániť. Po niekoľkých poldecákoch príde aj na krásny gruzínsky zvyk – Vachtanguli a nakoniec si aj zatancujeme. Pripíjanie nemá konca kraja a skúste povedať gruzínskemu baníkovi, že vy si na svetový mier alebo na krásu žien nepripijete? V istom momente sa náš gid vytratí, ale my sme plne zaujatí upevňovaním družby, takže si to všimneme, až keď jeho červený tátoš zaparkuje rovno pred „krčmičkou“. Asi bude najvyšší čas ísť. Blízko Chiatury sa totiž nachádza aj ďalšie z našich „must see“ miest – Katschi Sveti - miniatúrny kláštorík na vrchu úzkej a vysokej skaly. A ani cisterna čače by nám nezabránila v tom, aby sme ho navštívili. Nezaujíma nás už ani, či náš gid pil s nami, hlavne, nech nás tam odvezie.

Katschi Sveti

Keď Barborka prvýkrát objavila ešte doma na Slovensku pri prezeraní destinácií v Gruzínsku Katschi Sveti na fotke, ukázala prstom na domček na pilieri a zahlásila: „Sem chcem ísť!“ Dala si ho aj ako pozadie na plochu monitora. Vtedy sme však vôbec netušili, kde vlastne tento kláštor je a či do tých končín vôbec zablúdime. Keď sme zistili, že vysnené lanovkové mestečko je len kúsok od kláštora, brali sme to ako osudové znamenie. Ibaže, keď sme prišli k nemu, zistili sme, že tam smú ísť iba muži, aj to len s povolením samotného patriarchu. Hore v pustevni žije mních, ktorý nesmie schádzať a tak mu každý deň posielajú na lane chlieb a vodu. Asi si viete predstaviť naše sklamanie. Ale! Dolu sme stretli aj jedného mladého Gruzínca s Bibliou v rukách, s ktorým sme sa dali do reči. On tam medituje a duchovne sa očisťuje, aby raz mohol za pustovníkom vyjsť. Tvári sa, že veľmi neverí, že by mu patriarcha to povolenie dal, ale o to viac mu veríme my a tak ho prosíme, aby sa tam za nás potom pomodlil a poslal od nás aj pozdravy patriarchovi.

U "gida" doma s jeho dedou (mamou)

Slnko už pomaly zapadá, ale naše dobrodružstvo sa ešte nekončí. Sme totiž už celkom hladní – vlastne sme celí deň jedli iba trochu baníckeho chlebíka s lacným kabanosom a adžikou a tak nás gid volá k sebe domov na lobio, ktoré jeho mama robí najlepšie na svete. Nuž, ťažko protestovať, najmä v našom fyzickom rozpoložení. Gid býva v peknom dome, má veľmi sympatickú pani mamičku, aj koberce na stenách, aj televízor, ktorý stále zapína a my mu vysvetľujeme, že televízor fakt pozerať nechceme. Akurát to lobio akosi nechodí. A vlastne – ono sa ani nevarí. A nám ide za asi hodinu (posledný a vlastne jediný) vlak, a sme ukrutne hladní a naši kamaráti nás v Kutaisi čakajú, takže zdrháme. Teda baby zdrhajú a Filip sa dlho a pokorne v ruštine ospravedlňuje. Gid nás ešte dobehne a pri divadle sa aj odfotíme, ale potom mu už za dosť nejasných okolností zdrhneme. Baby nakúpia pivo a jedlo a Filip sa ešte lúči a následne stratí, no nakoniec vlak stihneme a nastupujeme doňho všetci spolu.

Nakladané uhorky a tavený syr nikdy nechutili tak dobre. Ponúkame aj ostatných cestujúcich, s niektorými sa aj zoznámime. Filip ponúkne pivom aj policajov, ktorí sedia oproti cez uličku, ale nechcú. Vraj v službe piť nemôžu. Tak vypijeme všetko my. 

Šoférujeme vlak!

V Zestaponi nám dojdú zásoby a tak sa Filip podujme na nákup v staničných potravinách. Eskortu mu robia dvaja policajti. Cítime sa trošku ako v Konjici na Balkáne, kto čítal i ostatné cestopisy, vie. Cesta po trištvrte hodinke pokračuje. Stihneme sa ešte aj navtierať do kabínky rušňovodiča a vychutnávame si cestu zo sedadla vedľa neho. Keď po asi štyroch hodinách vystúpime v Kutaisi (áno, maršutkou to trvalo niečo vyše hodinu) obleje nás šťastie z návratu domov. A vtom k nám pristúpia policajti a vyťahujú fľašku – šichta skončila, môžeme začať piť! Zdrháme. Sú asi dve hodiny v noci a na dvore nášho hostela sa ešte žúruje. Naši kamaráti sa na nás pekne bavia. Poučenie: nie, lanovky v Chiature nie sú nebezpečné. Ale dávajte si pozor na baníkov a ich čaču!