Keďže sme toho v prvý deň v Tbilisi veľa nevideli, ale za to mnohé zažili, rozhodli sme sa, že si spravíme výlet znovu za architektúrou. Vybrali sme sa teda metrom do predmestia pozrieť si budovu bývalého ministerstva dopravy, dnes centrálu Bank of Georgia.
Cestou sme objavili aj veľmi peknú, žiaľ, už bývalú stanicu lanovky.
Na každom rohu babičky predávajú rozličné tradičné suveníry.
Cesta metrom je pre nás vždy zážitkom. Toto metro bolo veľmi hlboko pod zemou, niektorí z nás sa dokonca báli zísť tak hlboko dolu eskalátormi, ale napokon sa prekonali.
Po vystúpení z metra sme chvíľu poblúdili, jednej babičke sme sa snažili rukami nohami ukázať, čo hľadáme a keďže spomínaná budova vyzerá ako kvádre postavené na sebe, ktoré trčia do všetkých strán, babička sa na nás dosť udivene pozerala. Napokon nám odporučila mladého muža, ktorý ale nevedel pochopiť, čo hľadáme. Dokonca volal priateľke, aby nám pomohla, ale tá už vôbec nevedela, čo od nej
chceme.
Cestou sme natrafili aj na pekáreň, kde nám úkázali tradičné pečenie chleba v hliníkovej peci. Pán chcel, aby sme si to aj vyskúšali, ale nemali sme na to odvahu, pec bola riadne rozpálená. Mimochodom, tie chleby sú výborné.
Ale my vieme, kam ísť! Po 20 minutách sme ju našli, krásnu modernu postavenú v duchu architekta Karla Pragera.
Celý dom sa týči do výšky a spočíva iba na 3 bodoch, horizontálne mosty spájajú vertikálne veže. Silný zážitok a dojem porovnateľný s najlepšími architektúrami sveta. Od banky sme zazreli v diaľke stavbu nápadne pripomínajúcu loď.. padlo rozhodnutie pokračovať v ceste popri rieke ďalej za modernou. Cesta popri frekventovanej ceste trvala dlho. Po asi 20 minutách sme zazreli cez stromy ohromný bronzový reliéf zdobiaci priečelie architektúry - lode. Rozdelili sme sa, rekreanti šli za loďou, zvyšok smerom k metru Didube. Keď sme prišli bližšie a prebehli sme cez diaľnicu, zistili sme, že celý komplex “domu odborov” je táborom sociálne slabších (pravdepodobne ho obývajú utečenci z Abcházska).
Budova, ako sme zistili až doma, pôvodne slúžila ako internát priemyselnej univerzity. Duško odmietol prebehnúť cez diaľnicu a pokračoval pešo. Nás odradil ghetto charakter a zastali sme dole pod stavbou, kde sme objavili reštauráciu, takže zvíťazilo pivo, veď sa prípadne popýtame, čo je tam hore. Reštaurácia pripomínala pionierský tábor nad diaľnicou. Pivo dlho nenosili a Duško sa nám stratil. Za chvíľu vidíme, ako nám kýva spod ohromného reliéfu, kým my dole popíjame konečne pivo. Začali sme sa o neho trochu báť, predstava, že sa Duško pohybuje sám v ghette bola desivá. Našťastie prišiel naspäť celý. V kempe pivo čapovali dlho, ako sa ukázalo nemali poháre, ktoré si museli ísť asi niekam požičať. Pobrali sme sa teda ďalej na Didube.
Budova, ako sme zistili až doma, pôvodne slúžila ako internát priemyselnej univerzity. Duško odmietol prebehnúť cez diaľnicu a pokračoval pešo. Nás odradil ghetto charakter a zastali sme dole pod stavbou, kde sme objavili reštauráciu, takže zvíťazilo pivo, veď sa prípadne popýtame, čo je tam hore. Reštaurácia pripomínala pionierský tábor nad diaľnicou. Pivo dlho nenosili a Duško sa nám stratil. Za chvíľu vidíme, ako nám kýva spod ohromného reliéfu, kým my dole popíjame konečne pivo. Začali sme sa o neho trochu báť, predstava, že sa Duško pohybuje sám v ghette bola desivá. Našťastie prišiel naspäť celý. V kempe pivo čapovali dlho, ako sa ukázalo nemali poháre, ktoré si museli ísť asi niekam požičať. Pobrali sme sa teda ďalej na Didube.
Rušný prístav mašrutiek (minubusov, ktoré sú v podstate jedinou medzimestskou hromadnou dopravou v Gruzínsku) je doplnený trhom a stanicou metra. Po prechode cez nadchod sme náhodne stretli zvyšok grupy ako sedí na pive v spoločnosti miestnych štamgastov v trhovom bufete. Dali sme si obed, chačapuri, kebab, rajčiny a pivo. Zrazu sa okolo bufetu prehnala vlečka Československých dráh. Tma, hluk a vibrácie nás vytrhli zo všednosti bufetovej atmosféry, ale po chvíli sme si zvykli aj na vlaky prechádzajúce tesne popri našej obľúbenej krčme a stalo sa to koloritom.
Deň sa posunul… čas sme chceli využiť aj na ďaľšie zážitky, šli sme na Rustaveli, aby sme navštívili kúpalisko, ktoré mesiace zdobilo timeline našej Tešby na Gruzínsko. Začalo pršať. Mesto sa ponorilo do šera a vskutku aj samotné stratilo na pôvabe. Pri prechádzke parkom, v márnej snahe nájsť kúpalisko, sme natrafili na nehybné telo zakryté celtou. V pochmúrnom meste nám vadia už aj mŕtvoly.
V melanchólii sme sa vrátili na hostel. Po oddychu, výdatnom daždi a fľaši vína sme sa v tme vydali na funikular a lunapark nad mestom. Cesta hore bola nabitá energiou, s pohárikmi v ruke sme sa cítili svetovo, svetlá mesta vzdiaľujúce sa pod nami dávali pocit výnimočnosti.
Na kopci sme chceli ísť na ruské kolo týčiace sa nad Tbilisi, bolo už však zatvorené. V prázdnej kabínke sme dopili víno, kochali sa výhľadom na mesto, kým nás hlad a smäd neprinútil ísť ďalej (a najmä policajti).
Večerali sme v Bellvedéri pod ohromnou logiou so citylightami pod nami. Unavení zo dňa sme sa zviezli dole do mesta. Pešo sme prešli okolo jediného tbiliského funkcionalizmu… Stretli sme aj akési ministerstvo, pred ktorým postávalo plno ochrankárov a my nevšímajúc si ich, sme tam postávali tiež a ujúkali nad architektúrou. Asi sme ich aj trochu vydesili. Monika zahlásila, že určite už o nás všetko vedia, na monitore im to píše napríklad - "Kalinová: pohybuje sa na trhoch, pije veľa vína." Fotia si totiž všetkých na vstupe aj výstupe z krajiny a všade sú kamery. Fotia si nás aj turisti aj maršutkári aj čašníci v reštauráciách a tak si vravíme, že pri výstupe z krajiny sa pohraničiarom možno ukáže celá naša dovolenka. Na ďalší deň sa opäť odteperíme na našu milovanú stanicu Didube, aby sme sa maršutkou pohli z Tbilisi v ústrety novým zážitkom.
