Ideme domov, ale výlet pokračuje

Cesta domov nebýva často highlightom výletov. Niekedy však naberie celkom nečakané rozmery. Či už vo forme dĺžky trvania, či šírky emočných stavov. Tak ako v prípade nášho návratu z Balkánu.

Päťdňový prímorský záver v dedinke Trstenik sa pomaly, ale isto chýlil ku koncu a tak sme sa začali zaujímať o to, ako sa z tohto príjemne zapadnutého miestečka dostať späť. Keďže autobusy stávajú len na hore na ceste v strede polostrova, čo sú dobré dva kilometre do kopca, domáci nám odporučili, že jednoduchšie bude, ak si dohodneme nejakého taxíka v dedine. Aspoň sa ešte v pohodlí vyspíme a ráno môžeme vyraziť. Tak sa aj stalo. Cestou v taxíku – minivane si vymýšľame balkánske mená, pripomíname si zážitky a zmocňuje sa nás nákazlivá nostalgia. Trajektom sa preplavíme do Ploče, kde si dáme ešte jedno pivo v prístavnej krčme, kde sa spieva a tancuje už od rána. Nostalgia sa prehlbuje, nechce sa nám zobudiť z dovolenkového sna, ktorý sa pomaly, ale isto chýli ku koncu. Hoci to budenie bude vlastne pomalšie ako sme si v tej chvíli mysleli. Cesta pokračuje autobusom do Splitu, odtiaľ pôjdeme vlakom do Záhrebu a odtiaľ do Budapešte a do Bratislavy. Ak by niekto netušil, prečo ideme takou okľukou – takto je to oveľa lacnejšie, keďže maďarské železnice majú s každou susednou krajinou veľmi výhodné relačné zľavy 60% na spiatočné lístky. Summa summarum by sme mali byť doma za cca 24 hodín. 

V Splite si necháme ruksaky v úschovni na stanici a hor sa do centra. Túlame sa úzkymi uličkami, objavujeme miniatúrne kaplnky, slepé zákutia, bary, takmer niekomu vlezieme do domu, až sa nakoniec vytúlame von za hradby, kde nám duša pookreje na skvelom blšom trhu. Vydáme sa ešte ďalej preč od hradieb a zakotvíme na večeri v miestnej reštaurácii. Na to, že nie je v centre, nie je až taká lacná a ani až taká dobrá, ale najskôr to bude tým, že Trsteník nastavil latku príliš vysoko.

Cestou späť potom pozrieme aj Diokleciánov palác a musíme uznať, že sa nám „stary grad“ Splitu páči viac ako chýrny Dubrovník, hoci v Dubrovníku sa dá priamo v centre skvele okúpať, kým tu je iba špinavý prístav. Pri prezeraní pamätihodností sa naša skupinka pomaly postráca, no nakoniec sa úspešne stretneme na promenáde a keďže sa už začína stmievať pomaly sa vyberieme na vlak. Cestou samozrejme dáme povinnú zastávku v supermarkete – noc strávime vo vlaku – jedlo a pitie sa zíde. Každý fľašu vína, nejaké pečivo, zelenina, pršut, ajvar a nakladané uhorky, ktoré Filip rozbije ešte v obchode, keďže si vyberá Pelinkovač. Ostatní nechápu načo mu bude, ale on ho aj tak kúpi. Aj fľašu uhoriek. Andrei sa nepáči, že Peťa nesie svoju fľašu vína v tenkej igelitke a tak ju z obavy, že by sa mohla rozbiť, schová k sebe. Tento detail ale nespomínam len tak nadarmo, ale k tomu sa ešte dostaneme. Nabalení pokračujeme smerom ku stanici a keďže máme ešte skoro hodinku do odchodu vlaku, sadneme do krčmy a objednáme si pravdepodobne posledné chorvátske pivo.

Takže pekne po poriadku. Kráčame prístavom v Splite – na nohách flip-flopy, v rukách igelitky s fľašami vína, na hlave klobúčiky a slnečné okuliare. Medzičas odchodu z krčmy sme mali pomerne dobrý. Kľučkujeme pomedzi ostatných turistov a stánky a naša skupinka sa natiahne na takého hada, sme asi stopäťdesiat metrov od vlakovej stanice. Keď tu zrazu Andrea zazrie na nejakom displeji čas. „Hi, 21:08 – mali by sme si asi pohnúť.“ „Koľko?“ „Kedy to ide?“ „21:08?“ V skupine sa posúvajú informácie, nastáva šum a niektorí síce vedia, že vlak ide 21:17, ale myslia si, že je 21:08 (a „mali by sme si pohnúť“), iní vedia, koľko je hodín – 21:03, ale myslia si, že vlak ide 21:08, (a „mali by sme utekať“), a niektorí nevedia kedy to ide, koľko je hodín, počujú len „Pohnite si!“ a „Utekajme!“ a tak sa rozbehneme. Ibaže – beh pomedzi prekážky, po pár pivách, vo flip-flopoch a s rukami plnými igelitiek... skrátka žiadna veľká výhra. A tak sa stane, že Andrea sa s rachotom zrúti na zem. Ostatní skamenejú. Pod ňou sa rozlieva tmavá červená kaluž, zviera igelitky a dvíha k nám pohľad. Turisti na ňu zhrozene hľadia, skláňajú sa nad ňou, vystrašene sa pýtajú, či je v poriadku, nemajú zavolať záchranku? „Žiješ, máme ti pomôcť?“ pýta sa Janka. „V pohode, rozbila sa iba jedna, nechajte ma tu, choďte chytiť vlak!“ kričí a ostáva na zemi, kým ostatní poslúchnu a bežia chytiť vlak. Scéna ako z hollywoodskeho filmu.

Keď dobehneme na stanicu, rýchlo vyťahujeme ruksaky z úschovných skriniek a rozdeľujeme si úlohy – kto ide chytiť vlak, kto obsadiť kupé, kto čaká na Andreu, aby jej pomohol... Až napokon zistíme, že vlak ešte ani nestojí pri nástupišti. Iba teraz ho pomaly prisúvajú. Andrea dokrivká. Nezdržujeme sa a ideme k vlaku, vykoľajení dramatickými chvíľami, ktoré sme práve prežili.Odchádzame asi o 21:20, otvárame víno a snažíme sa prísť na to, čo sa vlastne stalo. Andrea má rozbité koleno, krv, čo vyteká z rany sa mieša s červeným vínom, ošetrujeme to zásypom. Monike to pripomína jahody s práškovým cukrom. Andreino balkánske meno – Krvavica Pijavinič nadobúda zrazu celkom nový význam. A nakoniec sa nám podarí rozlúštiť, prečo v čase 21:03 bolo na digitálnych hodinách o päť minút viac – práve vtedy totiž ukazovali dátum – 21. augusta. Pijeme víno, dookola rozoberáme historku a Andreina reakcia: „rozbila sa iba jedna, nechajte ma tu!,“ sa nám po pár fľašiach vína zdá stále vtipnejšia. Kreslíme si opáleným korkom fúzy, prídu nás pozrieť aj hladné tínedžerky z Francúzska, ktoré cestujú na railwaypas po celej Európe a dúfali, že vo vlaku bude reštauračný vozeň. Dáme im tyčinky a ony šťastne odchádzajú. Postupne sa uložíme spať, rozložíme sa do dvoch kupé, keďže vlak je poloprázdny a Andrea si do jedného z nich dokonca zavesí sieť.

Budíme sa až ráno v Záhrebe. Niektorí sa len premiestnia do bočného krídla stanice, kde si rozložia spacáky, ďalší si doprajú raňajky a vyberú sa na kávu do mesta. Potom ideme na perón striehnuť na vlak. Ako skúsení vlakári vyšleme Filipa, kým je vlak zaparkovaný na konci nástupišťa na našej koľaji, aby obsadil kupé. Sprievodca práve ukladá miestenky a poradí mu nech si obsadí iné kupé – tam miestenky nebudú. Hrdí na svoje strategické umenie sa usádzame v kupé. Prvá komplikácia nastáva, keď sa nám jedna miestenka predsa len ujde – sadá si k nám fúzkatý Mexičan. Nevadí – potisneme sa zmestíme sa v kupé aj siedmi. Jemu to tiež nevadí, ešte ani neopustíme stanicu a už spí s ústami dokorán.

Druhým prekvapením je, že Filip usadí dievčatá na zlé miesto. Sestry Kalinové totiž obľubujú sedieť v smere jazdy, ale vlak ide záhadným spôsobom iným smerom ako odkiaľ sme z Budapešte prišli. Je to divné, ale iný kraj, iný mrav – presadíme sa a púšťame to z hlavy.

Máme víno, hráme sa hry, spomíname a cesta letí. Teda nie, že by sme prekonávali rýchlostné rekordy, ale poznáme už balkánske pomery, takže nás to neznepokojuje. Mexičan spí. Po asi štyroch hodinách prekročíme chorvátske hranice a pomaly sa blížime k železničnej stanici v Nagykanizsi. To už je ale naozaj divné – za hodinku by sme mali byť v Budapešti a síce už v Záhrebe sme mali asi 15 minút meškanie, ale stále nie sme ani v prvom väčšom maďarskom meste a Balaton je ešte v nedohľadne ... Cestou do Záhrebu sme pritom z Budapešti do Nagykanizsi išli asi štyri hodiny, hoci pri Balatone sme stáli v každej dedine. Navyše nám dochádza víno a čo je ešte horšie, dochádza aj voda. Tak sa pýtame sprievodcu, kedy prídeme do Budapešti. Iba sa na nás zasmeje – zmeškali sme totiž rušeň, za ktorý nás mali napojiť, takže budeme čakať na ďalší. Minimálne hodinu. Teraz meškáme len necelé štyri. O ôsmej večer nám ide vlak do Bratislavy – musíme sa ešte stihnúť presunúť cez pol mesta, vyzerá to tak, že to pravdepodobne nestihneme. Nebol by to až taký veľký problém, ale v Budapešti nemáme vybavený nocľah a časť z nás ide na druhý deň do roboty. Dosť nás to rozhodí a nechápeme, prečo sa ani neunúvali nás o tom aspoň informovať.

Na stanici v Nagykanizsi je teda veľká pauza – našťastie tu majú studňu so studenou pitnou vodou a otvorený bufet, povinne musí každý Barborke odovzdať všetky forinty, ktoré mu ostali. Tie vysypeme na bar a vypýtame si toľko vína, koľko nám za to vyjde, takže vykúpime skoro všetky zásoby staničného bufetu.

Keď sa po sľúbenej hodine pohýname, preberie sa už aj náš Mexičan a čuduje sa, prečo sme ešte neprišli. Tak mu celú situáciu vysvetľujeme a zoznamujeme sa s ním. Volá sa Jesus. Víno piť odmieta. Rovnako aj elektronickú cigaretu. Naliehame – ale on je neoblomný. Zisťujeme, že je z Mexika, pracuje pre Dell, či IBM, ide pozrieť kamarátov do Maďarska a je veľmi zásadový a je abstinent. Pri Balatone opäť stojíme v každej dedine. A asi v jeho polovici vypijeme poslednú fľašu vína, napriek tomu, že Jesus nepije. 

A vtedy prichádza hviezdna chvíľa Filipovho Pelinkovaču. Konečne všetci vieme, načo ho kupoval. Kým ho vypijeme, sme pred Budapešťou a keďže náš vlak má päťhodinové meškanie, je nám jasné, že sme zmeškali aj posledný vlak do Bratislavy. Čo teraz? Riešime možné spôsoby odvozu. Voláme kamarátovi Šipcovi – jeho rodičia majú veľké auto, do ktorého by sme sa zmestili, či po nás nepríde do Budapešti. Náš šialený nápad sa mu páči – súhlasí – ale nevie, či má k dispozícii auto. Po čase nám zavolá, že auto je v oprave, takže nepríde. Navrhuje, že by prišiel za nami aspoň do Budapešte bez auta a v noci s nami požúroval. Na to sa ale už necítime. 

Vystupujeme na stanici Déli, Filip ide na informácie a povedia mu, že reklamácie prijímajú až ráno, alebo ak chceme, môžeme ísť na Keleti, tam budú mať otvorené do polnoci. Keďže vlaky do Bratislavy chodia práve odtiaľ, presúvame sa. Na stanici nájdeme kanceláriu a postavíme sa do radu. Pred nami stoja Česi, ktorí majú rovnaký problém. Prišli z Bulharska, ale zmeškali prípoj, tak musia čakať na prvý ranný vlak. Spia v ležadlovom vozni, ale z tejto komplikácie nadšení nie sú. Nahnevaní zisťujú, že ak mali zaplatený ležadlový vozeň, hotel nedostanú, ale tým, ktorí v ležadlovom vozni spať nemali, železničná spoločnosť hotel preplatí. Okrem nich stoja v rade ešte všelijakí iní cudzinci. Keď sa konečne dostaneme na rad, vysvetlíme maďarskému úradníkovi, že naša pôvodne šesťhodinová cesta sa predĺžila o 5 hodín, on uznanlivo prikývne, že to je teda niečo a potom povie, že si môžeme podať reklamáciu, oni ju prešetria a do 30 dní nám pošlú vyrozumenie. Ak sa zistí, že je to chybou maďarských alebo chorvátskych dráh, tak nám vrátia polovicu ceny lístka. (Keďže naše lístky boli veľmi lacné – išlo o asi 25 eur na hlavu.) Nárok na ubytovanie však nemáme, lebo sme prišli na jednu stanicu a vlak nám išiel z druhej stanice a podľa prepravných podmienok sa toto nepovažuje za prípoj, ale za dve osobitné cesty. Je jedno, že na to máme jeden lístok. Hádame sa s ním, prosíme ho, necháme si vytlačiť prepravné podmienky v maďarčine aj angličtine, strávime tam asi hodinu, no on je neoblomný. Nakoniec nám pomôže vyplniť reklamačný dotazník (majú ho len v maďarčine).

Je asi polnoc. Odchádzajú posledné vlaky. Do druhej môžeme ostať na stanici, lenže potom sa zatvára a všetkých vyháňajú. Nakoniec nám na pomoc prídu bratia Česi cestujúci z Bulharska (týmto im ešte raz ďakujeme!). Keď videli, v akej sme bezradnej situácii, tak sa spýtali svojho vlakvedúceho, či by sme nemohli prespať vo voľnej ležadlovej kabínke v ich vozni, ktorý čaká celú noc na stanici na ranný prípoj. Ak mu dáme 10 eur (dokopy), tak nás v nej nechá prespať a ráno nás zoberie prvým vlakom do Bratislavy. Zlaté české dráhy! Ponuku s nadšením prijímame, zabývame sa v našej kabínke, pereme (umyjeme si) zuby na peróne a zaspávame sladkým spánkom.

Ráno nás zobudí posúvanie vozňov, ale nevšímame si to, cestujeme do Bratislavy. Asi je potrebné mať dostatočne silný zážitok a náročnú cestu, ktorá v jednej chvíli začne vyzerať, že sa domov už ani nedostaneme, aby sme sa tam po tak skvelom výlete, začali aspoň trochu tešiť. Trsteník sme opustili pred rovnými 48-mi hodinami, Split pred zhruba 35-mi. Prišli sme asi o 8 hodín neskôr ako sme mali, ale hlavné je, že sme prišli. Hodinka v staničnom bufete nás už nezabije.  Pozrieme do jedálneho lístka. Je to jasné – dáme si jajo na oko!

Toto je koniec našej veľkej balkánskej dovolenky. Ak sa vám páčila, môžete ju lajkovať, komentovať, alebo sa vydať po našich stopách a pozdravovať Mohameda zo Štrbačkeho buku, štamgastov Mostarskej krčmy, Matka z Trsteníka, či Zorana, čo robí balans. A samozrejme si môžete prečítať aj o našich ďalších cestách. Pretože tento rok sme sa vydali v trochu väčšej zostave trochu ďalej, na hranice Európy a Ázie, do Gruzínska. 

Rozruch v malej chorvátskej dedinke Trstenik

 Po búrlivej prvej noci v Trsteníku a spoločnej rekapitulácií udalostí, sme sa vybrali hľadať more. Nie, že by naša dedinka neležala v krásnej zátoke s plážou. Ale plytkú vodu, štrk zmiešaný s plastom a karimatkami rezervované miesta s radosťou prenecháme ostatným a vyberieme sa hľadať niečo romantickejšie.

Niektoré pláže vyzerajú z diaľky nádejne, ako aj lagúna s barom a mólom. Keď k nej ale prídeme bližšie, zistíme, že pláž aj more sú opäť plné odpadkov. Ideme teda hľadať ďalej.

Cestou vidíme menšie plážičky, všetky sú ale obsadené. Konečne nájdeme jednu, kde je dosť miesta aj pre nás, a hoci nespĺňa všetky naše prísne kritériá, už to nevydržíme a ideme sa kúpať. Teda až na Peťu, ktorú ešte drží včerajšia melanchólia. Rodinka Slovákov vedľa nás jej v tom svojimi rečami o tom, že "minulý rok v Grécku bolo lepšie" nepomáha. "Cítim sa tu ako na Zlatých pieskoch," zhodnotí Peťa a my ostatní, keďže sme už ukojili svoju základnú potrebu slanej vody, jej dávame za pravdu. Ideme hľadať ďalej.  

Na stromoch, ktoré stretáme cestou, visia trojjazyčné plagátiky, ktoré pozývajú na nedeľný turnaj vo vodnom póle.

Pri hľadaní našej vysnívanej pláže objavíme aj auto so značkou Bosny a Hercegoviny. Do srdiečok napíšeme všetky tie krásne miesta, ktoré sme navštívili a emočne sa tak konečne vyrovnáme s tým, že sme ju opustili.

Cestička pred nami sa pomaly zužuje, pichľavé kroviny pribúdajú, predierame sa nízkymi borovicami a kríkmi. More sa nám akoby vzďaľuje, svah pod nami je čoraz strmší. Túžba po peknej súkromnej pláži nás však ženie vpred a tak zliezame úzkym chodníčkom a preliezame po skalách, až ju nakoniec uvidíme. Krásnu, čistú, malú pláž s bielym štrkom, schovanú pred turistami. 

 Opaľuje sa na nej len nudistický párik, ktorý sem priplával na motorovom člne - a pláž má dva"výklenky", takže my si spokojne obsadíme ten druhý. Šťastní sa zahrabávame do štrku, hádžeme do vĺn a relaxujeme. 

Misia je splnená a cestou späť síce máme trochu problém nájsť správny chodníček, ale napokon sa z krovín nejako vymotáme. Keď dorazíme späť do Trsteníka, slnko už ožaruje len posledný cípik pláže v dedine. A my ideme vyskúšať úroveň miestnych gastro-zariadení. Prvá voľba padne na reštauráciu Maris - je po ceste a včera nám ju odporúčali. Ochutnáme ryby, mušle, kalamáre, aj víno. Urobíme im skrátka peknú tržbu a za odmenu dostaneme aj špeciálnu pálenku pána domáceho. Má bronzovú farbu ako whisky, chutí trochu sladko a my veru nevieme uhádnuť, čo to je. Nakoniec nám čašník prezradí, že je v nej naložený svätojánsky chlebík - miestni to volajú Rogač. Keby ujovia, čo nás tu nechceli ubytovať vedeli, koľko my v tom Trsteníku prejeme v reštaurácii peňazí...

Na ďalší deň vyskúšame aj druhú miestnu reštauráciu. Janka nás učí, že najlepšie sú na rybe okále. Opäť ochutnáme všetko možné a vyskúšame aj "morské jajo", čo je veľmi bizarný gastronomický zážitok a pri jeho konzumácii nás čašník so škodoradostným úsmevom pozoruje. Veľmi dobre vie, prečo. Reakcie sú skutočne zábavné - Monika sa ostane vyjavene asi minútu pozerať do neznáma a Janka si dokonca utiera jazyk do servítky. Dievčatá sa nakoniec zhodnú, že to chutilo ako nemocnica.

Rozhodneme sa urobiť si aj fakultatívny výlet na vedľajší ostrov Mljet, ktorý je prírodnou rezerváciou. Večer pred cestou si ideme pozrieť lodičku, ktorá nás tam má odviesť, aby sme ju ráno spoznali. No kým sa spamätáme, už sedíme na palube, do ruky dostaneme domácu orechovicu a zoznámime sa s kapitánom Vladkom a jeho pomocníkom Zoranom. Z orechovice - teda vínovice s naloženými orechmi - po chvíľke nezostane ani kvapka.

Druhý deň ráno nás nakoniec berie iná loď a hneď na privítanie dostávame lozu, teda vínovicu. Nerobí nám problém skamarátiť sa aj s ďalším kapitánom. Cesta je krásna, opaľujeme sa na prove lode a máčame si nohy v morských vlnách. Na Mljete sú jazerá, v ktorých je voda asi trikrát slanšia ako v mori a prežijú v nich len niektoré morské živočíchy, napríklad kraby. V strede jedného z nich je kláštor, kam sa dá odviezť lodičkou. Barborka s Filipom si v suvenírovom obchode kúpia okuliare so šnorchľom. Sú krásne farebné a sklenené, lebo tie sa vraj nezahmlievajú. O tom, že majú iné nevýhody sa však presvedčíme neskôr. Nakoniec sa o nás kapitáni lodí pohádajú, pretože nás obaja chcú vziať z Mljetu naspäť na Trstenik. Vyberieme si však morského vlka Vladka a jeho kolegu Zorana.

Cestou späť na malej lodičke je Vladko za kormidlom a Zoran vzadu s nami. Keďže sa posadíme všetci vedľa seba na jednu stranu lodičky, Zoran si presadne na tú opačnú a prikáže niekomu z nás, aby si presadol tiež. Keď sa na neho nechápavo pozeráme, tak nám vysvetlí, že to treba kvôli "balansu". Dáme sa s ním do reči, vysvitne, že sa narodil v Konjici, tak sme z toho nadšení. Monika sa ho len tak medzi rečou spýta, že aká je vlastne jeho úloha na lodi - "Vladko je kapitán a ty robíš čo? Balans?" Zorana to rozosmeje a dodnes sa na tejto historke ešte zvykne pobaviť.  

Zvyšok času v Trsteniku trávime na súkromnej plážičke, na ktorú však nikto nechodí. Ide sa na ňu strmo schodmi a je to taká klasická chorvátska vybetónovaná platnička so skalami. Po tom, ako si rozložíme hojdaciu sieť a iné prístrešky, pôsobí zvrchu ako Zlo pod Slnkom z Poirota. No už sme mali Orient Expres, Agatha proste cestuje s nami. Celý deň sa učíme skákať šípky a ležíme v sieti. Pijeme pivo a jeme jablká a broskyne. K ním sa viaže vtipná historka, keď ich Barborka kupovala a teta s ovocím sa jej pýta: "Nektarine ili breskvy?" "Libreskvy," odpovie ospalo Barborka a hneď dostane balkánske meno Libreskva, ku ktorej neskôr pribudne priezvisko Pelinkovač (ako ten bylinkový likér).

 Najviac nás baví skákanie. Plus šnorchľovanie. Akurát, že Barborke do sklenených okuliarov akosi zateká. Tak jej Andrea kričí, že by si ich požičala a ona nahnevaná ich po nej hodí. Okuliare dopadnú na hladinu mora presne v strede medzi dvoma sestrami a ani jedna z nich k nim už nestihne doplávať. Keďže sú zo skla, pomerne rýchlo klesajú ku dnu. Janka sa ich snaží zachrániť, ale sú už príliš hlboko, a nakoniec zmiznú v diere medzi skalami, kam si ich vtiahne chobotnica a odmieta nám ich dať naspäť. Tak na našom výlete dávame aj dary moru, nie len rieke Una.

Na druhý deň sa kúpeme, keď tu zrazu dvaja potápači aj s plutvami plávajú okolo. Monika skáče do vody a "stopne" v mori pani potápačku. Predbehne ju a pod hladinou jej začne vysvetľovať, čo sa stalo. Pani najprv dostane takmer infarkt, ale nakoniec zavolá svojho manžela a ten sa vrhne do hĺbky a okuliare vytiahne! Aký happyend!

V Trsteniku sa zoznamujeme aj s majiteľom palacinkárne, ktorý má manželku Češku. Stávame sa jeho pravidelnými hosťami. Priateľstvo sa upevní aj s kapitánom lode Vladkom, ale najmä jeho mladším kolegom Zoranom, ktorý si s nami posedáva po večeroch v krčme a sme s ním dodnes v kontakte. Nemcov už nestretneme, asi išli hľadať šťastie do nejakej inej dedinky. Jeden večer trávime spolu s miestnymi pozorovaním turnaja vo vodnom póle v prístave. Pred naším apartmánom nás každé ráno čaká misa čerstvo natrhaných fíg. Napokon sa z počiatku neprívetivej dedinky stáva miesto, na ktoré spomíname radi. Objavili sme v ňom niečo, čo sa skrývalo niekde pod povrchom. Občas sa zabávame a hovoríme si, že sme ako cigáni, ktorí keď prichádzajú na nejaké miesto, tak to všetci vedia, lebo sa zdvihne vietor a po ich odchode neostane kameň na kameni. Tuším to máme z filmu Čokoláda. (Zo Sto rokov samoty, frfle náš intelektuál.) A tak sa naša dovolenka v Trsteníku končí. A čaká nás už "iba" cesta domov.   

Čo sú to za turisti, keď nemajú auto? - z Ploče na Pelješac

Ráno sa z Kravíc vyštveráme na parkovisko nad vodopádmi, kde nás už čaká náš ujo taxikár. Sme radi, že na nás nezabudol. Necháme sa zaviesť do mestečka Čapljina, odkiaľ chceme ísť vlakom. Od Mostaru sme sa už pár dní vlakom neviezli a tak sa tešíme, že opäť zažijeme atmosféru ako z Vraždy v Orient exprese. Lúčime sa s Bosnou, teda vlastne Hercegovinou a vstupujeme na pôdu Európskej únie. Ešte je čerstvá, Chorvátov sme prijali ani nie pred dvomi mesiacmi, tak sme zvedaví, čo sa od minulého roka zmenilo.

Vystupujeme v prístavnom meste Ploče na konečnej stanici veľkých rozmerov, na ktorej stojí len pár vlakov denne. Spomíname, ako sme tu pred dvomi rokmi prespali na peróne. Možno o tom ešte raz napíšeme aj obšírnejšie.  

Stanica v Ploče má neskutočnú akustiku, v strede je ozvena. Natočili sme aj video.

Po národných herojoch ostali len sokle, hlavy odstránili, tak sme im ich na chvíľu požičali. 

Ahoj krásna Bosna, ideme na more! Ešte to oľutujeme a niektorí sa budú chcieť vrátiť, ale o tom neskôr. A kam to vlastne ideme? Keď sme sa po posledných dovolenkách rozprávali s našimi kamarátmi, dostali sme tip na polostrov Pelješac. Je to na juhu Dalmácie, kúsok nad Dubrovnikom oproti ostrovu Mljet, takže českých a slovenských turistov je tam pomenej. Je to blízko Bosny, takže z Mostaru sme to mali na skok. A vychýrený je svojím vínom (Plavac) a olivami (odrody si už nepamätáme). Lenže Pelješac je veľký a tak sme si náš cieľ konkretizovali pomocou Google Earth. Pred rokom sa nám to osvedčilo v prípade ostrovčeka Koločep. A tentoraz padla voľba na dedinku Trstenik.

Trajekt z Ploče nás vysadí v mestečku Trpanj. Odtiaľ sa snažíme chytiť nejakého stopa medzi autami z trajektu, ale veľmi úspešní nie sme. Na Pelješaci autá nezastavujú ani dvom dievčatám, nieto šesťčlennej skupinke. Nakoniec sa jedným autobusom odvezieme hore kopcom na "pelješackú magistrálu", kde stojí ďalší autobus do Orebiču. Ide však až o dve hodiny. Našťastie oproti zastávke je vinotéka a olivolejotéka. Dáme ochutnávku jedného aj druhého a presvedčíme Filipa, že tie malé lietajúce tvory, čo obletujú kvetinky a akoby stáli na mieste, nie sú kolibríky. Tie žijú iba v Amerike. Autobus nás potom vyhodí na odbočke k Trsteniku (mimo zastávky), ktorá je však celkom na kopci, po ceste nejdú skoro žiadne autá a tak musíme dolu k moru peši. Aspoň, že figy, čo rastú pri ceste sú už zrelé.

Dedinka Trstenik pôsobila na fotkách pokľudne a mala na Chorvátsko pomerne otvorené more. Neznalí pomerov sme si mysleli, že to bude nejaká malá rybárska osada, kam nechodia žiadni turisti a slovenskí, či českí už vôbec. Hneď prvá ešpézetka zaparkovaná pri mestskej pláži bola slovenská. Ale tak nevadí. Dôležitejší je prvý kontakt s domácimi. Jeden z dvoch postarších pánov, čo sedia na lavičke pred jedným z domov, na nás už aj kýva. "Hľadáte ubytovanie? Tu kamarát má voľnú izbu." Ale kamarát ho zahriakne - a rovno nám ukazuje, že nič z toho nebude a potom tomu prvému pošepne - "Čo si sa zbláznil, však nemajú ani auto." Karmu Trsteníka to v našich očiach znižuje, ale keď už sme sem prišli (a odísť by znamenalo šlapať dva kilometre do strmého kopca a stopovať zas nejaký autobus v strede ničoho), zvolíme našu obľúbenú metódu zháňania čohokoľvek - a sadneme do krčmy. 

Dáme si pizzu, pivo a Andrea zatiaľ vbehne do neďalekého penziónu (Trstenik ma asi 50 domov, takže všetko je neďaleké) a vráti sa s info, že majú voľnú len jednu dvojku za 80 eur na noc. Tak sa pýtame mladého čašníka, či o niečom nevie. Zakričí hore na babku a dedka na terase nad krčmou - tí vraj majú jednu izbu za 30 eur na noc. Naša predstava je tak maximálne 10 na osobu, ale tak možno by sa dalo. Ďalšia pani sa pristaví a vraj má tiež izbu pre dvoch za 30. A niekto ďalší by mohol mať tiež, ale treba sa spýtať. My by sme radi zobrali aj dve izby a potlačili sa v každej traja, ale z tohto nápadu nikto z domácich nie je nadšený. Nakoniec vysielame na obhliadku dva naše najtajnejšie tromfy - všetečnú Moniku a blondínku Janku. Po chvíľke sa vracajú a jedna našla lepšie ubytko ako druhá. Nakoniec zaváži, že jeden z majiteľov má aj vinotéku. Dostaneme trojizbový apartmán pre šiestich za 50 eur a máme aj krásny výhľad.

A tak prvú noc trávime naozaj na schodoch pred jeho vinotékou v spoločnosti Slováka Štefana a nášho domáceho - Matka. Medzi rečou nám prezradí, že o našej šesťčlennej skupine vedela celá dedina od prvého momentu, ako sme do nej vošli. Nikto však nechcel ubytovať batôžkárov. Nepýtame sa, prečo nás ubytoval on, asi na nás videl, že čo ušetríme na ubytovaní, minieme vo vinotéke. Slovák Štefan objednáva fľašu za fľašou a tak domáci naozaj nemusí ľutovať. Biele stojí 12 eur, červené 20. Nuž nie je to Bosna. Niektorí upadnú aj do depresií a spomínajú na pohostinnosť a bezprostrednosť, s ktorou sme sa stretávali v Bosne. Ľutujú, že sme sem vôbec chodili. A po niekoľkých fľašiach začínajú dokonca spriadať plány na útek a rýchly návrat. Druhá časť našej skupiny zatiaľ veselo švitorí s párikom Nemcov, ktorí Štefana medzičasom nahradili. Až ráno nám Janka prezradí, že sa ju celý večer snažili zlanáriť do trojky. Na dovolenke vo dvojici sa nudili a tak hľadali niekoho na spestrenie vzťahu. Naša skupinka - päť báb a jeden chlap sa im zdala byť na tento účel ako stvorená. A to, že sme chceli spať všetci spolu na jednej ubykácii si vysvetlili po svojom a jednoznačne. Akurát Filip im nepripadá ako typický nadsamec, ktorý zvládne obhospodáriť päť žien. Ale ich fantáziu to evidentne dráždi.

Nám  to však nedochádza, víno nám stúpa do hlavy (večeru sme nestihli a tak ju nahrádzame iba chlebom) a bezstarostne odpovedáme na ich dvojzmyselné otázky celkom nevinne. Chlebíky v bylinkách a v domácom oleji a víno, víno, víno. Ešte, že ho nechal Matko skoro všetko Nemcom zaplatiť. 

Po prvých chvíľach utrpenia sa nám Trsteník aj zapáči, najmä keď sa nám podarí ujsť od turistov aj od odpadkov, objavíme pláž ako z Agaty Christie, zoznámime sa s polovicou dediny, rybármi z Ploče, ochutnáme všetky ryby aj neryby, čo tu v mori vylovia, zažijeme turnaj vo vodnom póle a každé ráno nás pred dverami čaká misa plná fíg. Viac tu.

Vitajte v raji masového turizmu - Medžugorie - Kravice

V Mostari ideme ráno na kávu opäť do našej obľúbenej krčmičky. Je kúsok od stanice, ale ako zistíme, v Mostari sú stanice dve - jedna v chorvátskej a jedna v moslimskej časti. Chceme ísť ďalej smerom do Chorvátska, nevieme sa ale rozhodnúť, či si cestou pozrieť dervišský kláštor Blagaj alebo sa presunúť k vodopádom Kravice. Všetko záleží od autobusového spojenia a to nájdeme len do Kravíc. A samozrejme z tej "druhej" stanice - vzdialenej asi 2 kilometre od nás. Trochu sa bojíme množstva turistov a celkovo sa nám z našej putiky, kde sa o nás starajú ako o vlastných, nechce odísť. Teta aj štamgasti nás však ubezpečia, že Kravice sú krásne a každopádne to podľa nich patrí k miestam, ktoré musíme vidieť. Teta nám nabalí sirupovú vodu, rozlúčime sa a odchádzame na ďalšiu autobusovú stanicu, ktorá je na druhom konci mesta. 

Keďže je vonku asi 40 stupňov, rozhodneme sa ešte okúpať v Neretve. Zlezieme k nej pod mostom (nie tým slávnym, ale obyčajným dopravným mimo centra, pod ktorým sme dvomi rokmi aj spali). Keď už stojíme v plavkách po členky vo vode, všimneme si, že neďaleko nás vyteká do rieky kanalizácia z okolitých domov. Znechutene utekáme pred smradom preč. Keď si uvedomíme, že sme sa deň pred tým kúpali len o pár sto metrov nižšie, je nám trochu zle. 

Na autobus čakáme dosť dlho. Keďže niektorí z nás obetovali na začiatku výletu svoje sandále rieke Une, využívame tento čas aj na hľadanie náhradných v neďalekom shopping centre. Prídeme tak na nové zistenie, že v Bosne dámske turistické sandále nepredávajú ani nepoznajú. Autobus nám nakoniec skoro utečie, pretože v momente, kedy má prísť, sa polovica skupiny rozhodne, že si ide kúpiť bagetu do vedľajšieho bistra. Ujo šofér nadáva a hrozí, že odíde bez nás. Niekto však spomenie, že sme Slovačka a to ho trochu obmäkčí.

Cestou do Kravíc musíme prestúpiť v Medžugorii. Keď už sme tu, rozhodneme sa ísť si obzrieť toto slávne pútne miesto. Zisťujeme, že je tu všetko omnoho drahšie ako tam, kde sme boli doteraz. Cestou ku kostolom stretáme samé stánky s Panenkami Máriami, ružencami, magnetkami, medailónikmi, ale aj slnečníkmi, klobúkmi, rozkladacími stoličkami, či fľaštičkami na svätú vodu. Niektorí z nás nakúpia suveníry, ďalší stihnú obzrieť novopostavený kostol a podaktorí sa len znechutení púťovými atrakciami a davom otočia a zasadnú radšej do krčmy. Na zástavke, kde má stáť náš autobus, sa zoskupí príliš veľa ľudí, až sa začneme obávať o miesto v ňom. Nepríjemní Taliani sa nás snažia predbehnúť, drgajú do nás lakťami a my sme z tohto miesta takí rozčarovaní, že si ho aj zabudneme odfotiť. Po chvíli cesty si uvedomíme, že je 15. augusta, teda sviatok Nanebovzatia Panenky Márie. Skrátka máme ideálne načasovanie. 

Autobus nás zavezie do mestečka Ljubuški, odkiaľ si berieme taxíka. Starý ujo taxikár je po operácii, má strojček v hrdle a vôbec mu nerozumieme. Napriek tomu sa nám podarí dohodnúť, že po nás ráno príde a odvezie nás na vlak. Hovorí, že jeho synovi sa práve narodilo dieťa a ide oslavovať. Trochu sa bojíme, či sa neopije a nezabudne na nás, ale on nás ubezpečí, že to zvládne. Ujo odchádza po druhú časť skupiny do Ljubuški a my začíname byť trochu vystrašení z množstva zaparkovaných áut. Schádzame dolu k vodopádom, stretávame veľa českých aj slovenských turistov v plavkách s uterákmi prehodenými cez ramená alebo nafukovacími kolesami. To, čo sa pred nami rozprestrie, keď zídeme k vodopádom Kravice, sme si nepredstavovali ani v tom najhoršom sne. Priamo pod krásnymi vodopádmi je polostrov preplnený slnečníkmi, umelohmotnými stoličkami, bufetmi a obrovským množstvom ľudí.

Všade sú odpadky a ani voda nevyzerá práve najčistejšie. Najskôr musíme s našimi veľkými ruksakmi prejsť celkom dlhú trasu po úzkej drevenej lávke, po ktorej sa ale hrnú ľudia opačným smerom. Nakoniec sa ideme aj okúpať, preplávame celkom ku vodopádom a tešíme sa, že sa toto miesto postupne vyľudňuje. Usadíme sa v krčme s krásnym výhľadom, kde plánujeme stráviť noc. Nedopijeme ani prvé pivo a pri vodopádoch ostanú len asi dve malé skupinky kempujúcich. K vedľajšiemu stolu si prisadne muž, ktorý nás počúva a celý večer po nás nápadne pokukuje. Podgurážená Monika sa na neho uprene zahľadí a spýta sa ho: "Ty rybár? Lovíš ryby?" Hodí pri tom akože prútik k nemu a navíja ho smerom k sebe. On sa sa rozosmeje a Monika mu navrhne, aby si k nám prisadol.

Volá sa Štefan, má asi niečo cez štyridsať, dom na ostrove Brač (Korčula alebo Krk, to si už nejako nevieme spomenúť) a momentálne je na horskej turistike. Štefan je na invalidnom dôchodku, má zranenia z vojny, vytiahne si tričko a my sa zrazu ocitneme zoči voči jeho veľkej diere v bruchu. Dali sme si pred cestou záväzok nerozoberať vojnové témy, pretože nikdy nevieme, kto bol na ktorej strane. Máme tiež pocit, že je to téma, na ktorú by chceli Balkánci radšej zabudnúť.
  So Štefanom ostávame, až kým nezatvoria krčmu, naučí nás aj našu dodnes obľúbenú pesničku: "Monika, Monika, nie je to ústna harmonika." Sľúbime mu, že ráno prídeme do jeho stanu na kávu. Ustelieme si na drevených laviciach a stoloch krčmy. Napokon večer v Kraviciach stál za to a radi na toto miesto spomíname. V noci aj ráno bez ľudí boli totiž vodopády naozaj krásne. Na ďalší deň ráno však kávu u Štefana nestihneme, lebo nám volá taxikár - ten so strojčekom, ktorému nerozumieme - iste si náš telefonát viete predstaviť. A tak bežíme, aby nás odviezol a aby sme stihli vlak do prímorskej romantiky (ne)kresťansky predraženého Chorvátska.   

Najkrajšou vlakovou traťou Európy

Cesta vlakom zo Sarajeva do Mostaru sa považuje za jednu z najkrajších trás v Európe. Časť skupiny ju dala už pred dvoma rokmi a naozaj to bol taký zážitok, že sme sa ho rozhodli  zopakovať napriek tomu, že vlak vyráža zo Sarajeva okolo šiestej hodiny ráno. Vozne darovali Bosne švédske železnice, ktoré vyzerajú ako z čias Vraždy v Orient exprese. Keďže vo vlaku nie je reštauračný vozeň, takýto pán čašník v ňom roznášal kávu. Pri Monike sedel zázračný pánko, ktorého sme tipovali na miestneho básnika, stále sa usmieval a niečo si zapisoval. Keď však začal fajčiť, Monike sa znepáčil a slovami "muškarec, molím vás, ovde se nepušá"/ "pane, prosím vás, tu sa nefajčí" ho poslala do prvej triedy, kde už pušali všetci. A kde z celého vlaku fungovalo svetlo aj v tuneloch.

Okolo ôsmej ráno, keď sme zastavili v našom obľúbenom Konjici, sme sa rozhodli, že je čas na prvú fľašu vína a raňajky. Elegantne sme si spravili šalát, rozložili doštičku, misku a nakrájali super zeleninu zo sarajevského trhu. Potrebná však na prípravu raňajok bola aj čelovka, keďže na trase je 96 tunelov. Po raňajkách sme pobehovali od okna k oknu s veľkým jasotom, keď sme zazreli naše trpazlíčie domčeky pri Jablanici, ale najmä keď už bolo vidieť Neretvu a vysoké hory a celá krajina vyzerala ako z Winnetua. Do Mostaru sme vypili všetky tri fľaše vína. Turisti, ktorí nespali, nás celú cestu zdesene sledovali. 

Na stanici v Mostari nás odchytila pani s ubytovaním. Veľmi sme neprotestovali, ale najprv sme museli navštíviť našu hospôdku, kde sme pred dvomi rokmi strávili skoro celý deň a kde nám k pivu naservírovali úžasný paradajkový šalát so syrom Travnik (Travnički sir). Usadili sme sa, dali pivo a rakiju. Po pár minútach sme už videli na miestnych štamgastoch a pani šéfovej (áno, sedeli tu presne tí istí ako pred dvoma rokmi), že nás spoznávajú. Dokonca si aj pamätali, že vtedy sme boli v trochu inej zostave a že nám chýba jeden mladík a Monike klobúk. Pani šéfová nás ešte pozvala večer na pečené papriky. 

Pekne podguráženým sa nám na pravé poludnie cez masy turistov podarí prepracovať až k Neretve. Rozložili sme sa pod mostom, z ktorého miestni za peniaze skáču do vody z 25 metrovej výšky, máme na nich super výhľad a sme asi 10 metrov od rieky aj od baru. Vonku je úpek a tak časť z nás naskáče do ľadovej tyrkysovej vody. Iní pospali, aj úpal dostali.   

A tu nečakané stretnutie kamarátov zo Slovenska, s ktorými sme boli ešte tesne pred cestou, ale vôbec sme nevedeli, že tiež majú namierené do Bosny. Vraj sme ich inšpirovali. 

Kúpeme sa okrem domácich iba my a druhý deň objavíme, čo všetko do krásnej tyrkysovej Neretvy púšťajú, brr. 

    

Mostar je síce najturistickejšie mesto z celej Bosny (teda teraz už sme v Hercegovine), ale iba cez deň, večer sa vyľudní. Turisti sa vrátia tam, odkiaľ prišli, teda do Chorvátska.  

My sa večer vraciame do našej krčmičky na sľúbené pečené papriky. Štamgasti pozerajú futbal, hrá sa dôležitý zápas, Bosna a Hercegovina proti USA. Teta na nás ale nezabudla, donesie nám na stôl plnú misu pečených paprík a chlieb nakrája s cigaretou v ústach. Po celom dni strávenom na slnku a rannej dávke alkoholu už nevládzeme a po jednom opúšťame lokál. Na druhý deň nás čaká výlet k vodopádom Kravice.