20. 11. 2015

Gastro okienko

Keďže naša družina sa na svojich potulkách vo veľkej miere venuje hedonistickým zážitkom, kde okrem horúcich kúpeľov patrí najmä degustovanie miestnej kuchyne a vína, chceli by sme sa aj s vami podeliť o gruzínsku gastronómiu, ktorá je pre nás jedna z najzaujímavejších na ktoré sme natrafili. Jedlá sa odporúčame naučiť po gruzínsky, keďže anglické preklady sú často veľmi zavádzajúce a neochutnať miestne špeciality, by bolo naozaj škoda. Takže sa netreba báť a vyskúšať všetko! 

Potraviny sa najlepšie a najlacnejšie nakupujú na miestnych trhoch, kde sa dá zohnať naozaj všetko.  Zelenina, ovocie, bylinky a syry sú čerstvé, lokálne. Maximálnu cestu prešli granátové jablká z Azerbajdžanu. Tie najsladšie sú malé tmavé zošuverené. Čerstvé bylinky, najmä koriander, ktorý Gruzínci dávajú takmer do každého jedla, predávajú babičky na každom rohu. Netreba sa báť zájsť aj do rôznych zákutí, práve tam sa často krát nachádzajú najzaujímavejšie miesta. Ako napríklad v Tbilisi na Dezerter bazáre sa na takomto mieste predáva výborné a veľmi lacné víno (liter za 2,50 lari). Veľké supermarkety sú predražené a to sa týka najmä ovocia a zeleniny.
Podobne sa oplatí postupovať aj pri výbere reštaurácie (ak sa to dá tak nazvať). Väčšinou platí pravidlo, že čím viac ošumtelý je interiér, čím viac domácich (najmä mužov v strednom a vyššom veku) je v ňom, tým je kuchyňa lepšia a lacnejšia. Klasikou sú kupé pre tých, ktorý chcú mať súkromie. Víno a čaču si treba pýtať domácu. 


Samozrejme najlepšie je jesť v rodine, zažiť tradičnú supru, kde sa stôl prehýba pod taniermi. Gruzínci nenosia jedlo na stôl postupne, ale pokladajú všetky taniere na seba. Každý má malý tanierik, kde si nakladá zo všetkého. Pije sa najmä víno biele a to na ex.


A teda tu sú tie gruzínske jedlá:
chačapuri (imeruli, adžaruli, megruli) - najtradičnejšie gruzínske jedlo, ktoré sa predáva všade a  rôznych veľkostí. Je to chlebová placka plnená slaným syrom Sulguni. Chačapuri imeruli má len jednu vrstvu syru, megruli ju má dvojitú vo vnútri aj na vrchu. Špecialitou je chačapuri adžaruli, ktoré má tvar "loďky", do ktorej sa rozklepne vajíčko a pridá maslo.


lobiani - chlebová placka plnená fazuľou, špecialita regiónu Racha. Do pravého lobiani rachuli sa pridáva aj slanina.
puri, lavaš - gruzínsky chlieb, pečený v tradičnej peci
čurčchela - tradičná gruzínska sladkosť, ktorá pripomína tvarom sviečky alebo klobásy, prezývané aj gruzínske snickers. Sú to lieskové alebo vlašské orechy navlečené na nitke a máčané v hroznovom mušte zmiešanom s múkou ak máte šťastie, nájdete ich aj zo šťavy z granátového jablka. najlepšie sú na jeseň, v čase vinobrania a to najmä v Kakheti.


tklapi - sušené lisované ovocie väčšinou v tvare kruhového "obrusu"
lobio - hustá fazuľová polievka až kaša, ochutená bylinkami. Sú varianty so slaninou alebo orechmi
kharčo - pikantná hovädzia polievka gulášového typu. Megrelianské kharčo je hustejšie, menej pikantné a najmä orechové. Podáva sa v približne pol litrových tanieroch, takže vystačí ako hlavné jedlo
ostri - bravčové mäso v pikantnej šťave, pripomínajúcej guláš
khinkali - Pirohy plnené mletým mäsom a bylinkami. Musia sa jesť čerstvé. Chytia sa do ruky, otočia, okorenia o potom z nich treba opatrne vypiť vývar. Konce sa nejedia. Sú aj vegetariánske verzie so syrom, hríbmi alebo syrom.

čikirtma - kuracia polievka so žĺtkami
šašlik (mtsvadi) - kúsky mäsa (bravčové, kuracie, teľacie, baranie) napichnuté na kovových "nožoch" pečené väčšinou na otvorenom ohni, podávajú sa k nim omáčky tkemali: kyslá omáčka z nezrelých ringlot (sliviek), cesnaku, koriandra, kôpru (je aj červená varianta zo zrelých sliviek, viac sladká), satsibeli: omáčka z paradajok, cesnaku a korenia. Niekde sa mieša s gruzínskym korením adžika. Je to taký gruzínsky kečup.
svanetská soľ, adžika - Gruzínci používajú tieto dve korenia takmer do všetkých jedál. Svanetská soľ je soľ ochutená zmesou korenia ako koriander, cesnak, grécke seno, červená paprika, rasca, nechtík, kôpor. Adžika je zelená alebo červená, pikantná zmes korenia. Okrem už spomínaných korení sa do nej pridáva najmä chilli, niekedy orechy.
pchali - je studené predjedlo, ktoré sa robí z rôznej zeleniny. napríklad špenátové, cviklové. Vždy zmiešané s orechami. Pchali badrižáni sú grilované baklažány plnené orechovou plnkou. 

šalát - klasický šalát je z uhoriek a paradajok, občas cibule a byliniek. výborná je verzia s orechami

odžachuri - mäso so zemiakmi, niečo ako živánska
khaši - Polievka na opicu. Vývar z držiek s cesnakom. Len pre drsňákov.

Gruzínske víno, najmä biele môže byť prekvapením. Keďže je robené na šupkách, jeho farba je oranžová a má aj inú chuť. Červené víno od toho európskeho nie je až tak odlišné aj keď býva sladšie. Najčastejšie je saperavi z oblasti Kahketi. Špecialitou je sladšia a lahodnejšia Khvančkara, ktorá je však omnoho drahšia a odporúča sa ju ísť degustovať priamo k vinárom do oblasti Racha.


Čo sa týka tvrdého alkoholu gruzínsky koňak miestni bežne nepijú. Obľúbenejšia je čača, čo je pálenka z vínnych výliskov (terkelica). Na trhoch sa predáva vo fľaškách od cocacoly. Pol litra stojí 3 lari. Aj v reštauráciach si treba pýtať vždy domácu, aby ste nedostali vodku.


Gruzínci obľubujú veľmi sladké nealkoholické nápoje, klasikou je estragónová krikľavo zelená malinovka. Špecialitou je Lagidze: sirupy rôznych chutí (krém, čokoláda, estragón) riedené sódovkou. 


Tak dobrú chuť, nenechajte sa dlho ponúkať! Abstinenti a vegetariáni to budú mať ťažšie, ale aspoň tí vegetariáni by mohli prežiť.

1. 6. 2015

Pre zmenu zase Rača


Druhý deň ráno sa zobúdzame na to, že v obývačke prebieha vášnivá porada. Tuším problémy, snáď to nie je zmena plánu. Žiaľ je to tak. Manku choroba skolila až tak, že nie je schopná presunu. Do vlaku, do ktorého sa nám po dlhom boji (keďže svjeta nebolo) podarilo kúpiť lístky, ostáva necelá hodina a tak sa treba rýchlo rozhodnúť ako ďalej. Janka je rozhodnutá ostať tiež v Gori, Evička sa nevie rozhodnúť pod takým stresom a Duškovi sa do Rače nechce a Zajo sa obetuje ako pioniersky vedúci a ostáva s väčšinou. A tak sa zvyšní traja rýchlo pobalíme, zvládneme vybaviť u tety domácej kávu a privolať asi všetky taxíky v meste. Dispečerka totiž bola žiadnou rečou nehovoriaca manželka na materskej jedného z nich. Taxikári napriek tomu, že sme ich prehnali, na nás nahnevaní neboli a po jednom sa s nami prišli na stanicu rozlúčiť a čudovali sa, že odchádzame len traja. Nálada vo vlaku je ponurá, cítime sa blbo, že sme opustili zvyšok družiny. Barborka sa už tiež cíti dosť zle a moje priedušky na tom nie sú oveľa lepšie.
Cesta je dlhšia ako sme čakali, ideme totiž osobákom. Ale už vidieť kvitnúce stromy a zeleň a nálada sa začína zlepšovať. Vystupujeme v Zestafoni, kde nás ovalí vlhký teplý vzduch, hneď sa nám lepšie dýcha. V Zestafoni hľadáme niečo teplé pod zub, ale keďže vôbec nevieme, či sme v centre alebo na periférii, dosť sa motáme. Prechádzame secondhandovým distriktom, postupne sa k nám pridávajú rôzni podgurážení chlapíkovia, ktorí nám ale veľmi pomôcť nevedia. Nakoniec nás niekto naviguje na trh, kde by mala byť aj nejaká skvelá reštaurácia. Dorazíme do robotníckej putiky, kde podávajú  klobásy a chvalabohu aj ostri. Čaj nemajú a tak vysielame Filipa zohnať ho na trhu a dáme si ho zaliať horúcou vodou, tú majú. My zatiaľ vyfasujeme od vedľajšieho stole po hnusnej vodke a prisadá si k nám aj muzikant, ktorý zahrá, keď mu hodíte nejakú tu laru do gitary a bez toho neodíde. Už sme spokojní, že sme zase na ceste, veď sme skoro zabudli, aké je to pohybovať sa po gruzínskych perifériach, keď nevieme ako a či sa vôbec dostaneme tam, kam chceme. 


Asfaltis lamazi a pracovné tempo jeden pracuje a zvyšní sa pozerajú

Po obede sa skúsim miestnych opýtať, či náhodou nejde maršrutka do Tkibuli a na moje veľké prekvapenie ide za 15 minút. Nadšene do nej nasadáme vybavení pomarančmi, ktoré sme stihli nakúpiť na trhu. Cesta do Tkibuli je pôvabná, mám pocit, že ideme úplne inak ako naposledy, ale istá si po pozretí mapy nie som. Prechádzame kľukatými cestami a malými dedinkami, nie fakt si nepamätám, že sme šli z tejto strany okolo priehrady. Tešíme sa, že konečne uvidíme aj to naše bájne Tkibuli, ktoré nás z neznámych dôvodov tak očarilo. Hm, no naozaj z neznámych dôvodov, naozaj tam nič nie je. Nechávame batohy na železničnej stanici, v miestnosti z ktorej je second hand a ideme si aspoň obzrieť kúpalisko, o ktorom sme počuli fámy, že tam vodu tak málo menili, že tam bolo vidieť pri plávaní žaby. Na naše prekvapenie kúpalisko vyzerá, že ho rekonštruujú a možno už v lete bude znovu fungovať. No alebo ho už rekonštruujú niekoľko rokov a ešte niekoľko budú, ktovie. 


Do Ambrolauri už maršrutky nechodia a tak to ideme skúsiť stopom. Ideme na koniec Tkibuli a odhodlane sa postavíme na cestu. Autá týmto smerom veľmi nechodia, už je aj celkom neskoro, obloha vyzerá ako pred veľkou búrkou, tak si dávame pol hodinu, kým budeme riešiť záložný plán s taxíkmi. Miestni nás ale tak dlho stopovať nenechajú. Najprv sa pri nás zastaví starší pánko, ktorý sa nám snaží vysvetliť, že tu nám už dnes nikto nezastaví. Zatiaľ sa nedáme odbiť. O chvíľu sa pri nás zastaví skupinka troch mladíkov a tí nám už aj taxík privolajú, dohodnú cenu na 30 lari s tým, že ak sa neponáhľame, tak ešte odvezieme miestnu tetu domov a lúčia sa s nami. My sme vlastne spokojní, cena je v pohode a naozaj to nevyzeralo, že by sme sa dnes niekam dostopovali. Taxikár je sympoš, zastavujeme sa s ním ešte v obchode pre cigarety. Veľmi sa čuduje, keď zistí, že sa tu celkom orientujeme a že do Rače nejdeme po prvý krát. Po necelej hodine nás vyhadzuje v Ambrolauri na križovatke a tam si už pre nás prichádza Aleco. 




V Rači sú chalani veľmi  sklamaní, že nás miesto osemčlennej skupiny prišla iba trojčlenná. Celý dom je vyhriaty, postieľky pripravené ako v pionierskom tábore. No, škoda, nám je to tiež veľmi ľúto, mohla to byť úžasná rozlúčka z Gruzínskom. Prekvapí nás ako je teplo aj vonku, dokonca prvý večer nepotrebujeme ani bundy a sedíme až do noci vonku pri ohni.
Ďalšie ráno máme ďalšiu stratu. Barborke je už tak zle, že ostáva v posteli a nie je schopná sa ani pohnúť. No teda, to čo za chrípku sem zo Slovenska priniesli. A tak odpadá plánovaný výlet do Oni, nemôžeme ju nechať samú.  Filip dostane pokyny ako spraviť reportáž s Alekom o gruzínskom víne, keďže ona nemôže ani rozprávať. Po exkurzii vinicami len tak vysedávame na záhrade. Ja si celkom užívam slnka a ticha po mesiacoch v Tbilisi, ale už nás trochu žerú mrle. Ponuku výletu do obchodu vo vedľajšej dedine odmietame. Postupne sa začnú droliť ostatní chalani a asi o štvrtej poobede Aleko zavelí, že teda sa idú sadiť stromy! Á, tak na to čakáme celý deň! No, super, aspoň nejaká akcia. Tak celá skupinka, to znamená traja chlapi a dve dievčiny (to ako vrátane mňa a Filipa) zoberú dvoje záhradnícke nožnice, jednu motyku a asi 10 mladých stromčekov a ako veľká delegácia vyrážame do sadu.

No je to taký kúsok zeme tesne nad riekou Rioni, kde sa neoplatí vysadiť vinič, lebo by to rieka mohla podmyť a táto časť môže spadnúť. Celá akcia výsadby prebieha asi tak, že Aleko ukáže na nejaké miesto, zvyšok odborne zhodnotí, že áno, tam strom môžeme zasadiť. Potom vyhrabe jamu, dá tam stromček a Guga ho zahrabe. Gia leží v tieni a potom obstrihá pár stromčekov, sesternica sa len pozerá a ja tiež. Nakoniec si máme s Filipom zasadiť tiež nejaké stromy a vyfotíme sa na Schustera. Tak a asi po polhodine je celá akcia ukončená a keďže je takáto krásna činnosť za nami, môžeme sa vrhnúť na oslavu.




Chalani sa pripravili na veľkú slávnosť, keďže čakali oveľa väčšiu účasť. A tak dnes pripravili šašlik a račiansku šunku, niečo ako tá najprerastenejšia oravská slanina. Najúžasnejšia akú sme kedy ochutnali. Hneď po prvom súste mi všetka choroba odchádza a ja viem, že zajtra budem fit. K tomu samozrejme hektolitre vína a Gugove hodinové prípitky. A zisťujeme, že má i básnické črevo alebo by mohol byť aspoň copywriter pre miestnych vinárov. I am fine from wine sa hneď ujme. Keďže vaghtanguli sme museli opakovať niekoľko krát, kým ho bolo poriadne počuť aj na mikrofón, tak si zvyšok večera veľmi nepamätáme, len z fotiek môžeme konštatovať, že chvalabohu bazénik nebol napustený...





Fíčer o gruzínskom víne, kde je počuť aj trochu z nášho záverečného račianského žúru si môžete vypočuť TU

17. 5. 2015

Gori bez Stalinovho múzea


Posledná tbiliská noc v hosteli (i pred ním) bola veľmi chladná a ráno sa choro cíti ďalšia časť výpravy. Nejako sme sa však pozbierali, posledné balenie a stíhame aj vlak do Gori.
Gori sme doteraz ignorovali. Z "diaľnice" okolie Gori nevyzerá veľmi lákavo, dá sa dokonca povedať, že je to najmenej zaujímavá časť cesty na západ a Stalinove múzeum sme jednohlasne zavrhli ako cieľ návštevy už v lete.  Avšak cesta vlakom, ktorú sme absolvovali len pred pár dňami nás úplne nadchla, a preto sme celú trasu presmerovali do tohto mesta aj s tým, že konečne absolvujeme v Gruzínsku cestu vlakom.
Žiaľ vo vlaku sme dostali lístky práve v častiach, kde okná neboli, a tak naši kamaráti z toho krásneho výhľadu až tak veľa nemali.
Na stanicu do Gori sme prišli okolo desiatej ráno, ešte stále unavení, a keďže sme so sebou už mali aj našu komplet dvojmesačnú výbavu, vôbec sme sa nebránili taxikárom, ktorí si nás odchytili. Rovno sme im povedali, že nech nás hodia do nejakej ubikácie.
Predtým sme si ale chceli kúpiť lístky na vlak na ďalší deň do Zestafoni, odkiaľ sme chceli pokračovať do Rače.
Keď sa snažíme pani v okienku vysvetliť našu požiadavku, ona nám len flegmaticky oznámi, že lístky nám predať nemôže, pretože svjeta niet. Svjeta niet? Tu naša ruština končí. Zajovi prechádza hlavou, no super, my sme niekde v polopúšti v strede ničoho v Stalinovom meste a sveta už niet? Ktovie, čo sa stalo? Ešte pred pár dňami nás Valeri strašil, že určite sú v Gruzínsku za chvíľu Rusi a tu už svjeta niet. No super. Ostatní sa nevzdávajú, dokonca chcú lacnejšie lístky, ale proste svjeta niet, nebudú ani lístky. A vlak pôjde? Ale áno, ale svjeta niet, hovorí už nervózna tetuša a vtedy niekomu dôjde, že to nie je elektriky! Aha, no tak nič, vrátime sa neskôr. No scenár s elektrikou sa ešte asi dvakrát zopakoval a nakoniec sa nám lístky podarilo kúpiť až večer.


Taxikári nás zoberú k veľkému domu a snažia sa dozvoniť dovnútra. Ale nikto neotvára. Pomaly sa pred domom začínajú združovať aj ostatní susedia, taxikár vysvetlí situáciu, susedia po jednom okuknú dom a zazvonia. Dosť komická situácia. Nakoniec jeden sused, ktorý vykukol len z okna, nájde telefónne číslo a podarí sa mu dovolať do našej budúcej ubikácie. Samozrejme sú doma, ale ešte spali, ako sme predpokladali. V dome obdivujeme lustre, postele so zlatými prehozmi, no ideálne miesto pre naše ezoterické okienko s kartami. Ubytujeme sa a ideme sa naobedovať do mesta. Gori pôsobí sympaticky, nad mestom je veľký hrad. Nás zaujme modernistická budova s bizarnou cukrárňou a fontánka v tvare granátu.
Stalinovo múzeum stále odmietame.

S taxikármi sa dohodneme, že nás poobede zoberú na výlet do Uplistsikhe, skalného mesta s kostolom navrchu. To je vlastne hlavný dôvod našej návštevy, lebo inak naozaj nevieme, čo sa tu dá vidieť. Uplistsikhe však naozaj stojí za návštevu, keďže nie je sezóna, tak sme tu takmer sami. Lenivo si ho pozeráme, občas dáme prestávku na vínko (napríklad vo vínnej pivnici), schovávame sa pred vetrom a užívame si slniečko a výhľad.  Porovnávame Uplistsikhe s Vardziou. Na mňa toto miesto napríklad zapôsobilo oveľa viac. Aj keď Vardzia je impozantnejšia, ale tu to na mňa pôsobí menej ako múzeum. Po káve sa ešte vraciame naspäť, lebo sme zabudli omrknúť jedno z najzaujímavejších miest a to tunel, ktorý vedie nahor.





Keďže naspäť do mesta sa nám ešte nechce, prijímame ponuku taxikárov, že nám ešte spravia prehliadku na druhú stranu hôr, do dediny Ateni. Celá krajina je veľmi pôvabná, nechápeme, prečo nás všetci zase od návštevy Gori odhovárali. V Aténach okukneme jeden kláštor, kde pozorujeme mníšky pri včelárení a Danka si musí vypočuť od starej mníšky históriu snáď celého gruzínskeho kresťanstva. Potom okukneme jeden kostol, ktorý sa práve reštauruje. Náš taxikár nám rozpráva, že musíme prísť v máji, keď sú okolité kopce zelené a na konci doliny začína sezóna v malých kúpeľoch. No dokelu, v kúpeľoch, tak to musíme asi naozaj ešte prísť! No, a že je tu v okolí viacero termálnych prameňov a oni tam od mája chodievajú každý víkend s vínom, šašlikmi a muzikou. Dokonca nás nahovára na nejaký horúci kúpeľ len pár kilometrov ďaleko, ktorý je v nejakej zbúchanej búde a dalo by sa tam ísť aj teraz. To znie veľmi lákavo a chvíľu túto ponuku zvažujeme, ale keďže už polovica skupiny je značne prechladnutá, tak si to nechávame na ďalšiu návštevu.    



Večer sa nám konečne podarí kúpiť lístky na zajtrajší vlak, prvýkrát chcú aby sme dali dva pasy, a tak dostáva Zajo jednu a ja druhú časť lístkov. To bolo asi tiež nejaké znamenie, ako zistíme neskôr. Na záver dňa ideme ešte okúsiť sympatickú reštiku hneď oproti nášmu domu. Túto návštevu odmieta ešte stále chorá Janka a aj ďalšia obeť putovnej chrípky, Danka, ktorej odišiel aj hlas.

V reštike sa našich chlapcov už klasicky ujali miestni. Zapôsobilo na nich, že Filip sa bez problémov chopil gruzínskeho jedálneho lístka a bez mihnutia oka z neho prečítal všetky dobroty. Chvalabohu, keďže miestna dievčina sa už nechytala ani na našu skvelú "ruštinu". Vyslúžil tak pre náš stôl bezodný džbán vína. Chlapi v krčme niečo oslavovali, ich ženštiny boli skryté v kupéčku a oni mali veľký záujem sa družiť. Avšak tentokrát sme sklamali. Keďže choroba zaútočila už aj na Barborku, a aj mňa bolia poriadne priedušky, po večeri (napriek našej znalosti kulinárskej gruzínštiny, dosť popletenej) vstávame a odchádzame. V tom momente nastalo v krčme na pár sekúnd sklamané ticho. No tak pardón... No, a tak museli naši chlapci zachrániť situáciu a každý exnúť pollitrák vína na našu družbu...

29. 4. 2015

Prichádza družina a konečne Kazbegi


Konečne prišiel dlho očakávaný deň, kedy mala prísť družina z Bratislavy a s nimi posledný výletný týždeň v Gruzínsku. Deň pred ich príchodom sme konečne navštívili Centrum pre súčasné umenie, kde bola vernisáž a my sme dúfali, že nejako užitočne zabijeme čas, kým ešte posledný krát len vo dvojici obehneme klasickú trasu Dive - Canudos. Po ceste sme našli na zemi i takúto veštbu. Tuto treba vysvetliť posadnutosť veštením zo žolíkových kariet. Po dvoch mesiacoch iba vo dvojici boli momenty, keď sme potrebovali nejako zabiť čas a jedného dňa prišlo na využitie kariet, ktoré som na takéto účely dostala na Vianoce. Na nejaké vážne kartové hry sme ale nemali náladu, a tak sme si z dlhej chvíle začali z nich veštiť, samozrejme, iba záležitosti milostného či spoločenského charakteru. Takže nájdených 5 kariet na trase Dive - Canudos bolo ako zázračne znamenie. Karty na nás číhajú všade a karty nelžou! A najmä ako sme už zistili v lete, v Gruzínsku sa všetko splní!

Družina prišla ráno, po ceste z Kutaisi nevyspatá a vyzimená. Duško nám doniesol dokonca slovenskú chrípku, ktorá stihla celkom zamiešať karty nášho výletu. Zase tie karty... Keď sa družina dospala po ceste, vydali sme rozlúčiť s našimi obľúbenými destináciami. Ešte raz kúpele, vývarovňa Rača. Zajo donútil skupinu aj k návšteve Lagidze, kde kultové farebné malinovky nevzbudili očakávané nadšenie. A samozrejme Khinkali house so živou hudbou, tancami, samozrejme khinkalami, vínom, a prišlo aj na spomínané veštenie a spoznávame štyri nové živly: oheň, voda, vítr, víno. Na záver je Filip unesený k vedľajšiemu stolu, kde si musí vypiť s miestnymi chlapíkmi zo štyri vodky. Rozhodli sme sa vždy obetovať iba jedného člena, nech je zvyšok skupiny ako tak funkčný. A na záver noci samozrejme nesmie chýbať návšteva Canudosu. Však treba družine ukázať náš druhý domov. Po ceste prechádzame aj šialeným megalomanským podchodom plným iránskych diskoték, ktorý je ale oveľa strašidelnejší cez deň, keď je prázdny. Tu stretávame Gregoryho, ktorého berieme s nami. No, a potom prišiel Blitzkrieg klinom a spustila sa tá najväčšia búrka a nikto si nič nepamätá a nič nepočul. Niektorí prešli turniketom. Vzniká tiež výraz súočenie...

Zážitky sú síce spoločné ale len pre účastníkov zájazdu, takže sa ospravedlňujeme ostatným, ktorí nerozumejú našej hantýrke. Ja som si podľa Filipa nechala ujsť svoju najlepšiu DP (dobrú partiu), keďže on si po štyroch vodkách vysvetlil, že Gregory má niečo spoločné s oscarovým filmom Mandarínky.  Inak v mnohých blogoch sa pre slečny, ktoré sa chystajú na pobyt v Gruzínsku odporúča, aby si dali obrúčku, že tým zabránia možnému baleniu od miestnych. Nuž, tak treba vedieť, že v Gruzínsku sa obrúčka nosí na pravej ruke, nie na ľavej ako u nás.






Druhý deň ráno sa prebúdzame s hromadnou opicou, iba Janke je zle z putovnej chrípky, ktorú dostala od Duška ako prvá. V pláne je navštíviť Dezerter bazár a odtiaľ už Didube a smer Kazbegi. Hostel je pár metrov od nášho predchádzajúceho rezidenčného bytu, kde sme si nechali väčšinu svojej batožiny a ja som mala v pláne si tam dnes vyzdvihnúť aj pohorky, keď už ideme smer Kaukaz. Nikto však neotvára a ja ostávam len s čižmami. A tak riešime, či som až taká flanérka, že by som výstup ku kostolíku Sameba bola schopná dať v takejto obuvi. Nikto vlastne nevie aký je to terén a všetci (československí) turisti sú vždy outdoorovo vybavení od hlavy po päty, aj keď by šli len na pláž do Batumi. No v momentálnom stave to nie som schopná riešiť, veď nejako bude. Na trhu nechávame batohy v úschovni na vlakovej stanici a túlame sa trhom. Nikto nemá silu absolvovať sľúbenú zvukovú prechádzku. Hlavný cieľ sú kvasené dobroty na opicu. Nie všetkým chutia, ale pomáhajú. Nakoniec ideme aj do najobľúbenejšej sekcie, cez topánkový bazár (kde si nakoniec kúpim aj trekingové boty za super cenu 15 lar) k našej vinárke. Len štyria z nás sa odhodlajú aj na ochutnávku vínka a konečne aj dobrôt, ktoré sú tu k vínu ponúkané (údený losos, tlačenka, syr, kvasená zelenina, adjika, chlieb a iné pochutiny). Na Didube zoženieme hneď maršrutku, a kým do nej miestni naložia parkety snáď pre celú dedinu, my si ešte odskočíme na kharčo do miestnej overenej putiky.


A potom sa nejako naskladáme na parkety aj s ďalšími dvoma miestnymi chlapíkmi. Cesta je kľukatá a Filipovi, ktorý sa včera alkoholovo obetoval je dosť zle, našťastie v kritickej chvíli zastavujeme. Manka vzadu klebetí s miestnym pánkom. Často sa nás na Slovensku pýtajú, že po ako sa v Gruzínsku dorozumievame. My odpovedáme, že po rusky. Na čo nasleduje otázka, a vy viete po rusky? Hm, nevieme. V podstate komunikujeme nejakým mixom slovenčiny, poľštiny, srbštiny, s tým čo sme už z ruštiny pochytili a do toho zamiešame i naučené gruzínske slová, ktorých je tak do 20.


Po ceste za Gudauri je už milión kamiónov smerujúcich do Ruska a jednosmerné tunely. Našťastie my sa hýbeme, síce pomaly, ale vpred.  Robíme si srandu, že možno je cesta prejazdná každým smerom iba v niektoré dni.  Šofér nám dohodí ubytovanie a to v dome majiteľov parkiet, na ktorých sedíme. Dom je však naozaj krásny a hlavne je v ňom príjemne teplo a pani domáca je veľmi milá. Zjednáme cenu s tým, že nám nemusí na večeru uvariť tri chody a mäso, aj tak sme sa z toho "redukovaného" množstva jedla zčemerili.  Pani veľmi odľahne, keď jej oznámime, že nám stačia raňajky až o desiatej a nie o ôsmej ako pre väčšinu návštevníkov z cudziny.
A tak sa ráno (gruzínske ... inak gruzínske poludnie nie je o dvanástej ako u nás, ale o druhej) pomaličky vymotáme a konečne sa vyberieme na výstup k ikonickému kostolu Tsminda Sameba. Jeho fotografia je snáď prvé, čo vám vyskočí, keď si vyhľadávate Gruzínsko a niektorí turisti idú iba sem. Počasie máme nádherné, je úplne jasno a teplo. Sme radi, že sme sem nešli v lete, teraz sme tu totiž úplne sami a pridáva sa k nám len veľký pes kaukazskej rasy. Taxikári sa ani veľmi nesnažia nás prehovoriť na to, že nás ku kostolu vyvezú. Vidia, že sme výletníci a ani nevyzerá, že sa im veľmi chce, tiež si užívajú slniečka. Ideme cestou pre peších, najprv cez úzke dedinské uličky plné kráv. Miestni nás navigujú, keď ideme náhodou zlým smerom. A potom lesnou cestou, je to celkom prechádzka, síce sa na snehu trochu šmýka a posledná skratka je dosť strmá, ale snáď by som to i v tých čižmách dala. Celý výstup veľmi flanérskym tempom trval hodinu a trištvrte. 







Po obhliadke kostolíka, nasleduje piknik na tráve. Vyberáme poháriky a zvyšné vínka, ktoré dostala družina na letisku. Zajo začína byť nervózny, že nestihneme dohodnutú maršrutku o tretej. Všetci ho zahriaknu, že nech neprudí, však dohodneme nejakú inú, veď tu sa všetko vždy vyrieši a nič nemá zmysel plánovať dopredu, však je tu už dva mesiace, to už musel pochopiť.  A samozrejme, keď prídeme naspäť, pani domáca nemá problém zohnať pre nás maršrutku v hocijakom čase.



Ešte cestou dole riešime ďalší cieľ našej výpravy. Pôvodne sme chceli zvládnuť ešte v tento deň presun do Kakheti. Nakoniec sa rozhodneme aj tento krát Kakheti vynechať. Keďže sa nám cestou vlakom veľmi páčilo púštne okolie Gori, skúsime omrknúť toto mesto, zase jedno z tých, kde nič nie je a nikto by tam z miestnych nešiel. Výhodou je, že je po ceste na západ, kam máme namierené. Musíme však zvládnuť ešte si vybrať veci od Data a zastihnúť ho v kancelárii predtým ako pôjde na vernisáž. To je snáď prvý krát, čo sme sa v Tbilisi naozaj ponáhľali a je to teda veľmi náročný šport v meste, kde sa neponáhľa nikto. Ale všetko sme stihli, všetky haraburdy zázrakom narvali do batohov, stihli navštíviť najúžasnejšiu megrelskú reštauráciu a niektorí i Canudos.

9. 4. 2015

Kobuleti? Tam nechoďte, tam nič nie je!


Ráno sa lúčime s Valerim, ktorý nás pri odchode zaskočí požiadavkou, aby sme mu každý dali ešte po 10 lar, že žena ho poslala. Sme trochu naštvaní, to sa nám tu ešte nestalo a za tú izbičku bez kúrenia bola cena už aj tak trochu premrštená. Nahnevaní mu dávame 10 lar za oboch, že to mu musí stačiť a vyrážame na ďalšiu cestu. Zugdidi opúšťame z trochu zmiešanými pocitmi, úplne nesplnilo naše predstavy. Pravdepodobne preto, že sa nám nepodarilo nájsť nejakú fajnú lokálnu krčmičku, kde by sme sa aspoň trochu socializovali. A tak ideme na stopa smer Kobuleti. Počasie je ešte celkom slnečné a my dúfame, že sa všetky predpovede mýlili a ono také aj ostane. Po ceste zastavujeme vo vedľajšej dedine Tsaishi, kde majú byť údajne termálne pramene a malo by sa tam dať v nejakých vykopaných jamách i okúpať. No ako správni kúpeľníci neváhame a ideme to preskúmať. Pani v stánku nás posiela smerom za rieku, ale netvári sa, že by sa tam kúpať dalo. Ideme podľa oparu, ktorý je vidieť zdiaľky. Ako prvú objavujeme rozpadnutú budovu bývalých kúpeľov. Zajo odborným okom zhodnotí, že tie už chátrajú aspoň 40 rokov. Hneď za kúpeľmi zbadáme vrt aj potoky horúcej vody. A v nej - pasúce sa kravičky! Voda je naozaj vriaca, všade okolo lajná a blato. Sklamaní chvíľu maturujeme, že možno dole, kde sa pramene vlievajú do rieky by sa dalo omočiť, ale to už začína pršať a tak radšej utekáme po krátkej prehliadke dediny naspäť na cestu. 


Takže predpoveď neklamala a práve začala asi najväčšia prietrž mračien aké sme v Gruzínsku zažili. Na zastávku dobehneme totálne premočení, vyťahujeme rum i víno, aby sme sa zohriali a pookriali. Zastávka je na druhej strane cesty ako by sme potrebovali. Dvaja gruzínski mládenci, ktorí sa tam schovávajú s nami nám ale asi po troch minútach zastavujú maršrutku našim smerom, aspoň do mesta Kobi. 
V Kobi vystupujeme do ešte väčšieho lejaku. Nešťastne postávame medzi obchodíkmi pri maršrutkovej stanici. Ja začínam naliehať, že by sme mali vyhľadať nejakú reštauráciu, kde by sme zohriali i najedli. Zajo je nevrlý, že on sa nepohne spod strechy a pýtať sa na nič nebude. Nakoniec reštaurácia hneď naproti, vedľa budovy s obrovským reliéfom, ktorý si pamätáme ešte z leta. V reštaurácii to napriek tomu, že sú asi 2 hodiny napoludnie, žije. Takmer všetci muži sú pod parou, nalievajú si čaču z 5 litrovej bandasky, malé dievčatá tancujú gruzínske tance, na ich vek dosť vyzývavo. My sa poriadne najeme a musíme pokračovať v našej púti ďalej. Ďalšiu maršrutku berieme do prístavného mesta Poti. Počasie je stále horšie, pomaly sa stmieva a my vôbec nevieme ako a kde dnes skončíme. Stanica v  Poti pôsobí v tom daždi postapokalypticky, tu ostať nechceme. Našťastie za chvíľu ide ďalší spoj smer Batumi, ktorí prechádza aj cez Kobuleti, čo je náš cieľ. Ešte vbehneme do krčmy, kde sa Zajo prezuje do teplejších topánok a obaja sa zohrejeme dosť odpornou čačou. Krčma je to sympatická, nechce sa nám ju opustiť, v telke idú staré gruzínske filmy a keby sme chceli určite by nám i tú Raču pustili. Nuž, ale nič sa nedá robiť, musíme ísť ďalej. Už je tma, dážď je stále hustý a my riešime, či Kobuleti sú tou správnou destináciou. Nič o tom meste nevieme. Keď sme spomenuli našim zahraničným kamarátom v Tbilisi, že ideme práve sem, tak na nás pozerali ako puci, že ale tam ako vážne nič nie je. My ale veríme skôr Nini a Tamare, že to mesto stojí za návštevu, teda hlavne pre nás, milovníkov opustenej rekreácie. Avšak je to hlavne letný rezort a ktovie, či v zime nájdeme ubytovanie. A tak keď prechádzame Kobuletmi, stále sa nevieme rozhodnúť či vystúpiť alebo neísť až do Batumi, kde sú na turistov prichystaní po celý rok. Míňame samé plážové hotely, spustnuté i fungujúce, ale iba v lete. Keď však vojdeme do centra, naraz zbadáme niečo, čo rozhodne. Pre Zaja to bolo informačné centrum, ktoré ešte bolo otvorené a ja som zbadala hneď za ním reštauráciu, takú tu putiku, ktorú máme radi a plnú ľudí.  Vystupujeme!  A dobre sme urobili. Teta na informáciach nám vybaví za 15 lari skvelý hotel asi 5 minút chôdze na nábreží a spomínaná reštaurácia sa stala našim druhým domovom na najbližšie tri dni. 
Hneď po ubytovaní sa, sa tam napráskame najlepšími khinkalmi aké sme predtým i potom ochutnali. Po večeri máme chuť sa ešte zabaviť a na naše prekvapenie to vo viacerých okolitých krčmách (no skôr takých plážových reštauráciach typu väčší stan) celkom žije. Akonáhle vstupujeme do jednej z nich, už sa nás ujmú domáci. Narodeniny tu oslavujú dve skupiny. Mladší chalani oslavujú 20 rokov, musíme s nimi tancovať, pripiť si a zase tancovať.  Prvý krát poprosím Zaja, nech hrá môjho manžela. Dvadsiatnici sú celkom náruživí a najmä jeden ctiteľ, ktorému mu musím sľúbiť, že si slaďák zatancujem s ním. No ako zlatý je, len tento naozaj aj na tých 20 vyzerá. (Väčšina ľudí v Gruzínsku totiž vyzerá o 5 až 10 rokov staršie ako je ich reálny vek) Keď odídu, ujme sa nás druhá oslavujúca skupina a odznova. No, treba povedať, že Kobuleti majú zatiaľ veľmi dobrú karmu, asi to bude naše nové najobľúbenejšie miesto v Gruzínsku.




Druhý deň sa zobudíme a zistíme, že vonku je sneh. No hlavne, že neprší a je aj celkom jasno, len strašne fúka. Dáme kávu a chačapuri v našom "infocentre" a vyrážame na prieskum spomínaných opustených hotelov. More hučí, vlny dorážajú takmer až k múriku na nábreží. Čo však nevadí množstvu chlapíkom, ktorí hľadajú ...nevieme čo... dole na pláži. 
Po ceste míňame rôzne polorozpadnuté alebo nedostavané pontóny, nedokončený hotel bizarných tvarov, či rozpadnuté kúpele. Ale aj strážený detský park s fontánou s Tsereteliho mozaikami. Ako aj futbalové ihrisko, ktoré pripomína plavecké bazény niekde pri oceáne v Anglicku či v Austrálii. Nás zaujíma jeden z dvoch hotelov, ktoré boli v minulosti ikonické pre Kobuleti, dnes oba opustené. Avšak keď sa k nemu priblížime, hotel vydáva také zvuky, že máme strach ísť bližšie. Máme pocit, že každú chvíľu na nás padne okno, či celý balkón. Nakoniec ho obídeme a objavíme, že ho strážia sbskári a hlavný vchod je ešte stále vyzdobený palmami. Dokonca nás aj pustia na prízemie a my si môžeme obzrieť foajé. Objavíme aj mozaiku, údajne od českého sklára nad točitým schodiskom.




Naspäť do mesta sa rozhodneme ísť maršrutkou, sme vetrom ošľahaný a zašli sme celkom ďaleko. A v nej sa spontánne rozhodneme, že zájdeme až do Batumi. Zásluhu na tom má i veľmi pohľadný spolucestujúci, že áno. Cesta sa kľukatí, napravo sú zelené subtropické útesy a more a naľavo zasnežené kopčiská. Batumi mi je v zime oveľa sympatickejšie ako v lete. Bizarnosti tu stále sú, ale nehúlakajú lode lákajúce turistov na výlety a až teraz si všimneme aký krásny a veľký je park pri pobrežnej kolonáde. Batumi je asi jediné miesto v Gruzínsku, kde ľudia športujú. No tak plážoví milovníci musia pracovať na svojich telách celý rok. Kupujem si kuchársku knihu a po pár hodinách ideme naspäť do Kobuleti. 
Keďže máme radi to svoje isté, zavítame zase do reštaurácie s pracovným názvom "infocentrum". Pre zmenu, dnes je oslava tu a po našej večeri dostávame pozvanie aj k vedľajšiemu stolu. Samozrejme, v krčme okrem mňa a čašníčok, samí chlapi. Hneď si nás so Zajom rozsadia. Mne sa venuje chlapík, s ktorým sa táto družina lúči, krája mi šašlik, nalieva vínko a volá na návštevu Petrohradu. Zajo dostáva nejaké dobré rady do sexuálneho života pomocou tkemali a iných gruzínskych pochutín, ale keďže aj veľa alkoholu, tak pamäť zlyháva a on ich druhý deň nevie zopakovať. 


Posledný deň v Kobuleti je už krásne počasie, okolo 15 stupňov. Takéto výkyvy sú v Gruzínsku bežné. Vyberieme sa na výlet na miesto, po ktorom som túžila už v lete, 8 km vzdialená dedina Tsikhisdziri. Nad ňou je ruina pevnosti Petra a z nej nádherný výhľad na more a Kaukaz. Keďže je jasno, vidieť zasnežené hory po obidvoch stranách. Okolo pevnosti je ešte bývalá viacposchodová oranžéria. My však ideme dole k moru. Tsikhisdziri je tiež taká opustená rekreácia plná sanatórií, kde nevieme odhadnúť či sú obývané alebo nie. 



Prechádzame blatistou cestičkou, kde stretávame skupinku mužov, ktorí idú zbierať bambus na metly a dole pasie ujo kravy. To sa všetko odohráva na vlakových koľajniciach. Ved vlak chodí len pár krát za deň. Po plážovom kochaní sa, ideme ešte preskúmať strmé schody niekam hore. Schody majú už čo to za sebou a na miestach, kde betónové stĺpy už prestali slúžiť, tam ich nahradili bambusové tyče. To pre Zaja, ktorý má strach z výšky, moc nie je a dúfa, že nebude musieť túto cestu absolvovať ešte raz. Hore objavíme opustené sanatórium obklopené palmami a mandarínkovými sadmi. Vyberáme si ho ako detašované gruzínske pracovisko. Zajo ma ešte prehovorí na prieskum vydláždenej cestičky lemovanej bambusmi a magnóliami. Pripomína to botanickú záhradu pri Batumi a chodníček pravdepodobne vedie na pláž. Hm, no ale sme v Gruzínsku a cestička končí tesne pri koľajniciach a za nimi je už len strmý spád. Trochu sme prekvapení, nuž musíme sa vrátiť naspäť. Po ceste k maršrutke sa nadlábneme popadanými mandarínkami a pomarančmi. Toto je asi najsubtropickejšia a exotickejšia časť Gruzínska a nám sa znovu potvrdilo, že keď nám niekto tvrdí, že tam nemáme ísť, bude to to najlepšie miesto pre nás. 






Tak snáď aj Zajo pochopil, prečo mám rada more v zime. I keď mi skoro nohy omodreli kvôli tejto fotografii.