Posledná tbiliská noc
v hosteli (i pred ním) bola veľmi chladná a ráno sa choro cíti ďalšia časť
výpravy. Nejako sme sa však pozbierali, posledné balenie a stíhame aj vlak do
Gori.
Gori sme doteraz
ignorovali. Z "diaľnice" okolie Gori nevyzerá veľmi lákavo, dá sa
dokonca povedať, že je to najmenej zaujímavá časť cesty na západ a Stalinove
múzeum sme jednohlasne zavrhli ako cieľ návštevy už v lete. Avšak cesta vlakom, ktorú sme absolvovali len
pred pár dňami nás úplne nadchla, a preto sme celú trasu presmerovali do tohto
mesta aj s tým, že konečne absolvujeme v Gruzínsku cestu vlakom.
Žiaľ vo vlaku sme
dostali lístky práve v častiach, kde okná neboli, a tak naši kamaráti z toho
krásneho výhľadu až tak veľa nemali.
Na stanicu do Gori sme
prišli okolo desiatej ráno, ešte stále unavení, a keďže sme so sebou už mali aj
našu komplet dvojmesačnú výbavu, vôbec sme sa nebránili taxikárom, ktorí si nás
odchytili. Rovno sme im povedali, že nech nás hodia do nejakej ubikácie.
Predtým sme si ale chceli
kúpiť lístky na vlak na ďalší deň do Zestafoni, odkiaľ sme chceli pokračovať do
Rače.
Keď sa snažíme pani v
okienku vysvetliť našu požiadavku, ona nám len flegmaticky oznámi, že lístky
nám predať nemôže, pretože svjeta niet. Svjeta niet? Tu naša ruština končí.
Zajovi prechádza hlavou, no super, my sme niekde v polopúšti v strede ničoho v
Stalinovom meste a sveta už niet? Ktovie, čo sa stalo? Ešte pred pár dňami nás
Valeri strašil, že určite sú v Gruzínsku za chvíľu Rusi a tu už svjeta niet. No
super. Ostatní sa nevzdávajú, dokonca chcú lacnejšie lístky, ale proste svjeta
niet, nebudú ani lístky. A vlak pôjde? Ale áno, ale svjeta niet, hovorí už
nervózna tetuša a vtedy niekomu dôjde, že to nie je elektriky! Aha, no tak nič,
vrátime sa neskôr. No scenár s elektrikou sa ešte asi dvakrát zopakoval a
nakoniec sa nám lístky podarilo kúpiť až večer.
Taxikári nás zoberú k
veľkému domu a snažia sa dozvoniť dovnútra. Ale nikto neotvára. Pomaly sa pred
domom začínajú združovať aj ostatní susedia, taxikár vysvetlí situáciu, susedia
po jednom okuknú dom a zazvonia. Dosť komická situácia. Nakoniec jeden sused,
ktorý vykukol len z okna, nájde telefónne číslo a podarí sa mu dovolať do našej
budúcej ubikácie. Samozrejme sú doma, ale ešte spali, ako sme predpokladali. V
dome obdivujeme lustre, postele so zlatými prehozmi, no ideálne miesto pre naše
ezoterické okienko s kartami. Ubytujeme sa a ideme sa naobedovať do mesta. Gori
pôsobí sympaticky, nad mestom je veľký hrad. Nás zaujme modernistická budova s
bizarnou cukrárňou a fontánka v tvare granátu.
Stalinovo múzeum
stále odmietame.
S taxikármi sa
dohodneme, že nás poobede zoberú na výlet do Uplistsikhe, skalného mesta s
kostolom navrchu. To je vlastne hlavný dôvod našej návštevy, lebo inak naozaj
nevieme, čo sa tu dá vidieť. Uplistsikhe však naozaj stojí za návštevu, keďže
nie je sezóna, tak sme tu takmer sami. Lenivo si ho pozeráme, občas dáme
prestávku na vínko (napríklad vo vínnej pivnici), schovávame sa pred vetrom a
užívame si slniečko a výhľad.
Porovnávame Uplistsikhe s Vardziou. Na mňa toto miesto napríklad zapôsobilo
oveľa viac. Aj keď Vardzia je impozantnejšia, ale tu to na mňa pôsobí menej ako
múzeum. Po káve sa ešte vraciame naspäť, lebo sme zabudli omrknúť jedno z
najzaujímavejších miest a to tunel, ktorý vedie nahor.
Keďže naspäť do mesta
sa nám ešte nechce, prijímame ponuku taxikárov, že nám ešte spravia prehliadku
na druhú stranu hôr, do dediny Ateni. Celá krajina je veľmi pôvabná, nechápeme,
prečo nás všetci zase od návštevy Gori odhovárali. V Aténach okukneme jeden
kláštor, kde pozorujeme mníšky pri včelárení a Danka si musí vypočuť od starej
mníšky históriu snáď celého gruzínskeho kresťanstva. Potom okukneme jeden
kostol, ktorý sa práve reštauruje. Náš taxikár nám rozpráva, že musíme prísť v
máji, keď sú okolité kopce zelené a na konci doliny začína sezóna v malých
kúpeľoch. No dokelu, v kúpeľoch, tak to musíme asi naozaj ešte prísť! No, a že
je tu v okolí viacero termálnych prameňov a oni tam od mája chodievajú každý
víkend s vínom, šašlikmi a muzikou. Dokonca nás nahovára na nejaký horúci kúpeľ
len pár kilometrov ďaleko, ktorý je v nejakej zbúchanej búde a dalo by sa tam
ísť aj teraz. To znie veľmi lákavo a chvíľu túto ponuku zvažujeme, ale keďže už
polovica skupiny je značne prechladnutá, tak si to nechávame na ďalšiu
návštevu.
Večer sa nám konečne
podarí kúpiť lístky na zajtrajší vlak, prvýkrát chcú aby sme dali dva pasy, a
tak dostáva Zajo jednu a ja druhú časť lístkov. To bolo asi tiež nejaké
znamenie, ako zistíme neskôr. Na záver dňa ideme ešte okúsiť sympatickú reštiku
hneď oproti nášmu domu. Túto návštevu odmieta ešte stále chorá Janka a aj
ďalšia obeť putovnej chrípky, Danka, ktorej odišiel aj hlas.
V reštike sa našich
chlapcov už klasicky ujali miestni. Zapôsobilo na nich, že Filip sa bez
problémov chopil gruzínskeho jedálneho lístka a bez mihnutia oka z neho
prečítal všetky dobroty. Chvalabohu, keďže miestna dievčina sa už nechytala ani
na našu skvelú "ruštinu". Vyslúžil tak pre náš stôl bezodný džbán
vína. Chlapi v krčme niečo oslavovali, ich ženštiny boli
skryté v kupéčku a oni mali veľký záujem sa družiť. Avšak tentokrát sme sklamali.
Keďže choroba zaútočila už aj na Barborku, a aj mňa bolia poriadne priedušky,
po večeri (napriek našej znalosti kulinárskej gruzínštiny, dosť popletenej)
vstávame a odchádzame. V tom momente nastalo v krčme na pár sekúnd sklamané
ticho. No tak pardón... No, a tak museli naši chlapci zachrániť situáciu a
každý exnúť pollitrák vína na našu družbu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára