14. 10. 2009

Portulalsko - príchod do Lisabonu


Tak som sa konečne dostala do Lisabonu. Ale poporiadku. Za všetko môže spolužiak, ktorý povedal, že vo Valencii, kam som chcela ísť, je výtvarná a nie filmová škola a mňa tam ako scenáristku nepustili. Ale myslím, že Lisabon ako náhrada celkom ujde :) Za ostatné môže minca, ktorú som si hodila, keď Skyeurope krachoval a ja som sa nevedela rozhodnúť, či to ešte risknem alebo pôjdem Raynairom na výlet do Barcelony a odtiaľ do Porta a až odtiaľ sem. Minca padla na Barcelonu a tak som si kúpila letenky a Skyeruope na ďaľší deň skrachoval. Bola to slovenská jednokorunačka a mám ju v peňaženke.




 Te quieeeero, Barcelooona!

V Terrasse, predmestí Barcelony ma čakala moja kamarátka Monika, ktorá prifrčala na mopede. Tú už celkom medzi Španielov zapadla, žije tu štyri roky, i keď jej blond vlasy ju stále prezrádzajú. Hneď mi vysvetlila, že u nej bývať nebudem, lebo sa práve sťahuje a má neporiadok, ale jej kamarátka sa ponúkla, že môžem prespať u nej. Kamarátka sa volá Saša a je z Michaloviec. Akurát jej prišla na návštevu jej kamarátka a na ďaľší deň ma zavolali na výlet do prímorského mesta Tarragona. Predstava mora a kúpania ma hneď presvedčila, že Barcelona ešte jeden deň počká.


Ráno sa stretávame so Sašiným kamarátom, ktorý nás má do Tarragony odviezť. Sedíme v kaviarni, kde je každá stolička iná, pretože v deň jej otvorenia si mal každý pozvaný priniesť vlastnú a tak tu ostali. Prisadne si k nám starší pán, ale duchom mladý, to je hneď jasné, volá sa Juan, má dlhé šedivé vlasy, vyťahané oblečenie, hneď si zapáli a hovorí len po španielsky. Skrátka Katalánec. Jeho prácou je rozprávať príbehy, cestuje po krajine a na rôznych fiestach sú jeho príbehy súčasťou programu, sú vraj vtipné a s poučením. Vezieme sa v jeho super starom autíčku a je nám príjemne, tak letne. Tarragona je krásne rímske mesto pri mori, samé úzke ulice vyparádené kvôli fieste, na šnúrach od elektriny visia topánky, všade samá mačka a strom s granátovými jablkami. K moru sa kvôli vlakovým koľajám dá len ťažko dostať, vraj je to tak po celom Katalánsku. Nakoniec sa nám to podarí a tak si máčame nohy a tešíme sa. Voda je teplá, ale vlny sú obrovské, vedľa nás si ich skúšajú surferi, po čase im to celkom ide. Monika, Sašina kamarátka, sa ešte nikdy nekúpala v mori. Ideme ho teda oskúšať, je vyborné, teplé a divoké! Juan sa nám smeje, bláznivé Slovenky, veď už dávno nie je leto. Kreslíme si do piesku a užívame posledné slnko.



Na ceste späť nám akosi začne dymiť auto, prehrial sa motor, zastavíme na pumpe a Juan vyzerá dosť vyplašene aj smutne, vraví, že to asi bude chcieť odťahovku. Sadneme si do kaviarne, ktorou sa rozlieha neustále sa opakujúce: Francesco!, Francesco!, .. ale nie je to telenovela. Časníčka sa rozpráva s hosťom, pravdepodobne aj nápadníkom a jeho meno povie minimálne na začiatku a na konci každej vety. Saša si robí čiarky a za tých 15 minút ich má štyridsať. Daváme autu druhú šancu, ideme pomaličky s otvorenými oknami, ale nepomáha to. „Mi coche esta muerto!“ plače Juan. Odťahovka príde hneď, ale bez taxíka pre nás, vraj máme ostať v aute a keby šli okolo policajti, tak „baby, ničoho sa nechytať a skloniť hlavy!“

 
Barcelona zaradom: Rambla, Casa Batlo, La Pedrera, Sagrada Familia, tu prehliadka interiéru, rekonštruujú, takže nič moc, len samí robotníci. Ale je tu výťah do veže! Ten všetko napravil. Obdivujeme a sme blažené. Môžeme sa dotknúť mozaiky a vidíme veže celkom zblízka, aj ako stavajú tie ostatné.

Sagrada má byť postavená v roku 2030, takže to možno ešte v tomto živote stihneme. Dúfam. Už teraz je to ale krása, každá socha, veža, dokonca dvere, každý detail.

Pre dnešok nás čaká už len Park Guell, kde si dávame lacné mojito od Holanďana s výhľadom na mesto. Večer sa nám mení sprievodca, brat Robo odíde a príde Saša. Zavedie nás do prístavu, ktorý je vlastne celkom obyčajný, ale má veľmi príjemnú atmosféru.

V Terrase ešte stihneme tréning živých veží, koná sa na dvore a stretáva sa tu skoro celé predmestie, na jednu poriadnu vežu treba asi sto ľudí. Pred samotným stavaním sú všetci hluční, ale keď dojde na vec, celý dvor zmĺkne a sústredi sa. Po tréningu si dáme ešte pivo s domácimi, ktorí nám nohami rukami vysvetľujú, kam chodia na hríby a čo zbierajú. Šla by som hneď tiež.

Ďaľší deň nenájdem Pisasovo múzeum, ale nájdem veľa krásnych uličiek v gotickej štvrti s príjemnými obchodmi. Večer baby robia gombolce, čiže slivkové gule, hlavné jedlo je omáčka s môsom a ryžou. Ta, to som sa dobre mala. Baby ma vykŕmili aj hútoriť naučili. O 4 ráno vstávam, aby som na 8:30 stihla let do Porta. Ešte vždy mám trochu strach, z dobrého sa ťažko odchádza.





Porto:  Najskor musím prísť na to, ako si odložiť môj obrovský kufor do úschovne. Potrebujem kávu a jesť! Kávu a jesť, opakujem si a zatvárajú sa mi oči. Ale ešte predtým sa chcem prejsť mostom, to bude hneď na začiatok. Vystúpim a ten pohľad ma prebudí aj nasýti. Všade kachličky azulejos, na každom dome iné, veľa domčekov natisnutých na sebe, vôňa mora a grilovaných rýb, úzke uličky, po nich behajú sliepky, hneď vedľa je otvorený kurín, kochlíky s kvetmi, strmé schody, ujo sediaci vo dverách kŕmi holuby, mám pocit, akoby som mu vošla rovno do obývačky a toto všetko je priamo pod múzeom, v najväčšej turistickej zóne. Ľudia na balkónoch vešajú prádlo, vysedávajú na obrubníkoch a v malinkých kaviarniach a najmä, všetci sa usmievajú. Mám pocit, akoby sa tu celkom zastavil čas. Do očí sa mi tisnú slzy a v hlave mi prebehne myšlienka, že to sa na mňa isto chytá tá portugalská plačlivosť – saudade. 



Prichádzam k rieke Duoro, kde už sú masy turistov a veľa reštaurácií pripravených pre nich. Trochu ma to prejde, ale sotva dýcham. V tom sa mi ozve Erik, ktorého som nikdy nevidela, ale raz počula a môžem uňho prenocovať.  Nájdem ešte úžasný obchod so značkou Vespa, perfektný design a žiadne obchody typu H&M ..., i ked niekde ich isto skrývajú. Odhodlám sa vstúpiť do reštaurácie, v ktorej sedia iba samí statní chlapi, ale chcem ochutnať niečo tunajšie. Za 5 eur dostanem fantu, kapustovú polievku, pečivo, mäso so zemiakmi a zeleninou, a kávu. Nedokážem zjesť ani polovičku.

Erik má velký byt a na zahráde citronóvník. Ideme k moru, chce byť surferom, kúpil si aj výbavu. Len vlny sú akési malé. Túlame sa úzkymi ulicami až sa stratíme a potom sa nájdeme, pozeráme výhľady až konečne dovlečiem svoje telo k posteli a bez pozdravu zaspím. Z Porta sa mi odchádza ešte tažšie.





Lisabon: Bývame v štvrti Baixa na piatom poschodí a bez výťahu. V izbe mám jednu posteľ a pár skriniek, malý balkónik a strešné okno. Škoda, že je strecha šikmá a tak sa na ňu nedá ísť. Priamo z postele vidím vysvietený hrad, dnes aj spln rovno vedľa neho, z balkónu Elevator de Santa Justa a tiež Karmelitánsky kostol, z ktorého ostali už len piliere, je to jediný pozostatok  gotickej architektúry v Lisabone. Zemetrasenie v roku 1755 veľa budov zničilo. Mám múdru knižku .) Je to skvelé miesto a ešte stále nemôžem uveriť tomu, že tu odteraz bývam. Cez balkón ku mne doliehajú zvuky mesta, rôzne melódie, raz je to fado, inokedy len saxofón alebo trubka, niekedy spev a zisťujem, že hudbu si ani nemusím púšťať, len ma to ruší. Ráno a večer padne na mesto hmla, ktorá potom cez deň stúpa a drží sa nad riekou Tejo, kde vytvára krásne obrazy a zahaľuje sochu Krista na druhej strane, takže vyzerá akoby stúpal z oblakov. Cez Tejo sa dá ísť lodou na druhú stranu, funguje to ako Propeler, prepraviť sa dá na električenku. Po rieke sa premáva veľa lodí, dnes som na jednej zahliadla aj nevestu.


Včera sme boli na Zlodejskom trhu v štvrti Alfama, čo je najväčší trh s rôznymi haraburdiami. Predávajú tu ale aj veľmi pekné africké, mexické alebo portugalské ručne šité oblečenie. Okrem toho kopy rozhádzaných vecí na dekách, starožitnosti a dokonca aj vykopávky. Zatiaľ som si kúpila len škatuľku a vešiaky, ale spolubývajúca už má svadobný závoj s čelenkou.


Po mestách teraz jazdia volebné autobusy, majú pustenú hudbu na plné pecky, na vrchu stoja ľudia s vlajkami, spievajú a kričia, autobus trúúbi, autá trúúúbia ...  Dnes ma jedno také auto prenasledovalo. Ale mňa nepresvedcia :) Do izby mi doliehala pesnička: Lisboaa, Lisbooa a autobus sa krútil okolo namestia.

Ešte som sa viezla lanovkou, bola som v nej len ja. Takou žltou jednokoľajkou krásnou. Aj električkou číslo 28, ale iba chvíľku, lebo ona vždy zastaví hocikde a vyhodí ludí z vagónu, tak som chvíľu hľadala, kde som.