Darina a náš malý kinoautomat

Trochu preskočíme v čase a kým sa rozpíšeme o tbiliských túlačkách tento blog ešte venujeme Darine a Rači.

Ako sme už v predchádzajúcom blogu spomínali, krútime sa tu v začarovanom račianskom kruhu (Rača 1, Rača 2), ktorého vrcholom bolo zistenie, že otec Nini z GeoAIRU, kde sme na rezidencií, je režisérom pre náš gruzínsky pobyt nepostrádateľného filmu Rača láska moja. 

Naše nadšenie sme neskrývali a Nini aj jej otec boli potešení z tohto slovenského fanklubu a 

 tak sme boli pozvaní na večeru. To sme ešte netušili, že na blšom trhu sa nám podarí kúpiť originálny plagát k tomuto filmu, ktorý nám predávajúci pán utekal doniesť akonáhle sa dozvedel, že sme z Bratislavy. Tešili sme sa ešte viac, veď ho donesieme domov aj s podpisom od režiséra. 

Ak teda niekto ešte nepozná tento film a chystal by sa navštíviť Gruzínsko, tak vrelo odporúčame si ho pozrieť (je na youtube), ideálne ak ste z Rače, kde ho pred pár mesiacmi dávali aj v miestnom kine. Naozaj to veľmi zbližuje, vždy ako sme niekde spomenuli Rača, láska moja, čača bola v rukách v sekunde. Takže žiadne Československo, Praha, aby pochopili odkiaľ sme, ale Slovaketi a Rača!

Pred návštevou u pána režiséra sme sa rozhodli ešte pre malú filmovú anketu.  Otázka, ktorá nás trápi už od leta je, či Darina ostala so Zaurom v Gruzínsku alebo nasadla na loď a vrátila sa na Slovensku.  Tak tu sú naše možné happyendy:

A: Darina si povedala, že veď za týždeň je vinobranie v Rači a nemôžem si nechať ujsť lokše, burčiak a Desmod v amfiteátri. A Fero, keď sa opije, tak je tiež celkom sexi. Takže, sorry Zaur, prídem na dovču zase o rok....

B: Zaur: „Zostaň!“ Darina: „Dobre.“ Žijú šťastne na Bratislavskej 12 v Ambrolauri.

C: Príde mama, vypláca Darinu po zadku schmatne ju naspäť na parník. Pozerajú smutne na seba, až kým sa parník nestratí za horizontom. Sľúbili si, že si budú písať, ale poštárka v Ambroulauri stratila číslo na Zaura.

D: Zaur naskočí na parník s Darinou smer Rača a spolu sa tešia na lokše a burčiak a Desmod. A dodnes žijú šťastne v paneláku na Tbiliskej 6.

Barborka pridala ďalšiu možnosť

E: Zaur: "Zostaň." 

Darina: "Nie, musím ísť domov, bude hrať Desmod." 

Zaur: "Tak aspoň ti ukážem moju vínnu pivnicu." 

Darina: "Tak dobre, ale iba na chvíľku."

A tak Zaur vedie Darinu do pivničky, v ktorej má véééľa vina a čače, ponúkne ju aj všelijakými gruzínskymi dobrotami. 

Zaur: "Ochutnaj khvanchkaru." 

Darina ochutná jeden pohár, druhý pohár, potom urobia vachtanguli, ďalší pohár a takto ochutnáva dodnes. 

A ako to naozaj skončilo? Možnosti pribúdali cestou taxíkom, už nie tak romantické. Data bol za tragický koniec a Nini tvrdila, že Darina zostala, ale po pár rokoch zistila, že Zaur nie je až také terno, rozviedla sa a vrátila sa naspäť na Slovensko. Naša anketa sa skončila nerozhodne. Väčšina hlasujúcich bolo za to, že Darina sa vrátila do Bratislavy na jej obľúbené vinobranie a druhá časť sa priklonila k tomu, že ešte stále degustuje khvanchkaru v Khvanchkare vo vínnej pivnici. 

Nini s rodičmi bývajú na 14 poschodí v paneláku, ktorý bol postavený čisto pre filmárov a má pri vchode aj plaketu s touto informáciou. Vo vedľajšej ulici je panelák iba pre architektov a podobne. Paneláky sú každé tri poschodia prepojené chodbou, čo je výhodné najmä ak nechodí výťah v jednom z nich, čo bol aj náš prípad. Vo výťahoch stále funguje systém vhadzovania mincí čo je celkom náročný systém pre čačaných cudzincov v pokročilých hodinách. 

Byty sú tu veľké, najmä tieto filmársky prominentné, tento mal konkrétne až 100 metrov štvorcových a pôsobil zvnútra takmer ako rodinný dom. 

Na večeru prišla okrem nás aj Tamara s manželom, ktorý nám pripomínal Škultyho (kto túto prezývku nepozná, len dobre pre neho) a Andrea z toho mala až úzkosť a nebola pomaly schopná s ním poriadne komunikovať. 

Večera mala obsahovať aj slovenskú kuchyňu a tak sme sa, aj po menšej hádke, nakoniec rozhodli upiecť bublaninu. 

No a potom už hodovanie, samozrejme domáca čača, ktorá sa neodmieta. Od pána režiséra sme sa dozvedeli, že v Bratislave trávil pomerne veľa času, aj vedel po slovensky rozprávať v minulosti. Pamätal si na borovičku a husacie hody a zábavy v Kyjeve. A teda ako film skončil?

Koniec filmu je samozrejme otvorený, ale on sám si skôr myslel, že sa Darina vrátila alebo ostala a po pár rokoch sa rozviedla, ako to tvrdila Nini. Zaujímavé bolo, že sa plánoval aj druhý diel. Aby Darina aj Zaur boli spokojní, vymyslelo sa, že budú žiť na hraniciach Slovenska a Sovietskeho zväzu, až tak absurdne, že polovica domu bude v jednej krajine a polovica v druhej. Takže by žili niekde v Slemenciach? Že by to bola až taká veľká láska, že by sa Darina presťahovala z Bratislavy do dediny na východnom Slovensku a Zaur z Gruzínska na Podkarpatskú Rus?

Keďže táto absurdita neprešla ani jedným režisérom, tak druhý diel našťastie nevznikol. 

Samotný herec, ktorý hral Zaura bol naozaj do herečky Andrei Čunderlíkovej zaľúbený, ale ona už bola v tom čase vydatá a takýchto historiek sme počuli viacero. 

Naša trofej: podpísaný plagát od pána režiséra Racha chemi sikvaruli

Ešte taká zaujímavosť. Najznámejší slovenský film okrem Rače je v Gruzínsku náš tiež obľúbený film Kým sa skončí táto noc. No nebude to náhoda. Sú to flanéri!

Racha čača chemi sikvaruli - zimná edícia

Po dvoch lenivých dňoch, keď sme navštívili prvý krát v novom roku tbiliské kúpele, však ako po Nový rok, tak celý rok, preskúmali sme, ako v zime funguje naše obľúbené trhovisko na Didube (funguje rovnako ako v lete), zistili si, odkiaľ  a kedy nám odchádza maršutka do Ambrolauri a v sobotu ráno, ešte za tmy  sme vyrazili na očakávanú výpravu do Rache.

Po ceste obligátna zástavka v dedine prejdenej vianočky Surami a potom za tunelom Rikotuli pokračujeme kľukatou a miestami adrenalínovou jazdou údolím rieky Dzirula. Za Zestafoni zabáčame smer Kaukaz k mestu Tkibuli, krajinu navôkol spoznávame a začíname sa tešiť ešte viac. Za Tkibuli cesta strmo stúpa a pribúda sneh a hmla. Šofér má miestami problémy.  Dúfame, že v najbližších dňoch snežiť nebude, lebo v takom prípade bude priesmyk neprejazdný a my ostaneme v Rachi až do konca našej rezidencie. Za Shaori pass je rovnomenná priehrada, krajina pod snehom pripomína Oravu, ponad zamrznutú hladinu vody sa v diaľke trbliecu Kaukazské ľadovce. Pri dedine Nikortsminda spomíname na leto, serpentíny po ktorých ideme sme v lete nechávali za sebou a cítili sa pritom ako v záverečných titulkoch filmu. Režisér bol však tak nedočkavý, že nevydržal ani jednu sezónu a už je tu pokračovanie. Sme opäť v Rachi.

V Ambrolauri nás maršutka vyhodí v centre, na hlavnej - Bratislavskej ulici. (Ak by niekto nevedel, tak v bratislavskej Rači máme ulicu Tbiliskú a Rustaveliho). Mesto je mŕtve, je sobota na poludnie. Nikto nás nečaká, zbiehajú sa k nám psi samotári. Chceme nájsť miesto, kde by sme si mohli dať pivo, zabúdame však,  že je zima, letných terás, turistov ani ľudí niet. Ideme teda smer za rieku Rioni, píše nám Aleco, že za chvíľu príde po nás. Ako správny miestny čávo, zaflekuje pri nás na svojom červenom opli. Posadí nás do auta, kde už sedia Mamia a Shota. Cestou do Khvanchkary nám Aleco podrobne vyrozpráva celú kauzu výstavby plánovanej priehrady na Rioni. Sme zdesení, posledné týždne venoval veľa energie do protestov a komunikácii s médiami. Zastavenie výstavby je stále neisté a hrozí, že sa navždy znehodnotí mikroklíma a svetoznáme víno z Kchvanchkary sa stane minulosťou. Ale Aleco nás uisťuje, že on tú výstavbu zastaví!

Ubytuje nás u seba v dome. Domček pre hostí na dvore je v zime nepoužiteľný a aj v hornom dome je celkom pekná zima. Po krátkej agroturistike v novom vinohrade nás Aleco pozýva k stolu, zoznámime sa s babičkou, 80. ročná pani rozpráva iba po gruzínsky, tak sa na seba iba usmievame, ale pamätá si našu návštevu v lete a rada si s nami dá pohárik vína. Stôl sa pomaly napĺňa: víno, ostri, pomidori, omeleta, shoti. Obed sa pod tlakom vína a dobrej nálady preťahuje do noci. Dnes pijeme po gruzínsky a tak sa Aleco sa zhosťuje úlohy tamadu a prednáša prvý prípitok na náš návrat do Rache. Piť treba až do konca, takže na ex. Po mnohých prípitkoch a asi piatich litroch vína, kedy Aleco nezabudol na naše rodiny, ženy, deti, na tých čo nás opustili a tých ktorých ešte len stretneme, na priateľov, budúcnosť, lásku a Darinu sme sa odobrali do chladnej izby k spánku. Treba povedať, že tohtoročné víno bolo ešte lepšie ako v lete a ráno sme ani po tom množstve nemali opicu.

 V nedeľu je v Ambrolauri trh a ten sme si samozrejme nenechali ujsť a chalani aj tak potrebovali dokúpiť zásoby. Trh už z diaľky priniesol Zajovi spomienky na detstvo strávené nakupovaním v Nowom Targu v Poľsku. Blato, mláky, kde tu zvyšok asfaltu. Stánky pozliepané z kde čoho a jeden hlavný prístrešok. Tovar od výmyslu sveta, to čo malé mesto a jeho obyvatelia potrebujú. Zrno, kabáty, topánky, textil, ale aj čerstvé mäso, mandarínky zo Zugdidi a drogéria. Ľudí nebolo mnoho, pomedzi nás sa sem tam mihla krava alebo túlavý pes. Od minulého dňa si nás pamätala fenka  - flanérka, bola pekná, trocha ufúľaná a vidiekom zmorená 100 a prvý dalmatínec. Chalani nakupujú zásoby, my sa len tak motkáme, rozmýšľame o kúpe kožucha alebo gumákov, zišlo by sa nám to tu na vidieku viac ako naše mestské šatstvo, ktoré až tak nehreje. Zajo nakoniec kupuje aspoň kefu na topánky, elegán :)

Po obede nás vyrážame s chalanmi na krátky výlet na opačnú stranu Ambrolauri, akú sme poznali. Smerom na Oni sa Rioni dostáva do zovretia kopcov a prostredie začína viac pripomínať horskú krajinu.

Zastavujeme v dedine Tsesi, ktorá bola dávno v minulosti hlavným mestom Rache. Dnes na tomto magickom mieste na sútoku Rioni a nejakého potoka, ktorý je údajne toxický, lebo pri jeho brehu v horách bola fabrika na ťažkú vodu (asi) alebo niečo iné, čo treba na obohacovanie plutónia (asi na jadrové bomby) - stojí kostolík z 1766 (asi) roku. Krásna románska stavba s dokonalými kamenárskymi detailmi. Aleco rozprával príbeh o tom, ako chcel kráľ Imereti (Kutaisi) pripojiť násilím Rachu k svojmu územiu, ale kvôli nedostupnosti krajiny sa to nikdy vojensky nepodarilo. Až museli použiť lesť a vylákať knieža z Rache. V sprievode svojho brata biskupa si mylne myslel, že bude v bezpečí avšak Imeretský kráľ ho hneď ako sa dalo zadržal a nechal mu vylúpnuť oči... knieža zomrel na infekciu (asi)... Imeretský kráľ potom nechal povraždiť aj celú jeho rodinu dvoch synov a bolo. Racha bola pripojená k Imereti. No tak nejako, počúvala len mužská časť rekreantov, ženská naháňala psíkov (asi), a skôr ju zaujali sochy orla a kozorožca na protiľahlých kopcoch. Že vraj v minulosti sa niekomu podarilo jednu železnú sochu aj z vrcholu ukradnúť, ale vypátrali ho a socha je naspäť.

Keďže sme vo vinárskom kraji a Mamia dnes musí pracovať a v práci je mu samotnému smutno, cestou naspäť si spravíme exkurziu v

požičovni poľnohospodárskych strojov, kde robí strážnika. Zajo sa kochá traktormi a kombajnmi a Andreu podvedome ukľudňuje,  že zbadá pluh na odhŕňanie snehu.

Na jednom kopci socha kozorožca a na druhej orla.

 

Druhý večer, nielen pretože sa výrazne ochladilo, začína festival čače. Prichádza aj Guga, ktorému vďačíme, že Barborka v lete neskončila ako Artex v Nekonečnom príbehu. * (Snáď sa tento príbeh dodatočne a čoskoro objaví na tomto blogu). Dnes sa pije bez tamadu, nerozprávajú sa prípitky, pije sa pomaly, do dna a na zdravie. Skôr sa učíme gruzínske číslovky, aby sme vedeli, koľkatý pohárik sme práve do seba obrátili. Babička sa na nás zabáva, tiež by si s nami dala. Andrea po treťom poháriku poprosí radšej o víno, dnes sa nehrá na hrdinku a dobre robí. Guga a Zajo si ale čaču vychutnávajú dokonale a po takej desiatej si spolu aj zanôtia hymny, rozprávajú sa spolu rôznymi jazykmi, hovoria každý po svojom a pritom si rozumejú dokonale. Večer končí pri 16 pozdrave, tajná méta bola prekonaná. Po transcedentálnom festivale ľudskosti v Alecovej kuchyni si už Zajo nepamätá ako sme ho dostali do postele. Ráno sa budí s bolesťou hlavy. Pachmelia je ruské pomenovanie pre opicu, Gruzínci však zvyknú hovoriť aj

Nabaksusevi, čo je v preklade krásne, znamená: po stretnutí s Bakchom. Nepili sme síce víno, ale čača z Rače je tiež z hrozna.

 

Po ťažkom prebudení, uvedomení si zmeškaného autobusu do Tbilisi nám došlo, že náš pobyt v Rachi bude mať ešte trvanie. V pondelok sme sa nezmohli na nič.

 Aleco s jedným z kamošov išli niečo vybavovať a my sedíme v kuchyni s Giom, Mamiom, tetou a babičkou. Keďže si pokecať veľmi nevieme a Zajo trpí po včerajšom čača maratóne (je však morálny víťaz, ako sa dozvedáme Guga je ešte v posteli a dnes z nej nemieni vyjsť), a tak iba mlčky pozeráme z okna a sledujeme ako sa z mrholenia stáva čoraz výdatnejšie sneženie. Po čase nás začnú žrať mrle, Aleco sa nevracia a tak vyrážame na prechádzku dedinou, ktorá už je celá pod snehom. Humor začína byť šibeničnejší, môže sa kľudne stať, že priesmyk bude nezjazdný a my sa odtiaľto naozaj nedostaneme. Čoraz častejšie sa v rozhovoroch objavuje naše obľúbené „No, čo už“, veď je to mimo naše sily, príroda je príroda a gruzínske cesty.... No, čo už, bude ako bude. 

A tak aspoň navštívime našu obľúbenú khvančkarskú autobusovú zastávku s mozaikou s vínovou tematikou a aktualizujeme letnú fotografiu, keď sa zrazu na snehom zasypanej ulici objavuje Gia a Mamia. Chalani na nás z diaľky mávajú,  aby sme šli za nimi.

Chvíľu čakáme pred malou bytovkou, chalani hľadajú kľúče do miestnosti na prízemí. Zajo zahlási: „ach jaj, ja viem, čo to je, to je vínna pivnica, ja som dnes nechcel piť!“ Hm, smola, lebo dvere sú už otvorené a my sme vnútri.

No čo už, nie je nám po včerajšku najlepšie, ale družba je družba. Z Gia sa vykľul veľmi šikovný chlapec. So svojím otcom vlastnoručne pretvárajú kočikáreň na vínnu pivnicu. Lepia steny okruhliakmi z Rioni, chystajú drevený nábytok, podlahu strop. Andrea tu naučila Zaja dávno zabudnutú skratku "DP" - dobrá partia, čo sme spoločne zhodnotili, že sa na Gia hodí a pritom je stále bez dievčaťa, čo sme zhodnotili, že je zvláštne. Tak, keby mala nejaká záujem o šikovného tmavookého romantika s prácou v banke, s dobrým vínom...
No nič, pokračujeme v príbehu.
Chalani doniesli na stôl jedlo, baže, lavash a kyslé pochúťky. Gia nalial zo svojej skvelej Khvanchkary. Andrey je ale stále strašná zima, tak nepohrdne ani čačou, najmä keď po každom poháriku, zima aspoň na chvíľu mizne. Zrazu sa vieme porozprávať aj bez Alecovho prekladu. Naučili sme sa aj dôležité slovíčka ako zima a sneh. Ale už si ich nepamätáme.

Príde nás pozrieť aj Giov otec, dobre vyzerajúci 50tnik, oblečený ako taliansky gavalier. Rozpráva plynule rusky, my nie, ale rozumieme si dobre. Spomína ako Slováci v minulosti darovali gruzínskej Rachi lietadlo Kukušku, ktorá lietala z Ambrolauri priamo do Tbilisi. 
Tak isto si nás pamätá z leta zo svadby, údajne to bol on, kto upozornil Aleca, že Barborka a Filip nazerajú cez okno a pamätal si aj na ich mená. Tak očividne zapôsobila naša skupina na miestnu komunitu ako oni na nás. 
Pijeme víno z tradičných hlinených misiek a dôjde aj na Vakhtanguli. Vonku stále sneží, ale my sme už rezignovali, bude ako bude. Mali by sme však ísť už za Alecom. Večer končíme všetci spoločne, mlčky a unavene v jeho kuchyni. Tento krát si príchod do postele nepamätá Andrea, ktorej už aspoň na chvíľu nie je zima.

Ráno vstávame do zimy a tmy. Od večera nejde v dedine elektrina. Rýchlo sa rozbití balíme, dúfame, že v tej tme nájdeme všetko a pomaly sa unavene vytackáme na cestu.

To, či a kedy pôjde maršutka nevie nikto. Aleco tvrdí, že priesmyk cez Shaori je zatvorený, ale možno by mohla ísť maršutka opačným smerom. Prechádzame sa po dedine, všade len sneh, ticho a tma.

A tak čakáme na zasneženej ceste a nevieme na čo a koľko a ako dlho to vydržíme, lebo je riadna zima. Ale nakoniec svetlá v tme a je to maršutka! Ide síce opačným smerom, ako by sme radi, ale neriskujeme to a nasadáme aj na tú, čo ide po starej ceste do Kutaisi. Lúčime sa, však snáď sa nevidíme naposledy.  

Pocit v maršutke je ako v starom ruskom filme, nekonečná cesta zamrznutou krajinou a unavení ľudia v tmavých šatoch a baraniciach. Zastavujeme vo vedľajšej dedine, kde sa nám zdá, že vidíme druhú s nápisom Tbilisi, ale už je neskoro a tak pokračujeme. Cesta vedie okolo už povestného bahna, kde sme v lete skoro prišli o Barborku,* aj okolo studničky, kde si potom umývala sandále a pokračuje majestátnym údolím Rioni, cez opustené dediny a mestečká, všade samé vodopády, malé pastierky kráv s farebným dáždikom. Obidvaja sme nalepení na oknách a sľubujeme si, že sem sa ešte musíme vrátiť a preskúmať túto časť Rache aj peši. Po troch hodinách vystupujeme v Kutaisi.

Atmosféru cesty do Tbilisi dodávala rozliata čača a chrápajúcim spolucestujúci. Obligátna zástavka v motoreste v dedine prejdenej vianočky, v tom istom ako pred týždňom.

Z gruzínskych novín sa dozvedáme, že v celej krajine je kalamita a cesta z Tkibuli do Ambrolauri je naozaj nezjazdná.

Dostávame aj celkom inú informáciu a tom, že otec Nini z našej organizácie je režisér filmu Rača láska moja! To nemôže byť náhoda!

A o pár dní sa nám podarí kúpiť na miestnom blšom trhu aj originálny plagát k tomuto filmu. Takže náš príbeh s  Racha chemi sikvaruli stále nekončí.....

* Keďže sme dostali veľa dotazov, čo sa preboha v lete Barborke stalo a keďže asi ešte chvíľu potrvá, kým sa dostane report z leta na tento blog, tak chceme všetkých uistiť, že Barborka leto prežila bez ujmy. Iba pri snahe ísť sa vycikať za najbližší strom na protiľahlom briežku, keď pôvabným takmer tanečným krokom vyskočila z auta a išla preskočiť malú bažinku, ktorá teda nebola vôbec malá, tak sa do nej zaborila. Keďže jej sestra, ktorá išla s ňou, ostala paralyzovaná smiechom, tak isto ako Barborka, nedarilo sa im ju vyslobodiť. Ani Filipovi sa to nepodarilo, lebo Barborka odmietla odísť bez sandále, keďže minulý rok už jedny obetovala ruke rieky Una. A až miestny hrdina Guga z vedľajšieho auta vyslobodil Barborku z tejto povestnej bažiny. Celý letný príbeh tu.

Návrat do Gruzínska - cesta späť

Letná dovolenka v Gruzínsku na niektorých z výpravy zanechala taký silný dojem, že musela zapôsobiť telepatia, či iné nadprirodzené sily, keď na jeseň na mňa z internetu vyskočila výzva na rezidenčný pobyt v Tbilisi. A neviem, kto sa okrem nás ešte hlásil, ale isto nikto sa do Gruzínska nechcel vrátiť tak veľmi ako my. (Týmto ďakujeme GeoAIR aj K.A.I.R, že vybrali práve nás) Takže radosť preveliká, ideme naspäť! A na dva mesiace! Možno i dlhšie...

Nástup na rezidenciu bol začiatkom januára, ale tak lacná letenka, ako aj zvedavosť, ako Gruzínci oslavujú Silvestra bol dôvodom, že my sme vyrazili už 30. decembra. Cesta začala vcelku napínavo a so správnym adrenalínom. Konečne som sa rozhodla, že sa idem pobaliť, tento krát mi táto činnosť prišla totiž príliš náročná, no balím sa balím a že pas by som si mohla zbaliť, nech naňho nezabudnem. A tak idem do krabičky, kde ho vždy mávam, ale pas tam nie je. Začínam chytať miernu paniku, ale nie, musí niekde byť, veď som pred pár dňami robila check-in. Postupne prehľadám izbu, odťahujem postele, ale nikde nič. Panika začína byť väčšia, rozhodujem sa, či to napísať Zajovi, ktorý už odišiel o deň skôr na romantickú kúpeľnú rozlúčku do Budapešti (odkiaľ sme leteli). Alebo to risknem iba s občianskym, čo mi vzhľadom na cestu mimo EU asi neprejde. Spomínam, čo som v ten deň okrem check-inu robila, hm no účtovala granty a balila darčeky, všetko samozrejme v posteli. Tak posledný pokus a idem pre tašku so separovaným papierom. Našťastie nikto nebol vyniesť smeti. Zúrivá vysypem celú tašku v kuchyni na zem... a posledné, čo vypadne je môj pas!  Fu! Toto chce panáka!

Takže ide sa! Ráno ma odvezie Gabo s Lidou do Budapešte, odkiaľ oni letia silvestrovať na Cyprus. Ja sa stretávam s chalanmi na Keleti, celkom to včera oslávili, tak sú trochu pokrčení. V Budapešti je zima treskúca a tak sa po obedovečeri a Unicume pomaly presúvame na letisko. V metre si všimnem skupinku mladých ako si nás postupne obzerá a chichoce sa. Mám pocit, že počujem gruzínštinu, Zajo tvrdí, že už mám halucinácie z cesty, ale skupinka prestupuje s nami na ďalšie metro a sadá si oproti nám. Tu už sme si tým jazykom istí, oni sa chichocú na nás, my už máme tiež úsmev od ucha k uchu, vymýšľame konšpirácie, čí videli naše aktivistické videá na záchranu Rache alebo čo. Pravdepodobne len vidia, že ideme na letisko a poznáme cestu a tak sa nás držia. V autobuse už tipujeme, kto letí s nami. Slovák s lyžami, skupinka mladých Čechov s jedným batohom a veľké gruzínske rodiny s nákupmi. 

Na letisku si otvoríme naše vínečko, aby sme využili aj naše poháriky, ale keďže Zajo veľmi lietanie nemá rád, padne nápad, že kúpme ešte jedno, veď nás čaká dlhá noc. A tak v pohodičke uvoľnení popíjame, keď zistíme, že náš gate už pomaly zatvárajú a že sme poslední zase raz. V lietadle zisťujeme, že Slovákov a Čechov sa vybralo do Gruzínska silvestrovať naozaj dosť. Ani nevedia kam vlastne idú, väčšina má v pláne samozrejme Kazbeg (dúfame, že sa z neho aj v poriadku vrátili, keďže momentálne je cesta zasypaná), ďalší sa idú dať zavrieť na celý čas do koňakovej pivnice v Arménsku. My sa dávame dokopy so Staňou, ktorá študuje v Jekaterinburgu a ide písať diplomovku do Batumi.  Aby cesta ubiehala rýchlejšie doprajeme si ďalší pohár vína z našej fľaše, načo dobehne celá tlupa stewardov upozorniť nás že to vidia neradi, na fakt že sme práve otočili fľašu hore dnom reagovali nešťastne nahnevane. Ďalšie víno, ale už s leteckou prirážkou však predali radi. V Kutaisi sme 4:50 miestneho času (1:50 nášho). 

Osvieži nás teplý vzduch s vôňou citrusov a cyprusov, cítime to opäť raz a radi. Pasová kontrola a pozeráme, každý cudzinec dostáva nejaký darček! Prekvapivo, je to víno! Tak aj my šťastní dostávame takéto privítanie od gruzínskej vlády. 

Je 31. decembra a náš strach, že dostať sa do Tbilisi bude náročné, bol zbytočný. Takmer ihneď nasadáme do maršutky, keďže je to oficiálna letisková, stojí 20 lar, čo je o polovicu viac ako je normálna cesta z Kutaisi. Ale je nám to jedno, je noc, ponáhľame sa a iné maršutky aj tak nevidíme. Lúčime sa so Staňou, veď ona sa určite do nášho blogu ešte vráti, a vyrážame na cestu. Asi v polovici cesty sa prebudíme, obligátna zástavka v motoreste v dedine prejdenej vianočky*. Zisťujeme, že takmer všetky pristavené maršutky sú plné Slovákov a Čechov. My sa vyskúšame s gruzínskeho písma a dokážem prelúštiť chačapuri a čaj, a to si aj objednávame. 

Do Tbilisi prichádzame pomerne skoro, Datovi som písala, že prídeme na poludnie (v gruzínštine okolo druhej), ale my sme tu už o desiatej. No nič, píše, že je schopný doraziť do hodiny, tak my najprv smutne sedíme pred zavretým bytom, nakoniec vyjde na ulicu babička susedka a tak jej dávame naše batohy do chodby a my vyrážame aspoň na kávu. Reštaurácia, v ktorej sme v lete vypili na raňajky pol fľaše čače je už otvorená, tak zasadáme tam. Bývame totiž asi 20 metrov od nášho letného hostela. Dato nakoniec prichádza skôr ako vôbec stihneme dopiť, ukazuje nám byt a chvíľu nám s ním podebatujeme a  potom sa s nami rozlúči, začínajú totiž prázdniny, dnes je Nový rok a za týždeň pravoslávne Vianoce, takže sa nepracuje. Uvidíme sa až za týždeň. My odpadávame od únavy do postele, veď sme cestovali celú noc. 

Zobúdzame sa až večer, ideme sa znova najesť do tej istej reštaurácie a potom vyrážame na zábavu do mesta, keď už je ten Silvester. Rustaveli ulica je plná, všade búchajú delobuchy, pri parlamente sú rôzne atrakcie, ako strelnica, stánky s cukrovou vatou aj ruletou zároveň.

 Nás najviac zaujme zvláštny mačoidný šport. Úplne sme nepochopili pravidlá, ale chlap sa zavesí na hrazdu a visí a visí a asi podľa toho koľko vydrží, berie peniaze on alebo majiteľ hrazdy? No každopádne zaujímavé divadielko. 

Pomaly sa nám podarilo sa pretlačiť až do samého centra Tbilisi k našej obľúbenej kúpeľnej štvrti, kde nám prišlo ľúto, že sme si predsa len naše wellness balíčky nechali doma. Kúpele sú totiž otvorené non stop. Nevadí, pôjdeme zajtra. 

Ideme sa prejsť hlbšie smerom za kúpele, kde sme sa v lete už nedostali. Objavujeme krásnu dolinu, na konci s vodopádom a strmými skalami. 

Postupne prejdeme až k hradu a soche Matky Gruzínska a rozhodujeme sa, či na odpočítavanie ideme dole do davu na koncert. 

Nakoniec si povieme, že keď už sme tu... Zvezieme sa lanovkou a dole to už aj oľutujeme. Delobuchy trieskajú úplne všade, koncert už ani nepočuť. A tak v dave kukáme ohňostroj a po chvíľke odchádzame domov. Silvester sme síce neoslávili nejako pompézne, ale my vieme, že na to tu bude ešte príležitosti dosť, veď už v sobotu odchádzame do Rače!

* Dedina prejdenej vianočky, Surami, je jediná dedina, kde sa predáva špeciálne pečivo Nazuqi, ktoré nám chuťou pripomínalo našu vianočku a tvarom ako aj tým, že sa predáva v stánkoch popri ceste, ako keby ju niekto prešiel autom.

foto Nazuqi z internetu

Pred dedinou prejdenej vianočky je mesto hojdacích sietí (Kashuri) a ešte sme videli dedinu kvevri. To sú naše orientačné body na ceste Kutaisi - Tbilisi.