Záverečné titulky

Družina sa lúči s Račou, ale vie, že sa ešte vráti

Gruzínska svadba v Khvančkare bola dokonalým happy-endom nášho viac než dvojtýždňového dobrodružstva. Bolo treba sa už len zobudiť a dostať sa na tbiliské letisko.

Ráno dostávame ešte posledné ľahké raňajky a padne za obeť aj melón, ktorý dovtedy plával v bazéniku u nášho hostiteľa Aleca. Filip s ním vykšeftuje aj liter lahodnej domácej čače s dubovou príchuťou v originálnych fľaškách od Coca-coly. A potom už len rozlúčky, objatia, posledné fotky a rozlúštenie hlavolamu, ako sa napchať do autíčka s Mickom Jaggerom a Bobom Marleym na kapote.

Jedná sa o taký minivan, ktorý má len dve predné sedadlá, a nás je deväť plus vodič a ruksaky. Takže začína „apgrejd“  – najskôr dostane auto „zadný rad“ sedadiel v podobe akejsi gaučoidnej lavice. Potom hodíme do kufra pár ruksakov, ktoré poslúžia zadkom tých, čo sa na gaučík nezmestia. Ale čo so zvyšnými bagážami? Miesto je už len na streche a tak prichádza čas viazania námorníckych uzlov. Nuž – umelecký dojem je diskutabilný, ale my sme známi stúpenci funkcionalizmu – takže účel splnený. Zakývame malej Máši a vyrážame.

Ako krevetky...

Cestou sa ešte zastavíme pri slávnom kostole v Nikortsminde, ktorý bohatstvom svojej výzdoby hravo zahanbí aj slávnejšie a turisticky populárnejšie Gelati. Na freskách zaujmú napríklad veľmi pôsobivé ilustrácie apokalypsy a z exteriéru zas nesmierne bohatstvo rozličných florálnych a geometrických kamenárskym reliéfov – ani jedno okno nie je zdobené rovnako. Ak si máte vybrať, či Nikortsminda alebo Gelati – určite Nikortsminda.

Po tejto zastávke sa opäť nasáčkujeme do nášho autíčka a tentoraz už naša cesta povedia prakticky priamo do Tbilisi. Irakli púšťa svoj veľmi zaujímavý výber hitov, myslíme na zážitky z Rače a celého gruzínskeho výletu a pomaly nám začína dochádzať, že výlet sa skončil a my ideme domov, na Slovensko. Naše pocity asi najvýstižnejšie vyjadrí Petra, ktorá zrazu zahlási: "Cítim sa ako vo filme. A teraz idú záverečné titulky." A tak sa tlačíme v kufri minivanu, rekapitulujeme, spievame si s Marvinom Gayom  Aint No Mountain High Enough a klesáme údolím Tkibuli.

Kostol Nikortsminda

Po ceste sa zastavujeme na niekoľkých benzínkach a pri ceste si kupujeme aj taký zvláštny miestny koláč, čo pripomína prejdenú vianočku – a tak táto dedina získa prezývku – dedina prejdenej vianočky.

Poprosíme Irakliho, aby nás vyložil v Didube. Rozlúčime sa s ním a ideme nakúpiť ešte nakúpiť na miestnom trhovisku. Je nedeľa, šesť hodín večer, ale ruch na trhovisku je asi ako u nás v sobotu predpoludním. Skrátka – Didube nespí asi nikdy. Tak pokupujeme čurčkely aj korenia, gruzínsky čaj aj Porošenkove cukríky (iné nemajú), adžiku a čaču. A navštívime našu obľúbenú putiku. Neveria, že sme ešte stále v Gruzínsku. Ale pivo nám načapujú. Keďže do tretej v noci máme ešte času dosť, rozhodneme sa navštíviť kúpele a dať si v meste večeru.

A sme naspäť po vyše dvoch týždňoch na Didube

Kúpele sú klasika, jedinou zaujímavosťou je, že si do nich objednáme aj čaj a to je celkom luxusný zážitok. Ale reštaurácia oproti, to je iný svet! Chcete šalát – nie je problém, teta skočí do večierky o dva domy ďalej a dokúpi paradajky, aby do neho mala, čo dať. Chcete khinkali? Teta sa do večierky vráti a kúpi ešte jednu porciu mrazených. Chcete aj kolu? Nie je problém – večierka to istí. Ale, čo ak chcete na záchod? Musíte vojsť do domu, potom cez kuchyňu a také dvere na dvor – a tam vpravo je kadibúdka. Záchody sú pekné čisté – turecké, len si treba vziať čelovku, lebo na dvore sa nesvieti. Najviac nás však pobaví, keď chcú baby pol litra vína a teta donesie litrovku a prstom ukáže - "Vypite ho potiaľto!" A keď chcete taxík na letisko – teta zakričí na suseda a taxík máte dohodnutý, pekne vás počká. A to nie hocijaký.

V Gruzínsku po páde komunizmu a rozpade sovietskeho zväzu, padla na hubu celá krajina. Nefungovalo prakticky nič, podniky skrachovali, prepúšťali, nezamestnanosť sa šplhala do nebies, inflácia detto a ľudia sa ocitli na ulici. Takže veľa z nich si začalo na seba zarábať – ako sa dalo. A najmä s príchodom turistov začali robiť taxikárov a maršutkárov. A tak sa stalo, že taxikár v jednom z áut, ktoré nás viezli, bol vlastne operný spevák, ktorý však spievanie zavesil na klinec, lebo by ho neuživilo. A v Tbilisi už opera nefunguje. A tak celú cestu až na letisko spieva árie z opier na želanie, až nám od dojatia tečú slzy. Bol fakt dobrý. Až natoľko, že bol vo finále v súťaži Gruzínsko má talent! 

Náš spievajúci taxikár. Ale v taxíku spieval lepšie.

A tak sme sa dostali na letisko. V duty free sme si kúpili fľašku khvančkary a nejaké suveníry a nastúpili do lietadla. Práve v čas – o tri minúty máme odlet. Lenže – naši kamaráti, o ktorých sme si mysleli, že sú v lietadle, v ňom nejakým nedopatrením nie sú. A tak nám neostáva nič iné ako držať lietadlo. Máme v tom prax – držali sme už vlaky, autobusy, loďku... ale lietadlo? A tak jeden telefonuje (ale nikto nedvíha), druhý kýve letuške, že musíme čakať a ona nás len upokojuje. Kamaráti nakoniec dorazia v poslednom letiskovom autobuse – a s veľkými ováciami zaujímajú miesta vedľa nás. To malé meškanie doženieme. Ale čo sa im stalo? Zaspali. Uložili sa a bez budíka. Počúvame historky, ako sa čírou náhodou zobudili, balili, ako ich zdržiavali pri pasovej kontrole (ktorá bola aj v našom prípade fakt nekonečná) a ako si mysleli, že to už nestihnú. Stihli.

Dospávanie na Istanbulskom letisku

V Istanbule to už potom bola pohoda. Našli sme si miestečko, dospali noc a všetko stihli. Autobus zo Schwechatu bol nám pripadal neobvykle pohodlný a chladný, ale len kým nezišiel z klasickej cesty kvôli rekonštrukcii a nezačal nás pohadzovať. To je ten rytmus, ktorý nám chýbal. Ale aj tak sa strašne vliekol. Keď prídeme do Bratislavy, hneď sa cítime o niečo lepšie, vezieme sa cez most Apollo a pohľad na piliere už rozobratého Starého mosta vyvolá na našich tvárach spokojný úsmev. "Už na ňom chýbajú len tie kravy," skonštatujeme. 

Posledná zastávka – Mlynské Nivy. Zájdeme ešte do bufetu, aby sme si pekne po gruzínsky pripili na šťastný návrat a na to, aby sme sa do bájnej Kolchidy ešte niekedy vrátili. Chlapci predvedú aj obľúbený mužský gruzínsky zvyk, vyhŕňanie si trička nad pupok. A ihneď zosnováme aj ďalšie plány – afterparty v Rači na Tbiliskej, kde vypijeme pravú račiansku khvančkaru a ochutnáme aj račiansky burčiak! Aj sa tak stalo! Video sme poslali aj do Rače. A čo bolo ďalej, to sa dozviete z našich ďalších zápiskov.

Bufet na autobusovej stanici Mlynské Nivy ako spomienka na Didube

Kde je Darina alebo ako sa dostať na gruzínsku svadbu (smer Racha)

Naša výprava a pôvabná domáca Tamara na záhradke hostela v Kutaisi.

Náš krásny gruzínsky výlet sa pomaly chýli ku koncu, je piatok a v nedeľu letíme z Tbilisi domov. Rozhodujeme sa, či teda pôjdeme už naspäť do Tbilisi a prípadne si urobíme ešte v sobotu jednodňový výlet do Kazbegi. Veľmi sa nám ale nechce, pretože po Mestii už na turistov nemáme náladu a radšej by sme zažili niečo autentické. Najradšej podobne autentické, ako bola Chiatura, i keď niektorí po návrate od baníkov už nemôžu čaču ani cítiť. Napokon teda vyhráva naša únava a hlavne Filipovo lobovanie za výlet do neďalekej vinárskej oblasti - Racha (ďalej ako Rača). Ešte pred výletom do Gruzínska sme totiž v rámci prípravy zašli na prezentáciu dvoch dievčat, ktoré boli v Gruzínsku na dobrovoľníckej práci cez projekt GLEN. A práve tu sme spoznali Katku, ktorú sme poctivo vyspovedali a ona nám povedala, že musíme vidieť oblasť Raču, lebo je veľmi krásna a oboznámila nás aj s filmom Rača, láska moja. Takže vlastne jej vďačíme za mnoho našich zážitkov. Vtedy si Filip zaumienil, že my jednoducho do tej Rače ísť musíme aj keby čo bolo a ako bolo. Nikto z nás ale nevie, ako to tam vyzerá, čo tam vlastne je a okrem toho, že chceme ochutnať druh vína, ktorý sa vyrába len tam - khvanchkaru, vlastne nemáme iný dôvod tam ísť. Filip na mape nájde malú bodku, je to dedinka, ktorá sa volá Khvanchkara a je presvedčený, že práve to je to miesto, ktoré musíme vidieť (asi to bolo nejaké vnuknutie či osud). A tak sa teda poberieme, lúčime sa s našimi krásnymi domácimi z nášho krásneho hostela v Kutaisi. 

Kláštor Gelati

Najskôr si ale chceme ísť pozrieť kláštorné mestečko Gelati, v ktorom je niekoľko pravoslávnych kostolov. Tu Filip spôsobí veľké pobavenie u tiet, ktoré predávajú suveníry, lebo sa pred nimi prezlečie z kraťasov do dlhých nohavíc. Dohodneme sa s maršutkárom, ktorý nás sem doviezol, že nás odvezie aj do Rače. Po prehliadke kláštorov na neho čakáme, rozprávame sa s domácimi a riešime, či vôbec príde a či sa do tej Rače niekedy dostaneme. To, či sa z nej niekedy dostaneme aj naspäť, nás v tom momente ešte nezaujíma. Celkovo sme si po skoro troch týždňoch konečne zvykli na gruzínske tempo a tak počúvame gruzínske piesne, ktoré hrajú v jednom z otvorených áut a je nám fajn. Maršutkár samozrejme dorazí, vezie nás samými serpentínami a veľmi peknou krajinou do hôr. Počúvame dokola cédečko s gruzínskou muzikou a nechávame sa unášať cestou. Dohodneme sa, že v Rači už nebudeme hovoriť, že sme zo Slovenska, ale rovno z bratislavskej Rače. Smejeme sa, lebo si vymyslíme historku, že do Rače prichádzame hľadať Darinu. Totiž, film Rača, láska moja (ak ste ho ešte nevideli) skončil trochu nejednoznačne. Nie je jasné, či Darina ostala v gruzínskej Rači so Zaurom alebo odišla späť do Bratislavy. A keďže si skôr myslíme, že ostala, tak sme sa ju rozhodli v tej Rači nájsť. Isto už bude starou babičkou, ktorá nám otvorí svoj útulný domček, navarí nám a pozve nás, aby sme u nej nocovali. Celkovo sme rozhodnutí, že v Rači vyhľadáme babičku a u nej sa ubytujeme, chceme už len autentické zážitky. 

Priehrada Shaori

Stúpame maršutkou stále vyššie, prechádzame Tkibuli, veľmi pekným baníckym  mestečkom so zaujímavou architektúrou. (99% ľudí by ho opísala trochu inak, ale my máme na takéto miesta špeciálnu uchýlku). Maršutkár nám zastavuje na vyhliadke, poobdivujeme krajinu a ideme ďalej. Chvíľu na to sa nás pýta, či sa nechceme ísť kúpať, pretože po ceste je priehrada Shaori. Z nápadu sme nadšení, prichádzame k obrovskej vodnej nádrži, ktorá je obklopená horami, poprezliekame sa do plaviek a šup ho do vody. Teda, nebolo to až také jednoduché. Dievčatá postávajú chvíľku vo vode a zrazu z nej s jačaním vybiehajú. Plávajú v nej totiž malé rybičky, ktoré po chvíľke státia začnú obkusovať nohy. Tým, čo strávili predošlý deň pekne v jaskyni a kúpeľoch dobiedzavé rybičky vadia a ostávajú preto radšej na suchu. Skupinka, ktorá zažila banícke dobrodružstvo ale využíva túto jedinečnú príležitosť trochu si schladiť hlavu a naskáče bez rozmyslu do jazera. Popri plávaní už na šťastie žiadne rybičky necítime. Po príjemnej prestávke pokračujeme ďalej. Nie sme už ďaleko od cieľa. Keďže Khvanchkara je malinká dedinka, ktorá dokonca nemá ani len nápis s jej názvom, ju najskôr prejdeme bez povšimnutia. Až v ďalšej dedinke náš maršutkár osloví niekoho na ulici a pýta sa, či je Khvanchkara ešte ďaleko. Miestni nás ale posielajú naspäť. Maršutkár sa vypytuje, kam nás má odviezť, my mu však len hovoríme, nech nás vysadí kdekoľvek, že si niečo nájdeme. Nerozumie, ako to myslíme a pýta si od nás telefónne číslo ľudí, ku ktorým ideme. Vysvetľujeme mu, že nič také nemáme a on nás odmieta vyložiť, kým nám niečo nenájde. Zrazu zbadá skupinku mladých mužov, ktorých sa najprv pýta, že kde je teda tá Khvanchkara, na čo mu odpovedajú, že tu. Spýta sa ich aj na to, či nevedia o nejakom ubytovaní a na to oni zase odpovedajú, že áno - tu.

Na to si už aj mi všimneme, že postávajú pred domom s nápisom: Wine guesthouse. 

Khvanchkarská ubykácia

Hneď sa nás ujmú a ukážu nám ubykáciu, čiže drevený domček na ich záhrade. Hovoria na nás po anglicky, čo nás veľmi neosloví. Za celý čas našej dovolenky sme angličtinu nepočuli a ani nám popravde nechýbala. Sme trochu smutní, že plán s babičkou nevyšiel a máme pocit, že chalani nás berú len ako turistov, nie ako vzácnu delegáciu z bratislavskej Rače. Aleco (náš hostiteľ) nás však hneď prekvapí tým, že v Bratislave už bol a pozná aj zopár slovenských slov. Tak to už sme úplne v šoku, neskôr aj dodá, že bol aj v Spišskej Novej Vsi!
Po vyslovení sumy za nocľah - 20 lari a zhliadnutí ubykácie s nemocničnými posteľami sme trochu zneistení. Aleco však rýchlo dodáva, že v cene sú aj raňajky, večera a nakoniec dodá, že aj víno. Tak to mal povedať hneď. Napätie z nás opadne a hneď sme veselší. Postupne zisťujeme, že v Khvanchkare nie je ani obchod (teda jeden tam je, ale taký, kde treba zavolať predavača, aby prišiel) a žiadna krčma. Ostávame teda na záhrade s hojdacími sieťami, Aleco nám urobí prehliadku sudov, v ktorých robí víno. 

Päťminutová hra na agroturistiku (rýchloprednáška o víne)

Zoznamujeme sa aj s jeho bratom Iraklim a jeho manželkou Tamarou. Neskôr nám prinesú aj výbornú večeru, ochutnáme konečne nefalšovanú khvanchkaru (z ktorej sme smeli vypiť len jednu fľašu, lebo je vzácna a mal jej málo) a nejaké biele víno. Aleco, Irakli a Tamara sa od nás celý večer nepohnú, rozprávame im o našej ceste, debatujeme o Gruzínsku a problémoch tejto krajiny. Dozvedáme sa, že Aleco sa sem len nedávno vrátil po ôsmych rokoch strávených na Malte, v dedine či oblasti s priemerným vekom obyvateľov 70 + je teraz považovaný za hrdinu. Dokonca o ňom natočila gruzínska televízia jeden diel seriálu Hero of the hope (niečo ako Pošta pre teba), takže spoznávame takúto mediálnu hviezdu. Večer plynie a plynie a my už vieme, že žiadnu babičku nepotrebujeme a že nám je s touto partičkou dobre. Musíme sa ale rozhodnúť, či ďalší deň odcestujeme do Tbilisi alebo ostaneme do nedele a budeme dúfať, že to lietadlo nejakým zázrakom stihneme. Naši domáci sa nám ale ospravedlňujú, že sa nám ďalší deň nebudú môcť venovať. V Khvanchkare bude totiž svadba (!!!), kam musia ísť a okrem toho príde na návštevu aj ich rodina. Spočiatku si myslíme, že tým pádom už nemajú ani miesto pre nás na ubytovanie. Hneď nás ale ubezpečia, že kľudne môžme ostať, rodina sa vyspí inde, miesta majú dosť. Sestry Kalinové si vymenia rýchle a všehovoriace pohľady. Svadba. Svadba!! Sľúbená v maršutke z Usghuli!!! Horlivo prikyvujeme. Ostávame, je to jasné. Za každú cenu, aj keby to lietadlo z Tbilisi malo odletieť bez nás. 

Spokojná najedená račianska delegácia

Aleco s Tamarou sú z toho trochu zmätení, nevedia, či sa im podarí nás na tú svadbu dostať, žení sa ich veľmi dobrý kamarát a 9 hostí navyše je predsa len celkom dosť. My sa ale dušujeme, že každý bude mať svoju úlohu a určite sme na tej svadbe veľmi potrební. Napríklad Monika môže byť dídžejka, Andrea fotografka, Barborka pôjde ako novinárka, aby  o nej mohla napísať článok a tak ďalej. 

 

Na ďalší deň (svadobný) nám pripravia raňajky o 12tej. 

Naši domáci potom odchádzajú na obrad do kostola. Dohodneme sa, že po obrade nás vezmú na výlet, potom ale budú musieť ísť na slávnosť do kulturáku. Naša skupina sa opäť rozdeľuje, jedni idú na výlet do okresného mestečka Ambrolauri (skontrolovať, či je tam naozaj hlavná ulica - Bratislavská), druhá časť sa ostáva v Khvanchkare, pretože chce ísť na sľúbený výlet. 

Zástavka v Khvanchkare s vínovou mozaikou

Vydávame sa na prechádzku po dedine, inými slovami nenápadne hľadáme kostol. Nájdeme však len cintorín, objavujeme ale gruzínsky zvyk - zanechávať nebohým čaču a víno, otvorená fľaška je na stolíku pri každom hrobe, namiesto fotografií zosnulých sú vyobrazení na maľbách. Po prechádzke prichádzame naspäť do domu. Aleco a jeho kamoš Guga nás berú dvomi autami na výlet k rieke, spolu s nami idú aj ďalší ich kamaráti. Vo vedľajšej dedine nakúpia veľa piva (Zajo je na rozdiel od nás ešte v permanentnom strese, počas pauzy pred obchodom vybieha z vedľajšieho auta a dušuje sa, že by sme mali niečo kúpiť. Posielame ho teda do obchodu, kde však zistí, že domáci sa o pitný režim už bohato postarali a tak mu odporučíme, nech sa upokojí a nechá sa unášať touto krásnou chvíľou). Krátko po tom však druhé auto stratíme, stratíme aj signál a keďže v aute, kde sedí Janka so Zajom nevie nikto po anglicky, smejeme sa, že si obaja určite myslia, že ich uniesli. Po chvíľke sa ale objavia celí vysmiati. Prichádzame k tyrkysovej rieke, ktorá tečie popod skaly. osadáme si na breh, máčame si nohy a niektorí sa aj vykúpu (voda má asi 5 stupňov). Pripomína nám to Sardíniu (konečne nie Slovensko), chýbajú nám už len vysokohorské kozy pasúce sa na skalách. A tak debatujeme v chládku pri pive a je nám hej. 

Krásny kaňon s tyrkysovou vodou. V lete sa tu skrývajú obyvatelia všetkých okolitých dedín

Po ceste späť Aleco zastaví, lebo chce počkať na druhú delegáciu v aute, ktorá sa niekde zabrzdila. Sestry Kalinové sa rozhodnú túto situáciu využiť ako cikpauzu, vyskočia z auta a ladným krokom prehopsajú smerom ku kríčkom. Po ceste je ale nastražená prekážka, ktorú si nevšimnú. Barbora teda skočí nôžkou do bahna a tá nôžka jej tam akosi ostane a nejde von. Andrejka ju teda chytí za ruku a snaží sa ju vytiahnuť, ale má popritom taký záchvat smiechu, že jej sily nestačia. Barborke sa noha zabára hlbšie a hlbšie, možno by ju aj vytiahla, ale nechce prísť o nové sandále a keďže sa zaboraná v bahne nevie ani pohnúť stratí rovnováhu a padne na zadok. Záchvaty smiechu silnejú. Možno by dopadla ako Artex v Bažine smútku, nebyť pohotového Gugu, ktorý vybehne z druhého auta a schmatne Barborku za ruku a takto ju udatne zachráni. Nakoniec bola zachránená aj sandála.

Celá delegácia má z tejto scény značné pobavenie, odkráčame k neďalekej studničke, kde sa snažíme z tohto zážitku spamätať a zmyť zo seba kusy bahna.

Sandálka aj Barborka zachránené z "Bažiny smútku"

Po ceste do Khvanchkary stretávame druhú skupinku, ktorá mala tiež pekný deň a je rozhodnutá, že na svadbu je ísť nevhodné, chcú si radšej opekať na záhrade a idú preto hľadať na to vhodné palice. Po peknom výlete sa vyvalíme na hojdacie siete, pozdravíme Aleca, ktorý celý vymódený odchádza na svadbu a dúfame, že po nás teda príde. Po nejakom čase posedávania na záhrade za zvukov hudby, ktorá sa ozýva po celej dedine (kulturák čiže svadba je od nášho ubytovania vzdialená asi 10 metrov) to už Barborka nevydrží, dostane amok, že takto na tú svadbu nakoniec určite nepôjdeme a vyberie sa preto ísť sa tam aspoň zdiaľky pozrieť. Nikomu nič nepovie, lebo podľa nálady v skupine si je istá, že by sa na ňu vyliala spŕška o tom, aké je to nevhodné alebo aká je hrozne netrpezlivá. Filip ju ale zbadá cez plot, ako si veselo vykračuje po ulici a tak pre jej bezpečie radšej vybehne za ňou. Sadáme si na Barborkinu veľkú spokojnosť pred kulturák a pozorujeme vyobliekané detičky v tortových šatičkách hrajúce futbal. Zatiaľ nám celkom stačí aj atmosféra svadby v pozadí, nemusíme byť na nej priamo prítomní. Máme tiež pocit, že celkom zapadáme, pretože väčšina ľudí tiež len tak postáva pred kulturákom. Okrem toho po krátkom nakuknutí zistíme, že to tam ešte až tak nežije a tak čakáme na Aleca, ktorý nás má prísť zavolať. Po chvíľke sa k nám pridáva aj Andrea, ostatní nami zatiaľ pohŕdajú a nechápu našu drzosť a veselo si opekajú párky. Napokon sa žúr v kulturáku nejako rozbehne a my nadšení temperamentnou hudbou a hlukom, ktorý k nám dolieha, sa snažíme nenápadne pozrieť aspoň cez okno, aby sme vedeli, čo sa vnútri deje. No netreba veľa a zrazu sa pri nás objaví Aleco, ktorému niekto prezradil, že sme tam. Sme asi ľahko rozoznateľní a všetci vedia, že u neho bývame. 

Nevesta so ženíchom sa do zábavy veľmi nezapájali.

Mladý a starý tamada

Aleco teda rozhodne, že toto je ten správny moment, aby sme šli dnu. Žiaľ urobí tak akurát v momente, kedy sa Andrea rozhodla ísť si do našej ubykácie doliať víno. Nemôžeme na ňu však čakať, Aleco nás ženie dnu a cestou nám vysvetľuje skvelý plán, ktorý spolu s Iraklim vymysleli. Irakli je totiž tamada (čiže niečo ako starejší), moderuje celú svadbu a má množstvo vstupov medzi pesničkami. Jeden takýto vstup má venovať práve nám, kde nás uvedie ako hostí, ktorí prišli na svadbu do gruzínskej Rače priamo zo samotnej slovenskej Rače. Vtedy musíme vstať, pozdvihnúť čaše a pripiť si so svadobčanmi. Sme zo svojej úlohy trochu nervózni, ale bez váhania sa jej zhostíme. Po tomto akte nám všetci zatlieskajú, milo sa na nás usmievajú a nám je jasné, že nás prijali a už sme aj my svadobnými hosťami. Irakli odloží mikrofón a vyzve Barborku do tanca, tancujeme vo víre ďalších tanečníkov, berie nás kamera (niektorí sa dokonca dostali na ďalší deň aj na youtube). Gruzínska svadba je niečo úžasné, všetci sa divoko zabávajú, žiadne hanblivé vysedávanie pri stoloch. 

Svadobné tanečky

Svadobná zábava cca 20:00

Stoly sa prehýbajú jedlom, pretože zvykom je, že ukladajú taniere jeden cez druhý, človek po chvíľke už ani nevie rozoznať, ktoré jedlo je už rozjedené a ktorého sa nikto ani nedotkol. 

 Keď nastane správny čas, odchádza Aleco zavolať aj našich ostatných kamarátov (teda najskôr poverí Andreu, ktorej pridelí aj 17 ročného družbu, ale tej nikto neverí a tak ich musí ísť osobne zavolať sám Aleco). No a potom už iba tancujeme, pijeme, veselíme sa. Nevesta so ženíchom miznú už okolo desiatej večer na svadobnú cestu do Batumi. Postupne si všimneme, že dievčat a žien rapídne ubudlo a okrem Sloveniek sú tu už len starenky, ktoré klebetia v prednej izbe. Tancujú len stále viac opitejší veľkí a silní chlapi. Monika dostane skvelý nápad spraviť sabráž, keďže objavila šampanské a tak zháňa niečo ostré. Skvelý nápad, keďže sa vraví, že keď Gruzínec raz vytiahne nôž, tak ho musí použiť. Našťastie jej nikto nerozumie. S ostatnými si snaží pripiť veľký miestny chlapík, ktorý už je v takom stave, že miesto vína zviera v rukách tkemali a potom sa zvalí na zem. A tak radšej 

 Aleco o polnoci zavelí, že sa ide domov skôr ako sa situácia vymkne kontrole. 

Svadobná zábava cca 23:00

"A potom prišla búrka, hučalo more a nikto už nič viac nepočul a nevidel...."