Návrat do Gruzínska - cesta späť

Letná dovolenka v Gruzínsku na niektorých z výpravy zanechala taký silný dojem, že musela zapôsobiť telepatia, či iné nadprirodzené sily, keď na jeseň na mňa z internetu vyskočila výzva na rezidenčný pobyt v Tbilisi. A neviem, kto sa okrem nás ešte hlásil, ale isto nikto sa do Gruzínska nechcel vrátiť tak veľmi ako my. (Týmto ďakujeme GeoAIR aj K.A.I.R, že vybrali práve nás) Takže radosť preveliká, ideme naspäť! A na dva mesiace! Možno i dlhšie...

Nástup na rezidenciu bol začiatkom januára, ale tak lacná letenka, ako aj zvedavosť, ako Gruzínci oslavujú Silvestra bol dôvodom, že my sme vyrazili už 30. decembra. Cesta začala vcelku napínavo a so správnym adrenalínom. Konečne som sa rozhodla, že sa idem pobaliť, tento krát mi táto činnosť prišla totiž príliš náročná, no balím sa balím a že pas by som si mohla zbaliť, nech naňho nezabudnem. A tak idem do krabičky, kde ho vždy mávam, ale pas tam nie je. Začínam chytať miernu paniku, ale nie, musí niekde byť, veď som pred pár dňami robila check-in. Postupne prehľadám izbu, odťahujem postele, ale nikde nič. Panika začína byť väčšia, rozhodujem sa, či to napísať Zajovi, ktorý už odišiel o deň skôr na romantickú kúpeľnú rozlúčku do Budapešti (odkiaľ sme leteli). Alebo to risknem iba s občianskym, čo mi vzhľadom na cestu mimo EU asi neprejde. Spomínam, čo som v ten deň okrem check-inu robila, hm no účtovala granty a balila darčeky, všetko samozrejme v posteli. Tak posledný pokus a idem pre tašku so separovaným papierom. Našťastie nikto nebol vyniesť smeti. Zúrivá vysypem celú tašku v kuchyni na zem... a posledné, čo vypadne je môj pas!  Fu! Toto chce panáka!

Takže ide sa! Ráno ma odvezie Gabo s Lidou do Budapešte, odkiaľ oni letia silvestrovať na Cyprus. Ja sa stretávam s chalanmi na Keleti, celkom to včera oslávili, tak sú trochu pokrčení. V Budapešti je zima treskúca a tak sa po obedovečeri a Unicume pomaly presúvame na letisko. V metre si všimnem skupinku mladých ako si nás postupne obzerá a chichoce sa. Mám pocit, že počujem gruzínštinu, Zajo tvrdí, že už mám halucinácie z cesty, ale skupinka prestupuje s nami na ďalšie metro a sadá si oproti nám. Tu už sme si tým jazykom istí, oni sa chichocú na nás, my už máme tiež úsmev od ucha k uchu, vymýšľame konšpirácie, čí videli naše aktivistické videá na záchranu Rache alebo čo. Pravdepodobne len vidia, že ideme na letisko a poznáme cestu a tak sa nás držia. V autobuse už tipujeme, kto letí s nami. Slovák s lyžami, skupinka mladých Čechov s jedným batohom a veľké gruzínske rodiny s nákupmi. 

Na letisku si otvoríme naše vínečko, aby sme využili aj naše poháriky, ale keďže Zajo veľmi lietanie nemá rád, padne nápad, že kúpme ešte jedno, veď nás čaká dlhá noc. A tak v pohodičke uvoľnení popíjame, keď zistíme, že náš gate už pomaly zatvárajú a že sme poslední zase raz. V lietadle zisťujeme, že Slovákov a Čechov sa vybralo do Gruzínska silvestrovať naozaj dosť. Ani nevedia kam vlastne idú, väčšina má v pláne samozrejme Kazbeg (dúfame, že sa z neho aj v poriadku vrátili, keďže momentálne je cesta zasypaná), ďalší sa idú dať zavrieť na celý čas do koňakovej pivnice v Arménsku. My sa dávame dokopy so Staňou, ktorá študuje v Jekaterinburgu a ide písať diplomovku do Batumi.  Aby cesta ubiehala rýchlejšie doprajeme si ďalší pohár vína z našej fľaše, načo dobehne celá tlupa stewardov upozorniť nás že to vidia neradi, na fakt že sme práve otočili fľašu hore dnom reagovali nešťastne nahnevane. Ďalšie víno, ale už s leteckou prirážkou však predali radi. V Kutaisi sme 4:50 miestneho času (1:50 nášho). 

Osvieži nás teplý vzduch s vôňou citrusov a cyprusov, cítime to opäť raz a radi. Pasová kontrola a pozeráme, každý cudzinec dostáva nejaký darček! Prekvapivo, je to víno! Tak aj my šťastní dostávame takéto privítanie od gruzínskej vlády. 

Je 31. decembra a náš strach, že dostať sa do Tbilisi bude náročné, bol zbytočný. Takmer ihneď nasadáme do maršutky, keďže je to oficiálna letisková, stojí 20 lar, čo je o polovicu viac ako je normálna cesta z Kutaisi. Ale je nám to jedno, je noc, ponáhľame sa a iné maršutky aj tak nevidíme. Lúčime sa so Staňou, veď ona sa určite do nášho blogu ešte vráti, a vyrážame na cestu. Asi v polovici cesty sa prebudíme, obligátna zástavka v motoreste v dedine prejdenej vianočky*. Zisťujeme, že takmer všetky pristavené maršutky sú plné Slovákov a Čechov. My sa vyskúšame s gruzínskeho písma a dokážem prelúštiť chačapuri a čaj, a to si aj objednávame. 

Do Tbilisi prichádzame pomerne skoro, Datovi som písala, že prídeme na poludnie (v gruzínštine okolo druhej), ale my sme tu už o desiatej. No nič, píše, že je schopný doraziť do hodiny, tak my najprv smutne sedíme pred zavretým bytom, nakoniec vyjde na ulicu babička susedka a tak jej dávame naše batohy do chodby a my vyrážame aspoň na kávu. Reštaurácia, v ktorej sme v lete vypili na raňajky pol fľaše čače je už otvorená, tak zasadáme tam. Bývame totiž asi 20 metrov od nášho letného hostela. Dato nakoniec prichádza skôr ako vôbec stihneme dopiť, ukazuje nám byt a chvíľu nám s ním podebatujeme a  potom sa s nami rozlúči, začínajú totiž prázdniny, dnes je Nový rok a za týždeň pravoslávne Vianoce, takže sa nepracuje. Uvidíme sa až za týždeň. My odpadávame od únavy do postele, veď sme cestovali celú noc. 

Zobúdzame sa až večer, ideme sa znova najesť do tej istej reštaurácie a potom vyrážame na zábavu do mesta, keď už je ten Silvester. Rustaveli ulica je plná, všade búchajú delobuchy, pri parlamente sú rôzne atrakcie, ako strelnica, stánky s cukrovou vatou aj ruletou zároveň.

 Nás najviac zaujme zvláštny mačoidný šport. Úplne sme nepochopili pravidlá, ale chlap sa zavesí na hrazdu a visí a visí a asi podľa toho koľko vydrží, berie peniaze on alebo majiteľ hrazdy? No každopádne zaujímavé divadielko. 

Pomaly sa nám podarilo sa pretlačiť až do samého centra Tbilisi k našej obľúbenej kúpeľnej štvrti, kde nám prišlo ľúto, že sme si predsa len naše wellness balíčky nechali doma. Kúpele sú totiž otvorené non stop. Nevadí, pôjdeme zajtra. 

Ideme sa prejsť hlbšie smerom za kúpele, kde sme sa v lete už nedostali. Objavujeme krásnu dolinu, na konci s vodopádom a strmými skalami. 

Postupne prejdeme až k hradu a soche Matky Gruzínska a rozhodujeme sa, či na odpočítavanie ideme dole do davu na koncert. 

Nakoniec si povieme, že keď už sme tu... Zvezieme sa lanovkou a dole to už aj oľutujeme. Delobuchy trieskajú úplne všade, koncert už ani nepočuť. A tak v dave kukáme ohňostroj a po chvíľke odchádzame domov. Silvester sme síce neoslávili nejako pompézne, ale my vieme, že na to tu bude ešte príležitosti dosť, veď už v sobotu odchádzame do Rače!

* Dedina prejdenej vianočky, Surami, je jediná dedina, kde sa predáva špeciálne pečivo Nazuqi, ktoré nám chuťou pripomínalo našu vianočku a tvarom ako aj tým, že sa predáva v stánkoch popri ceste, ako keby ju niekto prešiel autom.

foto Nazuqi z internetu

Pred dedinou prejdenej vianočky je mesto hojdacích sietí (Kashuri) a ešte sme videli dedinu kvevri. To sú naše orientačné body na ceste Kutaisi - Tbilisi.