Portugalsko - decembrová návšteva Barborky, časť 3.

VILA DE FRADES

Keď prídeme do dediny, stany na festivale vína už upratujú a zatvárajú. Celá dedina sa však presunula do baru, kde sa k nim pripojíme. Krájajú tu prosciuto priamo z kopýtka, ochutnáme tunajšie víno a dedinská mládež nám zaspieva. Po vínku si spravíme obhliadku dediny, hľadáme dobré miesto na spanie, objavíme park s otvorenými záchodmi, takže už máme kúpeľňu. Ajka nás zavedie do starej ošumtelej záhrady, ktorá vyzerá opustene, je krásna, zarastená, rastie v nej mandarínkovník a pripomína záhradu zo Záhrady. Áno, áno, tu musíme spať! Všetci nadšene súhlasia a tak náš stan umiestnime na kamennú dlažbu a pomaly sa ukladáme. S Javim prezeráme ostatné opustené budovy, vtom započujeme hudbu. Ajka ju započuje tiež, a hneď zbadáme ako nám všetkým zažiarili oči pri nápade, obzrieť si, čo sa tam deje. Objavíme súkromné pokračovanie festivalu, kde nás Javi hneď prepašuje a keďže sme dve dievčatá (Peťo išiel spať, znovu do auta) a Andrejkine modré oči a moja hatlavá portugalčina spravia svoje, hneď sa nás hostitelia ujmú a ponúknu nám pohostenie, ochutnáme vianočný koláč a zakúsime riadnu diskotéku so stroboskopom na viniciach. Vždy keď ho zapnú, utečieme na záhradu pod mandarinkovníky. Ajka ich ma o chvíľku plnú tašku a keď sa vrátime k Javimu, hneď mu niečo nehraje.  Dievčatá, vy nejako výrazne voniate! Z party zdúchneme ešte v správnom čase, kým nás niekto nepožiada o ruku. Rozmýšľame, či nepresunúť stan dovnútra, ale zhodneme sa na tom, že vonku je teplejšie.

Ráno nás prebudí monzúnový dážď, zistíme, že spíme v bazéniku, dláždená podlaha vodu nevsakuje, Javiho neprebudí ani to, že má celé tričko mokré a Andrejka sa pre mokrý spacák presunie do môjho. Po príchode Peťa s budíčkom zistíme, že z koberca je plávajúca posteľ. Nájdeme si skvelé miesto na sušenie, kde objavíme dlhý stôl so zvyškami jedla. Takže tu sa konala včera ta dedinská party, tak to sme si veľmi tajné miesto našli! Nechali nám nejaké gaštany, ktoré večer upečieme, stan chlapci zhužvú do gule, aby sa zmestil do auta, všetko je mokré a špinavé, ostávame v pyžamách, lebo ostatné veci sú nepoužiteľné a sme back on the road again! Cesta po tomto zážitku začína byt ešte zábavnejšia a dobrodružnejšia :)

Dorazíme do Requenos de Monsaraz, o ktorom si prečítame: Místní kostel (1887) připomíná raketu. Smejeme sa nad fantáziou autorov a nevieme sa dočkať. Kostol však vyzerá celkom ako ... kostol.

MONSARAZ

Lonely Planet: Monsaraz je půvabná, starobylá, opevněná vesnice, posazena vysoko nad okolní krajinou. Je odtud nádherný výhled na zvlněné pláně posaté olivovými háji, medzi nimiž se vinou silnice. Úzké uličky lemují muži v typických placatých čepicích, zatímco na hlavním naměstí se za soumraku prohánějí děti s míčem. Okrem překrásného výhledu vás Monsaraz okouzli uklidňující atmosférou podřimujících uliček a prostou alentejskou kuchyni. Nejlepší atmosféru má za svítaní, když se pomalu probouzí, za soumraku, kdy se nad vesnici rozhosti klid, nebo v zimní podvečer.

Dedinka je ozaj malebná, jedno z najkrajších miest, aké sme po ceste videli. Namiesto deti a mužov v čapiciach však stretávame len španielskych turistov, suvenírové obchodíky, reštaurácie a množstvo sadrokartónových postavičiek v nadľudskej veľkosti zobrazujúcich Kristovo narodenie, celý sprievod sa díva na ohromnú vianočnú kométu na hradnej veži vejúcu vo vetre, jedni sú na koňoch, iné na somároch, ďalšie pijú vodu pri studničke, dospelí, deti, húfne na každom kroku, keď sme odchádzali zazrela som nákladné autíčko privážajúce do dediny ďalšie, z reprákov na každom dome sa ozýva tradičná hudba. Výhľad je ale úžasný, keďže je po daždi, niekde ostali ešte veľké oblaky, inde sa slnko odráža od rieky, ktorá je rozliata po celej krajine. 

EVORA

Évora je krásna, ale tu sme už ozaj turisti zmorení pamiatkami, okrem Peťa, ktorý spal v aute a je plný energie. My traja sa zastavujeme všade na kávu, len tak si posedieť, už to zastavte tento cirkus, nám sa už nechce! Všade nás prenasledujú vianočné koledy, ktoré hrajú z reprákov na domoch. Je to strašidelné mesto. V jednom kostole je postavená mala kostnica, mala miestnosť za oltárom, ktorá ma pokryte steny kosťami 5 000 ľudí, väčšinou vojakov a mníchov. Báseň vyzýva: Čakáme aj na tvoje kosti! Na námestí majú sochu, ktorá vyzerá ako utopená mŕtvola v kadi. Celkom mi to začalo pripomínať Jméno ruže a čakám, čo ešte z príbehu objavíme. Cestou do spať do Lisabonu sa zájdeme pozrieť Cromeleque dos Almendrer, portugalský Stonehenge, ako píše Lonely Planet. Je už neskoro, meditujeme, počúvame ako sa prebúdza nočná príroda, a lúčime sa s ňou.

Na záver neskoršia príhoda z Lisabonu : 

Sedím si doma, obedujem a pri dverách mi niekto zvoní. zo skúsenosti s, ako som ich nazvala, Vianočnými Pytačmi Peňazí (VPP)/ Koledníkmi, (v Bratislave často chodia aj smetiari a všelikto) a tu v Lisabone začínajú byť ľudia celkom neodbytní, všetci prízvukujú, že sú Vianoce a že sa kvôli tomu tento krát vážne máte nad nimi zľutovať, čo môžete spraviť pri jednom pri dvoch. Ale je nereálne, aby ste sa zľutovali nad všetkými tými predavačmi ruží, štekajúcich psíkov, či tancujúcich zebrí, leukoplastov, kresťanských kalendárov, beznohými, bezrukými žobrákmi, ľuďmi s rôznymi fyzickými disproporciami alebo ukrajinskými muzikantmi, ktorí hrajú na harmonike tichú noc. A tiež po skúsenostiach s našim šialeným susedom, ktorý vyspevuje Ave Maria a vždy sa s niekým rozpráva. Šla som sa teda pozrieť ku kukátku a keďže som toho pána, čo stal pri dverách nepoznala, neotvorila som. Neskôr som počula, že sú tam dvaja. Zvonili, búchali na dvere a potom sa už len rozprávali. Trvalo to dlho. A ja som sa bála a smiala sa a neotvárala. A potom nastalo chvíľu ticho, ale zrazu som započula kľúče v zámke a zbadala nášho prenajímateľa. Ehm, no a tak som odteraz som ta, čo sa bojí byť sama doma :) Priviedol majstra, ktorý nám opraví strechu. Lebo neviem, či  viete, ale v obývačke nám z dvoch miest zo strechy kvapká, keď vonku prší a tak máme rozložené  pekne, ako v Lisabonskom príbehu, na dlážke lavóre. Portugalská romantika :) A to nám strechu vraj rekonštruovali tesne predtým, ako sme prišli. Takže Pinto, prenajímateľ, a majster, z ktorého som cítila na diaľku alkohol, šli na strechu a trochu som o nich mala strach. Chvíľu som počula buchoty, niečo majstrovali, trvalo to asi 15 minút, až kým sa nevrátili do obývačky, zavolali na mňa a Pinto mi vysvetlil, že Barbora, bude vám tu aj naďalej pršať, musíte to vydržať. Hm, no čo k tomu dodať. Už len asi, že takto sa tu mame v Portugalsku :) portugalsky. 

Lonely Planet: Vědci Navarrské univerzity ve Španělsku provedli nedávno výskum ke studii sedavého zbůsobů života. Touto studii byli Portugalci prohlášení za nejlínějším národem v Evropské unii.

Vaša Barborka

Portugalsko - decembrová návšteva Barborky, časť 2.

A cesta môže pokračovať. Najskôr zablúdime a tak si omylom pozrieme jedno veľké futbalové ihrisko nad vysokým útesom, vedľa je aj majáčik. 

Neskôr docestujeme k mestečku Zambujeira do Mar, ktorým len presvištíme, lebo ako správni turisti ideme autom až k pláži. Tu si rozložíme piknik na koberci nad útesom, pod ktorým sa rozprestiera krásna divoká pláž, dočítali sme sa, že je nudistická.

Po raňajkách zídeme po schodoch dole k moru, objavujeme jaskyne a zaujímavú štruktúru skál obmývaných oceánom. Napokon sa s Peťom uchýlime ku krátkemu relaxu na skalách, neskôr sa k nám pridá aj Andrejka. Javi relaxuje sám na súši. Múdro. K nám občas príde malá vlnka, ktorá naše kamene zospodu opláchne a vráti sa späť. Cítime sa bezpečne, vlnky sú malé a tak navrhneme Andrejke, nech nás odfotí, keď príde ďalšia, len tak pre efekt, aby to vyzeralo, že sme v mori. A tak čakáme a čakáme, ale zrazu vlny akosi ustanú, čo začne byť trochu nuda a tak povzbudzujeme každú, nech príde až k nám, lebo vlastne by sme už aj mali ísť do auta a vyraziť na cestu. Tak táto je veľká, táto to bude! More vyhralo. Tak vy sa nudíte? Peťo zmenil pozíciu, vyškriabal sa dopredu na skalu, takže je v bezpečí, ale čo budem robiť ja? Vidím ako sa na mňa valí vlna a vypočítavam jej dopad ... veľký skok na skalnatý zráz. Dobrá som horolezkyňa! No a potom sa obzriem na slečnu fotografku ako sa jej topia nožičky v oceáne. Ale fotku zachytila! Tenisky sa ešte dnes u mňa sušia! Po kúpeli, opúšťame pláž, dosť bolo mora. Ďakujeme za zážitok.  

SAGRES

Podvečer docestujeme k nášmu najväčšiemu cieľu. Sagres a Cabo Sao Vincente, jeden z koncov sveta, najjuhozápadnejší cíp Portugalska. Vchádzame do Ponta de Sagres, opevneného mesta na veľmi veľmi vysokom útese, vlny sú tu najväčšie aké sme doteraz videli, dosiahnu až na ľudí, ktorí stoja hore. Všade je ticho, silný úder vĺn sa hrozivo ozýva len z jedného miesta. Keď doputujeme na koniec, vidíme ozajstný koniec sveta, stojíme v strede oceánu, ktorý je všade dookola. Zrazu zbadáme rybára, stoji na samom okraji útesu s udicou, na hlave ma kapucu proti vetru. Môžu v tých vlnách byť ozaj také dobré ryby, že sa im oplatí až tak riskovať? Asi áno, zbadáme, že na jednej strane cípu, sú sami rybári. Javi sa jednému zo zvedavosti prihovorí, vraj úlovky sú kvalitné, prídu ráno, zaplatia 3 Eura za vstup do opevnenia, celý deň majú pokoj, pán dnes chytil 2 veľké ryby, ktorých meno nepoznáme. Ozajstní morskí vlci.

BEJA

Je nedeľa večer, prichádzame do veľkého vyľudneného mesta. Akoby sme sa ocitli v sci-fi filme, pravdepodobne museli všetkých evakuovať kvôli prichádzajúcej katastrofe, ľudia nechali všetko ležať a utiekli, vo výkladoch bliká vianočná výzdoba, ale reštaurácie, bary, všetko je zatvorené a na ulici nestretneme živého človeka. Jediných podobných nám sme stretli hneď na začiatku, smerovali do istého podniku, ktorý tiež zatvorili. Javi sa ich pýta, či nevedia o festivale vína, ktorý má byť niekde tu neďaleko. Nevedia, ale chlapec hneď niekomu zavolá, potom sa na nás otočí a vysvetlí, že festival sa ešte koná, ale inde. Na námestí vidíme putiku, ktorú nám ale neodporúčajú a tak neúspešne hľadáme. Z diaľky sa prázdnym mestom ozýva vyzváňajúci starý telefón, zvoní a zvoní a nikto nedvíha. Rozmýšľame, či to nie je telefonát pre nás. Možno chcú oznámiť ľuďom, ktorí ešte z mesta neodišli, že tak majú urobiť. Telefón však nevieme nájsť a tak sa ukryjeme v putike, kde to žije. Alkoholici sa pohromy neboja! Cestou k autu telefón opäť zvoní, vtedy si Javi vzdychne, jasné, veď je telefón pre taxíky a naozaj, na ulici je v stene zamknutá vitrínka s telefónom, pri nej stoji niekoľko taxíkov, prvý z nich dvihne a odšoféruje na určené miesto. 

Portugalsko - decembrová návšteva Barborky, časť 1.

Ahojte, 

tak vám želáme pekné sviatky a posielame report z nášho portugalského výletu, ktorý sa ale konal ešte dávno, v decembri pred piatimi rokmi, a zabudnutý cestopis sme objavili v emailoch. 

Barborka, Andriš, Peťo, Javi, lietajúci koberec a príručka o Portugalsku, značka Lonely Planet.

Začiatkom decembra sa do Lisabonu chystala jedna z najdôležitejších výprav, ktorá mala ukončiť hektické návštevné dni v Portugalsku. Doterajším návštevníkom som ukázala len Lisabon. Tento krát sme však vymysleli veľký plán: požičať auto, konečne opustiť mesto a obzrieť si krajinu. Nevedela som sa dočkať a celý týždeň som trávila v škole na internete cestovaním po Google Earth, pozeraním obrázkov a čítaním Lonely Planet. Termín sa blížil, keď som v nej zbadala dôležitú informáciu: Auto si v Portugalsku mohou půjčit jen osoby starší 25 let ... a tak nám na cestu pribudol ďalší člen, náš španielsky kamarát Javi. Na ďalší deň som hneď zistila, že to s tým vekom nie je pravda, a to nebolo po prvý krát, čo ma brožúrka oklamala, ale Javi sa už tešil, že ide na výlet a bol veľká posila do tímu. Zohnal si spacák a STAN. Ten bol tiež veľmi dôležitý člen zájazdu! Požičali sme si autíčko a tak sme mohli vyraziť. Keďže sme mali obavy o naše zdravie a nikto z nás nemal karimatku (bol december), Barborku napadlo, čo takto vziať koberec z mojej izby, veď snáď to nikto nezistí. Nápad sa ujal a tak sme s veľkou batožinou a zrolovaným kobercom tajne opúšťali náš dom. Peťo zvládol trmácanie sa úzkymi lisabonskými uličkami, prenasledovanie električky a napokon sa z neho za pár dní stal pravý portugalsky šofér, ktorý parkuje zadkom v polke cesty a chodí na červenú. Peťo je veľmi učenlivý, na Lesbose sa naučil pekne trúbiť do zákruty, i keď sa mu to zo začiatku vôbec nepozdávalo, ale ku koncu mu to šlo lepšie ako Grékom :)

CABO ESPICHEL

Lonely Planet: „Na zvláštním, ponurém, větrném mysu Capo Espichel se děsivé vysoké útesy se zelenými vrcholky prudce zvažuji do pronikavého modrého mora, některé jsou lemované pasy pláži. Skaly na mysu připomínají pravěké úkryty – vhodně prostředí pro dinosaury...“  

(... ja to neopíšem lepšie ako páni z Lonely Planet, ktorí keďže v Portugalsku sa našli dinosaurie odtlačky, už vidia všelikde praveké úkryty a všeličo iné ...)

Takže našou prvou zástavkou bol Cabo Espichel, jeden z najzápadnejších cípov Európy, na ktorom sme stretli len domácu mládež, starých ujov pečúcich gaštany a traktor s ovocím a zeleninou. Okrem majáka je tu postavený aj malinky kostolík lemovaný budovami pre pútnikov, ktorí mali toto miesto v obľube. Dnes sú všetky okná a dvere zamurované. Pôsobí to dosť strašidelne a hlavne tak .. definitívne. Bum, cement a dosť bolo pútnikov? Nerozumieme tomu, pravdepodobne akási forma zakonzervovania, ale ako turistická atrakcia to vyzerá hrozivo. Pokračujeme k vysokým oranžovým útesom, kde Peťo objaví vrak auta, vietor naozaj silno fučí, takže sa držíme ďalej od okraja. Je tu krásne divoko, krajina zelena, kry ošlahané vetrom sa krčia pri zemi, oceán modrý až zelenkastý, vlny vysoké a more spenené. Vraj sa na tomto mieste natáčala aj časť Lisabonského príbehu.

VILA NOVA DE MILFONTES

Lonely Planet: „Jedno z nejmalebnějších míst na alentezským pobřeží má přitažlivé, zářivé bíle centrum, třpytící se čisté pláže a klidné obyvatele, který si nedovedou představit, že by žili někde jinde. (Říka se, ze tu nasel úkryt Hannibal.) “

Mestečko ma peknú prímorskú architektúru typickú pre túto oblasť, biele domy, okolo okien farebne ornamenty, ale keďže je zima, je úplne opustené. Vianočnú výzdobu nezanedbali ani tu. Na streche domu sa hompáľa vo vetre mohutný nafúknutý snehuliak. Po večeri sa vyberieme na obhliadku mesta, hľadáme vhodné ubytovanie, všade samé opustené letné sídla, kde asi tak nechávajú kľúče? Pod rohožkou? Napokon objavíme park, ktorý vyzerá verejne, vedľa neho je parkovisko, ideálne miesto pre nás. Ideme ešte k moru na pontónik vypiť víno, Javi nám rozpráva ako sa lovia chobotnice a ako kalamáre skáču na svitaní samé do sieťky. Peťo ide spať do auta, my sa ešte túlame mestom, na záver objavíme najlepší kúsok vianočnej výzdoby, jednoznačný favorit. Vojdeme na jedno portské do krčmy a naše oči ohromí veľký vycerený žralok držiaci v zuboch odkusnutú ruku s pohárom vína, ktorý visí zo stropu, medzi zubami sa mu schováva aj malinký Santa Claus, chudáčik. Výzdoba tejto krčmy je ozaj pôsobivá! Umelecky štýl vraj pripomína povestnú jihlavskú výstavu.

Stan máme špeciálny, taký ten, ktorý netreba stavať, vytiahneme ho z obalu a už je hotový. Rozložíme si doň náš koberec, akoby sme bývali v jurte. Ráno zistíme, že sme celému mestu na očiach, okrem toho v záhradke. Chlapci asi hodinu maturujú nad poskladaním stanu, bod A do bodu B, nie, nie, tu je bod C, návod máme v angličtine aj španielčine, trochu sa zmenší, ale stále sa nezmesti do obalu. Ujo pestovateľ neďaleko od nás pustí ostrekovač, asi by sme sa mali pohnúť. Napcháme stan na zadné sedadlo a tak sa stal dôležitou súčasťou nášho výletu, pri zatváraní dvier musíme byť opatrné, najskôr nastúpi jedna, potom druha, potiahne kúsok stanu, ktorý trčí z auta a jeden z chlapcov musí zabuchnúť dvere. Neviem, či si to viete predstaviť. Stal sa z toho taký náš rituál, bez stanu na sedadle už necestujem! 

Portulalsko - príchod do Lisabonu

Tak som sa konečne dostala do Lisabonu. Ale poporiadku. Za všetko môže spolužiak, ktorý povedal, že vo Valencii, kam som chcela ísť, je výtvarná a nie filmová škola a mňa tam ako scenáristku nepustili. Ale myslím, že Lisabon ako náhrada celkom ujde :) Za ostatné môže minca, ktorú som si hodila, keď Skyeurope krachoval a ja som sa nevedela rozhodnúť, či to ešte risknem alebo pôjdem Raynairom na výlet do Barcelony a odtiaľ do Porta a až odtiaľ sem. Minca padla na Barcelonu a tak som si kúpila letenky a Skyeruope na ďaľší deň skrachoval. Bola to slovenská jednokorunačka a mám ju v peňaženke.

 Te quieeeero, Barcelooona!

V Terrasse, predmestí Barcelony ma čakala moja kamarátka Monika, ktorá prifrčala na mopede. Tú už celkom medzi Španielov zapadla, žije tu štyri roky, i keď jej blond vlasy ju stále prezrádzajú. Hneď mi vysvetlila, že u nej bývať nebudem, lebo sa práve sťahuje a má neporiadok, ale jej kamarátka sa ponúkla, že môžem prespať u nej. Kamarátka sa volá Saša a je z Michaloviec. Akurát jej prišla na návštevu jej kamarátka a na ďaľší deň ma zavolali na výlet do prímorského mesta Tarragona. Predstava mora a kúpania ma hneď presvedčila, že Barcelona ešte jeden deň počká.

Ráno sa stretávame so Sašiným kamarátom, ktorý nás má do Tarragony odviezť. Sedíme v kaviarni, kde je každá stolička iná, pretože v deň jej otvorenia si mal každý pozvaný priniesť vlastnú a tak tu ostali. Prisadne si k nám starší pán, ale duchom mladý, to je hneď jasné, volá sa Juan, má dlhé šedivé vlasy, vyťahané oblečenie, hneď si zapáli a hovorí len po španielsky. Skrátka Katalánec. Jeho prácou je rozprávať príbehy, cestuje po krajine a na rôznych fiestach sú jeho príbehy súčasťou programu, sú vraj vtipné a s poučením. Vezieme sa v jeho super starom autíčku a je nám príjemne, tak letne. Tarragona je krásne rímske mesto pri mori, samé úzke ulice vyparádené kvôli fieste, na šnúrach od elektriny visia topánky, všade samá mačka a strom s granátovými jablkami. K moru sa kvôli vlakovým koľajám dá len ťažko dostať, vraj je to tak po celom Katalánsku. Nakoniec sa nám to podarí a tak si máčame nohy a tešíme sa. Voda je teplá, ale vlny sú obrovské, vedľa nás si ich skúšajú surferi, po čase im to celkom ide. Monika, Sašina kamarátka, sa ešte nikdy nekúpala v mori. Ideme ho teda oskúšať, je vyborné, teplé a divoké! Juan sa nám smeje, bláznivé Slovenky, veď už dávno nie je leto. Kreslíme si do piesku a užívame posledné slnko.

Na ceste späť nám akosi začne dymiť auto, prehrial sa motor, zastavíme na pumpe a Juan vyzerá dosť vyplašene aj smutne, vraví, že to asi bude chcieť odťahovku. Sadneme si do kaviarne, ktorou sa rozlieha neustále sa opakujúce: Francesco!, Francesco!, .. ale nie je to telenovela. Časníčka sa rozpráva s hosťom, pravdepodobne aj nápadníkom a jeho meno povie minimálne na začiatku a na konci každej vety. Saša si robí čiarky a za tých 15 minút ich má štyridsať. Daváme autu druhú šancu, ideme pomaličky s otvorenými oknami, ale nepomáha to. „Mi coche esta muerto!“ plače Juan. Odťahovka príde hneď, ale bez taxíka pre nás, vraj máme ostať v aute a keby šli okolo policajti, tak „baby, ničoho sa nechytať a skloniť hlavy!“

 
Barcelona zaradom: Rambla, Casa Batlo, La Pedrera, Sagrada Familia, tu prehliadka interiéru, rekonštruujú, takže nič moc, len samí robotníci. Ale je tu výťah do veže! Ten všetko napravil. Obdivujeme a sme blažené. Môžeme sa dotknúť mozaiky a vidíme veže celkom zblízka, aj ako stavajú tie ostatné.

Sagrada má byť postavená v roku 2030, takže to možno ešte v tomto živote stihneme. Dúfam. Už teraz je to ale krása, každá socha, veža, dokonca dvere, každý detail.

Pre dnešok nás čaká už len Park Guell, kde si dávame lacné mojito od Holanďana s výhľadom na mesto. Večer sa nám mení sprievodca, brat Robo odíde a príde Saša. Zavedie nás do prístavu, ktorý je vlastne celkom obyčajný, ale má veľmi príjemnú atmosféru.

V Terrase ešte stihneme tréning živých veží, koná sa na dvore a stretáva sa tu skoro celé predmestie, na jednu poriadnu vežu treba asi sto ľudí. Pred samotným stavaním sú všetci hluční, ale keď dojde na vec, celý dvor zmĺkne a sústredi sa. Po tréningu si dáme ešte pivo s domácimi, ktorí nám nohami rukami vysvetľujú, kam chodia na hríby a čo zbierajú. Šla by som hneď tiež.

Ďaľší deň nenájdem Pisasovo múzeum, ale nájdem veľa krásnych uličiek v gotickej štvrti s príjemnými obchodmi. Večer baby robia gombolce, čiže slivkové gule, hlavné jedlo je omáčka s môsom a ryžou. Ta, to som sa dobre mala. Baby ma vykŕmili aj hútoriť naučili. O 4 ráno vstávam, aby som na 8:30 stihla let do Porta. Ešte vždy mám trochu strach, z dobrého sa ťažko odchádza.

Porto:  Najskor musím prísť na to, ako si odložiť môj obrovský kufor do úschovne. Potrebujem kávu a jesť! Kávu a jesť, opakujem si a zatvárajú sa mi oči. Ale ešte predtým sa chcem prejsť mostom, to bude hneď na začiatok. Vystúpim a ten pohľad ma prebudí aj nasýti. Všade kachličky azulejos, na každom dome iné, veľa domčekov natisnutých na sebe, vôňa mora a grilovaných rýb, úzke uličky, po nich behajú sliepky, hneď vedľa je otvorený kurín, kochlíky s kvetmi, strmé schody, ujo sediaci vo dverách kŕmi holuby, mám pocit, akoby som mu vošla rovno do obývačky a toto všetko je priamo pod múzeom, v najväčšej turistickej zóne. Ľudia na balkónoch vešajú prádlo, vysedávajú na obrubníkoch a v malinkých kaviarniach a najmä, všetci sa usmievajú. Mám pocit, akoby sa tu celkom zastavil čas. Do očí sa mi tisnú slzy a v hlave mi prebehne myšlienka, že to sa na mňa isto chytá tá portugalská plačlivosť – saudade. 

Prichádzam k rieke Duoro, kde už sú masy turistov a veľa reštaurácií pripravených pre nich. Trochu ma to prejde, ale sotva dýcham. V tom sa mi ozve Erik, ktorého som nikdy nevidela, ale raz počula a môžem uňho prenocovať.  Nájdem ešte úžasný obchod so značkou Vespa, perfektný design a žiadne obchody typu H&M ..., i ked niekde ich isto skrývajú. Odhodlám sa vstúpiť do reštaurácie, v ktorej sedia iba samí statní chlapi, ale chcem ochutnať niečo tunajšie. Za 5 eur dostanem fantu, kapustovú polievku, pečivo, mäso so zemiakmi a zeleninou, a kávu. Nedokážem zjesť ani polovičku.

Erik má velký byt a na zahráde citronóvník. Ideme k moru, chce byť surferom, kúpil si aj výbavu. Len vlny sú akési malé. Túlame sa úzkymi ulicami až sa stratíme a potom sa nájdeme, pozeráme výhľady až konečne dovlečiem svoje telo k posteli a bez pozdravu zaspím. Z Porta sa mi odchádza ešte tažšie.

Lisabon: Bývame v štvrti Baixa na piatom poschodí a bez výťahu. V izbe mám jednu posteľ a pár skriniek, malý balkónik a strešné okno. Škoda, že je strecha šikmá a tak sa na ňu nedá ísť. Priamo z postele vidím vysvietený hrad, dnes aj spln rovno vedľa neho, z balkónu Elevator de Santa Justa a tiež Karmelitánsky kostol, z ktorého ostali už len piliere, je to jediný pozostatok  gotickej architektúry v Lisabone. Zemetrasenie v roku 1755 veľa budov zničilo. Mám múdru knižku .) Je to skvelé miesto a ešte stále nemôžem uveriť tomu, že tu odteraz bývam. Cez balkón ku mne doliehajú zvuky mesta, rôzne melódie, raz je to fado, inokedy len saxofón alebo trubka, niekedy spev a zisťujem, že hudbu si ani nemusím púšťať, len ma to ruší. Ráno a večer padne na mesto hmla, ktorá potom cez deň stúpa a drží sa nad riekou Tejo, kde vytvára krásne obrazy a zahaľuje sochu Krista na druhej strane, takže vyzerá akoby stúpal z oblakov. Cez Tejo sa dá ísť lodou na druhú stranu, funguje to ako Propeler, prepraviť sa dá na električenku. Po rieke sa premáva veľa lodí, dnes som na jednej zahliadla aj nevestu.

Včera sme boli na Zlodejskom trhu v štvrti Alfama, čo je najväčší trh s rôznymi haraburdiami. Predávajú tu ale aj veľmi pekné africké, mexické alebo portugalské ručne šité oblečenie. Okrem toho kopy rozhádzaných vecí na dekách, starožitnosti a dokonca aj vykopávky. Zatiaľ som si kúpila len škatuľku a vešiaky, ale spolubývajúca už má svadobný závoj s čelenkou.

Po mestách teraz jazdia volebné autobusy, majú pustenú hudbu na plné pecky, na vrchu stoja ľudia s vlajkami, spievajú a kričia, autobus trúúbi, autá trúúúbia ...  Dnes ma jedno také auto prenasledovalo. Ale mňa nepresvedcia :) Do izby mi doliehala pesnička: Lisboaa, Lisbooa a autobus sa krútil okolo namestia.

Ešte som sa viezla lanovkou, bola som v nej len ja. Takou žltou jednokoľajkou krásnou. Aj električkou číslo 28, ale iba chvíľku, lebo ona vždy zastaví hocikde a vyhodí ludí z vagónu, tak som chvíľu hľadala, kde som.