VILA DE FRADES
Keď prídeme do dediny, stany na
festivale vína už upratujú a zatvárajú. Celá dedina sa však presunula do
baru, kde sa k nim pripojíme. Krájajú tu prosciuto priamo z kopýtka, ochutnáme
tunajšie víno a dedinská mládež nám zaspieva. Po vínku si spravíme obhliadku
dediny, hľadáme dobré miesto na spanie, objavíme park s otvorenými záchodmi,
takže už máme kúpeľňu. Ajka nás zavedie do starej ošumtelej záhrady, ktorá
vyzerá opustene, je krásna, zarastená, rastie v nej mandarínkovník a pripomína
záhradu zo Záhrady. Áno, áno, tu musíme spať! Všetci nadšene súhlasia a tak náš
stan umiestnime na kamennú dlažbu a pomaly sa ukladáme. S Javim prezeráme ostatné
opustené budovy, vtom započujeme hudbu. Ajka ju započuje tiež, a hneď zbadáme
ako nám všetkým zažiarili oči pri nápade, obzrieť si, čo sa tam deje. Objavíme
súkromné pokračovanie festivalu, kde nás Javi hneď prepašuje a keďže sme dve
dievčatá (Peťo išiel spať, znovu do auta) a Andrejkine modré oči a moja hatlavá
portugalčina spravia svoje, hneď sa nás hostitelia ujmú a ponúknu nám
pohostenie, ochutnáme vianočný koláč a zakúsime riadnu diskotéku so
stroboskopom na viniciach. Vždy keď ho zapnú, utečieme na záhradu
pod mandarinkovníky. Ajka ich ma o chvíľku plnú tašku a keď sa vrátime
k Javimu, hneď mu niečo nehraje. Dievčatá,
vy nejako výrazne voniate! Z party zdúchneme ešte v správnom čase, kým nás
niekto nepožiada o ruku. Rozmýšľame, či nepresunúť stan dovnútra, ale
zhodneme sa na tom, že vonku je teplejšie.
Ráno nás prebudí monzúnový dážď,
zistíme, že spíme v bazéniku, dláždená podlaha vodu nevsakuje, Javiho
neprebudí ani to, že má celé tričko mokré a Andrejka sa pre mokrý spacák
presunie do môjho. Po príchode Peťa s budíčkom zistíme, že z koberca je plávajúca
posteľ. Nájdeme si skvelé miesto na sušenie, kde objavíme dlhý stôl so zvyškami
jedla. Takže tu sa konala včera ta dedinská party, tak to sme si veľmi tajné
miesto našli! Nechali nám nejaké gaštany, ktoré večer upečieme, stan chlapci
zhužvú do gule, aby sa zmestil do auta, všetko je mokré a špinavé, ostávame v
pyžamách, lebo ostatné veci sú nepoužiteľné a sme back on the road again! Cesta
po tomto zážitku začína byt ešte zábavnejšia a dobrodružnejšia :)
Dorazíme do Requenos de Monsaraz,
o ktorom si prečítame: Místní kostel (1887) připomíná raketu. Smejeme
sa nad fantáziou autorov a nevieme sa dočkať. Kostol však vyzerá celkom
ako ... kostol.
MONSARAZ
Lonely Planet: Monsaraz je půvabná, starobylá, opevněná vesnice,
posazena vysoko nad okolní krajinou. Je odtud nádherný výhled na zvlněné pláně
posaté olivovými háji, medzi nimiž se vinou silnice. Úzké uličky lemují muži v
typických placatých čepicích, zatímco na hlavním naměstí se za soumraku prohánějí
děti s míčem. Okrem překrásného výhledu vás Monsaraz okouzli uklidňující
atmosférou podřimujících uliček a prostou alentejskou kuchyni. Nejlepší
atmosféru má za svítaní, když se pomalu probouzí, za soumraku, kdy se nad
vesnici rozhosti klid, nebo v zimní podvečer.
Dedinka je ozaj malebná, jedno z najkrajších miest, aké sme po ceste
videli. Namiesto deti a mužov v čapiciach však stretávame len španielskych
turistov, suvenírové obchodíky, reštaurácie a množstvo sadrokartónových
postavičiek v nadľudskej veľkosti zobrazujúcich Kristovo narodenie, celý
sprievod sa díva na ohromnú vianočnú kométu na hradnej veži vejúcu vo vetre,
jedni sú na koňoch, iné na somároch, ďalšie pijú vodu pri studničke, dospelí, deti,
húfne na každom kroku, keď sme odchádzali zazrela som nákladné autíčko privážajúce
do dediny ďalšie, z reprákov na každom dome sa ozýva tradičná hudba.
Výhľad je ale úžasný, keďže je po daždi, niekde ostali ešte veľké oblaky, inde
sa slnko odráža od rieky, ktorá je rozliata po celej krajine.
EVORA
Évora je krásna, ale tu sme už ozaj turisti zmorení pamiatkami, okrem Peťa,
ktorý spal v aute a je plný energie. My traja sa zastavujeme všade na
kávu, len tak si posedieť, už to zastavte tento cirkus, nám sa už nechce! Všade
nás prenasledujú vianočné koledy, ktoré hrajú z reprákov na domoch. Je to
strašidelné mesto. V jednom kostole je postavená mala kostnica, mala
miestnosť za oltárom, ktorá ma pokryte steny kosťami 5 000 ľudí, väčšinou
vojakov a mníchov. Báseň vyzýva: Čakáme aj na tvoje kosti! Na námestí majú
sochu, ktorá vyzerá ako utopená mŕtvola v kadi. Celkom mi to začalo pripomínať
Jméno ruže a čakám, čo ešte z príbehu objavíme. Cestou do spať do
Lisabonu sa zájdeme pozrieť Cromeleque dos Almendrer, portugalský Stonehenge,
ako píše Lonely Planet. Je už neskoro, meditujeme, počúvame ako sa prebúdza nočná
príroda, a lúčime sa s ňou.
Na záver neskoršia príhoda z Lisabonu :
Sedím si doma, obedujem a pri dverách mi niekto zvoní. zo skúsenosti s, ako
som ich nazvala, Vianočnými Pytačmi Peňazí (VPP)/ Koledníkmi, (v Bratislave často
chodia aj smetiari a všelikto) a tu v Lisabone začínajú byť ľudia celkom
neodbytní, všetci prízvukujú, že sú Vianoce a že sa kvôli tomu tento krát vážne
máte nad nimi zľutovať, čo môžete spraviť pri jednom pri dvoch. Ale je nereálne,
aby ste sa zľutovali nad všetkými tými predavačmi ruží, štekajúcich psíkov, či
tancujúcich zebrí, leukoplastov, kresťanských kalendárov, beznohými, bezrukými žobrákmi,
ľuďmi s rôznymi fyzickými disproporciami alebo ukrajinskými muzikantmi, ktorí
hrajú na harmonike tichú noc. A tiež po skúsenostiach s našim šialeným susedom,
ktorý vyspevuje Ave Maria a vždy sa s niekým rozpráva. Šla som sa
teda pozrieť ku kukátku a keďže som toho pána, čo stal pri dverách nepoznala,
neotvorila som. Neskôr som počula, že sú tam dvaja. Zvonili, búchali na dvere a
potom sa už len rozprávali. Trvalo to dlho. A ja som sa bála a smiala sa a
neotvárala. A potom nastalo chvíľu ticho, ale zrazu som započula kľúče v zámke
a zbadala nášho prenajímateľa. Ehm, no a tak som odteraz som ta, čo sa bojí
byť sama doma :) Priviedol majstra, ktorý nám opraví strechu. Lebo neviem, či viete,
ale v obývačke nám z dvoch miest zo strechy kvapká, keď vonku prší a tak máme
rozložené pekne, ako v Lisabonskom príbehu,
na dlážke lavóre. Portugalská romantika :) A to nám strechu vraj rekonštruovali
tesne predtým, ako sme prišli. Takže Pinto, prenajímateľ, a majster, z ktorého
som cítila na diaľku alkohol, šli na strechu a trochu som o nich mala strach.
Chvíľu som počula buchoty, niečo majstrovali, trvalo to asi 15 minút, až kým sa
nevrátili do obývačky, zavolali na mňa a Pinto mi vysvetlil, že Barbora, bude vám
tu aj naďalej pršať, musíte to vydržať. Hm, no čo k tomu dodať. Už len asi, že
takto sa tu mame v Portugalsku :) portugalsky.
Lonely Planet: Vědci Navarrské
univerzity ve Španělsku provedli nedávno výskum ke studii sedavého zbůsobů života. Touto studii byli Portugalci
prohlášení za nejlínějším národem v Evropské unii.
Vaša Barborka
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára