4. 12. 2009

Portugalsko - decembrová návšteva Barborky, časť 1.

Ahojte, 


tak vám želáme pekné sviatky a posielame report z nášho portugalského výletu, ktorý sa ale konal ešte dávno, v decembri pred piatimi rokmi, a zabudnutý cestopis sme objavili v emailoch. 

Barborka, Andriš, Peťo, Javi, lietajúci koberec a príručka o Portugalsku, značka Lonely Planet.

Začiatkom decembra sa do Lisabonu chystala jedna z najdôležitejších výprav, ktorá mala ukončiť hektické návštevné dni v Portugalsku. Doterajším návštevníkom som ukázala len Lisabon. Tento krát sme však vymysleli veľký plán: požičať auto, konečne opustiť mesto a obzrieť si krajinu. Nevedela som sa dočkať a celý týždeň som trávila v škole na internete cestovaním po Google Earth, pozeraním obrázkov a čítaním Lonely Planet. Termín sa blížil, keď som v nej zbadala dôležitú informáciu: Auto si v Portugalsku mohou půjčit jen osoby starší 25 let ... a tak nám na cestu pribudol ďalší člen, náš španielsky kamarát Javi. Na ďalší deň som hneď zistila, že to s tým vekom nie je pravda, a to nebolo po prvý krát, čo ma brožúrka oklamala, ale Javi sa už tešil, že ide na výlet a bol veľká posila do tímu. Zohnal si spacák a STAN. Ten bol tiež veľmi dôležitý člen zájazdu! Požičali sme si autíčko a tak sme mohli vyraziť. Keďže sme mali obavy o naše zdravie a nikto z nás nemal karimatku (bol december), Barborku napadlo, čo takto vziať koberec z mojej izby, veď snáď to nikto nezistí. Nápad sa ujal a tak sme s veľkou batožinou a zrolovaným kobercom tajne opúšťali náš dom. Peťo zvládol trmácanie sa úzkymi lisabonskými uličkami, prenasledovanie električky a napokon sa z neho za pár dní stal pravý portugalsky šofér, ktorý parkuje zadkom v polke cesty a chodí na červenú. Peťo je veľmi učenlivý, na Lesbose sa naučil pekne trúbiť do zákruty, i keď sa mu to zo začiatku vôbec nepozdávalo, ale ku koncu mu to šlo lepšie ako Grékom :)



CABO ESPICHEL

Lonely Planet: „Na zvláštním, ponurém, větrném mysu Capo Espichel se děsivé vysoké útesy se zelenými vrcholky prudce zvažuji do pronikavého modrého mora, některé jsou lemované pasy pláži. Skaly na mysu připomínají pravěké úkryty – vhodně prostředí pro dinosaury...“  
(... ja to neopíšem lepšie ako páni z Lonely Planet, ktorí keďže v Portugalsku sa našli dinosaurie odtlačky, už vidia všelikde praveké úkryty a všeličo iné ...)
Takže našou prvou zástavkou bol Cabo Espichel, jeden z najzápadnejších cípov Európy, na ktorom sme stretli len domácu mládež, starých ujov pečúcich gaštany a traktor s ovocím a zeleninou. Okrem majáka je tu postavený aj malinky kostolík lemovaný budovami pre pútnikov, ktorí mali toto miesto v obľube. Dnes sú všetky okná a dvere zamurované. Pôsobí to dosť strašidelne a hlavne tak .. definitívne. Bum, cement a dosť bolo pútnikov? Nerozumieme tomu, pravdepodobne akási forma zakonzervovania, ale ako turistická atrakcia to vyzerá hrozivo. Pokračujeme k vysokým oranžovým útesom, kde Peťo objaví vrak auta, vietor naozaj silno fučí, takže sa držíme ďalej od okraja. Je tu krásne divoko, krajina zelena, kry ošlahané vetrom sa krčia pri zemi, oceán modrý až zelenkastý, vlny vysoké a more spenené. Vraj sa na tomto mieste natáčala aj časť Lisabonského príbehu.





VILA NOVA DE MILFONTES
Lonely Planet: Jedno z nejmalebnějších míst na alentezským pobřeží má přitažlivé, zářivé bíle centrum, třpytící se čisté pláže a klidné obyvatele, který si nedovedou představit, že by žili někde jinde(Říka se, ze tu nasel úkryt Hannibal.) 

Mestečko ma peknú prímorskú architektúru typickú pre túto oblasť, biele domy, okolo okien farebne ornamenty, ale keďže je zima, je úplne opustené. Vianočnú výzdobu nezanedbali ani tu. Na streche domu sa hompáľa vo vetre mohutný nafúknutý snehuliak. Po večeri sa vyberieme na obhliadku mesta, hľadáme vhodné ubytovanie, všade samé opustené letné sídla, kde asi tak nechávajú kľúče? Pod rohožkou? Napokon objavíme park, ktorý vyzerá verejne, vedľa neho je parkovisko, ideálne miesto pre nás. Ideme ešte k moru na pontónik vypiť víno, Javi nám rozpráva ako sa lovia chobotnice a ako kalamáre skáču na svitaní samé do sieťky. Peťo ide spať do auta, my sa ešte túlame mestom, na záver objavíme najlepší kúsok vianočnej výzdoby, jednoznačný favorit. Vojdeme na jedno portské do krčmy a naše oči ohromí veľký vycerený žralok držiaci v zuboch odkusnutú ruku s pohárom vína, ktorý visí zo stropu, medzi zubami sa mu schováva aj malinký Santa Claus, chudáčik. Výzdoba tejto krčmy je ozaj pôsobivá! Umelecky štýl vraj pripomína povestnú jihlavskú výstavu.



Stan máme špeciálny, taký ten, ktorý netreba stavať, vytiahneme ho z obalu a už je hotový. Rozložíme si doň náš koberec, akoby sme bývali v jurte. Ráno zistíme, že sme celému mestu na očiach, okrem toho v záhradke. Chlapci asi hodinu maturujú nad poskladaním stanu, bod A do bodu B, nie, nie, tu je bod C, návod máme v angličtine aj španielčine, trochu sa zmenší, ale stále sa nezmesti do obalu. Ujo pestovateľ neďaleko od nás pustí ostrekovač, asi by sme sa mali pohnúť. Napcháme stan na zadné sedadlo a tak sa stal dôležitou súčasťou nášho výletu, pri zatváraní dvier musíme byť opatrné, najskôr nastúpi jedna, potom druha, potiahne kúsok stanu, ktorý trčí z auta a jeden z chlapcov musí zabuchnúť dvere. Neviem, či si to viete predstaviť. Stal sa z toho taký náš rituál, bez stanu na sedadle už necestujem! 

Žiadne komentáre: