Racha čača chemi sikvaruli - zimná edícia

Po dvoch lenivých dňoch, keď sme navštívili prvý krát v novom roku tbiliské kúpele, však ako po Nový rok, tak celý rok, preskúmali sme, ako v zime funguje naše obľúbené trhovisko na Didube (funguje rovnako ako v lete), zistili si, odkiaľ  a kedy nám odchádza maršutka do Ambrolauri a v sobotu ráno, ešte za tmy  sme vyrazili na očakávanú výpravu do Rache.

Po ceste obligátna zástavka v dedine prejdenej vianočky Surami a potom za tunelom Rikotuli pokračujeme kľukatou a miestami adrenalínovou jazdou údolím rieky Dzirula. Za Zestafoni zabáčame smer Kaukaz k mestu Tkibuli, krajinu navôkol spoznávame a začíname sa tešiť ešte viac. Za Tkibuli cesta strmo stúpa a pribúda sneh a hmla. Šofér má miestami problémy.  Dúfame, že v najbližších dňoch snežiť nebude, lebo v takom prípade bude priesmyk neprejazdný a my ostaneme v Rachi až do konca našej rezidencie. Za Shaori pass je rovnomenná priehrada, krajina pod snehom pripomína Oravu, ponad zamrznutú hladinu vody sa v diaľke trbliecu Kaukazské ľadovce. Pri dedine Nikortsminda spomíname na leto, serpentíny po ktorých ideme sme v lete nechávali za sebou a cítili sa pritom ako v záverečných titulkoch filmu. Režisér bol však tak nedočkavý, že nevydržal ani jednu sezónu a už je tu pokračovanie. Sme opäť v Rachi.

V Ambrolauri nás maršutka vyhodí v centre, na hlavnej - Bratislavskej ulici. (Ak by niekto nevedel, tak v bratislavskej Rači máme ulicu Tbiliskú a Rustaveliho). Mesto je mŕtve, je sobota na poludnie. Nikto nás nečaká, zbiehajú sa k nám psi samotári. Chceme nájsť miesto, kde by sme si mohli dať pivo, zabúdame však,  že je zima, letných terás, turistov ani ľudí niet. Ideme teda smer za rieku Rioni, píše nám Aleco, že za chvíľu príde po nás. Ako správny miestny čávo, zaflekuje pri nás na svojom červenom opli. Posadí nás do auta, kde už sedia Mamia a Shota. Cestou do Khvanchkary nám Aleco podrobne vyrozpráva celú kauzu výstavby plánovanej priehrady na Rioni. Sme zdesení, posledné týždne venoval veľa energie do protestov a komunikácii s médiami. Zastavenie výstavby je stále neisté a hrozí, že sa navždy znehodnotí mikroklíma a svetoznáme víno z Kchvanchkary sa stane minulosťou. Ale Aleco nás uisťuje, že on tú výstavbu zastaví!

Ubytuje nás u seba v dome. Domček pre hostí na dvore je v zime nepoužiteľný a aj v hornom dome je celkom pekná zima. Po krátkej agroturistike v novom vinohrade nás Aleco pozýva k stolu, zoznámime sa s babičkou, 80. ročná pani rozpráva iba po gruzínsky, tak sa na seba iba usmievame, ale pamätá si našu návštevu v lete a rada si s nami dá pohárik vína. Stôl sa pomaly napĺňa: víno, ostri, pomidori, omeleta, shoti. Obed sa pod tlakom vína a dobrej nálady preťahuje do noci. Dnes pijeme po gruzínsky a tak sa Aleco sa zhosťuje úlohy tamadu a prednáša prvý prípitok na náš návrat do Rache. Piť treba až do konca, takže na ex. Po mnohých prípitkoch a asi piatich litroch vína, kedy Aleco nezabudol na naše rodiny, ženy, deti, na tých čo nás opustili a tých ktorých ešte len stretneme, na priateľov, budúcnosť, lásku a Darinu sme sa odobrali do chladnej izby k spánku. Treba povedať, že tohtoročné víno bolo ešte lepšie ako v lete a ráno sme ani po tom množstve nemali opicu.

 V nedeľu je v Ambrolauri trh a ten sme si samozrejme nenechali ujsť a chalani aj tak potrebovali dokúpiť zásoby. Trh už z diaľky priniesol Zajovi spomienky na detstvo strávené nakupovaním v Nowom Targu v Poľsku. Blato, mláky, kde tu zvyšok asfaltu. Stánky pozliepané z kde čoho a jeden hlavný prístrešok. Tovar od výmyslu sveta, to čo malé mesto a jeho obyvatelia potrebujú. Zrno, kabáty, topánky, textil, ale aj čerstvé mäso, mandarínky zo Zugdidi a drogéria. Ľudí nebolo mnoho, pomedzi nás sa sem tam mihla krava alebo túlavý pes. Od minulého dňa si nás pamätala fenka  - flanérka, bola pekná, trocha ufúľaná a vidiekom zmorená 100 a prvý dalmatínec. Chalani nakupujú zásoby, my sa len tak motkáme, rozmýšľame o kúpe kožucha alebo gumákov, zišlo by sa nám to tu na vidieku viac ako naše mestské šatstvo, ktoré až tak nehreje. Zajo nakoniec kupuje aspoň kefu na topánky, elegán :)

Po obede nás vyrážame s chalanmi na krátky výlet na opačnú stranu Ambrolauri, akú sme poznali. Smerom na Oni sa Rioni dostáva do zovretia kopcov a prostredie začína viac pripomínať horskú krajinu.

Zastavujeme v dedine Tsesi, ktorá bola dávno v minulosti hlavným mestom Rache. Dnes na tomto magickom mieste na sútoku Rioni a nejakého potoka, ktorý je údajne toxický, lebo pri jeho brehu v horách bola fabrika na ťažkú vodu (asi) alebo niečo iné, čo treba na obohacovanie plutónia (asi na jadrové bomby) - stojí kostolík z 1766 (asi) roku. Krásna románska stavba s dokonalými kamenárskymi detailmi. Aleco rozprával príbeh o tom, ako chcel kráľ Imereti (Kutaisi) pripojiť násilím Rachu k svojmu územiu, ale kvôli nedostupnosti krajiny sa to nikdy vojensky nepodarilo. Až museli použiť lesť a vylákať knieža z Rache. V sprievode svojho brata biskupa si mylne myslel, že bude v bezpečí avšak Imeretský kráľ ho hneď ako sa dalo zadržal a nechal mu vylúpnuť oči... knieža zomrel na infekciu (asi)... Imeretský kráľ potom nechal povraždiť aj celú jeho rodinu dvoch synov a bolo. Racha bola pripojená k Imereti. No tak nejako, počúvala len mužská časť rekreantov, ženská naháňala psíkov (asi), a skôr ju zaujali sochy orla a kozorožca na protiľahlých kopcoch. Že vraj v minulosti sa niekomu podarilo jednu železnú sochu aj z vrcholu ukradnúť, ale vypátrali ho a socha je naspäť.

Keďže sme vo vinárskom kraji a Mamia dnes musí pracovať a v práci je mu samotnému smutno, cestou naspäť si spravíme exkurziu v

požičovni poľnohospodárskych strojov, kde robí strážnika. Zajo sa kochá traktormi a kombajnmi a Andreu podvedome ukľudňuje,  že zbadá pluh na odhŕňanie snehu.

Na jednom kopci socha kozorožca a na druhej orla.

 

Druhý večer, nielen pretože sa výrazne ochladilo, začína festival čače. Prichádza aj Guga, ktorému vďačíme, že Barborka v lete neskončila ako Artex v Nekonečnom príbehu. * (Snáď sa tento príbeh dodatočne a čoskoro objaví na tomto blogu). Dnes sa pije bez tamadu, nerozprávajú sa prípitky, pije sa pomaly, do dna a na zdravie. Skôr sa učíme gruzínske číslovky, aby sme vedeli, koľkatý pohárik sme práve do seba obrátili. Babička sa na nás zabáva, tiež by si s nami dala. Andrea po treťom poháriku poprosí radšej o víno, dnes sa nehrá na hrdinku a dobre robí. Guga a Zajo si ale čaču vychutnávajú dokonale a po takej desiatej si spolu aj zanôtia hymny, rozprávajú sa spolu rôznymi jazykmi, hovoria každý po svojom a pritom si rozumejú dokonale. Večer končí pri 16 pozdrave, tajná méta bola prekonaná. Po transcedentálnom festivale ľudskosti v Alecovej kuchyni si už Zajo nepamätá ako sme ho dostali do postele. Ráno sa budí s bolesťou hlavy. Pachmelia je ruské pomenovanie pre opicu, Gruzínci však zvyknú hovoriť aj

Nabaksusevi, čo je v preklade krásne, znamená: po stretnutí s Bakchom. Nepili sme síce víno, ale čača z Rače je tiež z hrozna.

 

Po ťažkom prebudení, uvedomení si zmeškaného autobusu do Tbilisi nám došlo, že náš pobyt v Rachi bude mať ešte trvanie. V pondelok sme sa nezmohli na nič.

 Aleco s jedným z kamošov išli niečo vybavovať a my sedíme v kuchyni s Giom, Mamiom, tetou a babičkou. Keďže si pokecať veľmi nevieme a Zajo trpí po včerajšom čača maratóne (je však morálny víťaz, ako sa dozvedáme Guga je ešte v posteli a dnes z nej nemieni vyjsť), a tak iba mlčky pozeráme z okna a sledujeme ako sa z mrholenia stáva čoraz výdatnejšie sneženie. Po čase nás začnú žrať mrle, Aleco sa nevracia a tak vyrážame na prechádzku dedinou, ktorá už je celá pod snehom. Humor začína byť šibeničnejší, môže sa kľudne stať, že priesmyk bude nezjazdný a my sa odtiaľto naozaj nedostaneme. Čoraz častejšie sa v rozhovoroch objavuje naše obľúbené „No, čo už“, veď je to mimo naše sily, príroda je príroda a gruzínske cesty.... No, čo už, bude ako bude. 

A tak aspoň navštívime našu obľúbenú khvančkarskú autobusovú zastávku s mozaikou s vínovou tematikou a aktualizujeme letnú fotografiu, keď sa zrazu na snehom zasypanej ulici objavuje Gia a Mamia. Chalani na nás z diaľky mávajú,  aby sme šli za nimi.

Chvíľu čakáme pred malou bytovkou, chalani hľadajú kľúče do miestnosti na prízemí. Zajo zahlási: „ach jaj, ja viem, čo to je, to je vínna pivnica, ja som dnes nechcel piť!“ Hm, smola, lebo dvere sú už otvorené a my sme vnútri.

No čo už, nie je nám po včerajšku najlepšie, ale družba je družba. Z Gia sa vykľul veľmi šikovný chlapec. So svojím otcom vlastnoručne pretvárajú kočikáreň na vínnu pivnicu. Lepia steny okruhliakmi z Rioni, chystajú drevený nábytok, podlahu strop. Andrea tu naučila Zaja dávno zabudnutú skratku "DP" - dobrá partia, čo sme spoločne zhodnotili, že sa na Gia hodí a pritom je stále bez dievčaťa, čo sme zhodnotili, že je zvláštne. Tak, keby mala nejaká záujem o šikovného tmavookého romantika s prácou v banke, s dobrým vínom...
No nič, pokračujeme v príbehu.
Chalani doniesli na stôl jedlo, baže, lavash a kyslé pochúťky. Gia nalial zo svojej skvelej Khvanchkary. Andrey je ale stále strašná zima, tak nepohrdne ani čačou, najmä keď po každom poháriku, zima aspoň na chvíľu mizne. Zrazu sa vieme porozprávať aj bez Alecovho prekladu. Naučili sme sa aj dôležité slovíčka ako zima a sneh. Ale už si ich nepamätáme.

Príde nás pozrieť aj Giov otec, dobre vyzerajúci 50tnik, oblečený ako taliansky gavalier. Rozpráva plynule rusky, my nie, ale rozumieme si dobre. Spomína ako Slováci v minulosti darovali gruzínskej Rachi lietadlo Kukušku, ktorá lietala z Ambrolauri priamo do Tbilisi. 
Tak isto si nás pamätá z leta zo svadby, údajne to bol on, kto upozornil Aleca, že Barborka a Filip nazerajú cez okno a pamätal si aj na ich mená. Tak očividne zapôsobila naša skupina na miestnu komunitu ako oni na nás. 
Pijeme víno z tradičných hlinených misiek a dôjde aj na Vakhtanguli. Vonku stále sneží, ale my sme už rezignovali, bude ako bude. Mali by sme však ísť už za Alecom. Večer končíme všetci spoločne, mlčky a unavene v jeho kuchyni. Tento krát si príchod do postele nepamätá Andrea, ktorej už aspoň na chvíľu nie je zima.

Ráno vstávame do zimy a tmy. Od večera nejde v dedine elektrina. Rýchlo sa rozbití balíme, dúfame, že v tej tme nájdeme všetko a pomaly sa unavene vytackáme na cestu.

To, či a kedy pôjde maršutka nevie nikto. Aleco tvrdí, že priesmyk cez Shaori je zatvorený, ale možno by mohla ísť maršutka opačným smerom. Prechádzame sa po dedine, všade len sneh, ticho a tma.

A tak čakáme na zasneženej ceste a nevieme na čo a koľko a ako dlho to vydržíme, lebo je riadna zima. Ale nakoniec svetlá v tme a je to maršutka! Ide síce opačným smerom, ako by sme radi, ale neriskujeme to a nasadáme aj na tú, čo ide po starej ceste do Kutaisi. Lúčime sa, však snáď sa nevidíme naposledy.  

Pocit v maršutke je ako v starom ruskom filme, nekonečná cesta zamrznutou krajinou a unavení ľudia v tmavých šatoch a baraniciach. Zastavujeme vo vedľajšej dedine, kde sa nám zdá, že vidíme druhú s nápisom Tbilisi, ale už je neskoro a tak pokračujeme. Cesta vedie okolo už povestného bahna, kde sme v lete skoro prišli o Barborku,* aj okolo studničky, kde si potom umývala sandále a pokračuje majestátnym údolím Rioni, cez opustené dediny a mestečká, všade samé vodopády, malé pastierky kráv s farebným dáždikom. Obidvaja sme nalepení na oknách a sľubujeme si, že sem sa ešte musíme vrátiť a preskúmať túto časť Rache aj peši. Po troch hodinách vystupujeme v Kutaisi.

Atmosféru cesty do Tbilisi dodávala rozliata čača a chrápajúcim spolucestujúci. Obligátna zástavka v motoreste v dedine prejdenej vianočky, v tom istom ako pred týždňom.

Z gruzínskych novín sa dozvedáme, že v celej krajine je kalamita a cesta z Tkibuli do Ambrolauri je naozaj nezjazdná.

Dostávame aj celkom inú informáciu a tom, že otec Nini z našej organizácie je režisér filmu Rača láska moja! To nemôže byť náhoda!

A o pár dní sa nám podarí kúpiť na miestnom blšom trhu aj originálny plagát k tomuto filmu. Takže náš príbeh s  Racha chemi sikvaruli stále nekončí.....

* Keďže sme dostali veľa dotazov, čo sa preboha v lete Barborke stalo a keďže asi ešte chvíľu potrvá, kým sa dostane report z leta na tento blog, tak chceme všetkých uistiť, že Barborka leto prežila bez ujmy. Iba pri snahe ísť sa vycikať za najbližší strom na protiľahlom briežku, keď pôvabným takmer tanečným krokom vyskočila z auta a išla preskočiť malú bažinku, ktorá teda nebola vôbec malá, tak sa do nej zaborila. Keďže jej sestra, ktorá išla s ňou, ostala paralyzovaná smiechom, tak isto ako Barborka, nedarilo sa im ju vyslobodiť. Ani Filipovi sa to nepodarilo, lebo Barborka odmietla odísť bez sandále, keďže minulý rok už jedny obetovala ruke rieky Una. A až miestny hrdina Guga z vedľajšieho auta vyslobodil Barborku z tejto povestnej bažiny. Celý letný príbeh tu.