3. 8. 2014

Záverečné titulky


Družina sa lúči s Račou, ale vie, že sa ešte vráti

Gruzínska svadba v Khvančkare bola dokonalým happy-endom nášho viac než dvojtýždňového dobrodružstva. Bolo treba sa už len zobudiť a dostať sa na tbiliské letisko.
Ráno dostávame ešte posledné ľahké raňajky a padne za obeť aj melón, ktorý dovtedy plával v bazéniku u nášho hostiteľa Aleca. Filip s ním vykšeftuje aj liter lahodnej domácej čače s dubovou príchuťou v originálnych fľaškách od Coca-coly. A potom už len rozlúčky, objatia, posledné fotky a rozlúštenie hlavolamu, ako sa napchať do autíčka s Mickom Jaggerom a Bobom Marleym na kapote.
Jedná sa o taký minivan, ktorý má len dve predné sedadlá, a nás je deväť plus vodič a ruksaky. Takže začína „apgrejd“  – najskôr dostane auto „zadný rad“ sedadiel v podobe akejsi gaučoidnej lavice. Potom hodíme do kufra pár ruksakov, ktoré poslúžia zadkom tých, čo sa na gaučík nezmestia. Ale čo so zvyšnými bagážami? Miesto je už len na streche a tak prichádza čas viazania námorníckych uzlov. Nuž – umelecký dojem je diskutabilný, ale my sme známi stúpenci funkcionalizmu – takže účel splnený. Zakývame malej Máši a vyrážame.

Ako krevetky...

Cestou sa ešte zastavíme pri slávnom kostole v Nikortsminde, ktorý bohatstvom svojej výzdoby hravo zahanbí aj slávnejšie a turisticky populárnejšie Gelati. Na freskách zaujmú napríklad veľmi pôsobivé ilustrácie apokalypsy a z exteriéru zas nesmierne bohatstvo rozličných florálnych a geometrických kamenárskym reliéfov – ani jedno okno nie je zdobené rovnako. Ak si máte vybrať, či Nikortsminda alebo Gelati – určite Nikortsminda.
Po tejto zastávke sa opäť nasáčkujeme do nášho autíčka a tentoraz už naša cesta povedia prakticky priamo do Tbilisi. Irakli púšťa svoj veľmi zaujímavý výber hitov, myslíme na zážitky z Rače a celého gruzínskeho výletu a pomaly nám začína dochádzať, že výlet sa skončil a my ideme domov, na Slovensko. Naše pocity asi najvýstižnejšie vyjadrí Petra, ktorá zrazu zahlási: "Cítim sa ako vo filme. A teraz idú záverečné titulky." A tak sa tlačíme v kufri minivanu, rekapitulujeme, spievame si s Marvinom Gayom  Aint No Mountain High Enough a klesáme údolím Tkibuli.

Kostol Nikortsminda

Po ceste sa zastavujeme na niekoľkých benzínkach a pri ceste si kupujeme aj taký zvláštny miestny koláč, čo pripomína prejdenú vianočku – a tak táto dedina získa prezývku – dedina prejdenej vianočky.
Poprosíme Irakliho, aby nás vyložil v Didube. Rozlúčime sa s ním a ideme nakúpiť ešte nakúpiť na miestnom trhovisku. Je nedeľa, šesť hodín večer, ale ruch na trhovisku je asi ako u nás v sobotu predpoludním. Skrátka – Didube nespí asi nikdy. Tak pokupujeme čurčkely aj korenia, gruzínsky čaj aj Porošenkove cukríky (iné nemajú), adžiku a čaču. A navštívime našu obľúbenú putiku. Neveria, že sme ešte stále v Gruzínsku. Ale pivo nám načapujú. Keďže do tretej v noci máme ešte času dosť, rozhodneme sa navštíviť kúpele a dať si v meste večeru.

A sme naspäť po vyše dvoch týždňoch na Didube

Kúpele sú klasika, jedinou zaujímavosťou je, že si do nich objednáme aj čaj a to je celkom luxusný zážitok. Ale reštaurácia oproti, to je iný svet! Chcete šalát – nie je problém, teta skočí do večierky o dva domy ďalej a dokúpi paradajky, aby do neho mala, čo dať. Chcete khinkali? Teta sa do večierky vráti a kúpi ešte jednu porciu mrazených. Chcete aj kolu? Nie je problém – večierka to istí. Ale, čo ak chcete na záchod? Musíte vojsť do domu, potom cez kuchyňu a také dvere na dvor – a tam vpravo je kadibúdka. Záchody sú pekné čisté – turecké, len si treba vziať čelovku, lebo na dvore sa nesvieti. Najviac nás však pobaví, keď chcú baby pol litra vína a teta donesie litrovku a prstom ukáže - "Vypite ho potiaľto!" A keď chcete taxík na letisko – teta zakričí na suseda a taxík máte dohodnutý, pekne vás počká. A to nie hocijaký.
V Gruzínsku po páde komunizmu a rozpade sovietskeho zväzu, padla na hubu celá krajina. Nefungovalo prakticky nič, podniky skrachovali, prepúšťali, nezamestnanosť sa šplhala do nebies, inflácia detto a ľudia sa ocitli na ulici. Takže veľa z nich si začalo na seba zarábať – ako sa dalo. A najmä s príchodom turistov začali robiť taxikárov a maršutkárov. A tak sa stalo, že taxikár v jednom z áut, ktoré nás viezli, bol vlastne operný spevák, ktorý však spievanie zavesil na klinec, lebo by ho neuživilo. A v Tbilisi už opera nefunguje. A tak celú cestu až na letisko spieva árie z opier na želanie, až nám od dojatia tečú slzy. Bol fakt dobrý. Až natoľko, že bol vo finále v súťaži Gruzínsko má talent! 

Náš spievajúci taxikár. Ale v taxíku spieval lepšie.

A tak sme sa dostali na letisko. V duty free sme si kúpili fľašku khvančkary a nejaké suveníry a nastúpili do lietadla. Práve v čas – o tri minúty máme odlet. Lenže – naši kamaráti, o ktorých sme si mysleli, že sú v lietadle, v ňom nejakým nedopatrením nie sú. A tak nám neostáva nič iné ako držať lietadlo. Máme v tom prax – držali sme už vlaky, autobusy, loďku... ale lietadlo? A tak jeden telefonuje (ale nikto nedvíha), druhý kýve letuške, že musíme čakať a ona nás len upokojuje. Kamaráti nakoniec dorazia v poslednom letiskovom autobuse – a s veľkými ováciami zaujímajú miesta vedľa nás. To malé meškanie doženieme. Ale čo sa im stalo? Zaspali. Uložili sa a bez budíka. Počúvame historky, ako sa čírou náhodou zobudili, balili, ako ich zdržiavali pri pasovej kontrole (ktorá bola aj v našom prípade fakt nekonečná) a ako si mysleli, že to už nestihnú. Stihli.

Dospávanie na Istanbulskom letisku

V Istanbule to už potom bola pohoda. Našli sme si miestečko, dospali noc a všetko stihli. Autobus zo Schwechatu bol nám pripadal neobvykle pohodlný a chladný, ale len kým nezišiel z klasickej cesty kvôli rekonštrukcii a nezačal nás pohadzovať. To je ten rytmus, ktorý nám chýbal. Ale aj tak sa strašne vliekol. Keď prídeme do Bratislavy, hneď sa cítime o niečo lepšie, vezieme sa cez most Apollo a pohľad na piliere už rozobratého Starého mosta vyvolá na našich tvárach spokojný úsmev. "Už na ňom chýbajú len tie kravy," skonštatujeme. 
Posledná zastávka – Mlynské Nivy. Zájdeme ešte do bufetu, aby sme si pekne po gruzínsky pripili na šťastný návrat a na to, aby sme sa do bájnej Kolchidy ešte niekedy vrátili. Chlapci predvedú aj obľúbený mužský gruzínsky zvyk, vyhŕňanie si trička nad pupok. A ihneď zosnováme aj ďalšie plány – afterparty v Rači na Tbiliskej, kde vypijeme pravú račiansku khvančkaru a ochutnáme aj račiansky burčiak! Aj sa tak stalo! Video sme poslali aj do Rače. A čo bolo ďalej, to sa dozviete z našich ďalších zápiskov.

Bufet na autobusovej stanici Mlynské Nivy ako spomienka na Didube