Družina sa lúči s Račou, ale vie, že sa ešte vráti
Gruzínska svadba v Khvančkare bola dokonalým happy-endom
nášho viac než dvojtýždňového dobrodružstva. Bolo treba sa už len zobudiť
a dostať sa na tbiliské letisko.
Ráno dostávame ešte posledné ľahké raňajky a padne za
obeť aj melón, ktorý dovtedy plával v bazéniku u nášho hostiteľa
Aleca. Filip s ním vykšeftuje aj liter lahodnej domácej čače
s dubovou príchuťou v originálnych fľaškách od Coca-coly.
A potom už len rozlúčky, objatia, posledné fotky a rozlúštenie
hlavolamu, ako sa napchať do autíčka s Mickom Jaggerom a Bobom Marleym
na kapote.
Jedná sa o taký minivan, ktorý má len dve predné
sedadlá, a nás je deväť plus vodič a ruksaky. Takže začína
„apgrejd“ – najskôr dostane auto „zadný
rad“ sedadiel v podobe akejsi gaučoidnej lavice. Potom hodíme do kufra pár
ruksakov, ktoré poslúžia zadkom tých, čo sa na gaučík nezmestia. Ale čo so
zvyšnými bagážami? Miesto je už len na streche a tak prichádza čas
viazania námorníckych uzlov. Nuž – umelecký dojem je diskutabilný, ale my sme
známi stúpenci funkcionalizmu – takže účel splnený. Zakývame malej Máši
a vyrážame.
Ako krevetky...
Cestou sa ešte zastavíme pri slávnom kostole
v Nikortsminde, ktorý bohatstvom svojej výzdoby hravo zahanbí aj
slávnejšie a turisticky populárnejšie Gelati. Na freskách zaujmú napríklad
veľmi pôsobivé ilustrácie apokalypsy a z exteriéru zas nesmierne
bohatstvo rozličných florálnych a geometrických kamenárskym reliéfov – ani
jedno okno nie je zdobené rovnako. Ak si máte vybrať, či Nikortsminda alebo
Gelati – určite Nikortsminda.
Po tejto zastávke sa opäť nasáčkujeme do nášho autíčka
a tentoraz už naša cesta povedia prakticky priamo do Tbilisi. Irakli púšťa
svoj veľmi zaujímavý výber hitov, myslíme na zážitky z Rače a celého gruzínskeho výletu a pomaly nám začína dochádzať, že výlet sa skončil a my ideme domov, na Slovensko. Naše pocity asi najvýstižnejšie vyjadrí Petra, ktorá zrazu zahlási: "Cítim sa ako vo filme. A teraz idú záverečné titulky." A tak sa tlačíme v kufri minivanu, rekapitulujeme,
spievame si s Marvinom Gayom Aint
No Mountain High Enough a klesáme údolím Tkibuli.
Kostol Nikortsminda
Po ceste sa zastavujeme na niekoľkých benzínkach a pri
ceste si kupujeme aj taký zvláštny miestny koláč, čo pripomína prejdenú
vianočku – a tak táto dedina získa prezývku – dedina prejdenej vianočky.
Poprosíme Irakliho, aby nás vyložil v Didube. Rozlúčime
sa s ním a ideme nakúpiť ešte nakúpiť na miestnom trhovisku. Je
nedeľa, šesť hodín večer, ale ruch na trhovisku je asi ako u nás
v sobotu predpoludním. Skrátka – Didube nespí asi nikdy. Tak pokupujeme
čurčkely aj korenia, gruzínsky čaj aj Porošenkove cukríky (iné nemajú), adžiku
a čaču. A navštívime našu obľúbenú putiku. Neveria, že sme ešte stále
v Gruzínsku. Ale pivo nám načapujú. Keďže do tretej v noci máme ešte
času dosť, rozhodneme sa navštíviť kúpele a dať si v meste večeru.
A sme naspäť po vyše dvoch týždňoch na Didube
Kúpele sú klasika, jedinou zaujímavosťou je, že si do nich
objednáme aj čaj a to je celkom luxusný zážitok. Ale reštaurácia oproti,
to je iný svet! Chcete šalát – nie je problém, teta skočí do večierky
o dva domy ďalej a dokúpi paradajky, aby do neho mala, čo dať. Chcete
khinkali? Teta sa do večierky vráti a kúpi ešte jednu porciu mrazených.
Chcete aj kolu? Nie je problém – večierka to istí. Ale, čo ak chcete na záchod?
Musíte vojsť do domu, potom cez kuchyňu a také dvere na dvor – a tam
vpravo je kadibúdka. Záchody sú pekné čisté – turecké, len si treba vziať
čelovku, lebo na dvore sa nesvieti. Najviac nás však pobaví, keď chcú baby pol litra vína a teta donesie litrovku a prstom ukáže - "Vypite ho potiaľto!" A keď chcete taxík na letisko – teta
zakričí na suseda a taxík máte dohodnutý, pekne vás počká. A to nie
hocijaký.
V Gruzínsku po páde komunizmu a rozpade sovietskeho zväzu, padla na hubu celá krajina. Nefungovalo prakticky nič, podniky
skrachovali, prepúšťali, nezamestnanosť sa šplhala do nebies, inflácia detto
a ľudia sa ocitli na ulici. Takže veľa z nich si začalo na seba
zarábať – ako sa dalo. A najmä s príchodom turistov začali robiť
taxikárov a maršutkárov. A tak sa stalo, že taxikár v jednom
z áut, ktoré nás viezli, bol vlastne operný spevák, ktorý však spievanie
zavesil na klinec, lebo by ho neuživilo. A v Tbilisi už opera nefunguje. A tak celú cestu až na letisko spieva
árie z opier na želanie, až nám od dojatia tečú slzy. Bol fakt dobrý. Až
natoľko, že bol vo finále v súťaži Gruzínsko má talent!
A tak sme sa dostali na letisko. V duty free sme
si kúpili fľašku khvančkary a nejaké suveníry a nastúpili do
lietadla. Práve v čas – o tri minúty máme odlet. Lenže – naši
kamaráti, o ktorých sme si mysleli, že sú v lietadle, v ňom
nejakým nedopatrením nie sú. A tak nám neostáva nič iné ako držať lietadlo.
Máme v tom prax – držali sme už vlaky, autobusy, loďku... ale lietadlo?
A tak jeden telefonuje (ale nikto nedvíha), druhý kýve letuške, že musíme
čakať a ona nás len upokojuje. Kamaráti nakoniec dorazia v poslednom
letiskovom autobuse – a s veľkými ováciami zaujímajú miesta vedľa
nás. To malé meškanie doženieme. Ale čo sa im stalo? Zaspali. Uložili sa
a bez budíka. Počúvame historky, ako sa čírou náhodou zobudili, balili,
ako ich zdržiavali pri pasovej kontrole (ktorá bola aj v našom prípade
fakt nekonečná) a ako si mysleli, že to už nestihnú. Stihli.
Dospávanie na Istanbulskom letisku
V Istanbule to už potom bola pohoda. Našli sme si
miestečko, dospali noc a všetko stihli. Autobus zo Schwechatu bol nám
pripadal neobvykle pohodlný a chladný, ale len kým nezišiel
z klasickej cesty kvôli rekonštrukcii a nezačal nás pohadzovať. To je
ten rytmus, ktorý nám chýbal. Ale aj tak sa strašne vliekol. Keď prídeme do Bratislavy, hneď sa cítime o niečo lepšie, vezieme sa cez most Apollo a pohľad na piliere už rozobratého Starého mosta vyvolá na našich tvárach spokojný úsmev. "Už na ňom chýbajú len tie kravy," skonštatujeme.
Posledná zastávka – Mlynské Nivy. Zájdeme ešte do bufetu,
aby sme si pekne po gruzínsky pripili na šťastný návrat a na to, aby sme
sa do bájnej Kolchidy ešte niekedy vrátili. Chlapci predvedú aj obľúbený mužský gruzínsky zvyk, vyhŕňanie si trička nad pupok. A ihneď zosnováme aj ďalšie
plány – afterparty v Rači na Tbiliskej, kde vypijeme pravú račiansku
khvančkaru a ochutnáme aj račiansky burčiak! Aj sa tak stalo! Video sme
poslali aj do Rače. A čo bolo ďalej, to sa dozviete z našich ďalších zápiskov.
Bufet na autobusovej stanici Mlynské Nivy ako spomienka na Didube
