Po roku sa už cestovateľský blog píše ťažšie a tak sme sa rozhodli aspoň pre vizuálnu rekapituláciu. Napríklad si nepamätáme, či sme teda išli tou Avalou, alebo nie... (viac tu)
Začíname cestou do Budapešti. Janku spoznávame síce až vo vlaku, ale hneď vieme, že bude správna parťáčka. Po premiestnení sa z Keleti na Déli a dokúpení všetkých potrebných vecí do ďalšieho vlaku, ako víno, víno a víno, prvom pive a káve v staničnej krčme, naša cesta môže začať. Vlak Budapešť - Záhreb je nečakane preplnený, je v ňom asi 40 stupňov, v jedálenskom vozni je pokazená elektrika a teplé pivo a tak sa ubytujeme vo vozni pre bicykle.Vedľa nás sa usadí skupina Portugalcov, ktorí cestujú na Interraily. Len my využívame štedrosť maďarskej republiky, cesta Budapešť - Záhreb (a späť) nás stojí 28 eur.
Výhodou vozňa pre bicykle je, že sa v ňom dá zavesiť hojdacia sieť. Portugalci si nás fotia. Cestou tam meškáme iba hodinu.
Do Záhrebu sme prišli večer, okúsili sme nočný život, pozreli centrum a na druhý deň už pokračujeme smer Bosna. Jediní cudzinci vo vlaku, nikto nechápe, kam sa to terigáme. Od sprievodcu dostávame kompliment: "Aaa, Slovačka, poznať vás po víne.!" Tak je asi 10 hodín ráno, ale vo vlaku bez vína? Ešte, že tu fungujú prestávky na osvieženie sa vodou.
Keď sprievodca zbadá na lístku Bosanski Novi Grad, čuduje sa, čo tam chceme robiť? To nevieme ani my sami. Tvrdí nám, že tam nič nie je. Najskôr to tak skutočne vyzerá. Z vlaku vystupujeme na hraniciach Chorvátska a Bosny. Ideme kúpiť lístky do Bihaču v pôvabnej autobusovej stanici, tety sa smejú, že voláme Konvertibilné Marky (KM) kilometre.
A keďže máme asi dve hodiny času do odchodu autobus, ideme tento zapadákov preskúmať. A čoskoro nachádzame miesto, ktoré plní naše najtajnejšie priania. Zlievajú sa tu dve rieky Una a Sana a pri nich je nádherná pláža, na plné pecky hraje hudba, nad riekou je krčmička, kupujeme si prvé pivo Nektár a šup do vody. Pri rieke je celé mestečko, grilujú si snáď aj v strede rieky a ostatní na člnkoch zachraňujú nešťastných plavcov, ktorí sa do dravej rieky vrhajú a nevedia sa z nej sami dostať. Niektorí z nás si z nadšenia zabudnú vybrať cigarety z podprsenky a iní sa tak nadšene vrhajú do prúdu, že musia ruke rieky Una obetovať svoje sandále, aby sa neutopili.
Z mestečka, kde "nič nie je" sa nám ani nechce odísť a s nostalgiou naň spomíname dodnes, naša cesta však pokračuje. Čaká nás prvý stret s bosnianskymi taxikármi, moslimským bajramom a patkami, čo jali kruh - tu!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára