Z Jajce ideme autobusom, cesta je kľukatá, pripomína nám Sardíniu. Sedíme úplne vpredu a kocháme sa okolitými krásnymi vysokými horami, do ktorých nie je veľmi vhodné chodiť, lebo sú plné mín. V polovici šofér zastane na pumpe a zavelí prestávku. Dáme si rakiju, pivo a pelinkovač, zvyšok autobusu si objedná kávičku. Janka si ide hodiť svoju super fľašku v termoobale na sedačku autobusu, aby jej nikto neobsadil miesto. Pokračujeme v ceste, a fľašky niet. Nechápeme, kto by mohol fľašku ukradnúť. Až po dosť dlhej chvíli si Janka uvedomí, že dala fľašku do vedľajšieho autobusu.
Vystupujeme na autobusovej stanici na okraji mesta Jablanica neďaleko panelákov. Chceme pokračovať v ceste k Jablaničko jezeru, ale je nedeľa podvečer a autobusy už nechodia. Premýšľame, či v meste prespať, ale nepôsobí na nás príťažlivo. Tak skúšame stopovať na pumpe, čo sa nám ale nedarí. Peši ísť nemôžme kvôli tunelu. Nakoniec ukecáme miestnych pumpárov, nech nám zavolajú
taxík. Po chvíľke príde trochu rozospatý fešný taxikár. Keď vystúpi z
auta, tak si so smiechom všimne, že má rozopnutý opasok. Ktovie, pri čom
sme ho vyrušili.
Cestou sa vyzvedá, či máme, kde bývať. Chceme spať vonku, ale on trvá na tom, že nás odvezie na miesto, kde by spal on. Necháme sa nahovoriť, zastane nám priamo pri jazere a ide zaklopať na dvere jedného rodinného domu. Odtiaľ vychádzajú domáci, ktorí nám ukážu malé domčeky pre trpaslíkov na kolíkoch nad jazerom, pričom jeden stojí len 10 eur a vyspíme sa v ňom aj traja. Neváhame.
Taxikár odchádza na pumpu po ďalšiu várku a my zatiaľ naskáčeme do
jazera. Dievčatám kývame už z vody, ktorej sa nevieme nabažiť. Vodná nádrž je
obklopená vysokými horami a priamo nad domčekmi vedie naša obľúbená vlaková trať Sarajevo - Mostar.
Keď baby zbadajú, ako sa bezstarostne kúpeme vo vode, tvária trochu
nahnevane. To však ešte netušia, aké krásne ubytovanie sme im vybavili. Trávime
teda romantický večer na brehu jazera spolu s domácimi dovolenkármi, Monika zachraňuje pred malými chlapcami veľké motýle.
Ostali by sme dlhšie v tejto skvelej rekreácii, ale na ďalší deň sme objednaní do Titovho bunkru v Konjici. A keďže sa tam dá ísť len dva krát do týždňa a objednať sme sa museli na bosnianskom ministerstve obrany, nemôžeme si to nechať ujsť. Navyše Konjic sme si sľúbili navštíviť už pred dvomi rokmi, kedy tu v noci zastal náš vlak asi na hodinu. Najskôr to vyzeralo, že toto je naozaj koniec a odtiaľto sa už nikam nedostaneme. Potom nám ale povedali, že iba došlo palivo. Zhodou okolností došlo palivo aj nám a tak sme sa nechali zaviesť do najbližšej večierky a kúpili zopár fliaš.
Z Jablaničkeho jezera stopujeme a zase máme šťastie, že chytíme odvoz pre všetkých šiestich. Spoločnosť v dodávke nám tentoraz robia obaly cigariet.
Ujo nás vysadí priamo v centre našej vysnívanej destinácie. Pre nejakú inú výpravu by to možno pôsobilo ako koniec sveta, my však rýchlo objavíme jeho skryté zákutia. Ak zaujímajú aj vás, tak si o nich prečítajte v ďalšej časti nášho blogu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára