Cesta vlakom zo Sarajeva do Mostaru sa považuje za jednu z najkrajších trás v Európe. Časť skupiny ju dala už pred dvoma rokmi a naozaj to bol taký zážitok, že sme sa ho rozhodli zopakovať napriek tomu, že vlak vyráža zo Sarajeva okolo šiestej hodiny ráno. Vozne darovali Bosne švédske železnice, ktoré vyzerajú ako z čias Vraždy v Orient exprese. Keďže vo vlaku nie je reštauračný vozeň, takýto pán čašník v ňom roznášal kávu. Pri Monike sedel zázračný pánko, ktorého sme tipovali na miestneho básnika, stále sa usmieval a niečo si zapisoval. Keď však začal fajčiť, Monike sa znepáčil a slovami "muškarec, molím vás, ovde se nepušá"/ "pane, prosím vás, tu sa nefajčí" ho poslala do prvej triedy, kde už pušali všetci. A kde z celého vlaku fungovalo svetlo aj v tuneloch.
Okolo ôsmej ráno, keď sme zastavili v našom obľúbenom Konjici, sme sa rozhodli, že je čas na prvú fľašu vína a raňajky. Elegantne sme si spravili šalát, rozložili doštičku, misku a nakrájali super zeleninu zo sarajevského trhu. Potrebná však na prípravu raňajok bola aj čelovka, keďže na trase je 96 tunelov. Po raňajkách sme pobehovali od okna k oknu s veľkým jasotom, keď sme zazreli naše trpazlíčie domčeky pri Jablanici, ale najmä keď už bolo vidieť Neretvu a vysoké hory a celá krajina vyzerala ako z Winnetua. Do Mostaru sme vypili všetky tri fľaše vína. Turisti, ktorí nespali, nás celú cestu zdesene sledovali.
Na stanici v Mostari nás odchytila pani s ubytovaním. Veľmi sme neprotestovali, ale najprv sme museli navštíviť našu hospôdku, kde sme pred dvomi rokmi strávili skoro celý deň a kde nám k pivu naservírovali úžasný paradajkový šalát so syrom Travnik (Travnički sir). Usadili sme sa, dali pivo a rakiju. Po pár minútach sme už videli na miestnych štamgastoch a pani šéfovej (áno, sedeli tu presne tí istí ako pred dvoma rokmi), že nás spoznávajú. Dokonca si aj pamätali, že vtedy sme boli v trochu inej zostave a že nám chýba jeden mladík a Monike klobúk. Pani šéfová nás ešte pozvala večer na pečené papriky.
Pekne podguráženým sa nám na pravé poludnie cez masy turistov podarí prepracovať až k Neretve. Rozložili sme sa pod mostom, z ktorého miestni za peniaze skáču do vody z 25 metrovej výšky, máme na nich super výhľad a sme asi 10 metrov od rieky aj od baru. Vonku je úpek a tak časť z nás naskáče do ľadovej tyrkysovej vody. Iní pospali, aj úpal dostali.
A tu nečakané stretnutie kamarátov zo Slovenska, s ktorými sme boli ešte tesne pred cestou, ale vôbec sme nevedeli, že tiež majú namierené do Bosny. Vraj sme ich inšpirovali.
Mostar je síce najturistickejšie mesto z celej Bosny (teda teraz už sme v Hercegovine), ale iba cez deň, večer sa vyľudní. Turisti sa vrátia tam, odkiaľ prišli, teda do Chorvátska.
My sa večer vraciame do našej krčmičky na sľúbené pečené papriky. Štamgasti pozerajú futbal, hrá sa dôležitý zápas, Bosna a Hercegovina proti USA. Teta na nás ale nezabudla, donesie nám na stôl plnú misu pečených paprík a chlieb nakrája s cigaretou v ústach. Po celom dni strávenom na slnku a rannej dávke alkoholu už nevládzeme a po jednom opúšťame lokál. Na druhý deň nás čaká výlet k vodopádom Kravice.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára