Vitajte v raji masového turizmu - Medžugorie - Kravice

V Mostari ideme ráno na kávu opäť do našej obľúbenej krčmičky. Je kúsok od stanice, ale ako zistíme, v Mostari sú stanice dve - jedna v chorvátskej a jedna v moslimskej časti. Chceme ísť ďalej smerom do Chorvátska, nevieme sa ale rozhodnúť, či si cestou pozrieť dervišský kláštor Blagaj alebo sa presunúť k vodopádom Kravice. Všetko záleží od autobusového spojenia a to nájdeme len do Kravíc. A samozrejme z tej "druhej" stanice - vzdialenej asi 2 kilometre od nás. Trochu sa bojíme množstva turistov a celkovo sa nám z našej putiky, kde sa o nás starajú ako o vlastných, nechce odísť. Teta aj štamgasti nás však ubezpečia, že Kravice sú krásne a každopádne to podľa nich patrí k miestam, ktoré musíme vidieť. Teta nám nabalí sirupovú vodu, rozlúčime sa a odchádzame na ďalšiu autobusovú stanicu, ktorá je na druhom konci mesta. 

Keďže je vonku asi 40 stupňov, rozhodneme sa ešte okúpať v Neretve. Zlezieme k nej pod mostom (nie tým slávnym, ale obyčajným dopravným mimo centra, pod ktorým sme dvomi rokmi aj spali). Keď už stojíme v plavkách po členky vo vode, všimneme si, že neďaleko nás vyteká do rieky kanalizácia z okolitých domov. Znechutene utekáme pred smradom preč. Keď si uvedomíme, že sme sa deň pred tým kúpali len o pár sto metrov nižšie, je nám trochu zle. 

Na autobus čakáme dosť dlho. Keďže niektorí z nás obetovali na začiatku výletu svoje sandále rieke Une, využívame tento čas aj na hľadanie náhradných v neďalekom shopping centre. Prídeme tak na nové zistenie, že v Bosne dámske turistické sandále nepredávajú ani nepoznajú. Autobus nám nakoniec skoro utečie, pretože v momente, kedy má prísť, sa polovica skupiny rozhodne, že si ide kúpiť bagetu do vedľajšieho bistra. Ujo šofér nadáva a hrozí, že odíde bez nás. Niekto však spomenie, že sme Slovačka a to ho trochu obmäkčí.

Cestou do Kravíc musíme prestúpiť v Medžugorii. Keď už sme tu, rozhodneme sa ísť si obzrieť toto slávne pútne miesto. Zisťujeme, že je tu všetko omnoho drahšie ako tam, kde sme boli doteraz. Cestou ku kostolom stretáme samé stánky s Panenkami Máriami, ružencami, magnetkami, medailónikmi, ale aj slnečníkmi, klobúkmi, rozkladacími stoličkami, či fľaštičkami na svätú vodu. Niektorí z nás nakúpia suveníry, ďalší stihnú obzrieť novopostavený kostol a podaktorí sa len znechutení púťovými atrakciami a davom otočia a zasadnú radšej do krčmy. Na zástavke, kde má stáť náš autobus, sa zoskupí príliš veľa ľudí, až sa začneme obávať o miesto v ňom. Nepríjemní Taliani sa nás snažia predbehnúť, drgajú do nás lakťami a my sme z tohto miesta takí rozčarovaní, že si ho aj zabudneme odfotiť. Po chvíli cesty si uvedomíme, že je 15. augusta, teda sviatok Nanebovzatia Panenky Márie. Skrátka máme ideálne načasovanie. 

Autobus nás zavezie do mestečka Ljubuški, odkiaľ si berieme taxíka. Starý ujo taxikár je po operácii, má strojček v hrdle a vôbec mu nerozumieme. Napriek tomu sa nám podarí dohodnúť, že po nás ráno príde a odvezie nás na vlak. Hovorí, že jeho synovi sa práve narodilo dieťa a ide oslavovať. Trochu sa bojíme, či sa neopije a nezabudne na nás, ale on nás ubezpečí, že to zvládne. Ujo odchádza po druhú časť skupiny do Ljubuški a my začíname byť trochu vystrašení z množstva zaparkovaných áut. Schádzame dolu k vodopádom, stretávame veľa českých aj slovenských turistov v plavkách s uterákmi prehodenými cez ramená alebo nafukovacími kolesami. To, čo sa pred nami rozprestrie, keď zídeme k vodopádom Kravice, sme si nepredstavovali ani v tom najhoršom sne. Priamo pod krásnymi vodopádmi je polostrov preplnený slnečníkmi, umelohmotnými stoličkami, bufetmi a obrovským množstvom ľudí.

Všade sú odpadky a ani voda nevyzerá práve najčistejšie. Najskôr musíme s našimi veľkými ruksakmi prejsť celkom dlhú trasu po úzkej drevenej lávke, po ktorej sa ale hrnú ľudia opačným smerom. Nakoniec sa ideme aj okúpať, preplávame celkom ku vodopádom a tešíme sa, že sa toto miesto postupne vyľudňuje. Usadíme sa v krčme s krásnym výhľadom, kde plánujeme stráviť noc. Nedopijeme ani prvé pivo a pri vodopádoch ostanú len asi dve malé skupinky kempujúcich. K vedľajšiemu stolu si prisadne muž, ktorý nás počúva a celý večer po nás nápadne pokukuje. Podgurážená Monika sa na neho uprene zahľadí a spýta sa ho: "Ty rybár? Lovíš ryby?" Hodí pri tom akože prútik k nemu a navíja ho smerom k sebe. On sa sa rozosmeje a Monika mu navrhne, aby si k nám prisadol.

Volá sa Štefan, má asi niečo cez štyridsať, dom na ostrove Brač (Korčula alebo Krk, to si už nejako nevieme spomenúť) a momentálne je na horskej turistike. Štefan je na invalidnom dôchodku, má zranenia z vojny, vytiahne si tričko a my sa zrazu ocitneme zoči voči jeho veľkej diere v bruchu. Dali sme si pred cestou záväzok nerozoberať vojnové témy, pretože nikdy nevieme, kto bol na ktorej strane. Máme tiež pocit, že je to téma, na ktorú by chceli Balkánci radšej zabudnúť.
  So Štefanom ostávame, až kým nezatvoria krčmu, naučí nás aj našu dodnes obľúbenú pesničku: "Monika, Monika, nie je to ústna harmonika." Sľúbime mu, že ráno prídeme do jeho stanu na kávu. Ustelieme si na drevených laviciach a stoloch krčmy. Napokon večer v Kraviciach stál za to a radi na toto miesto spomíname. V noci aj ráno bez ľudí boli totiž vodopády naozaj krásne. Na ďalší deň ráno však kávu u Štefana nestihneme, lebo nám volá taxikár - ten so strojčekom, ktorému nerozumieme - iste si náš telefonát viete predstaviť. A tak bežíme, aby nás odviezol a aby sme stihli vlak do prímorskej romantiky (ne)kresťansky predraženého Chorvátska.