"Sarajevo, Sarajevo..." spievame si cestou z Konjicu do hlavného mesta Bosny. Dobrá nálada sa mieša s nostalgickými spomienkami na to, ako sme tu boli pred dvomi rokmi. Gigantická vlaková stanica postavená pre potreby zimnej olympiády je rovnako nevyužitá ako predtým, vlastne ešte menej, keďže už zrušili aj vlak z Budapešti. Pobaví nás veľká fotka moderných bosnianskych vlakov - išli sme už snáď každou traťou v krajine, ale takéto sme teda nevideli. Ani vo vitrínke.
V úzkych uličkách Baščaršije - orientálneho bazáru v centre mesta - je tiež všetko po starom. Iba turistov je o poznanie viac. Možno aj násobne. Zohnať ubytovanie začína byť problém. Chodíme od hostela k hostelu, ale všade majú plno. Jeden veľmi sympatický majiteľ nám síce skúša niečo zohnať u svojich známych, ale aj tí majú už niekoho dohodnutého. Pomaly sa začína stmievať. Tak sa rozdelíme a ideme hľadať, stúpame čoraz ďalej od centra, všetko vybookované, nazrieme aj do nejakého hotela, ale ešte aj tam majú obsadené. Až k nám nakoniec beží sympatický majiteľ hostela, s ktorým sme predtým rozprávali, že sa dovolal svojim známym a ich dohodnutí turisti neprišli, tak nás hľadá, či by sme mali o to ubytko záujem.
Dostaneme dve izby v domčeku asi minútu od námestia v Baščaršiji, a napriek tomu dosť ďaleko na to, aby sme sa cítili oddelení od "víru mesta". Všetko je novučičké, na dvore ešte nahadzujú omietku na časť prístavby, v ktorej bývame, je to síce cez 10 eur na osobu, ale čistý luxus. Rýchlo sa vybaliť, osprchovať a hor sa do mesta!
V Baščaršiji človek až neverí, že je niekoľko stoviek kilometrov od Slovenska. Vyrezávaná drevená studňa, minarety, vôňa čevapov, korenín a bosniackej kávy, nízke drevené obchodíky a bary s vodnými fajkami. Celá štvrť je vlastne jeden veľký trh dýchajúci orientálnou atmosférou. My sme sa vydali hľadať náš obľúbený šiša bar, kde nám minule bolo z tabaku podozrivo príjemne a veselo, až tak, že sme ho teraz mali trošku problém vo dvoroch, ktoré sú všetky na jedno kopyto, nájsť. Napokon sa nám to však podarilo, hoci tabak už až taký "veselý" nebol.
Na druhý deň sa vydávame na veľký výlet k bájnemu sarajevskému tunelu. Počas vojny bolo mesto obkľúčené Srbskými vojskami. Blokáda trvala viac ako tisíc dní. Jediným spojením Sarajevčanov s okolitým svetom bol tunel. Cez neho prúdili do mesta zbrane, potraviny, lieky, prakticky všetko. Používala ho armáda, pašeráci aj obyčajní ľudia z okolitých dedín. Ak chcel niekto z mesta odísť - musel ísť cez tunel. Ak chcel prísť - detto.
Nájsť ho však vôbec nie je jednoduché. Najskôr sme sa vybrali električkou prakticky cez celé mesto do Ilidže. Po ceste vidíme stopy vojny - vyhorené budovy, stopy po projektiloch - ktoré v centre už nenájdete. Nekonečná električková trať vám navyše dá pekný prehľad mesta - začína v orientálnej Baščaršiji, v údolí medzi horami, postupne vchádza do roviny cez staré mesto z čias Habsburskej monarchie s palácmi z 19. storočia, popri moderných stavbách aj betónových sídliskách. Zo stanice v Ilidži človek musí ísť ďalej autobusom a dostane sa na okraj dedinky, na ktorej opačnom konci je dom, v ktorom tunel ústil von. Dnes je v ňom múzeum a tunel je údajne zasypaný, ponechali iba niekoľko metrovú časť.
Je to vlastne obyčajná v zemi vykopaná chodba vystužená podvalmi ako v bani. Viedla popod letisko, keďže letisko bolo v správe OSN a celé mesto bolo podmínované. Prejsť cez letisko však obyvatelia nemohli. Za prvé na runwayi ich mali srbskí ostreľovači ako na dlani. Za druhé, ak by ich chytili vojaci mierových síl, poslali by ich tam, odkiaľ prišli. Letisko tak umožnilo vznik spojenia so svetom, hoci ono samo ním nebolo.
Po odškrtnutí si ďalšieho "must visit" miesta v Bosne sme sa vybrali späť do mesta. Užili sme si ešte jeden večer v Baščaršiji a prichystali sa na skoré vstávanie. Vlak odchádza o šiestej a cesta na stanicu trvá ďalších dvadsať minút. Ale to čo nás čaká vo vlaku za to stojí. Naše ďalšie cesty vedú do Mostaru.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára