Po prvej noci na bosnianskom území pri sci-fi reštaurácii Sunce pokračujeme smer Štrbački buk. Ideme stopom - inak sa ani nedá. Delíme sa na dve skupinky - prvé auto berie Janku, Filipa, Bašku a Andreu. Dúfame, že aj Monika a Peťa stopnú niečo veľmi rýchlo. Náš šofér nás zavezie len k prvému vstupu do Národného parku, kde si nás vyfotí jeden z pracovníkov. Je to nadšený fotograf, ktorý každého, kto prejde jeho bránou dáva na facebook. Dohaduje nám správcu kempu, že pre nás príde, ale trvá to strašne dlho a sme z toho nejakí nesvoji a tak stopneme ďalšie auto na ďalšiu bránu. Vodopády sú stále ešte ďaleko a keď sa vezieme aj so skupinkou maďarských rafterov, začíname byť nervózni, či sa s babami vôbec nájdeme, alebo či tam trafia ony. Cestou doplníme zásoby, samozrejme najmä vína, vykúpime v dedinskom obchode všetky Blatiny. Una je tu hore taká tyrkysová, až si Maďari v aute robia srandu, že ju kvôli turistom určite dofarbujú.
Štrbački buk je na hranici s Chorvátskom, na druhej strane dokonca občas chodí aj vlak a vidieť aj stanicu tesne nad nimi. Pozorujeme rafterov. Pri najväčšom vodopáde sprievodcovia aj zamachrujú - turistov z raftov vysadia na súš, zavedú ich na vyhliadku, potom z 24 metrov vysokého vodopádu skočí jeden, druhý mu zhora zhodí raft a na to skočí aj druhý (video). Turisti fotia o dušu a potom v bezpečí pod vodopádom naskáču späť do raftov.
Neskôr sa ozvú aj baby, že sú dole v "kempe", čo je teda lúka s jedným ešte nie úplne bufetom a záchodkami. Zobral ich nakoniec Mohamed, ktorý mal prísť po nás. Už sú pekne spokojné po rakiji. Vonku je vyše 35 stupňov, tak sa ideme schladiť do rieky. Plávať sa ale veľmi nedá, Una má asi 5 stupňov, až sa nám srdce zastavuje. Má to však svoje výhody - naše rozpálené Blatiny do nej stačí ponoriť na desať minút a hneď majú ideálnu teplotu. Treba si len dávať pozor, aby ich ruka rieky Uny nestiahla skôr ako my. Presne to sa totiž stalo Monikinmu pivu.
Štrbački Buk je len asi 30km od Plitvických jazier, ale turisti sem veľmi nezablúdia. Večer ešte prichádza skupinka francúzskych dievčin na čele s Marianne, ktorá najskôr vzbudí veľké nadšenie, ale po čase sa už so svojim "we are glamping - not camping" stáva trochu otravnou.
Marianne naše v Une vychladené víno zachutí a ostane s nami, až kým sa nevypijú všetky fľaše. Potom sa s nami baby rozlúčia, že si idú hore na lúke postaviť stan. My sa rozhodneme, že budeme spať priamo nad vodopádmi na vyhliadke. Strážca divočiny sa o nás strachuje, ale sľubujeme mu, že do toho ideme na našu vlastnú zodpovednosť. Okolo hučí voda, ale tvárime sa, že nám to nevadí. Po chvíľke však nastáva zmena stráží a prichádza mladý strážca divočiny vycvičený vo francúzskej légii, ktorý nás odtiaľ nekompromisne vyženie hore k Francúzkam. Konečne vyťahujú aj ony nejaké víno, je však prudko nepitné a teplé. Pod hviezdami debatujeme s mladým strážcom, kým "glamping" nezačne liezť na nervy aj jemu. Chceme spať pod holým nebom, ale začne pršať. Zachránia nás altánky vybudované z európskych grantov, kde si ustelieme na laviciach (tí, čo sa boja hadov) alebo pod nimi (tí, čo sa hadov neboja). Liať prestane až, keď vstane šéfica, teda Andrea. Ráno sa na nás prichádza pozrieť náš umiernený strážca divočiny, ktorý sa teší, že sme noc prežili. Ponúkne nás kávou, ktorú nám doma navaril a priniesol v termoske. Lebo bufet je síce už pristavený, ale zatiaľ v ňom majú iba pivo.
Pomaly sa poberáme k Mohamedovi na obed a dúfame, že po nás prídu rafteri alebo chytíme nejaký stop. Čiže jedine rafterov, keďže nikto iný sem nechodí. Majiteľ kempu Mohamed rozbieha cestovný ruch, zatiaľ sú v ponuke čevapi
a pastrmky (pstruhy) najčerstvejšie, v Une vylovené s jedinou prílohou lukom (cibuľou),
pivo v Une vychladené
a samozrejme domača rakija.
Obed nám trvá celkom dlho, vonku prší a žiadni rafteri okolo nechodia. Začíname sa obávať, či sa odtiaľto vôbec niekedy dostaneme. Mohamed nám však dolieva rakiju a tak nám to až tak nevadí. Zrazu počujeme hukot motora, rozbehneme sa na cestu a vrháme sa pod kolesá prázdneho džípu s pekným, ale nervóznym a neprívetivým šoférom, ktorý nechápe, čo od neho chceme. Mohamed mu všetko vysvetlí, rýchlo zaplatíme a nakladáme sa do džípu. Ahooooj, Mohamed!
Štrbački buk opúšťame v safari štýle - džíp fičí cestou-necestou, rozrážame mláky, nadskakujeme na korbe, šofér sa ponáhľa, ale vykľuje sa z neho sympaťák, dokonca má aj zmysel pre humor. Vysadí nás na najbližšej asfaltke. A kam viedli naše cesty odtiaľ si prečítajte tu!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára