Titov bunker a stroj času - Konjic

Konjic, naše mýtické mesto, kam sme si sľúbili vrátiť sa ešte pred dvomi rokmi, keď sme tu stáli v noci vo vlaku, ktorému došlo palivo. Do prehliadky Titovho bunkru máme ešte čas a tak hľadáme miesto, kde by sme si dali kávu a prípadne i rakiju. Nájdeme naše odteraz najobľúbenejšie miesto v tomto mestečku. Društevni dom, ktorý postavili v roku 1957 a dodnes funguje bez veľkých zásahov. Objavujeme v ňom kino, kaviareň, reštauráciu aj amfiteáter, v ktorých akoby zastal čas. 

Kaviareň na poschodí je moslimská, takže v nej rakiju nedostaneme, ale vzbudíme rozruch. Toľko turistov a k tomu dievčat k nim často nezablúdi. Napokon si v nej necháme aj ruksaky. V amfiteátri si urobíme raňajky a pokúsime sa o skupinovú fotografiu.

Pod kaviarňou je reštaurácia, do ktorej sa zamilujeme na prvý pohľad. Cigaretovým dymom nasiaknutý interiér zariadený v štýle socialistického realizmu, vo veľkej sále sedí len znudený personál. Svadobnú výzdobu pre istotu neodkladajú. Natešene pobehujeme po veľkom prázdnom priestore, nazeráme do každého kúta, objavujeme jeden skvost za druhým, zatiaľ čo nás domáci nedôverčivo pozorujú. Ponáhľame sa už na exkurziu do Titovho bunkru, ale sľubujeme, že sa vrátime na obed.

Bunker je od mesta vzdialený 10 km. Sprievodkyňa nepočítala s tým, že neprídeme autom a keďže nás je takých viac, musí narýchlo vybaviť autobus. Po ceste vidíme ľudí, ako sa kúpu v Neretve. Po krátkej ceste s otvorenými dverami miesto klimatizácie prejdeme vojenskou kontrolou. Potom nás vysadia pred úplne nenápadným domčekom. Vo vnútri sú kancelárie a nič nezvyčajné. Až kým nenarazíme na obrovské mohutné dvere, za ktorými sa pred nami rozprestrie široká chodba bunkra.

Juhoslovanskí súdruhovia pri jeho budovaní mysleli na všetko: je asi 300 metrov pod skalou, má obrovský rezervoár pitnej vody, ktorá sa tu aj dekontaminuje, dva systémy klimatizácie, veľké sklady, rokovacie miestnosti, kancelárie aj luxusne zariadený prezidentský apartmán - v prípade jadrového útoku v bunkri asi 350 vyvolených pohodlne prežije niekoľko rokov. Samotný Tito v ňom nikdy nebol. Dal si ho postaviť v najprísnejšom utajení a dokončili ho až v roku 1979. Vedelo o ňom len pár vyvolených, ktorí zaryto mlčali. Dokonca ani armády bojujúce v bosnianskom konflikte o jeho existencii dlho netušili.

Od roku 2011 sa v bunkri každé dva roky koná bienále súčasného umenia. Je organickou súčasťou objektu, diela tu ostávajú vystavené nastálo, my sme ju však iba preleteli, keďže sme mali časový sklz a naša sprievodkyňa nám sucho oznámila "I don´t care about art". Naše dve umelkyne - Monika s Andreou však hneď začali vymýšľať plány, s akými dielami by sa sem mohli o dva roky dostať.

Po prehliadke bunkru sa vraciame naspäť do Družstevneho domu na obed. Pýtame sa na menu. Majú zeleninovú polievku a vyprážané kuracie rezne, na ktoré práve nemáme chuť, tak si vyžiadame jedálne lístky. Nemajú. Na jedenie sú iba kuracie rezne. Vydávame sa teda do centra mesta hľadať reštauráciu s väčším výberom, čo sa nám veľmi nedarí. Až napokon Monika zakričí na jedného čašníka: "I mate odprto?" Chlapík nám kýva, nech ideme ku nemu a tak nadšene nacupitáme. Pri bosniackom jedálnom lístku nastáva veľké pobavenie. Objavujeme jedlá ako "Jajo na oko", "luk s pavlakem" či "ramstak odrezak" S tým, čo dostaneme, ale nie sme veľmi spokojní.

Rozhodneme sa dať preto ešte jednu šancu našej obľúbenej reštaurácii v Družstevnom dome. Túžime po káve. Nemajú. V úplnom zúfalstve sa ozve Monika - "A rakiju?"

Konečne niečo, čo majú. Tak ju celí šťastní vypijeme a spokojní s výletom odchádzame autobusom do Sarajeva. Aký bol náš stret s turistami a civilizáciou si prečítajte tu.