Ideme domov, ale výlet pokračuje

Cesta domov nebýva často highlightom výletov. Niekedy však naberie celkom nečakané rozmery. Či už vo forme dĺžky trvania, či šírky emočných stavov. Tak ako v prípade nášho návratu z Balkánu.

Päťdňový prímorský záver v dedinke Trstenik sa pomaly, ale isto chýlil ku koncu a tak sme sa začali zaujímať o to, ako sa z tohto príjemne zapadnutého miestečka dostať späť. Keďže autobusy stávajú len na hore na ceste v strede polostrova, čo sú dobré dva kilometre do kopca, domáci nám odporučili, že jednoduchšie bude, ak si dohodneme nejakého taxíka v dedine. Aspoň sa ešte v pohodlí vyspíme a ráno môžeme vyraziť. Tak sa aj stalo. Cestou v taxíku – minivane si vymýšľame balkánske mená, pripomíname si zážitky a zmocňuje sa nás nákazlivá nostalgia. Trajektom sa preplavíme do Ploče, kde si dáme ešte jedno pivo v prístavnej krčme, kde sa spieva a tancuje už od rána. Nostalgia sa prehlbuje, nechce sa nám zobudiť z dovolenkového sna, ktorý sa pomaly, ale isto chýli ku koncu. Hoci to budenie bude vlastne pomalšie ako sme si v tej chvíli mysleli. Cesta pokračuje autobusom do Splitu, odtiaľ pôjdeme vlakom do Záhrebu a odtiaľ do Budapešte a do Bratislavy. Ak by niekto netušil, prečo ideme takou okľukou – takto je to oveľa lacnejšie, keďže maďarské železnice majú s každou susednou krajinou veľmi výhodné relačné zľavy 60% na spiatočné lístky. Summa summarum by sme mali byť doma za cca 24 hodín. 

V Splite si necháme ruksaky v úschovni na stanici a hor sa do centra. Túlame sa úzkymi uličkami, objavujeme miniatúrne kaplnky, slepé zákutia, bary, takmer niekomu vlezieme do domu, až sa nakoniec vytúlame von za hradby, kde nám duša pookreje na skvelom blšom trhu. Vydáme sa ešte ďalej preč od hradieb a zakotvíme na večeri v miestnej reštaurácii. Na to, že nie je v centre, nie je až taká lacná a ani až taká dobrá, ale najskôr to bude tým, že Trsteník nastavil latku príliš vysoko.

Cestou späť potom pozrieme aj Diokleciánov palác a musíme uznať, že sa nám „stary grad“ Splitu páči viac ako chýrny Dubrovník, hoci v Dubrovníku sa dá priamo v centre skvele okúpať, kým tu je iba špinavý prístav. Pri prezeraní pamätihodností sa naša skupinka pomaly postráca, no nakoniec sa úspešne stretneme na promenáde a keďže sa už začína stmievať pomaly sa vyberieme na vlak. Cestou samozrejme dáme povinnú zastávku v supermarkete – noc strávime vo vlaku – jedlo a pitie sa zíde. Každý fľašu vína, nejaké pečivo, zelenina, pršut, ajvar a nakladané uhorky, ktoré Filip rozbije ešte v obchode, keďže si vyberá Pelinkovač. Ostatní nechápu načo mu bude, ale on ho aj tak kúpi. Aj fľašu uhoriek. Andrei sa nepáči, že Peťa nesie svoju fľašu vína v tenkej igelitke a tak ju z obavy, že by sa mohla rozbiť, schová k sebe. Tento detail ale nespomínam len tak nadarmo, ale k tomu sa ešte dostaneme. Nabalení pokračujeme smerom ku stanici a keďže máme ešte skoro hodinku do odchodu vlaku, sadneme do krčmy a objednáme si pravdepodobne posledné chorvátske pivo.

Takže pekne po poriadku. Kráčame prístavom v Splite – na nohách flip-flopy, v rukách igelitky s fľašami vína, na hlave klobúčiky a slnečné okuliare. Medzičas odchodu z krčmy sme mali pomerne dobrý. Kľučkujeme pomedzi ostatných turistov a stánky a naša skupinka sa natiahne na takého hada, sme asi stopäťdesiat metrov od vlakovej stanice. Keď tu zrazu Andrea zazrie na nejakom displeji čas. „Hi, 21:08 – mali by sme si asi pohnúť.“ „Koľko?“ „Kedy to ide?“ „21:08?“ V skupine sa posúvajú informácie, nastáva šum a niektorí síce vedia, že vlak ide 21:17, ale myslia si, že je 21:08 (a „mali by sme si pohnúť“), iní vedia, koľko je hodín – 21:03, ale myslia si, že vlak ide 21:08, (a „mali by sme utekať“), a niektorí nevedia kedy to ide, koľko je hodín, počujú len „Pohnite si!“ a „Utekajme!“ a tak sa rozbehneme. Ibaže – beh pomedzi prekážky, po pár pivách, vo flip-flopoch a s rukami plnými igelitiek... skrátka žiadna veľká výhra. A tak sa stane, že Andrea sa s rachotom zrúti na zem. Ostatní skamenejú. Pod ňou sa rozlieva tmavá červená kaluž, zviera igelitky a dvíha k nám pohľad. Turisti na ňu zhrozene hľadia, skláňajú sa nad ňou, vystrašene sa pýtajú, či je v poriadku, nemajú zavolať záchranku? „Žiješ, máme ti pomôcť?“ pýta sa Janka. „V pohode, rozbila sa iba jedna, nechajte ma tu, choďte chytiť vlak!“ kričí a ostáva na zemi, kým ostatní poslúchnu a bežia chytiť vlak. Scéna ako z hollywoodskeho filmu.

Keď dobehneme na stanicu, rýchlo vyťahujeme ruksaky z úschovných skriniek a rozdeľujeme si úlohy – kto ide chytiť vlak, kto obsadiť kupé, kto čaká na Andreu, aby jej pomohol... Až napokon zistíme, že vlak ešte ani nestojí pri nástupišti. Iba teraz ho pomaly prisúvajú. Andrea dokrivká. Nezdržujeme sa a ideme k vlaku, vykoľajení dramatickými chvíľami, ktoré sme práve prežili.Odchádzame asi o 21:20, otvárame víno a snažíme sa prísť na to, čo sa vlastne stalo. Andrea má rozbité koleno, krv, čo vyteká z rany sa mieša s červeným vínom, ošetrujeme to zásypom. Monike to pripomína jahody s práškovým cukrom. Andreino balkánske meno – Krvavica Pijavinič nadobúda zrazu celkom nový význam. A nakoniec sa nám podarí rozlúštiť, prečo v čase 21:03 bolo na digitálnych hodinách o päť minút viac – práve vtedy totiž ukazovali dátum – 21. augusta. Pijeme víno, dookola rozoberáme historku a Andreina reakcia: „rozbila sa iba jedna, nechajte ma tu!,“ sa nám po pár fľašiach vína zdá stále vtipnejšia. Kreslíme si opáleným korkom fúzy, prídu nás pozrieť aj hladné tínedžerky z Francúzska, ktoré cestujú na railwaypas po celej Európe a dúfali, že vo vlaku bude reštauračný vozeň. Dáme im tyčinky a ony šťastne odchádzajú. Postupne sa uložíme spať, rozložíme sa do dvoch kupé, keďže vlak je poloprázdny a Andrea si do jedného z nich dokonca zavesí sieť.

Budíme sa až ráno v Záhrebe. Niektorí sa len premiestnia do bočného krídla stanice, kde si rozložia spacáky, ďalší si doprajú raňajky a vyberú sa na kávu do mesta. Potom ideme na perón striehnuť na vlak. Ako skúsení vlakári vyšleme Filipa, kým je vlak zaparkovaný na konci nástupišťa na našej koľaji, aby obsadil kupé. Sprievodca práve ukladá miestenky a poradí mu nech si obsadí iné kupé – tam miestenky nebudú. Hrdí na svoje strategické umenie sa usádzame v kupé. Prvá komplikácia nastáva, keď sa nám jedna miestenka predsa len ujde – sadá si k nám fúzkatý Mexičan. Nevadí – potisneme sa zmestíme sa v kupé aj siedmi. Jemu to tiež nevadí, ešte ani neopustíme stanicu a už spí s ústami dokorán.

Druhým prekvapením je, že Filip usadí dievčatá na zlé miesto. Sestry Kalinové totiž obľubujú sedieť v smere jazdy, ale vlak ide záhadným spôsobom iným smerom ako odkiaľ sme z Budapešte prišli. Je to divné, ale iný kraj, iný mrav – presadíme sa a púšťame to z hlavy.

Máme víno, hráme sa hry, spomíname a cesta letí. Teda nie, že by sme prekonávali rýchlostné rekordy, ale poznáme už balkánske pomery, takže nás to neznepokojuje. Mexičan spí. Po asi štyroch hodinách prekročíme chorvátske hranice a pomaly sa blížime k železničnej stanici v Nagykanizsi. To už je ale naozaj divné – za hodinku by sme mali byť v Budapešti a síce už v Záhrebe sme mali asi 15 minút meškanie, ale stále nie sme ani v prvom väčšom maďarskom meste a Balaton je ešte v nedohľadne ... Cestou do Záhrebu sme pritom z Budapešti do Nagykanizsi išli asi štyri hodiny, hoci pri Balatone sme stáli v každej dedine. Navyše nám dochádza víno a čo je ešte horšie, dochádza aj voda. Tak sa pýtame sprievodcu, kedy prídeme do Budapešti. Iba sa na nás zasmeje – zmeškali sme totiž rušeň, za ktorý nás mali napojiť, takže budeme čakať na ďalší. Minimálne hodinu. Teraz meškáme len necelé štyri. O ôsmej večer nám ide vlak do Bratislavy – musíme sa ešte stihnúť presunúť cez pol mesta, vyzerá to tak, že to pravdepodobne nestihneme. Nebol by to až taký veľký problém, ale v Budapešti nemáme vybavený nocľah a časť z nás ide na druhý deň do roboty. Dosť nás to rozhodí a nechápeme, prečo sa ani neunúvali nás o tom aspoň informovať.

Na stanici v Nagykanizsi je teda veľká pauza – našťastie tu majú studňu so studenou pitnou vodou a otvorený bufet, povinne musí každý Barborke odovzdať všetky forinty, ktoré mu ostali. Tie vysypeme na bar a vypýtame si toľko vína, koľko nám za to vyjde, takže vykúpime skoro všetky zásoby staničného bufetu.

Keď sa po sľúbenej hodine pohýname, preberie sa už aj náš Mexičan a čuduje sa, prečo sme ešte neprišli. Tak mu celú situáciu vysvetľujeme a zoznamujeme sa s ním. Volá sa Jesus. Víno piť odmieta. Rovnako aj elektronickú cigaretu. Naliehame – ale on je neoblomný. Zisťujeme, že je z Mexika, pracuje pre Dell, či IBM, ide pozrieť kamarátov do Maďarska a je veľmi zásadový a je abstinent. Pri Balatone opäť stojíme v každej dedine. A asi v jeho polovici vypijeme poslednú fľašu vína, napriek tomu, že Jesus nepije. 

A vtedy prichádza hviezdna chvíľa Filipovho Pelinkovaču. Konečne všetci vieme, načo ho kupoval. Kým ho vypijeme, sme pred Budapešťou a keďže náš vlak má päťhodinové meškanie, je nám jasné, že sme zmeškali aj posledný vlak do Bratislavy. Čo teraz? Riešime možné spôsoby odvozu. Voláme kamarátovi Šipcovi – jeho rodičia majú veľké auto, do ktorého by sme sa zmestili, či po nás nepríde do Budapešti. Náš šialený nápad sa mu páči – súhlasí – ale nevie, či má k dispozícii auto. Po čase nám zavolá, že auto je v oprave, takže nepríde. Navrhuje, že by prišiel za nami aspoň do Budapešte bez auta a v noci s nami požúroval. Na to sa ale už necítime. 

Vystupujeme na stanici Déli, Filip ide na informácie a povedia mu, že reklamácie prijímajú až ráno, alebo ak chceme, môžeme ísť na Keleti, tam budú mať otvorené do polnoci. Keďže vlaky do Bratislavy chodia práve odtiaľ, presúvame sa. Na stanici nájdeme kanceláriu a postavíme sa do radu. Pred nami stoja Česi, ktorí majú rovnaký problém. Prišli z Bulharska, ale zmeškali prípoj, tak musia čakať na prvý ranný vlak. Spia v ležadlovom vozni, ale z tejto komplikácie nadšení nie sú. Nahnevaní zisťujú, že ak mali zaplatený ležadlový vozeň, hotel nedostanú, ale tým, ktorí v ležadlovom vozni spať nemali, železničná spoločnosť hotel preplatí. Okrem nich stoja v rade ešte všelijakí iní cudzinci. Keď sa konečne dostaneme na rad, vysvetlíme maďarskému úradníkovi, že naša pôvodne šesťhodinová cesta sa predĺžila o 5 hodín, on uznanlivo prikývne, že to je teda niečo a potom povie, že si môžeme podať reklamáciu, oni ju prešetria a do 30 dní nám pošlú vyrozumenie. Ak sa zistí, že je to chybou maďarských alebo chorvátskych dráh, tak nám vrátia polovicu ceny lístka. (Keďže naše lístky boli veľmi lacné – išlo o asi 25 eur na hlavu.) Nárok na ubytovanie však nemáme, lebo sme prišli na jednu stanicu a vlak nám išiel z druhej stanice a podľa prepravných podmienok sa toto nepovažuje za prípoj, ale za dve osobitné cesty. Je jedno, že na to máme jeden lístok. Hádame sa s ním, prosíme ho, necháme si vytlačiť prepravné podmienky v maďarčine aj angličtine, strávime tam asi hodinu, no on je neoblomný. Nakoniec nám pomôže vyplniť reklamačný dotazník (majú ho len v maďarčine).

Je asi polnoc. Odchádzajú posledné vlaky. Do druhej môžeme ostať na stanici, lenže potom sa zatvára a všetkých vyháňajú. Nakoniec nám na pomoc prídu bratia Česi cestujúci z Bulharska (týmto im ešte raz ďakujeme!). Keď videli, v akej sme bezradnej situácii, tak sa spýtali svojho vlakvedúceho, či by sme nemohli prespať vo voľnej ležadlovej kabínke v ich vozni, ktorý čaká celú noc na stanici na ranný prípoj. Ak mu dáme 10 eur (dokopy), tak nás v nej nechá prespať a ráno nás zoberie prvým vlakom do Bratislavy. Zlaté české dráhy! Ponuku s nadšením prijímame, zabývame sa v našej kabínke, pereme (umyjeme si) zuby na peróne a zaspávame sladkým spánkom.

Ráno nás zobudí posúvanie vozňov, ale nevšímame si to, cestujeme do Bratislavy. Asi je potrebné mať dostatočne silný zážitok a náročnú cestu, ktorá v jednej chvíli začne vyzerať, že sa domov už ani nedostaneme, aby sme sa tam po tak skvelom výlete, začali aspoň trochu tešiť. Trsteník sme opustili pred rovnými 48-mi hodinami, Split pred zhruba 35-mi. Prišli sme asi o 8 hodín neskôr ako sme mali, ale hlavné je, že sme prišli. Hodinka v staničnom bufete nás už nezabije.  Pozrieme do jedálneho lístka. Je to jasné – dáme si jajo na oko!

Toto je koniec našej veľkej balkánskej dovolenky. Ak sa vám páčila, môžete ju lajkovať, komentovať, alebo sa vydať po našich stopách a pozdravovať Mohameda zo Štrbačkeho buku, štamgastov Mostarskej krčmy, Matka z Trsteníka, či Zorana, čo robí balans. A samozrejme si môžete prečítať aj o našich ďalších cestách. Pretože tento rok sme sa vydali v trochu väčšej zostave trochu ďalej, na hranice Európy a Ázie, do Gruzínska.