Prichádza družina a konečne Kazbegi

Konečne prišiel dlho očakávaný deň, kedy mala prísť družina z Bratislavy a s nimi posledný výletný týždeň v Gruzínsku. Deň pred ich príchodom sme konečne navštívili Centrum pre súčasné umenie, kde bola vernisáž a my sme dúfali, že nejako užitočne zabijeme čas, kým ešte posledný krát len vo dvojici obehneme klasickú trasu Dive - Canudos. Po ceste sme našli na zemi i takúto veštbu. Tuto treba vysvetliť posadnutosť veštením zo žolíkových kariet. Po dvoch mesiacoch iba vo dvojici boli momenty, keď sme potrebovali nejako zabiť čas a jedného dňa prišlo na využitie kariet, ktoré som na takéto účely dostala na Vianoce. Na nejaké vážne kartové hry sme ale nemali náladu, a tak sme si z dlhej chvíle začali z nich veštiť, samozrejme, iba záležitosti milostného či spoločenského charakteru. Takže nájdených 5 kariet na trase Dive - Canudos bolo ako zázračne znamenie. Karty na nás číhajú všade a karty nelžou! A najmä ako sme už zistili v lete, v Gruzínsku sa všetko splní!

Družina prišla ráno, po ceste z Kutaisi nevyspatá a vyzimená. Duško nám doniesol dokonca slovenskú chrípku, ktorá stihla celkom zamiešať karty nášho výletu. Zase tie karty... Keď sa družina dospala po ceste, vydali sme rozlúčiť s našimi obľúbenými destináciami. Ešte raz kúpele, vývarovňa Rača. Zajo donútil skupinu aj k návšteve Lagidze, kde kultové farebné malinovky nevzbudili očakávané nadšenie. A samozrejme Khinkali house so živou hudbou, tancami, samozrejme khinkalami, vínom, a prišlo aj na spomínané veštenie a spoznávame štyri nové živly: oheň, voda, vítr, víno. Na záver je Filip unesený k vedľajšiemu stolu, kde si musí vypiť s miestnymi chlapíkmi zo štyri vodky. Rozhodli sme sa vždy obetovať iba jedného člena, nech je zvyšok skupiny ako tak funkčný. A na záver noci samozrejme nesmie chýbať návšteva Canudosu. Však treba družine ukázať náš druhý domov. Po ceste prechádzame aj šialeným megalomanským podchodom plným iránskych diskoték, ktorý je ale oveľa strašidelnejší cez deň, keď je prázdny. Tu stretávame Gregoryho, ktorého berieme s nami. No, a potom prišiel Blitzkrieg klinom a spustila sa tá najväčšia búrka a nikto si nič nepamätá a nič nepočul. Niektorí prešli turniketom. Vzniká tiež výraz súočenie...

Zážitky sú síce spoločné ale len pre účastníkov zájazdu, takže sa ospravedlňujeme ostatným, ktorí nerozumejú našej hantýrke. Ja som si podľa Filipa nechala ujsť svoju najlepšiu DP (dobrú partiu), keďže on si po štyroch vodkách vysvetlil, že Gregory má niečo spoločné s oscarovým filmom Mandarínky.  Inak v mnohých blogoch sa pre slečny, ktoré sa chystajú na pobyt v Gruzínsku odporúča, aby si dali obrúčku, že tým zabránia možnému baleniu od miestnych. Nuž, tak treba vedieť, že v Gruzínsku sa obrúčka nosí na pravej ruke, nie na ľavej ako u nás.

Druhý deň ráno sa prebúdzame s hromadnou opicou, iba Janke je zle z putovnej chrípky, ktorú dostala od Duška ako prvá. V pláne je navštíviť Dezerter bazár a odtiaľ už Didube a smer Kazbegi. Hostel je pár metrov od nášho predchádzajúceho rezidenčného bytu, kde sme si nechali väčšinu svojej batožiny a ja som mala v pláne si tam dnes vyzdvihnúť aj pohorky, keď už ideme smer Kaukaz. Nikto však neotvára a ja ostávam len s čižmami. A tak riešime, či som až taká flanérka, že by som výstup ku kostolíku Sameba bola schopná dať v takejto obuvi. Nikto vlastne nevie aký je to terén a všetci (československí) turisti sú vždy outdoorovo vybavení od hlavy po päty, aj keď by šli len na pláž do Batumi. No v momentálnom stave to nie som schopná riešiť, veď nejako bude. Na trhu nechávame batohy v úschovni na vlakovej stanici a túlame sa trhom. Nikto nemá silu absolvovať sľúbenú zvukovú prechádzku. Hlavný cieľ sú kvasené dobroty na opicu. Nie všetkým chutia, ale pomáhajú. Nakoniec ideme aj do najobľúbenejšej sekcie, cez topánkový bazár (kde si nakoniec kúpim aj trekingové boty za super cenu 15 lar) k našej vinárke. Len štyria z nás sa odhodlajú aj na ochutnávku vínka a konečne aj dobrôt, ktoré sú tu k vínu ponúkané (údený losos, tlačenka, syr, kvasená zelenina, adjika, chlieb a iné pochutiny). Na Didube zoženieme hneď maršrutku, a kým do nej miestni naložia parkety snáď pre celú dedinu, my si ešte odskočíme na kharčo do miestnej overenej putiky.

A potom sa nejako naskladáme na parkety aj s ďalšími dvoma miestnymi chlapíkmi. Cesta je kľukatá a Filipovi, ktorý sa včera alkoholovo obetoval je dosť zle, našťastie v kritickej chvíli zastavujeme. Manka vzadu klebetí s miestnym pánkom. Často sa nás na Slovensku pýtajú, že po ako sa v Gruzínsku dorozumievame. My odpovedáme, že po rusky. Na čo nasleduje otázka, a vy viete po rusky? Hm, nevieme. V podstate komunikujeme nejakým mixom slovenčiny, poľštiny, srbštiny, s tým čo sme už z ruštiny pochytili a do toho zamiešame i naučené gruzínske slová, ktorých je tak do 20.

Po ceste za Gudauri je už milión kamiónov smerujúcich do Ruska a jednosmerné tunely. Našťastie my sa hýbeme, síce pomaly, ale vpred.  Robíme si srandu, že možno je cesta prejazdná každým smerom iba v niektoré dni.  Šofér nám dohodí ubytovanie a to v dome majiteľov parkiet, na ktorých sedíme. Dom je však naozaj krásny a hlavne je v ňom príjemne teplo a pani domáca je veľmi milá. Zjednáme cenu s tým, že nám nemusí na večeru uvariť tri chody a mäso, aj tak sme sa z toho "redukovaného" množstva jedla zčemerili.  Pani veľmi odľahne, keď jej oznámime, že nám stačia raňajky až o desiatej a nie o ôsmej ako pre väčšinu návštevníkov z cudziny.
A tak sa ráno (gruzínske ... inak gruzínske poludnie nie je o dvanástej ako u nás, ale o druhej) pomaličky vymotáme a konečne sa vyberieme na výstup k ikonickému kostolu Tsminda Sameba. Jeho fotografia je snáď prvé, čo vám vyskočí, keď si vyhľadávate Gruzínsko a niektorí turisti idú iba sem. Počasie máme nádherné, je úplne jasno a teplo. Sme radi, že sme sem nešli v lete, teraz sme tu totiž úplne sami a pridáva sa k nám len veľký pes kaukazskej rasy. Taxikári sa ani veľmi nesnažia nás prehovoriť na to, že nás ku kostolu vyvezú. Vidia, že sme výletníci a ani nevyzerá, že sa im veľmi chce, tiež si užívajú slniečka. Ideme cestou pre peších, najprv cez úzke dedinské uličky plné kráv. Miestni nás navigujú, keď ideme náhodou zlým smerom. A potom lesnou cestou, je to celkom prechádzka, síce sa na snehu trochu šmýka a posledná skratka je dosť strmá, ale snáď by som to i v tých čižmách dala. Celý výstup veľmi flanérskym tempom trval hodinu a trištvrte. 

Po obhliadke kostolíka, nasleduje piknik na tráve. Vyberáme poháriky a zvyšné vínka, ktoré dostala družina na letisku. Zajo začína byť nervózny, že nestihneme dohodnutú maršrutku o tretej. Všetci ho zahriaknu, že nech neprudí, však dohodneme nejakú inú, veď tu sa všetko vždy vyrieši a nič nemá zmysel plánovať dopredu, však je tu už dva mesiace, to už musel pochopiť.  A samozrejme, keď prídeme naspäť, pani domáca nemá problém zohnať pre nás maršrutku v hocijakom čase.

Ešte cestou dole riešime ďalší cieľ našej výpravy. Pôvodne sme chceli zvládnuť ešte v tento deň presun do Kakheti. Nakoniec sa rozhodneme aj tento krát Kakheti vynechať. Keďže sa nám cestou vlakom veľmi páčilo púštne okolie Gori, skúsime omrknúť toto mesto, zase jedno z tých, kde nič nie je a nikto by tam z miestnych nešiel. Výhodou je, že je po ceste na západ, kam máme namierené. Musíme však zvládnuť ešte si vybrať veci od Data a zastihnúť ho v kancelárii predtým ako pôjde na vernisáž. To je snáď prvý krát, čo sme sa v Tbilisi naozaj ponáhľali a je to teda veľmi náročný šport v meste, kde sa neponáhľa nikto. Ale všetko sme stihli, všetky haraburdy zázrakom narvali do batohov, stihli navštíviť najúžasnejšiu megrelskú reštauráciu a niektorí i Canudos.