8. 4. 2015

Nočným vlakom do Zugdidi



Tak a skončila sa naša rezidencia a tým aj naša oficiálna časť gruzínskeho pobytu. Našťastie letenky domov máme až za dva týždne a tak opúšťame hlučné Tbilisi, ktoré nám v posledných dňoch začalo prerastať cez hlavu a vyrážame na cesty. Skôr ako vyrazíme na západ krajiny za mandarínkami a morom prijali sme pozvanie do mestečka Bolnisi, ktoré je vzdialené od Tbilisi približne 60 km smerom na Arménsko, turistami nepoškvrnenej oblasti Kvemo Kartli. V tomto malom meste sa pár ľudí chystá založiť rezidenciu pre umelcov a nás zavolali s tým, či by sme im nevedeli dať nejaké rady, či kontakty. A tak neváhame, podľa fotiek Bolnisi vyzeralo veľmi sympaticky a nové kontakty vždy privítame. Cestou vidíme, že v krajine už vypukla jar, všetko začína kvitnúť, ľudia na poli, zvieratá všade popri ceste, ach už sme na tento gruzínsky vidiecky obrázok v Tbilisi takmer zabudli. V Bolnisi trochu vytriezvieme, keď zistíme, že nás vlastne nikto nečaká, lebo Tamuna (tá ktorá nás zavolala) príde až zajtra a v rezidenčnom dome sa spať ešte nedá. Nakoniec nás ubytujú v penzióne v parku plnom opustených atrakcií pre deti, od autodromu, cez kolotoče, prázdne bazény, či pavilón pre poníky. Konečne je tu kľud, ticho a príroda. Ráno vyjdeme aj na kopec za dedinou, kde je malý kostolík a výhľad na okolité hory. Zvažujeme, či by okolie nestálo za hlbší prieskum. Neskôr sa stretávame s Tamunou i s ďalšími ľuďmi, ktorí na projekte participujú. Pozrieme si rezidenčný dom a bývalú skleníkovú reštauráciu, ktorú plánujú prerobiť na kultúrne centrum a galériu. Taktiež opustené kino. Sme trochu k ich veľkolepým plánom skeptický, ale držíme im palce, snáď sa im aspoň ich časť podarí uskutočniť. 
Po obede sa nakoniec rozhodneme pre návrat do Tbilisi a pre našu dlho očakávanú cestu vlakom do Zugdidi. 





Dokupujeme zásoby na nočný presun. Pre malý finančný rozdiel sa rozhodneme pre prvú triedu, kde budeme len my dvaja v kupé. Tu by som chcela upozorniť budúcich potencionálnych cestovateľov. Na stanici aj na internete bol odchod nočného vlaku do Zugdidi písaný niečo po 23 tej hodine. Keď sme si však kúpili lístok, zistili sme, že je ňom čas 21:10, o ktorom nebola nikde zmienka. Či išiel ešte aj ten neskorší vlak nevieme, ale treba kupovať lístky radšej skôr a skontrolovať, čo je na nich napísané.
Cesta prebiehala v znamení vína a veštení z kariet (to sa tu stala naša obľúbená kratochvíľa). V Kashuri víno došlo a keďže bola aj dlhá prestávka, vybehli sme v pyžame a papučkách na perón do staničného bufetu doplniť zásoby. Po odmietnutí vína v skle za 15 lari, sme dostali skvelé domáce za lari 3. A cesta mohla pokračovať. Vlak bol však tak prekúrený, že spanie v ňom bolo dosť náročné a tak sme o pol siedmej dorazili do Zugdidi úplne nevyspatí. Teda hlavne ja. V zúfalstve z únavy, tmy a upršaného počasia sme sa zvalili na stanicu a čakali aspoň kým sa rozvidnie. Na stanici to celkom žilo, traja túlaví psi, pološialený ujo, ktorý z ničoho nič začal kričať, tety čakajúce na nejakú lokálku. Po chvíli otvorili aj stánok, kde sa dala kúpiť aj káva turkuli, bez ktorej som sa odmietla pohnúť. Zajo sa dal do reči s taxikárom, ktorého sme nakoniec poprosili, nech nás zavezie niekam, kde môžme prespať.
 Keďže Gruzínci nie sú žiadne ranné vtáčatá, do prvého hostelu sme sa nedozvonili. Našťastie druhý pokus bol úspešnejší a nás sa ujal Valeri. Máša, jeho žena tiež ešte spala a kým sa prebrala a pripravila nám izbu, Valeri do nás nalial zo štyri poháre čače, porozprával nám o tom, ako v 2008 okolo jeho domu išli ruské tanky a keď zistil, že so Zajom nie sme manželia, začal po každom prípitku odo mňa vyžadovať bozk na líčko. 



Po dospaní sa, sme sa vydali na prieskum tohto mestečka o ktorom sme toľko snívali. Stredom mesta ide krásna cedrová alej avšak hluk aut jej pôvab dosť oslabuje. Za to správne opustošená botanická záhrada nás dostala. Toľko zelene, kvitnúcich stromov a obrovských snežienok sme nečakali. V strede jazierko a vedľa neho opustená výletná reštaurácia, no úplný raj pre nás rekreantov. 



Druhý deň sme sa rozhodli vydať k moru do Anaklie, ktorá je od Zugdidi asi 30 km. Počasie sa malo ďalšie dni znovu pokaziť, tak sme neváhali tento deň preleňošiť na slnku. Na trhu kupujeme zatiaľ najhnusnejšie víno, pripomína tie patoky, čo sme pili v lete.  

Anaklia je dedina priamo na abcházskej hranici, od nej ju delí len rieka Inguri, ktorá sa tu vlieva do Čierneho mora. Ešte v roku 2008 tu prebiehal vojenský konflikt, ale krátko po ňom tu Saakashvili začal stavať multimilionársky rezort. Zavolal sem svojho obľúbeného španielskeho architekta Alberta Dominga, ktorý nadizajnoval novú promenádu, park (pôvodne tam boli mokrade). Investorom ponúkli bonusy ako hektáre pôdy zadarmo alebo 15 rokov bez platenia daní. Údajne jedným z cieľov tohto bombastického rezortu bolo ukázať ľuďom v Abcházsku, že život ekonomicky úspešnom Gruzínsku je lepší ako v izolovanom Abcházsku. 



Tak to bolo trochu faktografie. Každopádne, počas našej návštevy pôsobila Anaklia celkom postapokalypticky. Okrem nás dvoch a EVS dobrovoľníčky z Poľska, ktorú sme stretli v maršrutke tu nebol nikto. Len opustené 5 hviezdičkové hotely, pred ktorými sa pásli kravy. Promenáda vyzerala, akoby ňou tie tanky prešli včera. Jediná zaparkovaná jachta nemala ako vyjsť z prístavu, lebo východ hm, nebol. V polovici pláže plot a za ním nuž neviem, asi pláž pokračovala, ďalej sa nám nechcelo. Celý rezort pôsobil nedokončeným dojmom alebo skôr, že prišla nejaká živelná pohroma, či v strede dovolenky všetkých uniesli mimozemšťania. 
Ale, že vraj v lete rezort normálne funguje a ceny v hoteloch sú poriadne mastné. My sme si tu užili na prázdnych plážových lehátkach, o ktoré ktovie kto sa stará, či ich nechávajú vonku od jesene. Nazbierali mušle a omočili nohy v mori! Kukli do polovice že vraj najdlhšieho pešieho mostu v Európe. Že vraj, keby sme prešli na druhú stranu, tak je odtiaľ vidieť tanky ako strážia abcházsku hranicu, no exotika. A naspäť stopli super rýchleho mladíka (dal tú cestu za 20 minút, tam sme šli hodinu), lebo maršrutku sme v tom opustenom mestečku nevideli. 





Žiadne komentáre: