Kobuleti? Tam nechoďte, tam nič nie je!

Ráno sa lúčime s Valerim, ktorý nás pri odchode zaskočí požiadavkou, aby sme mu každý dali ešte po 10 lar, že žena ho poslala. Sme trochu naštvaní, to sa nám tu ešte nestalo a za tú izbičku bez kúrenia bola cena už aj tak trochu premrštená. Nahnevaní mu dávame 10 lar za oboch, že to mu musí stačiť a vyrážame na ďalšiu cestu. Zugdidi opúšťame z trochu zmiešanými pocitmi, úplne nesplnilo naše predstavy. Pravdepodobne preto, že sa nám nepodarilo nájsť nejakú fajnú lokálnu krčmičku, kde by sme sa aspoň trochu socializovali. A tak ideme na stopa smer Kobuleti. Počasie je ešte celkom slnečné a my dúfame, že sa všetky predpovede mýlili a ono také aj ostane. Po ceste zastavujeme vo vedľajšej dedine Tsaishi, kde majú byť údajne termálne pramene a malo by sa tam dať v nejakých vykopaných jamách i okúpať. No ako správni kúpeľníci neváhame a ideme to preskúmať. Pani v stánku nás posiela smerom za rieku, ale netvári sa, že by sa tam kúpať dalo. Ideme podľa oparu, ktorý je vidieť zdiaľky. Ako prvú objavujeme rozpadnutú budovu bývalých kúpeľov. Zajo odborným okom zhodnotí, že tie už chátrajú aspoň 40 rokov. Hneď za kúpeľmi zbadáme vrt aj potoky horúcej vody. A v nej - pasúce sa kravičky! Voda je naozaj vriaca, všade okolo lajná a blato. Sklamaní chvíľu maturujeme, že možno dole, kde sa pramene vlievajú do rieky by sa dalo omočiť, ale to už začína pršať a tak radšej utekáme po krátkej prehliadke dediny naspäť na cestu. 

Takže predpoveď neklamala a práve začala asi najväčšia prietrž mračien aké sme v Gruzínsku zažili. Na zastávku dobehneme totálne premočení, vyťahujeme rum i víno, aby sme sa zohriali a pookriali. Zastávka je na druhej strane cesty ako by sme potrebovali. Dvaja gruzínski mládenci, ktorí sa tam schovávajú s nami nám ale asi po troch minútach zastavujú maršrutku našim smerom, aspoň do mesta Kobi. 

V Kobi vystupujeme do ešte väčšieho lejaku. Nešťastne postávame medzi obchodíkmi pri maršrutkovej stanici. Ja začínam naliehať, že by sme mali vyhľadať nejakú reštauráciu, kde by sme zohriali i najedli. Zajo je nevrlý, že on sa nepohne spod strechy a pýtať sa na nič nebude. Nakoniec reštaurácia hneď naproti, vedľa budovy s obrovským reliéfom, ktorý si pamätáme ešte z leta. V reštaurácii to napriek tomu, že sú asi 2 hodiny napoludnie, žije. Takmer všetci muži sú pod parou, nalievajú si čaču z 5 litrovej bandasky, malé dievčatá tancujú gruzínske tance, na ich vek dosť vyzývavo. My sa poriadne najeme a musíme pokračovať v našej púti ďalej. Ďalšiu maršrutku berieme do prístavného mesta Poti. Počasie je stále horšie, pomaly sa stmieva a my vôbec nevieme ako a kde dnes skončíme. Stanica v  Poti pôsobí v tom daždi postapokalypticky, tu ostať nechceme. Našťastie za chvíľu ide ďalší spoj smer Batumi, ktorí prechádza aj cez Kobuleti, čo je náš cieľ. Ešte vbehneme do krčmy, kde sa Zajo prezuje do teplejších topánok a obaja sa zohrejeme dosť odpornou čačou. Krčma je to sympatická, nechce sa nám ju opustiť, v telke idú staré gruzínske filmy a keby sme chceli určite by nám i tú Raču pustili. Nuž, ale nič sa nedá robiť, musíme ísť ďalej. Už je tma, dážď je stále hustý a my riešime, či Kobuleti sú tou správnou destináciou. Nič o tom meste nevieme. Keď sme spomenuli našim zahraničným kamarátom v Tbilisi, že ideme práve sem, tak na nás pozerali ako puci, že ale tam ako vážne nič nie je. My ale veríme skôr Nini a Tamare, že to mesto stojí za návštevu, teda hlavne pre nás, milovníkov opustenej rekreácie. Avšak je to hlavne letný rezort a ktovie, či v zime nájdeme ubytovanie. A tak keď prechádzame Kobuletmi, stále sa nevieme rozhodnúť či vystúpiť alebo neísť až do Batumi, kde sú na turistov prichystaní po celý rok. Míňame samé plážové hotely, spustnuté i fungujúce, ale iba v lete. Keď však vojdeme do centra, naraz zbadáme niečo, čo rozhodne. Pre Zaja to bolo informačné centrum, ktoré ešte bolo otvorené a ja som zbadala hneď za ním reštauráciu, takú tu putiku, ktorú máme radi a plnú ľudí.  Vystupujeme!  A dobre sme urobili. Teta na informáciach nám vybaví za 15 lari skvelý hotel asi 5 minút chôdze na nábreží a spomínaná reštaurácia sa stala našim druhým domovom na najbližšie tri dni. 

Hneď po ubytovaní sa, sa tam napráskame najlepšími khinkalmi aké sme predtým i potom ochutnali. Po večeri máme chuť sa ešte zabaviť a na naše prekvapenie to vo viacerých okolitých krčmách (no skôr takých plážových reštauráciach typu väčší stan) celkom žije. Akonáhle vstupujeme do jednej z nich, už sa nás ujmú domáci. Narodeniny tu oslavujú dve skupiny. Mladší chalani oslavujú 20 rokov, musíme s nimi tancovať, pripiť si a zase tancovať.  Prvý krát poprosím Zaja, nech hrá môjho manžela. Dvadsiatnici sú celkom náruživí a najmä jeden ctiteľ, ktorému mu musím sľúbiť, že si slaďák zatancujem s ním. No ako zlatý je, len tento naozaj aj na tých 20 vyzerá. (Väčšina ľudí v Gruzínsku totiž vyzerá o 5 až 10 rokov staršie ako je ich reálny vek) Keď odídu, ujme sa nás druhá oslavujúca skupina a odznova. No, treba povedať, že Kobuleti majú zatiaľ veľmi dobrú karmu, asi to bude naše nové najobľúbenejšie miesto v Gruzínsku.

Druhý deň sa zobudíme a zistíme, že vonku je sneh. No hlavne, že neprší a je aj celkom jasno, len strašne fúka. Dáme kávu a chačapuri v našom "infocentre" a vyrážame na prieskum spomínaných opustených hotelov. More hučí, vlny dorážajú takmer až k múriku na nábreží. Čo však nevadí množstvu chlapíkom, ktorí hľadajú ...nevieme čo... dole na pláži. 
Po ceste míňame rôzne polorozpadnuté alebo nedostavané pontóny, nedokončený hotel bizarných tvarov, či rozpadnuté kúpele. Ale aj strážený detský park s fontánou s Tsereteliho mozaikami. Ako aj futbalové ihrisko, ktoré pripomína plavecké bazény niekde pri oceáne v Anglicku či v Austrálii. Nás zaujíma jeden z dvoch hotelov, ktoré boli v minulosti ikonické pre Kobuleti, dnes oba opustené. Avšak keď sa k nemu priblížime, hotel vydáva také zvuky, že máme strach ísť bližšie. Máme pocit, že každú chvíľu na nás padne okno, či celý balkón. Nakoniec ho obídeme a objavíme, že ho strážia sbskári a hlavný vchod je ešte stále vyzdobený palmami. Dokonca nás aj pustia na prízemie a my si môžeme obzrieť foajé. Objavíme aj mozaiku, údajne od českého sklára nad točitým schodiskom.

Naspäť do mesta sa rozhodneme ísť maršrutkou, sme vetrom ošľahaný a zašli sme celkom ďaleko. A v nej sa spontánne rozhodneme, že zájdeme až do Batumi. Zásluhu na tom má i veľmi pohľadný spolucestujúci, že áno. Cesta sa kľukatí, napravo sú zelené subtropické útesy a more a naľavo zasnežené kopčiská. Batumi mi je v zime oveľa sympatickejšie ako v lete. Bizarnosti tu stále sú, ale nehúlakajú lode lákajúce turistov na výlety a až teraz si všimneme aký krásny a veľký je park pri pobrežnej kolonáde. Batumi je asi jediné miesto v Gruzínsku, kde ľudia športujú. No tak plážoví milovníci musia pracovať na svojich telách celý rok. Kupujem si kuchársku knihu a po pár hodinách ideme naspäť do Kobuleti. 

Keďže máme radi to svoje isté, zavítame zase do reštaurácie s pracovným názvom "infocentrum". Pre zmenu, dnes je oslava tu a po našej večeri dostávame pozvanie aj k vedľajšiemu stolu. Samozrejme, v krčme okrem mňa a čašníčok, samí chlapi. Hneď si nás so Zajom rozsadia. Mne sa venuje chlapík, s ktorým sa táto družina lúči, krája mi šašlik, nalieva vínko a volá na návštevu Petrohradu. Zajo dostáva nejaké dobré rady do sexuálneho života pomocou tkemali a iných gruzínskych pochutín, ale keďže aj veľa alkoholu, tak pamäť zlyháva a on ich druhý deň nevie zopakovať. 

Posledný deň v Kobuleti je už krásne počasie, okolo 15 stupňov. Takéto výkyvy sú v Gruzínsku bežné. Vyberieme sa na výlet na miesto, po ktorom som túžila už v lete, 8 km vzdialená dedina Tsikhisdziri. Nad ňou je ruina pevnosti Petra a z nej nádherný výhľad na more a Kaukaz. Keďže je jasno, vidieť zasnežené hory po obidvoch stranách. Okolo pevnosti je ešte bývalá viacposchodová oranžéria. My však ideme dole k moru. Tsikhisdziri je tiež taká opustená rekreácia plná sanatórií, kde nevieme odhadnúť či sú obývané alebo nie. 

Prechádzame blatistou cestičkou, kde stretávame skupinku mužov, ktorí idú zbierať bambus na metly a dole pasie ujo kravy. To sa všetko odohráva na vlakových koľajniciach. Ved vlak chodí len pár krát za deň. Po plážovom kochaní sa, ideme ešte preskúmať strmé schody niekam hore. Schody majú už čo to za sebou a na miestach, kde betónové stĺpy už prestali slúžiť, tam ich nahradili bambusové tyče. To pre Zaja, ktorý má strach z výšky, moc nie je a dúfa, že nebude musieť túto cestu absolvovať ešte raz. Hore objavíme opustené sanatórium obklopené palmami a mandarínkovými sadmi. Vyberáme si ho ako detašované gruzínske pracovisko. Zajo ma ešte prehovorí na prieskum vydláždenej cestičky lemovanej bambusmi a magnóliami. Pripomína to botanickú záhradu pri Batumi a chodníček pravdepodobne vedie na pláž. Hm, no ale sme v Gruzínsku a cestička končí tesne pri koľajniciach a za nimi je už len strmý spád. Trochu sme prekvapení, nuž musíme sa vrátiť naspäť. Po ceste k maršrutke sa nadlábneme popadanými mandarínkami a pomarančmi. Toto je asi najsubtropickejšia a exotickejšia časť Gruzínska a nám sa znovu potvrdilo, že keď nám niekto tvrdí, že tam nemáme ísť, bude to to najlepšie miesto pre nás. 

Tak snáď aj Zajo pochopil, prečo mám rada more v zime. I keď mi skoro nohy omodreli kvôli tejto fotografii.