Keď sme večer dostali ponuku na maršutku, o ktorej sme si mysleli, že má byť iba pre našu skupinu a ktorá odchádzala až o prijateľnej ôsmej ráno, netušili sme, že túto skvelú ponuku dostala ďalšia polovica Mestie. A keďže maršrutka musí byť zaplnená po posledné miestečko, je náš odchod pozvolný. Sedačky sú na veľmi nečakaných miestach, najmä také vyklápacie, a nášmu šoférovi sa nepozdáva, že by ich mali obsadiť naše batohy. Keďže on sám nemá na streche záhradku, batohy na zdesenie našej posádky ukladá na strechu cudzej maršrutkya zaväzuje ich lanom. Sľubuje, že sa nemusíme o svoju batožinu báť, že pôjdeme celý čas spolu. Nuž na výber nemáme, tak sa odovzdávame osudu. Odjazd z Mestie trvá vyše hodiny, naberáme cestujúcich každých pár metrov a stále sa čakáme s druhou maršutkou. Keď konečne vyrazíme, tak asi po 15tich minútach serpentín máme prvú pauzu - chlapcom z vedľajšej maršutky prišlo nevoľno a keďže naše maršutky musia ísť spolu, stojíme aj my. Kocháme sa výhľadmi, všetci posedávajú na okraji kľukatej cesty, maršutky zaparkované v zákrute. Sme ako karavánový sprievod, ale nie s ťavami, ale maršutkami. Keď všetci dofajčia a vydýchajú sa, nasadáme a ide sa ďalej... asi pol hodinu, keď tu ďalšia zastávka - na RAŇAJKY!!! Vtedy sme ešte netušili, že toto je bežná prax, tak ako sa dakedy bývala obligátna autobusová pauzička v Žarnovici. Tak nemôžme byť hladní, treba si dať rannú kávičku a šoféri idú až do Tbilisi. Ale zástavka je to pôsobivá. "Motorest" je priamo nad priehradou s tyrkysovou vodou. V tieni kadibúdky sa schovávajú tri malé prasiatka. Ženy v kuchyni navaria, na čo si len zmyslíme. Všetko čerstvé. Jedna čistí cibuľu na priedomí, ostatné vaľkajú cesto na chačapuri. Môžme si dať aj vajíčka na tvrdo s ružovou svanetskou soľou. Celé osadenstvo oboch maršutiek asi hodinu raňajkuje. Žaneta venčí prasiatka aj miestneho psa.
Po raňajkách pokračujeme v ceste. Ani nie po 10 minútach zase stojíme. Stopne nás osobné auto, ktoré nevie naštartovať a tak mu pomáhame. Ja obdivujem úle a predaj medu, naši spolujazdci z Dánska už začínajú byť trochu nervózni, mali ešte na večer nejaké plány (tuším chceli ísť ešte na Kazbeg) - no v Gruzínsku mať plány, toľká nerozvážnosť. A Španiel sa bojí, že nestihne lietadlo (ale však lietajú len v noci a je asi 11 hodín ráno). Auto sa nám nepodarí naštartovať, ale aspoň sa náš šofér snažil, teraz už musí pokračovať v ceste. Však má nejaký harmonogram, možno... V Zugdidi, kam ideme už bez prestávky, zastavujeme natankovať. Keď šofér chce pokračovať v ceste, naša maršutka nevie naštartovať. Hm, no už to začína byť naozaj bizarné, ale nakoniec to bolo len chvíľkové zlyhanie a ide sa ďalej.
Do Kutaisi sme prišli asi po šiestich hodinách cesty (asi 230km), už veľmi unavení, zmačkaní a spotení. V poriadku došla aj naša batožina na druhej maršutke. Vystupujeme pri vlakovej a maršutkovej stanici, kde je poriadne rušno a po týždni mimo mestskej civilizácie s tým máme spočiatku celkom problém. Šoféri taxíkov na nás pokrikujú a chcú nás niekam vziať, ale my po tak náročnej a dlhej ceste maršutkou nedokážeme znovu nasadnúť do ďalšej. Pôvodný plán, že hneď pokračujeme do Rache, sme zavrhli. Zrazu nám nikto nerozumie a nevie poradiť, ako sa dostaneme do centra a kde je ulica, na ktorej je hostel, ktorí nám Dáni poradili. Po 20 minútach chôdze rozpáleným mestom, sme už dosť podráždení, nikde žiadna krčma, kde by sme si oddýchli a rozhodli sa, čo ďalej. Keďže náš hostel má byť na Tbilisi ulici, všetci nás posielajú naspäť na stanicu, lebo si myslia, že sa chceme dostať do Tbilisi. Nakoniec objavíme reštauráciu s podivným interiérom ako od Flinstonovcov, kde si konečne dávame pivo a zrazu je všetko krajšie. Keďže niektorí z nás vlastnia aj múdre telefóny, zisťujeme, kde sa nachádzame a ktorým smerom to centrum je a že je teda pekne ďaleko. Objednáme si aj obed, keďže si s majiteľom rozumieme len poskromne, necháme sa takmer všetci presvedčiť na nejakú miestnu špecialitu - polievku. Keď nám ju prinesú, väčšina je nepríjemne šokovaná a znechutená, takto si ju teda nepredstavovali. Veľká misa číreho vývaru a v nej obrovský kus mäsa s lojom a kosťami. Časť skupiny má aj opicu alebo je chorá, takže na experimenty moc nemá chuť, ale tak, vyskúšame. Polievka je prekvapivo lahodná, mäso úplne mäkké a vývar je cesnakový. Polievka sa volá Khashi a ako sa neskôr dozvedáme, je to gruzínska špecialita na opicu.
Po obede sa vyberieme do centra už mestským autobusom (číslo 1). Stále nevieme, či v hosteli bude pre nás - 9 člennú skupinku - miesto. Našťastie je hostel prázdny a je veľmi pôvabný, pôvabná je aj jeho majiteľka Tamara, ktorá sa veľmi čuduje, odkiaľ sme sa od nich dozvedeli, keďže sú otvorení iba pár mesiacov.
Porozprávame jej o našej ceste s Dánmi. Postupne obsadzujeme hojdacie siete na dvore, ja rozložím konečne aj tú moju. Nikam sa nám odtiaľto nechce a rozhodneme sa, že tam ostaneme dve noci a že sa prestaneme kamsi hnať. Zhodneme sa, že sa nám už nechce nič plánovať, organizovať, trojtýždenný výlet dokáže človeka vyčerpať a že by sme tu kľudne ostali až do odletu. Po sprche a chvíľke oddychu nás to však prejde, ale napriek tomu sa dohodneme, že sa už necháme len tak unášať gruzínskym osudom, a dobre urobíme, ale o tom, kam nás nakoniec zaveje až neskôr.
Keď sa večer ideme prejsť po meste, stretávame bývalého vojaka, ktorý nám ukazuje dieru v bruchu. Už v druhej krajine nám niekto ukazuje vojnové zranenia. Ideme skontrolovať aj centrálnu vlakovú stanicu, či nám z nej zajtra niečo nepôjde, keďže sa chystáme na dva rôzne výlety do okolia. Andrea s Barborkou a Filipom chcú ísť do Chiatury (baníckeho mestečka, kde nič okrem asi 15tich lanoviek nie je) a ostatní do Prometeovej jaskyne a kúpeľov Tskaltubo. Stanica je obrovská, ale veľa vlakov z nej nejazdí, nám do Chiatury iba o 5 hodine ráno, čo teda oželieme. V Kutaisi objavíme ďalšiu lanovku, ktorá vedie na kopec nad mestom, kde je klasicky - ruské kolo a lunapark. Tak to si samozrejme nenecháme ujsť. Ostaneme tam aj na večeru a vypijeme im jediné a posledné víno. Cestou domov je už celý areál zatvorený a my musíme preliezať plot.
A toto bol posledný "normálny" cestovateľský deň, odtiaľto poniektorí zažili už len čisto surreálny kolotoč zážitkov.
Zajova básnička o ceste z Mestie:
Maršutka
Z Mestie ide sa
cesta dlhá vezie sa
cesta dlhá vezie sa
celý deň v plnke
nie ako v bavlnke
Maršutka je plná
Maršutka je plná
Abana na mňa volá
daj si ešte čaču
nech nie je toľko plaču
daj si ešte čaču
nech nie je toľko plaču
V predu sedia dáni
sú to štyria páni
dvaja sa mi páčia
oni si však stačia
Ideme v nej ďaleko
trvá to priam odveko
keď nám šofér zastaví
srdce nám hneď poľaví
Nad priehradou jedlo sýte
stojíme tu dlho skryte
chačapuri, lavaš, čaje
jeden sa tu sýto naje
Kutaisi je neďaleko
Maršutkami sa to vie to
vyhodí nás na ulici
v neznáme a po opici.
