Borjomi - deň druhý alebo opäť tá gruzínska pohostinnosť

Monika zabudla objednať raňajky, aspoň sme minuli skvelú zeleninu z trhu

Ráno sa zobúdzame trochu pokrčení, lebo naše postele sa prehýbajú až po zem. Dievčatá si rozprávajú zážitky o duchoch, ktoré v noci videli a o zlých snoch, ktoré sa im snívali. Zhodnotia, že toto miesto má zlú energiu a treba sa presťahovať. Napríklad do vedľajšieho penziónu. Zajo tiež videl v noci duchov, čo sa však rýchlo vysvetlí, pretože tým duchom bola Barborka, ktorá sa potrebovala dostať na záchod, ale niekto ho okupoval. Ráno čakáme od domácich raňajky, napokon sa však od Moniky dozvedáme, že ich neobjednala. Urobíme si teda výborný šalát zo zeleniny z Didube a na stojáka sa spoločne najeme. 

    Veľká grupa sa na dnešok rozdeľuje. Monika, Žanet, Peťa ostávajú v Borjomi a doprajú si relaxačný deň. My ostatní si dávame za cieľ výlet do národného parku Borjomi - najväčšieho v Gruzínsku a jedného z najväčších v Európe. Najprv sa ale vydávame pozrieť kúpeľný dom, mal by byť modernistický a Zajo pochopil, že by tam i nejaké wellness a masáže mohli byť. Toto sanatórium je však už 20 rokov obývané utečencami z Abcházska. Budova je zchátraná, zaujmú nás plynové rúry na fasáde (pre každý byt zvlášť), snažíme sa dostať do časti, o ktorej Zajo tvrdí, že určite tam bol bazén, ale je to zatvorené a nakoniec sa zhodneme na tom, že to bola skôr jedáleň alebo tanečná sála. Dáme sa do reči s pani, ktorá v tomto hoteli býva a nerozumie, čo robíme na takom schátranom mieste. Vraví nám, že to bolo kedysi sanatórium číslo jedna v celom Sovietskom zväze, ale teraz tam bývajú len oni, “utečenci vo vlastnom štáte”. 

Bývalé sanatórium č. 1 v Sovietskom zväze

Sanatórium v Likani, tiež obývané utečencami

Po tejto exkurzii už šlapeme smer informačné centrum národného parku, ktoré je asi kilometer za mestom.  Každý návštevník sa musí pred vstupom zaregistrovať, vyplniť formulár a dostať od turistickej kancelárie potvrdenku, keby ho stretli lesní rangeri (údajne je najväčšie nebezpečenstvo stretnutia sa s rangermi, že vás opijú, žiaľ sme ich ale nestretli, takže túto informáciu nevieme potvrdiť). Necháme si od mladíka v informačnej kancelárii (ktorý pozná všetky Slovenky, ktoré tu ako dobrovoľníčky pracovali s utečencami, aj našu známu Katku) poradiť trasu. Máme dve možnosti, keďže sa nechystáme na viacdenný trek. Hodinová lesom priamo od budovy, tá nás neláka a dávame prednosť trochu dlhšej, ale za to s výhľadom. Musíme sa však dostať do vstupu do národného parku, ktorý je (veľmi nerozumieme kde, ale nám to napíše) 4km od kancelárie a že si máme dole na ceste zobrať taxíky. Znie to síce skvele, ale žiadne taxíky tade nechodia. Takže sa skúšame dostopovať, ale ani vodiči veľmi nevedia, kam to chceme ísť, napriek tomu nás ale vezmú. 
 Nakoniec je to len vedľajšia dedina Likani, v ktorej je aj ďalšie sanatórium s utečencami. Pri čakaní na druhú stopovaciu skupinu si chceme dať v miestnej putike pivo, sme aj upozornení, že je to posledné miesto na doplnenie zásob. V dedine sa ale asfaltuje, čo je očividne veľmi dôležitá udalosť, asfaltujú všetci, aj pán krčmár , ktorý nám odmietne načapovať, lebo nemá čas. Tak si kupujeme aspoň fľaškové a najmä skvelú domácu čaču, ako inak v cocacolovej fľaške. 

Asfaltovaním žije naozaj celá dedina. Cestou do lesa nám srdce zlomí osud psíka, ktorý si na horúcom asfalte popálil labky a tak leží a má ich zahrabané v hline pri ceste. Pomaly vstupujeme do lesa, ideme po žltej. Vyzerá to skoro ako u nás (ako inak, opäť padajú prirovnania na Malú či Veľkú Fatru). Veľa machu, krásne stromy, motýle, kvety, zvončeky…
Občerstvovacie čača prestávky sú každú pol hodinu. Cesta je najskôr rovinatá, potom začína drsné stúpanie, skupinka sa trochu roztráca, ale nakoniec sa všetci stretneme na čistinke s výhľadom na okolité vrchy. Stálo to za to. Skonzumujeme proviant a vraciame sa späť. V dedine sa stále asfaltuje. Psík stále leží v hline. Barborka mu chce dať piť, ale nemá do čoho, a zvyšok skupiny je bezcitne uponáhľaný a hladný. 

Borjomský národný park

Návrat do Borjomi stopom je zážitok. Auto má anglické riadenie a vodič má gruzinský pud sebazáchovy, čiže žiadny. Andrea na prednom sedadle sa celá trasie, najmä keď predbiehame cez plnú a oproti ide kamión. Tesne ho míňame. Cesta bola našťastie krátka. Aj tak sme ešte chvíľu roztrasení. 

Celý deň sme nejedli a tak sa sestry Kalinové vydajú kúpiť niečo pod zub, ale ako to už u nich býva zvykom, vracajú sa bez jedla, za to s troma fľaškami vína. Našťastie! Pretože, čo nás čaká v zápätí patrí určite k vrcholom slastí v Borjomi. Za lávkou cez rieku zbadáme putiku. Na prvý pohľad to vyzerá na dobrú krčmu štvrtej cenovej, kde nikdy žiaden turista nezablúdil, krásny interiér v štýle 60tych rokov s tapacírovaným čiernobordovým barovým pultum, kabínkami ako kajuty na lodi, navyše sú otvorení iba do deviatej (čo znamená asi ešte 2 hodiny) a keď nám oznámia že aj varia, neváhame. Sadáme si štýlom “dáme si pivo a niečo malé pod zub!”

Tu sme sa pobratili, dostali liter domáceho vína, najlepšie sa najedli a spoznali miestnu špecialitu súkromné "kupé" v reštauráciach

Čitateľ, ktorý nás pozná už isto tuší, že to také jednoduché nebude a samozrejme má pravdu. Pri pohľade do jedálneho lístka sa nás zmocní ten slastný pocit, keď vieme, že toto bude ono. Objednávame si toho toľko, že to nevládzeme ani zjesť, ale nepredbiehajme. Sotva totiž nadiktujeme, čím chceme nasýtiť naše žalúdky, už nám z jednej z kabíniek kýva akýsi mladý muž. Filip sa podujme na zoznámenie a slávi úspech ako brat zo Slovenska. Dostane liter domáceho vína na účet nových gruzínskych priateľov, ktorí ho vybozkávajú (v Gruzínsku je totiž zvykom, že sa bozkávajú vždy len muži) a v zápätí opúšťajú podnik, pretože musia odísť do svojej rodnej dediny. 

Čo sa menu týka, úspech slávia obrovské porcie kharčo ale aj ostri (niečo na spôsob guláša ochuteného gruzínskym korením a koriandrom). Ďalej jeme praženicu s mäsom, imeruli chačapuri (kysnuté cesto plnené syrom), najlepšie pchali badližani (baklažány plnené orechmi), aké sme za celý výlet ochutnali a odvážlivci dokonca aj vnútornosti v paradajkovej šťave. Porcie sú obrovské, vína pijeme hojne a ani tak nie sme schopní skonzumovať všetko. Apropos víno - je to víno veľmi ľahké, ružové, vyzerá skoro ako sirupová voda, ale chutí nám. Minerálka Borjomi tiež nechýba a bruchá nám pučia do krásy. Panie z reštaurácie zatiaľ pozerajú turecké telenovely i si pri nich poplačú.

Po dobrej večeri, keď sa ledva hýbeme, sa vydávame smerom k termálnemu bazénu, ktorý je 2 km od konca parku v lese, slnko už zapadlo, ale dnes máme pripravené čelovky. Cestou stretávame naše tri dievky, ktoré sa z bazéna práve vracajú trochu vystresované, lebo ich tam aj celú cestu naspäť v tmavom lese prenasledovali dotieraví miestni chalani. Prejdú okolo nás autom a vidíme, že sú to riadne korby. Stihnú nám ešte vyrozprávať aj strastiplné zážitky o odubytovávaní, keďže sa rozhodli, že dnešnú noc strávia v o niečo drahšom susedstve. Naši domáci im to ale nechceli dovoliť, ale dievčatá sa nedali.

Nočného kúpania sa vzdáva aj Janka a Duško a chvíľu to vyzerá, že aj Zajo, ale ten nakoniec ide s nami. Cesta je naozaj tmavá, prekonávame viacero mostíkov cez potok a v tmavom lese poletujú veľmi podivné veľké svätojánske mušky. Tmu rozráža svetlo našich čeloviek, dravá riava rieky zurčí a cesta sa kľukatí a kľukatí. Po asi pol hodine a prekonaní troch mostov a jednej lávky zbadáme vatru a bazén uprostred lesa. Spoločnosť nám robí ruský párik s bicyklom, ktorý tu aj stanuje a skupinka náruživých gruzínskych opekačov. Voda priteká z rúry, ktorú však nechtiac vykopne jeden z Rusov. My tomu najskôr neporozumieme, stačí že prítok vína je vyvážený, prítok vody vieme oželieť, potom nám však začína byť trochu zima. Keď sa však idú kúpať miestni mládenci a dievčatá, hneď vedia, čo je vo veci a rúru poľahky opravia. Kúpanie samotné je zážitok pre telo aj dušu. Bazén, v ktorom si človek nevidí ani na koniec nosa a keď tak, len s čelovkou, aj vtedy vidí krásny opar s pekelným nádychom, keď svieti na červeno. Nad hlavou hviezdna obloha s mliečnou cestou.

David ukazuje, kde bol pôvodný pavilón, ale zároveň nám oznamuje, že pokiaľ s ním nedopijeme čaču a víno, nikam nás nepustí

Nakoniec bazén prenechávame náruživej mládeži a vraciame sa do mesta dopíjajúc poslednú fľašu vína. Teda poslednú našu fľašu. V meste sa totiž Andrea a Zajo snažia dopátrať, kde zmizla modernistická kolonáda, ktorú poznajú z fotiek. Je takmer polnoc a mestečko je vymreté, takže sa pýtame prvého, koho vidíme. Neváhame ani keď zbadáme postaršieho pánka, ktorý sedí na priedomí a popíja a večeria. Miesto odpovede však prichádza pozvanie na pohárik vína a čače od nášho už kamaráta Davida. Dostávame aj čo to pod zub a pripíjame a pripíjame, na rodnú zem, na lásku, na priateľstvo, na Gruzínsko, na mier, na boha, na ženy a vtedy padne Barborkin legendárny prípitok: “Aby nám fungovali váječníky!”

To sme Davidovi nevedeli veru preložiť.

Zbúraný pavilón, vďaka ktorému sme spoznali Dávida.