Zugdidi - zástavka maršutiek do Mestie
Ráno sa v Ureki opäť ešte vykúpeme, je to náš posledný deň pri mori, takže to treba ešte využiť. Dáme si raňajko-obed na pláži a vydáme sa smer Svaneti. Sme trochu nervózni, chceli by sme sa do Mestie dostať ešte dnes večer, pretože ako sa Barborka dočítala v Lonely planet, ďalší deň má byť niekde v Svaneti veľká tradičná slávnosť, ktorú chceme stihnúť. Netušíme však, či tá slávnosť naozaj bude ani kde presne, ale je to hlavný dôvod, prečo sa rozhodneme nakoniec neísť do Tušeti. Hneď v Ureki sa nás náš taxikár pýta, kam cestujeme a keď od neho zisťujeme, ako sa dostať do Mestie, vybaví maršutkára, ktorý pre nás má prísť až z Batumi. Je nám to čudné, pretože pri ceste vidíme maršutkovú stanicu, z ktorej sa dá ísť tiež. Trochu sa pohádame o tom, či je potrebné stále chodiť súkromnou maršutkou a keďže Andrejka túži po väčšej autentickosti a cestovaní s miestnymi, oddeľujeme sa. Väčšia skupinka ostáva v Ureki čakať na taxikára z Batumi (nakoniec na neho čakali asi dve hodiny) a menšia skupinka, čiže Andrea, Barbora a Filip nasadáme do marštutky, ktorá ide do blízkeho mestečka Poti a odtiaľ ďalšia do Zugdidi. V Zugdidi nám miestni ukážu, odkiaľ chodia maršutky do Mestie. Je už celkom neskoro (asi 17,00) a Mestia je ešte dosť ďaleko a v horách (130 km), takže sa bojíme, že nás tam dnes už nikto neodvezie, netušíme, aký povrch má cesta a po prechode z Abastumani do Batumi bez asfaltu, sme už pripravení na všetko.
V Zugdidi na trhu
Zisťujeme však, že maršutka do Mestie pôjde, naskladáme sa do nej a
čakáme. Domnievame sa, že asi sa musí naplniť a potom pôjdeme, žiadni
ďalší turisti do nej ale dlho nenastupujú. Zbrklo si nakupujeme jedlo,
drahé rybičky (tyčinky) od starej a peknej babičky, ktorá dokolečka
opakuje: "rybičky, rybičky", vyriešime záchod, sadneme si do maršutky,
ale nič sa nedeje. Barborka sa potom odhodlá spýtať na odchod
maršutkára, ktorý sa netvári, že by sa niekam chystal. Ten nám po
gruzínsky povie, že odchod do Mestie je až o 19,00. Máme teda kopu času,
ideme sa poobzerať po okolí, začíname prehliadkou trhoviska, ktoré
je úžasné. Majú tu úplne všetko, nakupujeme zeleninu, syry, bylinky,
predávajú tu napríklad aj čerstvo namletú múku, ktorú melú priamo na
trhu. Napokon sa s nákupmi vrátime naspäť na maršutkovú stanicu, sadneme
si hneď vedľa do niečoho, čo pôsobí ako krčma, ale je to len taká
malinká búdka s terasou a dvomi stolmi. Vnútri to žije. Sme hrozne hladní a tak vytiahneme naše čerstvé pochutiny,
objednávame si pivo a pýtame sa čašníčky, či by nám nemohla požičať
nožík. Dievčina sa vráti s taniermi, servítkami, príbormi a tak si
spravíme veľkú hostinu. Pokračuje to samozrejme obligátnou otázkou,
odkiaľ sme, áá, Slovensko, Rača, moja láska. Hovoríme domácim, že po
Mestii sa chystáme aj do gruzínskej Rače, kde chceme ochutnať víno
Khvanchkara (pretože práve toto víno sa skloňovalo aj vo filme Rača, moja
láska). Keď to začujú ujovia, ktorí už od rána v tejto milej putike
nasávajú, vyjde jeden z nich von a podáva Filipovi víno. Je to
khvanchkara. Potom vyjde druhý z nich a pýta sa nás: "A vy ste odkiaľ
spadli? Z neba?" Dáme sa teda s opitými ujami do reči, teda skôr oni s
nami, hovoria na nás rýchlo a už trochu nezrozumiteľne, takže sa snažíme
chytiť niť. Pozývajú nás k sebe domov, ale my im vysvetľujeme, že
musíme ísť za našimi kamarátmi, ktorí nás čakajú v Mestii. Napokon sa s
ujami rozlúčime, lebo krčma sa zatvára a oni teda odchádzajú inam.
Ďaleko sa ale nedostanú, prejdú len na druhú stranu cesty a tam si opito
posadajú alebo popadajú. Pozvania domov tým ale nekončia, pán domáci,
majiteľ alebo prevádzkar tejto pôvabnej putiky, sa nám ospravedlňuje, že
musí zatvoriť, ale nemáme si z toho nič robiť, lebo nás pozýva na žúr k
sebe domov a odmieta nás proste pustiť na maršutku. No na veľa, na veľa
sa s ním napokon rozlúčime, nasadáme do maršutky a hor sa do hôr.
Krčmička, prvá khvanchkara a otázka, či sme spadli z neba.
Cesta je napokon krásne vyasfaltovaná a bezproblémová, za pár hodín sme hore. Mestia je nám však dosť nesympatická, napadá nás aj ekvivalent so Slovenskom - Terchová. Je to umelo vystavané mestečko pre turistov. Mestia je vlastne akoby taká vstupná brána do pohoria Svaneti, odtiaľ vyrážajú trekeri a vysokohorskí turisti na celé týždne do hôr. Mnohí, ktorých tu stretáme a s ktorými sa rozprávame, nevideli z Gruzínska okrem Svaneti a hôr nič. Jednoducho priletia do Tbilisi, odvezú sa rovno sem, týždeň alebo aj dva chodia po horách a potom sa odvezú zase naspäť. Chápeme aj tento spôsob turistiky, ale nie je to nič pre nás. V Mestii sa teda ozveme našim kamarátom, ktorí zatiaľ našli veľmi krásne ubytovanie. Bývame v trochu rozostavanom, ale veľmi útulnom a príjemnom, rodinnom dome u sympatickej Gruzínky Tiny. Keďže nie sme nikto manželia, musíme spať oddelene muži zvlášť a ženy zvlášť. V noci vypadne v celej Mestii prúd a ešte sa dozvedáme, že slávnosť, kvôli ktorej sme sa sem hnali, sa naozaj na ďalší deň koná v mestečku, ktoré je vzdialené asi 40 km. Cesty ďalej od Mestie sú však už bez asfaltu, predavač v miestnom krčmo-obchode hovorí, že nás tam vezme džípom. Zisťujeme ale, že nikomu z našej skupinky sa na slávnosť ísť nechce a suma za odvoz sa im zdá drahá. Na druhý deň ráno sa teda Barborka, Andrejka a Filip snažia zohnať odvoz do dediny alebo osady Kala, v ktorej sa má slávnosť konať. Chceli by si pozrieť aj najvyššie položenú dedinu v Európe - Ushguli. Napokon sa k nej na ich prekvapenie pridáva veľká časť skupiny a aj párik Litovcov. Po dosť dlhom handrkovaní sa s nie práve príjemným maršutkárom konečne vyrazíme. Cesta tam je opäť bez asfaltu, takže našu maršutku kýva do všetkých strán, prechádzame aj cez rieku, ktorá tečie priamo cez našu cestu. Okolie je ale nádherné, ideme lesmi, horami, jednu časť ideme aj po kraji strmého a vysokého útesu, pod nami tečie divoká a dravá rieka. Cesta je veľmi úzka a keď sa oproti sebe objavia dve autá, musia sa dosť náročne vyhnúť. Áut, ktoré idú oproti nám je ale hojne, väčšinou v nich sedí plno spiacich alebo teda úplne odpadnutých chlapov. Predpokladáme teda, že idú zo slávnosti a čudujeme sa, že tak skoro. Náš maršutkár a jeho kamoši nás ale ubezpečujú, že slávnosť trvá do večera a tak sa necháme odviezť najskôr do Ushguli. Cestou sa zastavíme aj na lesnej občerstvovacej stanici.
Lesný bufet na ceste do Ushguli
Po asi dvoch hodinách trmácania sa v maršutke konečne dorazíme do Ushguli. Toto miesto nás očarí, je až gýčovo krásne. Dávame si asi najlepšiu polievku, akú sme v Gruzínsku vôbec jedli, navštívime malý kláštor a pozorujeme skupinu Gruzíncov, ktorí si robia supru (spoločné hodovanie na deke) na lúke na kopci nad dedinou, spievajú tradičné piesne a ich hlasy sa rozliehajú po doline.
Ushguli a tradičné svanetské veže
Ushguli najvyššie položená a sústavne obývaná dedina v Európe
Supra a spevy na protiľahlom kopci
Chlapi nás ponúkli čačou, ale bola to vodka, bŕŕ
Neskôr nasadneme na maršutku naspäť do Mestie, nepríjemný cholerický maršutkár nám oznámi, že v Kale sa už nezastavíme, lebo sme mu málo zaplatili a on už nemá čas a okrem toho to tam už dávno skončilo. Pohádame sa s ním, ale ako sme sa neskôr dozvedeli Svaneti je miesto, kde o všetkom rozhodujú len muži a kde žena má byť pri šporáku a starať sa o deti. Keďže sme ale plná maršutka žien a dvaja muži sediaci v nej sú trochu zakríknutý, zažil maršutkár možno prvý krát v živote ozajstnú spŕšku ženského kriku. A tak nám zastavuje v Kale, kde už ale na prvý pohľad vidíme, že je po slávnosti. Dedina je vyľudnená a všetky autá s návštevníkmi sú preč. Stretáme ale ešte skupinku ľudí, ktorí hovoria, že ešte môžme ísť hore. Stúpame teda do riadneho kopca ku kostolíku. Nájdeme však už len miestnosť so zvyškami jedla po slávnosti a priviazané mečiace kozliatko, ktoré asi vie, aký osud ho čaká. V miniatúrnom kostolíku ešte prebiehajú obrady, ideme teda dnu, zopár ľudí chodí so sviečkami do kruhu. Vo vedľajšej miestnosti dopíjajú zvyšky čače miestni muži, potom sa strhne búrka a tak utekáme dolu do maršutky. Cestou prechádzame cez rieku, ktorú sme míňali aj v opačnom smere, po chvíľke dažďa sa však kľudný potôčik zmenil na dravú rieku. Barborka je kvôli zmeškanej slávnosti nešťastná a tak jej Andrejka sľubuje, že ju vezme na gruzínsku svadbu. Filip len prevracia očami a hovorí, nech jej radšej nesľubuje to, čo nemôže splniť. Však kde by sme prišli ku gruzínskej svadbe?! (to sme ale brali na ľahkú váhu, že v Gruzínsku sa všetky sny plnia). Bez ujmy napokon dorazíme do Mestie, v polskej krčme si dávame čaču na zahriatie a ideme domov k
Tine, ktorú niektorí poprosia o večeru. Nevieme ako teda Tina rozumie,
asi rusky nie, ale pýtame si len tri porcie a dostávame šesť. Nie sme
schopní to všetko zjesť. Pred spaním ešte zistíme, že nám naši
spolubývajúci (robotníci) vypili polovicu fľašky čače a doliali ju
vodou. No asi si mysleli, že dievčatá zo Slovenska na to neprídu.
Po slávnosti v Kale, nešťastná Barborka v roli miestnej ženy, ktorá prišla vyzdvihnúť muža z krčmy (v kostole)
Poslední návštevníci slávnosti v Kale.
Športová skupinka sa ešte večer dušuje, ako vstane ráno o siedmej a ide dobýjať ľadovce. Andrea s Barborkou si nastavia budík na pol deviatu, že veď tiež nejakú turistiku dajú, keď už sme pod tým Kaukazom. Pred deviatou začínajú v našom domčeku prvé ruchy, o pol desiatej stále ešte raňajkovanie na terase, trpezlivosť nás prejde po Zajovom vyhlásení: "Duško nenatieraj si čelo, je to veľmi nebezpečné." Pozrieme sa s Barborkou spod periny na seba a začneme sa smiať a teda aj vstávať. Túto rannú výpravu dostihneme ešte v poľskej krčme na kávičke a rozhodujeme sa, či ideme s nimi. Odrádza nás, že cesta tam aj naspäť je tá istá, aj že sa tvária, že to bude stráášne náročné. Nakoniec nás zláka vidina lanovky a sen vidieť kopec Užbu (ten však nakoniec neuvidíme, lebo ho zahaľujú oblaky) a ďalšie vrcholky hôr, takže sa oddeľujeme.
Tiroláci v nanovopostavenej Mestii
Alpský deň v Mestii
Čakanie na Užbu
Posledná skupinka Monika, Peťa a Žaneta ešte spia a nakoniec sa vydajú na výlet len po dedine (vedľajšej). Cestou naspäť sa ich po ceste ujme miestny mačo, ktorý ich odvezie späť do Mestie. Sľúbia mu za to, že sa s ním ešte večer stretnú. Dievčatá na sľúbený čas nakoniec neprídu, lebo vonku sa strhne (ako každý deň presne o piatej) veľká búrka. My však v tej reštaurácii už sedíme a pozorujeme, ako už asi štvrtý krát prejde okolo nás veľké čierne auto s tmavými sklami. Vravíme si, že to budú pravdepodobne tí krásavci, ktorých si dievčatá zase nabalili. Po búrke sa dievky zjavia a samozrejme sme tipovali správne. Po chvíľke auto zastane neďaleko, vykukne z neho chlap ako hora a dohovára niečo Peti. Tá nám príde oznámiť, že mačo nás odvezie na najväčšiu diskotéku v Mestii, ktorú on vlastní. Máme dopiť, dojesť, on tam vezme najskôr dievčatá a potom sa vráti po nás. Po skúsenostiach s podobnými typmi dohovárame Peti, nech mu povie, že jej to je ľúto, ale jej kamaráti tu chcú ostať a oni chcú ostať s nami. Na veľa, na veľa, mačo nakoniec zatiahne okienko a odchádza sám. V reštaurácii zažijeme ešte tradičné spevy a tance, potom sa poberieme domov spať, pretože ďalší deň nás čaká skoré vstávanie na maršutku a presun do Kutaisi.
Celá skupinka aj s domácou Tinou pred našim domčekom v Mestii.
