Ráno sa budíme v krásnej zelenej izbe, starý ujo správca domu nám uvarí kávu, čapujeme vodu, obzeráme si zašlú krásu kúpeľného mesta. Teraz už vôbec nepôsobí odstrašujúco. Naopak má príjemnú klímu a šarm. Všetko je v tu pokojné a harmonické. Zeleň parkov a architektúra dačí, svieži potok, promenády a chodníčky dostávajú v rannom slnečnom kúpeli celkom nový rozmer. Mirab nás už však čaká a cesta bude dlhšia, ako si myslíme a tak musí ísť krása Abastumani bokom, zostáva len nádej, že sa sem ešte niekedy vrátime.
Tranzitný deň sa prejavuje najmä problémami. Najskôr sme síce videli
krásny "zlatý" hrad a kláštor v Zarzme (oba cez okno maršutky), potom
sme zahli do hôr, kde zmizol náš milovaný asfalt. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, bolo to akoby sme sa štverali do sedla Nízkych Tatier, samozrejme bez niečoho, čo by pripomínalo normálnu cestu. To však miestnym neprekáža a tak sa predbiehame s
nákladným autom premeneným na hromadný dopravný prostriedok pre
dedinčanov. My čumíme na nich a oni na nás. Dokonca nás predbehne aj pravidelná maršutka. Horúčava je neznesiteľná a s
tým súvisia aj naše problémy, konkrétne chladenie. Keď nám voda v
chladiči zovrie prvý krát, je to ešte v pohode. Druhý krát to už trochu
naštve. Mirab dopĺňa vodu a oblieva motor. Keď voda zovrie tretí, či
štvrtý krát, všímame si, že z chladiča kvapká. Vlastne skoro tečie. A
tak sa dopĺňanie vody stáva našim rituálom. Odhadovaná 4 až 5 hodinová
cesta narastie na 6 a pol hodinový úmorný maratón. Ale má aj svoje
svetlé momenty. Pri prvej prestávke potešia lesné maliny. Neskôr
objavujeme čaro vysokohorských osád, je v nich veľa zvierat, vidíme
dedinčanov ako im doviezli vrecia s vlnou, kupujeme žuvačky zo živice.
V
ďalšej osade sú pri ceste malé svojpomocne postavené búdky - obchodíky.
Predáva sa med, smotana, syry, žuvačky zo živice, miestna obdoba
bryndze aj tklapi - skvelé ovocné pláty. Dedo síce tvrdí, že sú sladké,
ale my okoštujeme a sú veru kyslejšie ako tie najkyslejšie v Tbilisi.
Tešíme sa, berieme rovno dva aj syr. Je strašne slaný a strašne dobrý. Vrchol prekonávame v dedine Chechla a potom už konečne klesáme. Veľmi nás prekvapí, keď zbadáme lanovku vo výstavbe, ktorá vedie z údolia niekam hore až za horizont. Kto ju tu bude používať, nebodaj stavajú lyžiarske stredisko? A ak áno, tak ako sa sem tí lyžiari dostanú v zime, keď tu nie je asfalt. Keď neskôr zbadáme výstavbu hydroelektrárne, pochopíme, že toto miesto už asi dlho nebude takto panensky nedotknuté. Nás ale už teší pomyslenie na to, že cesta napriek tomu, že je prekrásna, snáď aj skončí. Aby sme objasnili utrpenie z tejto cesty, uvedieme zopár detailov: dĺžka 246 km, čas 6,5 hodiny, priemerná rýchlosť 23 km/
hodina, povrch cesty - väčšinou nespevnený (hádže nás, trasie nás) +
spevnený s retardérmi (lebo v celej doline stavajú sústavu
hydroelektrární), z faktu, že sa stavia, vyplýva aj fakt, že všade je
prach a cestu blokujú obrovské nákladiaky značky Kamaz. Teplota v aute -
neznesiteľná. Cieľ - sa približoval omnoho pomalšie, ako bol pôvodný
plán. A prasknutý chladič = prestávky v intervaloch 30 minút. Všetky
tieto vplyvy mali na posádku negatívny vplyv, ale podarilo sa to a kravy
na sídlisku hlásili: Sme v Batumi!
Toto čiernomorské letovisko sa vyznačuje množstvom rozostavaných
gigantických hotelov a dlhou štrkovou plážou, na ktorej nás zaujalo
ruské kolo a ruské kolečko na jednom z dostavaných mrakodrapov. Pekná je
aj lanovka, ale atmosféra potemkinovského letiska (pláže sú totiž
poloprázdne) nás skôr desí. Lúčime sa s Mirabom, necháme mu pár lari
navyše, aby mal za čo opraviť chladič, ale aj z vďaky, že nás vyviezol
na observatórium, pojedol a popil s nami. Kúpeme sa a zhodneme sa, že
nám asi viac bude vyhovovať pobyt na periférii a volíme cestu do Mtsvane
Kontschi (Zelený mys), kde sa nachádza slávna botanická záhrada a malá
pláž s betónovým mólom. Sotva vystúpime z taxíka, odchytí nás ujo alebo
my jeho (bolo to vzájomné), aby nám ponúkol ubytovanie, chvíľu sa
dohadujeme, ale nakoniec sa necháme nalákať. Presvedčí nás výhľad z okna
a sedačka hrdzavej lanovky rovno pred balkónom. A najmä fakt, že je to tu pravdepodobne jediné ubytovanie a my napriek predsavzatiu spania na pláži, sme tak zničení, že dávame prednosť posteliam. Mtsvane Kontskhi - Capo
Verde tvorí pár bufetov, hrdzavá lanovka a železnica, pláž s mólom, z
ktorej vedie hrdzavý a deravý ochoz na ďalšiu plážičku. Rozhodneme sa trochu si vydýchnuť a oddýchnuť a stráviť tu zopár prímorských dní.
