Sarajevo, Sarajevo... celým srdcom volim te!

"Sarajevo, Sarajevo..." spievame si cestou z Konjicu do hlavného mesta Bosny. Dobrá nálada sa mieša s nostalgickými spomienkami na to, ako sme tu boli pred dvomi rokmi. Gigantická vlaková stanica postavená pre potreby zimnej olympiády je rovnako nevyužitá ako predtým, vlastne ešte menej, keďže už zrušili aj vlak z Budapešti. Pobaví nás veľká fotka moderných bosnianskych vlakov - išli sme už snáď každou traťou v krajine, ale takéto sme teda nevideli. Ani vo vitrínke. 

V úzkych uličkách Baščaršije - orientálneho bazáru v centre mesta - je tiež všetko po starom. Iba turistov je o poznanie viac. Možno aj násobne. Zohnať ubytovanie začína byť problém. Chodíme od hostela k hostelu, ale všade majú plno. Jeden veľmi sympatický majiteľ nám síce skúša niečo zohnať u svojich známych, ale aj tí majú už niekoho dohodnutého. Pomaly sa začína stmievať. Tak sa rozdelíme a ideme hľadať, stúpame čoraz ďalej od centra, všetko vybookované, nazrieme aj do nejakého hotela, ale ešte aj tam majú obsadené. Až k nám nakoniec beží sympatický majiteľ hostela, s ktorým sme predtým rozprávali, že sa dovolal svojim známym a ich dohodnutí turisti neprišli, tak nás hľadá, či by sme mali o to ubytko záujem.

Dostaneme dve izby v domčeku asi minútu od námestia v Baščaršiji, a napriek tomu dosť ďaleko na to, aby sme sa cítili oddelení od "víru mesta". Všetko je novučičké, na dvore ešte nahadzujú omietku na časť prístavby, v ktorej bývame, je to síce cez 10 eur na osobu, ale čistý luxus. Rýchlo sa vybaliť, osprchovať a hor sa do mesta!

V Baščaršiji človek až neverí, že je niekoľko stoviek kilometrov od Slovenska. Vyrezávaná drevená studňa, minarety, vôňa čevapov, korenín a bosniackej kávy, nízke drevené obchodíky a bary s vodnými fajkami. Celá štvrť je vlastne jeden veľký trh dýchajúci orientálnou atmosférou. My sme sa vydali hľadať náš obľúbený šiša bar, kde nám minule bolo z tabaku podozrivo príjemne a veselo, až tak, že sme ho teraz mali trošku problém vo dvoroch, ktoré sú všetky na jedno kopyto, nájsť. Napokon sa nám to však podarilo, hoci tabak už až taký "veselý" nebol.

Na druhý deň sa vydávame na veľký výlet k bájnemu sarajevskému tunelu. Počas vojny bolo mesto obkľúčené Srbskými vojskami. Blokáda trvala viac ako tisíc dní. Jediným spojením Sarajevčanov s okolitým svetom bol tunel. Cez neho prúdili do mesta zbrane, potraviny, lieky, prakticky všetko. Používala ho armáda, pašeráci aj obyčajní ľudia z okolitých dedín. Ak chcel niekto z mesta odísť - musel ísť cez tunel.  Ak chcel prísť - detto.

Nájsť ho však vôbec nie je jednoduché. Najskôr sme sa vybrali električkou prakticky cez celé mesto do Ilidže. Po ceste vidíme stopy vojny - vyhorené budovy, stopy po projektiloch - ktoré v centre už nenájdete. Nekonečná električková trať vám navyše dá pekný prehľad mesta - začína v orientálnej  Baščaršiji, v údolí medzi horami, postupne vchádza do roviny cez staré mesto z čias Habsburskej monarchie s palácmi z 19. storočia, popri moderných stavbách aj betónových sídliskách. Zo stanice v Ilidži človek musí ísť ďalej autobusom a dostane sa na okraj dedinky, na ktorej opačnom konci je dom, v ktorom tunel ústil von. Dnes je v ňom múzeum a tunel je údajne zasypaný, ponechali iba niekoľko metrovú časť.

Je to vlastne obyčajná v zemi vykopaná chodba vystužená  podvalmi ako v bani. Viedla popod letisko, keďže letisko bolo v správe OSN a celé mesto bolo podmínované. Prejsť cez letisko však obyvatelia nemohli. Za prvé na runwayi ich mali srbskí ostreľovači ako na dlani. Za druhé, ak by ich chytili vojaci mierových síl, poslali by ich tam, odkiaľ prišli. Letisko tak umožnilo vznik spojenia so svetom, hoci ono samo ním nebolo.

Po odškrtnutí si ďalšieho "must visit" miesta v Bosne sme sa vybrali späť do mesta. Užili sme si ešte jeden večer v Baščaršiji a prichystali sa na skoré vstávanie. Vlak odchádza o šiestej a cesta na stanicu trvá ďalších dvadsať minút. Ale to čo nás čaká vo vlaku za to stojí. Naše ďalšie cesty vedú do Mostaru.

                                         

Titov bunker a stroj času - Konjic

Konjic, naše mýtické mesto, kam sme si sľúbili vrátiť sa ešte pred dvomi rokmi, keď sme tu stáli v noci vo vlaku, ktorému došlo palivo. Do prehliadky Titovho bunkru máme ešte čas a tak hľadáme miesto, kde by sme si dali kávu a prípadne i rakiju. Nájdeme naše odteraz najobľúbenejšie miesto v tomto mestečku. Društevni dom, ktorý postavili v roku 1957 a dodnes funguje bez veľkých zásahov. Objavujeme v ňom kino, kaviareň, reštauráciu aj amfiteáter, v ktorých akoby zastal čas. 

Kaviareň na poschodí je moslimská, takže v nej rakiju nedostaneme, ale vzbudíme rozruch. Toľko turistov a k tomu dievčat k nim často nezablúdi. Napokon si v nej necháme aj ruksaky. V amfiteátri si urobíme raňajky a pokúsime sa o skupinovú fotografiu.

Pod kaviarňou je reštaurácia, do ktorej sa zamilujeme na prvý pohľad. Cigaretovým dymom nasiaknutý interiér zariadený v štýle socialistického realizmu, vo veľkej sále sedí len znudený personál. Svadobnú výzdobu pre istotu neodkladajú. Natešene pobehujeme po veľkom prázdnom priestore, nazeráme do každého kúta, objavujeme jeden skvost za druhým, zatiaľ čo nás domáci nedôverčivo pozorujú. Ponáhľame sa už na exkurziu do Titovho bunkru, ale sľubujeme, že sa vrátime na obed.

Bunker je od mesta vzdialený 10 km. Sprievodkyňa nepočítala s tým, že neprídeme autom a keďže nás je takých viac, musí narýchlo vybaviť autobus. Po ceste vidíme ľudí, ako sa kúpu v Neretve. Po krátkej ceste s otvorenými dverami miesto klimatizácie prejdeme vojenskou kontrolou. Potom nás vysadia pred úplne nenápadným domčekom. Vo vnútri sú kancelárie a nič nezvyčajné. Až kým nenarazíme na obrovské mohutné dvere, za ktorými sa pred nami rozprestrie široká chodba bunkra.

Juhoslovanskí súdruhovia pri jeho budovaní mysleli na všetko: je asi 300 metrov pod skalou, má obrovský rezervoár pitnej vody, ktorá sa tu aj dekontaminuje, dva systémy klimatizácie, veľké sklady, rokovacie miestnosti, kancelárie aj luxusne zariadený prezidentský apartmán - v prípade jadrového útoku v bunkri asi 350 vyvolených pohodlne prežije niekoľko rokov. Samotný Tito v ňom nikdy nebol. Dal si ho postaviť v najprísnejšom utajení a dokončili ho až v roku 1979. Vedelo o ňom len pár vyvolených, ktorí zaryto mlčali. Dokonca ani armády bojujúce v bosnianskom konflikte o jeho existencii dlho netušili.

Od roku 2011 sa v bunkri každé dva roky koná bienále súčasného umenia. Je organickou súčasťou objektu, diela tu ostávajú vystavené nastálo, my sme ju však iba preleteli, keďže sme mali časový sklz a naša sprievodkyňa nám sucho oznámila "I don´t care about art". Naše dve umelkyne - Monika s Andreou však hneď začali vymýšľať plány, s akými dielami by sa sem mohli o dva roky dostať.

Po prehliadke bunkru sa vraciame naspäť do Družstevneho domu na obed. Pýtame sa na menu. Majú zeleninovú polievku a vyprážané kuracie rezne, na ktoré práve nemáme chuť, tak si vyžiadame jedálne lístky. Nemajú. Na jedenie sú iba kuracie rezne. Vydávame sa teda do centra mesta hľadať reštauráciu s väčším výberom, čo sa nám veľmi nedarí. Až napokon Monika zakričí na jedného čašníka: "I mate odprto?" Chlapík nám kýva, nech ideme ku nemu a tak nadšene nacupitáme. Pri bosniackom jedálnom lístku nastáva veľké pobavenie. Objavujeme jedlá ako "Jajo na oko", "luk s pavlakem" či "ramstak odrezak" S tým, čo dostaneme, ale nie sme veľmi spokojní.

Rozhodneme sa dať preto ešte jednu šancu našej obľúbenej reštaurácii v Družstevnom dome. Túžime po káve. Nemajú. V úplnom zúfalstve sa ozve Monika - "A rakiju?"

Konečne niečo, čo majú. Tak ju celí šťastní vypijeme a spokojní s výletom odchádzame autobusom do Sarajeva. Aký bol náš stret s turistami a civilizáciou si prečítajte tu.

Kam by šli na dovolenku domáci? - Jablaničko jezero

Z Jajce ideme autobusom, cesta je kľukatá, pripomína nám Sardíniu. Sedíme úplne vpredu a kocháme sa okolitými krásnymi vysokými horami, do ktorých nie je veľmi vhodné chodiť, lebo sú plné mín. V polovici šofér zastane na pumpe a zavelí prestávku. Dáme si rakiju, pivo a pelinkovač, zvyšok autobusu si objedná kávičku. Janka si ide hodiť svoju super fľašku v termoobale na sedačku autobusu, aby jej nikto neobsadil miesto. Pokračujeme v ceste, a fľašky niet. Nechápeme, kto by mohol fľašku ukradnúť. Až po dosť dlhej chvíli si Janka uvedomí, že dala fľašku do vedľajšieho autobusu. 

Vystupujeme na autobusovej stanici na okraji mesta Jablanica neďaleko panelákov. Chceme pokračovať v ceste k Jablaničko jezeru, ale je nedeľa podvečer a autobusy už nechodia. Premýšľame, či v meste prespať, ale nepôsobí na nás príťažlivo. Tak skúšame stopovať na pumpe, čo sa nám ale nedarí. Peši ísť nemôžme kvôli tunelu. Nakoniec ukecáme miestnych pumpárov, nech nám zavolajú taxík. Po chvíľke príde trochu rozospatý fešný taxikár. Keď vystúpi z auta, tak si so smiechom všimne, že má rozopnutý opasok. Ktovie, pri čom sme ho vyrušili. 

Cestou sa vyzvedá, či máme, kde bývať. Chceme spať vonku, ale on trvá na tom, že nás odvezie na miesto, kde by spal on. Necháme sa nahovoriť, zastane nám priamo pri jazere a ide zaklopať na dvere jedného rodinného domu. Odtiaľ vychádzajú domáci, ktorí nám ukážu malé domčeky pre trpaslíkov na kolíkoch nad jazerom, pričom jeden stojí len 10 eur a vyspíme sa v ňom aj traja. Neváhame.

Taxikár odchádza na pumpu po ďalšiu várku a my zatiaľ naskáčeme do jazera. Dievčatám kývame už z vody, ktorej sa nevieme nabažiť. Vodná nádrž je obklopená vysokými horami a priamo nad domčekmi vedie naša obľúbená vlaková trať Sarajevo - Mostar.

Keď baby zbadajú, ako sa bezstarostne kúpeme vo vode, tvária trochu nahnevane. To však ešte netušia, aké krásne ubytovanie sme im vybavili. Trávime teda romantický večer na brehu jazera spolu s domácimi dovolenkármi, Monika zachraňuje pred malými chlapcami veľké motýle.

Ostali by sme dlhšie v tejto skvelej rekreácii, ale na ďalší deň sme objednaní do Titovho bunkru v Konjici. A keďže sa tam dá ísť len dva krát do týždňa a objednať sme sa museli na bosnianskom ministerstve obrany, nemôžeme si to nechať ujsť. Navyše Konjic sme si sľúbili navštíviť už pred dvomi rokmi, kedy tu v noci zastal náš vlak asi na hodinu. Najskôr to vyzeralo, že toto je naozaj koniec a odtiaľto sa už nikam nedostaneme. Potom nám ale povedali, že iba došlo palivo. Zhodou okolností došlo palivo aj nám a tak sme sa nechali zaviesť do najbližšej večierky a kúpili zopár fliaš.

Z Jablaničkeho jezera stopujeme a zase máme šťastie, že chytíme odvoz pre všetkých šiestich. Spoločnosť v dodávke nám tentoraz robia obaly cigariet.

Ujo nás vysadí priamo v centre našej vysnívanej destinácie. Pre nejakú inú výpravu by to možno pôsobilo ako koniec sveta, my však rýchlo objavíme jeho skryté zákutia. Ak zaujímajú aj vás, tak si o nich prečítajte v ďalšej časti nášho blogu.