Dobrodružná cesta z Mestie do Kutaisi

Keď sme večer dostali ponuku na maršutku, o ktorej sme si mysleli, že má byť iba pre našu skupinu a ktorá odchádzala až o prijateľnej ôsmej ráno, netušili sme, že túto skvelú ponuku dostala ďalšia polovica Mestie.  A keďže maršrutka musí byť zaplnená po posledné miestečko, je náš odchod pozvolný. Sedačky sú na veľmi nečakaných miestach, najmä také vyklápacie, a nášmu šoférovi sa nepozdáva, že by ich mali obsadiť naše batohy. Keďže on sám nemá na streche záhradku, batohy na zdesenie našej posádky ukladá na strechu cudzej maršrutkya zaväzuje ich lanom. Sľubuje, že sa nemusíme o svoju batožinu báť, že pôjdeme celý čas spolu. Nuž na výber nemáme, tak sa odovzdávame osudu. Odjazd z Mestie trvá vyše hodiny, naberáme cestujúcich každých pár metrov a stále sa čakáme s druhou maršutkou.  Keď konečne vyrazíme, tak asi po 15tich minútach serpentín máme prvú pauzu - chlapcom z vedľajšej maršutky prišlo nevoľno a keďže naše maršutky musia ísť spolu, stojíme aj my. Kocháme sa výhľadmi, všetci posedávajú na okraji kľukatej cesty, maršutky zaparkované v zákrute. Sme ako karavánový sprievod, ale nie s ťavami, ale maršutkami. Keď všetci dofajčia a vydýchajú sa, nasadáme a ide sa ďalej... asi pol hodinu, keď tu ďalšia zastávka - na RAŇAJKY!!! Vtedy sme ešte netušili, že toto je bežná prax, tak ako sa dakedy bývala obligátna autobusová pauzička v Žarnovici. Tak nemôžme byť hladní, treba si dať rannú kávičku a šoféri idú až do Tbilisi. Ale zástavka je to pôsobivá. "Motorest" je priamo nad priehradou s tyrkysovou vodou. V tieni kadibúdky sa schovávajú tri malé prasiatka. Ženy v kuchyni navaria, na čo si len zmyslíme. Všetko čerstvé. Jedna čistí cibuľu na priedomí, ostatné vaľkajú cesto na chačapuri. Môžme si dať aj vajíčka na tvrdo s ružovou svanetskou soľou. Celé osadenstvo oboch maršutiek asi hodinu raňajkuje. Žaneta venčí prasiatka aj miestneho psa. 

Po raňajkách pokračujeme v ceste. Ani nie po 10 minútach zase stojíme. Stopne nás osobné auto, ktoré nevie naštartovať a tak mu pomáhame. Ja obdivujem úle a predaj medu, naši spolujazdci z Dánska už začínajú byť trochu nervózni, mali ešte na večer nejaké plány (tuším chceli ísť ešte na Kazbeg) - no v Gruzínsku mať plány, toľká nerozvážnosť. A Španiel sa bojí, že nestihne lietadlo (ale však lietajú len v noci a je asi 11 hodín ráno). Auto sa nám nepodarí naštartovať, ale aspoň sa náš šofér snažil, teraz už musí pokračovať v ceste. Však má nejaký harmonogram, možno... V Zugdidi, kam ideme už bez prestávky, zastavujeme natankovať. Keď šofér chce pokračovať v ceste, naša maršutka nevie naštartovať. Hm, no už to začína byť naozaj bizarné, ale nakoniec to bolo len chvíľkové zlyhanie a ide sa ďalej. 

Do Kutaisi sme prišli asi po šiestich hodinách cesty (asi 230km), už veľmi unavení, zmačkaní a spotení. V poriadku došla aj naša batožina na druhej maršutke. Vystupujeme pri vlakovej a maršutkovej stanici, kde je poriadne rušno a po týždni mimo mestskej civilizácie s tým máme spočiatku celkom problém. Šoféri taxíkov na nás pokrikujú a chcú nás niekam vziať, ale my po tak náročnej a dlhej ceste maršutkou nedokážeme znovu nasadnúť do ďalšej. Pôvodný plán, že hneď pokračujeme do Rache, sme zavrhli. Zrazu nám nikto nerozumie a nevie poradiť, ako sa dostaneme do centra a kde je ulica, na ktorej je hostel, ktorí nám Dáni poradili. Po 20 minútach chôdze rozpáleným mestom, sme už dosť podráždení, nikde žiadna krčma, kde by sme si oddýchli a rozhodli sa, čo ďalej. Keďže náš hostel má byť na Tbilisi ulici, všetci nás posielajú naspäť na stanicu, lebo si myslia, že sa chceme dostať do Tbilisi. Nakoniec objavíme reštauráciu s podivným interiérom ako od Flinstonovcov, kde si konečne dávame pivo a zrazu je všetko krajšie. Keďže niektorí z nás vlastnia aj múdre telefóny, zisťujeme, kde sa nachádzame a ktorým smerom to centrum je a že je teda pekne ďaleko. Objednáme si aj obed, keďže si s majiteľom rozumieme len poskromne, necháme sa takmer všetci presvedčiť na nejakú miestnu špecialitu - polievku. Keď nám ju prinesú, väčšina je nepríjemne šokovaná a znechutená, takto si ju teda nepredstavovali. Veľká misa číreho vývaru a v nej obrovský kus mäsa s lojom a kosťami. Časť skupiny má aj opicu alebo je chorá, takže na experimenty moc nemá chuť, ale tak, vyskúšame. Polievka je prekvapivo lahodná, mäso úplne mäkké a vývar je cesnakový. Polievka sa volá Khashi a ako sa neskôr dozvedáme, je to gruzínska špecialita na opicu.

Po obede sa vyberieme do centra už mestským autobusom (číslo 1). Stále nevieme, či v hosteli bude pre nás - 9 člennú skupinku - miesto. Našťastie je hostel prázdny a je veľmi pôvabný, pôvabná je aj jeho majiteľka Tamara, ktorá sa veľmi čuduje, odkiaľ sme sa od nich dozvedeli, keďže sú otvorení iba pár mesiacov. 

Porozprávame jej o našej ceste s Dánmi. Postupne obsadzujeme hojdacie siete na dvore, ja rozložím konečne aj tú moju. Nikam sa nám odtiaľto nechce a rozhodneme sa, že tam ostaneme dve noci a že sa prestaneme kamsi hnať. Zhodneme sa, že sa nám už nechce nič plánovať, organizovať, trojtýždenný výlet dokáže človeka vyčerpať a že by sme tu kľudne ostali až do odletu. Po sprche a chvíľke oddychu nás to však prejde, ale napriek tomu sa dohodneme, že sa už necháme len tak unášať gruzínskym osudom, a dobre urobíme, ale o tom, kam nás nakoniec zaveje až neskôr.

Keď sa večer ideme prejsť po meste, stretávame bývalého vojaka, ktorý nám ukazuje dieru v bruchu. Už v druhej krajine nám niekto ukazuje vojnové zranenia. Ideme skontrolovať aj centrálnu vlakovú stanicu, či nám z nej zajtra niečo nepôjde, keďže sa chystáme na dva rôzne výlety do okolia. Andrea s Barborkou a Filipom chcú ísť do Chiatury (baníckeho mestečka, kde nič okrem asi 15tich lanoviek nie je) a ostatní do Prometeovej jaskyne a kúpeľov Tskaltubo. Stanica je obrovská, ale veľa vlakov z nej nejazdí, nám do Chiatury iba o 5 hodine ráno, čo teda oželieme. V Kutaisi objavíme ďalšiu lanovku, ktorá vedie na kopec nad mestom, kde je klasicky - ruské kolo a lunapark. Tak to si samozrejme nenecháme ujsť. Ostaneme tam aj na večeru a vypijeme im jediné a posledné víno. Cestou domov je už celý areál zatvorený a my musíme preliezať plot.

A toto bol posledný "normálny" cestovateľský deň, odtiaľto poniektorí zažili už len čisto surreálny kolotoč zážitkov.

Zajova básnička o ceste z Mestie:

Maršutka

Z Mestie ide sa
cesta dlhá vezie sa

celý deň v plnke

nie ako v bavlnke

Maršutka je plná

Abana na mňa volá
daj si ešte čaču
nech nie je toľko plaču

V predu sedia dáni

sú to štyria páni

dvaja sa mi páčia 

oni si však stačia

Ideme v nej ďaleko

trvá to priam odveko

keď nám šofér zastaví

srdce nám hneď poľaví

Nad priehradou jedlo sýte

stojíme tu dlho skryte

chačapuri, lavaš, čaje

jeden sa tu sýto naje

Kutaisi je neďaleko

Maršutkami sa to vie to 

vyhodí nás na ulici

v neznáme a po opici.

Pobyt v horách - Svaneti

Zugdidi - zástavka maršutiek do Mestie

Ráno sa v Ureki opäť ešte vykúpeme, je to náš posledný deň pri mori, takže to treba ešte využiť. Dáme si raňajko-obed na pláži a vydáme sa smer Svaneti. Sme trochu nervózni, chceli  by sme sa do Mestie dostať ešte dnes večer, pretože ako sa Barborka dočítala v Lonely planet, ďalší deň má byť niekde v Svaneti veľká tradičná slávnosť, ktorú chceme stihnúť. Netušíme však, či tá slávnosť naozaj bude ani kde presne, ale je to hlavný dôvod, prečo sa rozhodneme nakoniec neísť do Tušeti. Hneď v Ureki sa nás náš taxikár pýta, kam cestujeme a keď od neho zisťujeme, ako sa dostať do Mestie, vybaví maršutkára, ktorý pre nás má prísť až z Batumi. Je nám to čudné, pretože pri ceste vidíme maršutkovú stanicu, z ktorej sa dá ísť tiež. Trochu sa pohádame o tom, či je potrebné stále chodiť súkromnou maršutkou a keďže Andrejka túži po väčšej autentickosti a cestovaní s miestnymi, oddeľujeme sa. Väčšia skupinka ostáva v Ureki čakať na taxikára z Batumi (nakoniec na neho čakali asi dve hodiny) a menšia skupinka, čiže Andrea, Barbora a Filip nasadáme do marštutky, ktorá ide do blízkeho mestečka Poti a odtiaľ ďalšia do Zugdidi. V Zugdidi nám miestni ukážu, odkiaľ chodia maršutky do Mestie. Je už celkom neskoro (asi 17,00) a Mestia je ešte dosť ďaleko a v horách (130 km), takže sa bojíme, že nás tam dnes už nikto neodvezie, netušíme, aký povrch má cesta a po prechode z Abastumani do Batumi bez asfaltu, sme už pripravení na všetko.

 

V Zugdidi na trhu

Zisťujeme však, že maršutka do Mestie pôjde, naskladáme sa do nej a čakáme. Domnievame sa, že asi sa musí naplniť a potom pôjdeme, žiadni ďalší turisti do nej ale dlho nenastupujú. Zbrklo si nakupujeme jedlo, drahé rybičky (tyčinky) od starej a peknej babičky, ktorá dokolečka opakuje: "rybičky, rybičky", vyriešime záchod, sadneme si do maršutky, ale nič sa nedeje. Barborka sa potom odhodlá spýtať na odchod maršutkára, ktorý sa netvári, že by sa niekam chystal. Ten nám po gruzínsky povie, že odchod do Mestie je až o 19,00. Máme teda kopu času, ideme sa poobzerať po okolí, začíname prehliadkou trhoviska, ktoré je úžasné. Majú tu úplne všetko, nakupujeme zeleninu, syry, bylinky, predávajú tu napríklad aj čerstvo namletú múku, ktorú melú priamo na trhu. Napokon sa s nákupmi vrátime naspäť na maršutkovú stanicu, sadneme si hneď vedľa do niečoho, čo pôsobí ako krčma, ale je to len taká malinká búdka s terasou a dvomi stolmi. Vnútri to žije. Sme hrozne hladní a tak vytiahneme naše čerstvé pochutiny, objednávame si pivo a pýtame sa čašníčky, či by nám nemohla požičať nožík. Dievčina sa vráti s taniermi, servítkami, príbormi a tak si spravíme veľkú hostinu. Pokračuje to samozrejme obligátnou otázkou, odkiaľ sme, áá, Slovensko, Rača, moja láska. Hovoríme domácim, že po Mestii sa chystáme aj do gruzínskej Rače, kde chceme ochutnať víno Khvanchkara (pretože práve toto víno sa skloňovalo aj vo filme Rača, moja láska). Keď to začujú ujovia, ktorí už od rána v tejto milej putike nasávajú, vyjde jeden z nich von a podáva Filipovi víno. Je to khvanchkara. Potom vyjde druhý z nich a pýta sa nás: "A vy ste odkiaľ spadli? Z neba?" Dáme sa teda s opitými ujami do reči, teda skôr oni s nami, hovoria na nás rýchlo a už trochu nezrozumiteľne, takže sa snažíme chytiť niť. Pozývajú nás k sebe domov, ale my im vysvetľujeme, že musíme ísť za našimi kamarátmi, ktorí nás čakajú v Mestii. Napokon sa s ujami rozlúčime, lebo krčma sa zatvára a oni teda odchádzajú inam. Ďaleko sa ale nedostanú, prejdú len na druhú stranu cesty a tam si opito posadajú alebo popadajú. Pozvania domov tým ale nekončia, pán domáci, majiteľ alebo prevádzkar tejto pôvabnej putiky, sa nám ospravedlňuje, že musí zatvoriť, ale nemáme si z toho nič robiť, lebo nás pozýva na žúr k sebe domov a odmieta nás proste pustiť na maršutku. No na veľa, na veľa sa s ním napokon rozlúčime, nasadáme do maršutky a hor sa do hôr.        

Krčmička, prvá khvanchkara a otázka, či sme spadli z neba.

Cesta je napokon krásne vyasfaltovaná a bezproblémová, za pár hodín sme hore. Mestia je nám však dosť nesympatická, napadá nás aj ekvivalent so Slovenskom - Terchová. Je to umelo vystavané mestečko pre turistov. Mestia je vlastne akoby taká vstupná brána do pohoria Svaneti, odtiaľ vyrážajú trekeri a vysokohorskí turisti na celé týždne do hôr. Mnohí, ktorých tu stretáme a s ktorými sa rozprávame, nevideli z Gruzínska okrem Svaneti a hôr nič. Jednoducho priletia do Tbilisi, odvezú sa rovno sem, týždeň alebo aj dva chodia po horách a potom sa odvezú zase naspäť. Chápeme aj tento spôsob turistiky, ale nie je to nič pre nás. V Mestii sa teda ozveme našim kamarátom, ktorí zatiaľ našli veľmi krásne ubytovanie. Bývame v trochu rozostavanom, ale veľmi útulnom a príjemnom, rodinnom dome u sympatickej Gruzínky Tiny. Keďže nie sme nikto manželia, musíme spať oddelene muži zvlášť a ženy zvlášť. V noci vypadne v celej Mestii prúd a ešte sa dozvedáme, že slávnosť, kvôli ktorej sme sa sem hnali, sa naozaj na ďalší deň koná v mestečku, ktoré je vzdialené asi 40 km. Cesty ďalej od Mestie sú však už bez asfaltu, predavač v miestnom krčmo-obchode hovorí, že nás tam vezme džípom. Zisťujeme ale, že nikomu z našej skupinky sa na slávnosť ísť nechce a suma za odvoz sa im zdá drahá. Na druhý deň ráno sa teda Barborka, Andrejka a Filip snažia zohnať odvoz do dediny alebo osady Kala, v ktorej sa má slávnosť konať. Chceli by si pozrieť aj najvyššie položenú dedinu v Európe - Ushguli. Napokon sa k nej na ich prekvapenie pridáva veľká časť skupiny a aj párik Litovcov. Po dosť dlhom handrkovaní sa s nie práve príjemným maršutkárom konečne vyrazíme. Cesta tam je opäť bez asfaltu, takže našu maršutku kýva do všetkých strán, prechádzame aj cez rieku, ktorá tečie priamo cez našu cestu. Okolie je ale nádherné, ideme lesmi, horami, jednu časť ideme aj po kraji strmého a vysokého útesu, pod nami tečie divoká a dravá rieka. Cesta je veľmi úzka a keď sa oproti sebe objavia dve autá, musia sa dosť náročne vyhnúť. Áut, ktoré idú oproti nám je ale hojne, väčšinou v nich sedí plno spiacich alebo teda úplne odpadnutých chlapov. Predpokladáme teda, že idú zo slávnosti a čudujeme sa, že tak skoro. Náš maršutkár a jeho kamoši nás ale ubezpečujú, že slávnosť trvá do večera a tak sa necháme odviezť najskôr do Ushguli. Cestou sa zastavíme aj na lesnej občerstvovacej stanici. 

Lesný bufet na ceste do Ushguli

 Po asi dvoch hodinách trmácania sa v maršutke konečne dorazíme do Ushguli. Toto miesto nás očarí, je až gýčovo krásne. Dávame si asi najlepšiu polievku, akú sme v Gruzínsku vôbec jedli, navštívime malý kláštor a pozorujeme skupinu Gruzíncov, ktorí si robia supru (spoločné hodovanie na deke) na lúke na kopci nad dedinou, spievajú tradičné piesne a ich hlasy sa rozliehajú po doline. 

Ushguli a tradičné svanetské veže

Ushguli najvyššie položená a sústavne obývaná dedina v Európe

Supra a spevy na protiľahlom kopci

Chlapi nás ponúkli čačou, ale bola to vodka, bŕŕ

Neskôr nasadneme na maršutku naspäť do Mestie, nepríjemný cholerický maršutkár nám oznámi, že v Kale sa už nezastavíme, lebo sme mu málo zaplatili a on už nemá čas a okrem toho to tam už dávno skončilo. Pohádame sa s ním, ale ako sme sa neskôr dozvedeli Svaneti je miesto, kde o všetkom rozhodujú len muži a kde žena má byť pri šporáku a starať sa o deti. Keďže sme ale plná maršutka žien a dvaja muži sediaci v nej sú trochu zakríknutý, zažil maršutkár možno prvý krát v živote ozajstnú spŕšku ženského kriku. A tak nám zastavuje v Kale, kde už ale na prvý pohľad vidíme, že je po slávnosti. Dedina je vyľudnená a všetky autá s návštevníkmi sú preč. Stretáme ale ešte skupinku ľudí, ktorí hovoria, že ešte môžme ísť hore. Stúpame teda do riadneho kopca ku kostolíku. Nájdeme však už len miestnosť so zvyškami jedla po slávnosti a priviazané mečiace kozliatko, ktoré asi vie, aký osud ho čaká. V miniatúrnom kostolíku ešte prebiehajú obrady, ideme teda dnu, zopár ľudí chodí so sviečkami do kruhu. Vo vedľajšej miestnosti dopíjajú zvyšky čače miestni muži, potom sa strhne búrka a tak utekáme dolu do maršutky. Cestou prechádzame cez rieku, ktorú sme míňali aj v opačnom smere, po chvíľke dažďa sa však kľudný potôčik zmenil na dravú rieku. Barborka je kvôli zmeškanej slávnosti nešťastná a tak jej Andrejka sľubuje, že ju vezme na gruzínsku svadbu. Filip len prevracia očami a hovorí, nech jej radšej nesľubuje to, čo nemôže splniť. Však kde by sme prišli ku gruzínskej svadbe?! (to sme ale brali na ľahkú váhu, že v Gruzínsku sa všetky sny plnia). Bez ujmy napokon dorazíme do Mestie, v polskej krčme si dávame čaču na zahriatie a ideme domov k Tine, ktorú niektorí poprosia o večeru. Nevieme ako teda Tina rozumie, asi rusky nie, ale pýtame si len tri porcie a dostávame šesť. Nie sme schopní to všetko zjesť. Pred spaním ešte zistíme, že nám naši spolubývajúci (robotníci) vypili polovicu fľašky čače a doliali ju vodou. No asi si mysleli, že dievčatá zo Slovenska na to neprídu.

Po slávnosti v Kale, nešťastná Barborka v roli miestnej ženy, ktorá prišla vyzdvihnúť muža z krčmy (v kostole)

Poslední návštevníci slávnosti v Kale.

Športová skupinka sa ešte večer dušuje, ako vstane ráno o siedmej a ide dobýjať ľadovce. Andrea s Barborkou si nastavia budík na pol deviatu, že veď tiež nejakú turistiku dajú, keď už sme pod tým Kaukazom. Pred deviatou začínajú v našom domčeku prvé ruchy, o pol desiatej stále ešte raňajkovanie na terase, trpezlivosť nás prejde po Zajovom vyhlásení: "Duško nenatieraj si čelo, je to veľmi nebezpečné." Pozrieme sa s Barborkou spod periny na seba a začneme sa smiať a teda aj vstávať. Túto rannú výpravu dostihneme ešte v poľskej krčme na kávičke a rozhodujeme sa, či ideme s nimi. Odrádza nás, že cesta tam aj naspäť je tá istá, aj že sa tvária, že to bude stráášne náročné. Nakoniec nás zláka vidina lanovky a sen vidieť kopec Užbu (ten však nakoniec neuvidíme, lebo ho zahaľujú oblaky) a ďalšie vrcholky hôr, takže sa oddeľujeme. 

Tiroláci v nanovopostavenej Mestii

Alpský deň v Mestii

Čakanie na Užbu

Posledná skupinka Monika, Peťa a Žaneta ešte spia a nakoniec sa vydajú na výlet len po dedine (vedľajšej). Cestou naspäť sa ich po ceste ujme miestny mačo, ktorý ich odvezie späť do Mestie. Sľúbia mu za to, že sa s ním ešte večer stretnú. Dievčatá na sľúbený čas nakoniec neprídu, lebo vonku sa strhne (ako každý deň presne o piatej) veľká búrka. My však v tej reštaurácii už sedíme a pozorujeme, ako už asi štvrtý krát prejde okolo nás veľké čierne auto s tmavými sklami. Vravíme si, že to budú pravdepodobne tí krásavci, ktorých si dievčatá zase nabalili. Po búrke sa dievky zjavia a samozrejme sme tipovali správne. Po chvíľke auto zastane neďaleko, vykukne z neho chlap ako hora a dohovára niečo Peti. Tá nám príde oznámiť, že mačo nás odvezie na najväčšiu diskotéku v Mestii, ktorú on vlastní. Máme dopiť, dojesť, on tam vezme najskôr dievčatá a potom sa vráti po nás. Po skúsenostiach s podobnými typmi dohovárame Peti, nech mu povie, že jej to je ľúto, ale jej kamaráti tu chcú ostať a oni chcú ostať s nami. Na veľa, na veľa, mačo nakoniec zatiahne okienko a odchádza sám. V reštaurácii zažijeme ešte tradičné spevy a tance, potom sa poberieme domov spať, pretože ďalší deň nás čaká skoré vstávanie na maršutku a presun do Kutaisi.

Celá skupinka aj s domácou Tinou pred našim domčekom v Mestii.

Z Batumi za čiernym pieskom do Ureki

Ráno nás zobudia výkriky spod balkóna: Džana! Džanáááá! Zajčok! Zajčoook! 

Najprv sa vystrašíme, že to nás už vyháňa náš domáci, ale to veľmi s gruzínskym maybe časom nejde dokopy. Nakoniec sa Zajo vytacká na balkón. Dole stojí zubár Giorgi, ktorý chce pokračovať vo včerajšom večierku a hrubým hlasom na neho volá "Zajčok, pivo chačíš?" No veru nechačí, Giorgi sa ešte chvíľu snaží zobudiť aj Janu, ale márne (ako sme sa neskôr dozvedeli, ona si s ním v noci na toto skoré ráno dohodla rande, ale odmietla vstať, bolo asi 8,00.)

Zajo nám porozpráva niektoré pikošky zo včerajšieho večera, keď doklebetíme, musíme sa zbaliť a opustiť náš domček pod lanovkou. Pri tejto činnosti sa samozrejme nájde aj Zajova "ukradnutá" peňaženka, na spodku batohu. 

Raňajky prebiehajú klasicky v plážovom bare, dávame si gruzínsku špecialitu chačapuri adjari. (pre Andreu osudnú, aj keď nie je isté, či nadchádzajúce zdravotné problémy boli naozaj spôsobené touto dobrotou)

Delíme sa na dve skupinky. Zajo, Duško a Janka sa rozhodnú ísť preskúmať Batumi, keďže počasie nie je úplne kúpacie. Ich hlavná úloha je zistiť, kedy a odkiaľ idú vlaky do Ureki. Druhá skupina sa rozhodne predsa len ostať na pláži a ešte sa pobiť s vlnami. 

Skupina v Batumi si spraví výlet na kopec lanovkou a pozrie zrekonštruované námestie.

Keďže v info centre im oznámia, že vlak do Ureki nejde, rozhodnú sa ísť do tam autobusom. 

Druhá skupina na pláži zatiaľ dosť nervózne očakáva info o vlakoch. Sme totiž vlakoví fanatici a práve táto cesta mala ísť po pobreží a pod zelenými horami. Avšak od Batumi skupinky prijde každému len záhadná mms, ktorá nejde otvoriť. A napriek bombardovaniu smskami, prezváňaniu, informácia o vlakoch neprichádza a neprichádza. Nakoniec predsa len napíšu: Vlak do Ureki nechodí. My sa ale nehodláme vzdať našej vysnívanej vlakovej cesty a preto sa pokúšame ďalej. Po chvíli nám Zajo odpíše. "Vlak je vypredaný." Nakoniec prichádza ešte jedna správa - vlak ide o 19:00. Nuž, z týchto informácii sme veľmi múdri neboli a okrem toho podľa harmonogramu odchádzajúcich vlakov, ktorý sme si vytlačili ešte doma, mal z Batumi odchádzať o 17,30.  Peťa, Monča a Žaneta sa rozhodnú ísť radšej maršrutkou, ale Andrea, Barbora a Filip sa vlakového sna odmietnu vzdať a rozhodnú sa nečakať do 19tej, ale vyskúšať skorší vlak.

Pred odchodom sa ešte chceme najesť, čašníci sú ešte pomalší ako zvyčajne a cesta naberá ten správny adrenalín, však už rok sme nezastavovali žiaden vlak. Podarí sa nám dojesť 15 minút pred jeho odchodom, musíme sa ale premiestniť do vedľajšej dediny. Utekáme na taxík, cestou vidíme postávať ľudí pri trati, ale nemáme čas sa zamýšľať, čo tam robia. Taxikár je extrémne pomalý, chce nám porozprávať o všetkých problémoch Gruzínska počas tých dvoch kilometrov, našťastie auto za nami trúbi, a keď taxikár pochopí, že ideme na vlak, trochu zrýchli. Utekáme na stanicu a vlak tam naozaj stojí, lístky nekupujeme, nie je čas (veď mali byť aj tak vypredané) a nastupujeme. 

Keď sa vydýchame, tak si všimneme, že tento vlak teda asi nebude ten vypredaný, je poloprázdny, lístky sa kupujú priamo vo vlaku a stoja, 0,5 lari na osobu. Radostne padáme na sedačky a nadšene pozeráme cez špinavé okná. Vlak sa pohýňa a my sa tešíme ako zakýveme našim kamoškám na našej pláži. Všetkým sme napísali správu, že ten vlak ide, nie je vypredaný a my sme v ňom. Vlak za chvíľku zastavuje, kde? Áno, na našej pláži. Tí ľudia na koľajniciach čakali správne na zastávke. No nič, pobaví nás to, ale už sa kocháme krásnou vyhliadkou a cestou nad morom. Stanice sú len v gruzínštine, takže len tipujeme, kde by sme mali vystúpiť. Nakoniec nejako intuitívne vlak opustíme v dedine, ktorá je podľa mapy najbližšie k Ureki (keďže podľa informácii až tam vlak nechodí). Miestni sú trochu prekvapení, že prečo tam vystupujeme, ale nakoniec nás pošlú na taxík, čo je k Filipovmu potešeniu stará Lada (žigulák). Taxikár nás odvezie až na slávnu magnetickú pláž asi za 15 lari pre všetkých. Tam sa neskôr od našich kamarátov dozvieme, že na nás čakali na železničnej stanici, kde ľudia vystupovali z vlaku z Batumi , ale na ich prekvapenie, sme medzi nimi neboli. Takže vlak nakoniec išiel priamo z našej pláže botanickej záhrady priamo až na magnetickú pláž, ale keďže v Gruzínsku sa občas informácie zháňajú ťažšie, tak sme si to obzvláštnili dvoma cestami taxíkom. Ešte že tie ceny sú tam také nízke. 

V Ureki nás prekvapia masy ľudí, pripomína nám to Senecké leto v plnom prúde. Na hlavnej ulici sa tlačia ľudia v plavkách ovešaní uterákmi a nafukovacími kolesami. Ureki je známe čiernym rádioaktívnym pieskom, ktorý je liečivý. Pôsobí blahodárne na reumatické problémy a kĺby, preto je tu plno ľudí s takýmito zdravotnými problémami. Keď sa nám s ruksakmi podarí pretlačiť na pláž, stiahnu sa nám žalúdky. Hlava na hlave, totálne a absolútne. O neporiadku ani nehovorím. Sympatické sú ale kone cválajúce po pláži. Pôvodne sme si mysleli, že si nájdeme nejaké dobré miesto na pláži, na ktorom sa vyspíme. Začína ale fučať a pláž je ohradená akýmisi múrmi, za ktorými sú súkromné pozemky. Za nimi vidíme borovice, pod ktorými by sa pravdepodobne dalo skryť, nedá sa k nim ale dostať. Sadneme si preto do plážovej reštaurácie, kde sa rozhodneme počkať na kamarátov. Andrei začína byť po chvíli zle, má teplotu, celá sa trasie. Chorobou si prechádzame postupne jeden za druhým, najskôr Žaneta, potom Andrea, na rad sa dostane aj Monika, Duško, Barborka, Filip, Zajo celý čas očakáva bolesť hrdla a soplík. Bacily sa vyhnú snáď len Peti a Janke.  

Po chvíli prichádzajú obe skupiny a tak si povymieňame zážitky. Filip, Barborka a Duško sa potom vyberú hľadať ubytovanie. Mesto vyzerá byť preplnené ľuďmi a tak sú dosť skeptickí k tomu, že sa im podarí niečo nájsť a ešte k tomu lacné. Prechádzajú hlavnou ulicou, všade sú kolotoče, cukrové vaty, automaty, každá reštaurácia má vlastného uja hrajúceho na synťák. Mesto žije, ale oni sa na nočný život vôbec necítia, uprednostnili by skôr kľud a relax, bez všadeprítomnej diskohudby a blikajúcich svetiel. Vyberú sa preto do jednej trochu nenápadnejšie vyzerajúcej uličky, kde vojdú do prvého penziónu. Pôsobí trochu príliš luxusne a chalani odhadujú vysokú cenu za ubytko. Vonku na záhradke vysedávajú turisti, všetko sú to ale Gruzínci, pýtame sa ich, kde by sme našli domáceho. Posielajú nás do baru v záhrade. Domáci hovorí, že majú voľných 7 miest v dvoch izbách, dá nám na naše prekvapenie výbornú cenu (myslím, že to vychádzalo 7 lari na osobu) a ani mu nevadí, že tam budeme spať 9ti. Je to najluxusnejšie ubytovanie za celý náš gruzínsky pobyt. Konečne sú spokojní všetci, tatranský profil nadovšetko aj s bazénom v záhrade. V noci sa spolu s asi polovicou skupiny vyberieme ešte kúpať do mora. Pláž je konečne prázdna, čierny piesok je všade navôkol, vchádzame do tmavého mora akoby do pekla a nevidíme ani na krok. Ako tak plávame pod nami sa začne zjavovať plno svetielok, hurá, planktón. Niektorí ho vidia po prvý krát, plávame ďalej a ďalej, rozrážame hladinu vody, aby sa pod nami čo najviac trblietal. Potom si ešte posedíme na záhrade našej krásnej ubykácie a o polnoci všetko zhasne a stíchne ako v pravom kúpeľnom mestečku.