8. 2. 2015

Úvod do tbiliského života

Tak trocha sa vrátime v čase...

Po návrate z Rače na obidvoch padla melanchólia ako po návrate z dovolenky. Síce sme boli obaja radi, že sme znovu vo vykúrenom byte s teplou vodou, ale znovu sami vo veľkom meste bez vyhliadky na ďalší výlet.
Zajo sa pustil do dopisovania článku, ktorý mal odovzdať a ja som sa vybrala do mesta na oslavu pravoslávnych Vianoc.
V Tbilisi sa v tento deň koná veľká procesia, ktorá prechádza celým mestom a končí v katedrále Najsvätejšej trojice (to je ten nový obrovský kostol na kopci). Nie, že by som bola ja nejaký špeciálny fanúšik týchto náboženských slávností a toto bolo fakt príliš masové a nijak ohromujúce, asi by ma viac dojala nejaká lokálna procesia na dedine, ale využila som to ako prechádzku mestom bez aut na miesta, kde som ešte nebola a kde by som asi ani nemala veľký dôvod ísť sa prejsť, keďže nové katedrály naozaj nepotrebujem navštevovať. 
Vianočná atmosféra a vianočné pesničky tu ešte zneli rádiami a ulicami minimálne do 19. januára, veď ešte sa oslavoval pravoslávny Nový rok a Ježišov krst? Tak keby niekomu nestačili koledy od polovice októbra, stačí prísť sem. Dokonca sme naladili špeciálne vianočné rádio.


Nakoniec sme dlho neboli sami, lebo hneď na víkend sa nám ohlásila Staňa, že by u nás prečkala víkend pred odchodom do školy v Jekaterinburgu. Stretli sme sa s ňou na vlakovej stanici a hneď sme sa aj s ňou vydali na prvý prieskum opustenej tbiliskej rekreácie. Za cieľ sme si podľa skvelej mapy mozaík a sovietskej moderny vybrali detský park Mziuri. 
Tento park bol iniciovaný a vymyslený gruzínskym spisovateľom Nodarom Dumbadzem, ktorý bol očarený počas svojho pobytu v USA Disneylandom a chcel niečo podobné priniesť aj gruzínskym deťom. Mala to byť veľká zelená zóna plná atrakcií odkiaľ mal premávať vláčik až do Betanie (asi 15 km za Tbilisi), kde je malé lyžiarske stredisko. Väčšina z toho sa samozrejme nerealizovala a park je momentálne preťatý diaľnicou a veľká časť je zastavaná novými panelákmi. Ale stále ešte ako tak slúži. Nás najviac zaujal mozaikový útvar v podobe slimáka. Dozvedeli sme sa, že slúžil ako stanica detského funicularu a ako správni výskumníci sme sa odvážili vstúpiť aj do jeho útrob, kde sme objavili malé kino. Vtedy sme ešte netušili, že tento "slimák" bude objektom nášho projektu v Tbilisi. 

Kino sa volalo Lokokino. Lokokina je totiž po gruzínsky slimák. Nikto nevie, či vlastne fungovalo, pravdepodobne sa tam odohralo pár predstavení tieňového divadla.

Dolná časť "slimáka" mala slúžiť ako horná stanica funicularu. Či tento niekedy aj fungoval sa nám stále nepodarilo zistiť. No, je to tu s tými archívmi trochu mission impossible.

Ďalší zaujímavý útvar, ktorý v nás vzbudil zvedavosť bola táto kocka s kruhovým otvorom. To bola zase dolná stanica lanovky. A že vraj tam v tých kruhoch mali byť nainštalované veľké hodiny, ale to už neviem, či nie je nejaká legenda. Ale lanovka naozaj v parku premávala. 

Keďže stredom parku ide momentálne diaľnica a nám sa nechcelo vracať tou istou cestou naspäť, vzniklo medzi nami trochu napätie, že kadiaľ teda ísť. Ja so Staňou som bola za cestu vpred, nech ide hocikam a Zajo už začal s tým, že ísť do neznáma, keď sa už začína stmievať... No ale ženská sila bola neoblomná a tak sme sa dostali cez mostík do zoologickej záhrady. Tam nikto neriešil, že prečo tam sme ani pri vstupe to nevyzeralo, že by niekto bol v kase, proste klasika gruzínske salámpárky. A odtiaľ sme si zobrali taxíka rovno do našich obľúbených kúpeľov, veď museli sme Staňu tiež okúpať. Inak ku kúpeľom. Súkromné kúpanie vychádza na takých 35 lar, čo je skvelé, keď trošku väčšia skupina, ale pre dvoch kúpačov to už začalo liezť do peňazí a tak sme sa rozhodli zistiť ako je to s tými verejnými. Zistili sme, že fungujú len na dvoch miestach a to v Bath no 5 a úplne hore v takých novších. Stoja asi 3 lari, takže dosť rozdiel. Takže postupne sa Zajo rozhodol pre tento zážitok, avšak prudérna nenaháčka Andrea sa ešte neodvážila. 


Na druhý deň sa ponúkol Data z GeoAIR, že nám spraví prehliadku mestom. Tým naozaj starým a pôvodným. Väčšina starého mesta je totiž zrekonštruovaná spôsobom zbúrať a nanovo postaviť betónové repliky, na ktoré sa nalepia také kúsky tehál, aby dom vyzeral pôvodne. Samozrejme je to vidieť, kvalita rekonštrukcie je dosť pochybná. Týmto spôsobom je v Gruzínsku "zrekonštruovaných" viacero miest, napríklad Mestia ako sme mali aj v lete možnosť vidieť. Kritická verejnosť má na to aj výraz "sighnaghizácia" podľa mestečka v Kakheti - Sighnaghi. Samozrejme bežní ľudia sú na túto rekonštrukciu pyšní, hlavne že to priláka turistov. Nám ale Data ukázal štvrť Betlemi opravovanú organizáciou ICOMOS, ktorí mali pôvodne pracovať na rekonštrukcii celého starého mesta, ale keď sa politici dozvedeli, že celková rekonštrukcia by trvala aj 40 rokov, tak sa rozhodli pre rýchlu cestu "obnovy". (No ako u nás, Zelená žaba a spol).

Po prechádzke sme prvý krát zavítali aj do super krčmičky s názvom...no hádajte! Áno Rača! Táto reštaurácia je presne takou putikou akú máme radi. Chodia tam len miestni, má rodinnú atmosféru, pripomína trochu nebohú Karminu. Je tu super zvyk, že každý si môže doniesť svoje vlastné víno, či jedlo a tam to zjesť. My sme ale ochutnali miestnu kuchyňu aj víno, a bolo to naozaj skvelé a veľmi lacné. Inak, čo sa týka vína. Tak ako sme si na najmä biele víno (ktoré tu má farbu oranžovú) v lete nevedeli zvyknúť, tak momentálne už máme problém s európskym bielym vínom. Takže je to iba o zvyku. 


Krčma Rača sa dostala aj do tejto skvelej knižky, čo je mix sprievodcom Tbilisi a slovníkom.

So Staňou sme navštívili aj našu prvú vernisáž v galérii Nektar. Spoznali sme Nino, ktorá ju spravuje. Galéria je len na poschodí a dole je vínna pivnica. Alebo proste miesto, kde sa len popíja, destiluje sa tam čača a okrem trávenia času po vernisážiach, práve tam bývajú prezentácie. 
Prvý krát sme navštívili aj kultový bar Canudos, ktorý nám bol odporúčaný Iurim, gruzínskym dobrovoľníkom na Stanici v Žiline a taktiež Pjótrou, ktorej blog ma z tých o Gruzínsku zaujal najviac. (i keď v podstate ani nie je veľmi o Gruzínsku, ale atmosféru tejto krajiny popisuje veľmi presne) Canudos sa napriek prvotnému sklamaniu, stal pravidelnou poslednou zástavkou v dňoch, keď sme si niekam vyrazili. 
Neďaleko sme objavili aj skvelú oldschoolovú diskotéku, niečo na spôsob Krymu v Trenčianskych Tepliciach, či Lunabar v Hoteli Kyjev. Hore na poschodí je normálna reštaurácia, špecializovaná na khinkali a dole obrovská miestnosť plná boxov. Tu sa dá tiež jesť, ale najmä sa tu strieda živá  tradičná muzika, s tureckými alebo orientálnymi hitmi, ktoré spieva mladý "superstarista" a celé to komanduje ujo "dídžej". Celý čas je zažnuté svetlo a v zadnej miestnosti trsajú celé rodiny, deti pomedzi to behajú po parkete. Vidieť tu aj podivne mixované medzinárodné "kurschatten".  Najzábavnejšie bolo, keď sme sa dozvedeli, že pôvodne to bol iránsky? striptízový bar, čo znie dosť divne. 


V pondelok sme spoznali konečne aj Nini a to hneď aj s Datovou pikoškou, že je dcéra režiséra Rača, láska moja. Ale o tom bol už predchádzajúci blog. No, očividne nezvládame pridávať príspevky chronologicky, takže na to rezignujeme a budeme skôr predstavovať mesto. Takže sa tešte na trhy, architektúry, kamikazde loggie a sem tam nejaký výlet.

Ešte pridáme stručný prehľad podnikov, ktoré sme doteraz objavili, keby sa sem niekto zatúlal a nevedel by čo s večerom.
Už spomínaný Canudos nám pripomína atmosférou našu Pivničku, aj sa tam zvykne tancovať, podľa množstva vypitého alkoholu. Osadenstvo je síce mladšie, ale srandy najviac. Čaču predajú minimálne pol litra. Ďalším objavom je Dive. Síce primárne sem chodia zahraniční ani nie turisti ako dlhodobejšie prebývajúci v Tbilisi, Erasmáci a podobne, dá sa tu natrafiť aj na miestnych. Stoly sú len tri, teda europalety, takže si ľudia k sebe musia prisadnúť a tak sa pekne socializovať. Pivo len v plastových pohároch, za to víno v zaváraninovom pohári. Hej, očividne viacej ako dva deci sa tam zmestí. Au. Ale veď, nevadí aj tak skončíte v Canudose a odtiaľ si len málokto cestu domov pamätá.
Taký viac fancy podnik obľúbený u miestnej umeleckej miniscény je Moulin  Electrique. Toto je skôr kaviareň, je tu trochu drahšie, dá sa tu najesť, majú takú fusion gruzínsku kuchyňu.  Ešte sme zavítali aj do Bauhausu, ten sa volá tak preto, že ju prevádzkujú dvaja architekti. Keď sme tam boli my, tak sa tam tancovalo, zvyšok postával vonku. To by ešte stálo za hlbšie preskúmanie. Cafe gallery, ktorá je tu pod našim ubytovaním a ktorú si naši spolurekreanti pamätajú z leta nás veľmi neoslovila. Je to síce jediný kvázi LGBTI friendly podnik, ale buď je tam plnka ako v preplnenej 39 a hudba, ktorá až tak neláka. Na Silvestra nás tam nechceli pustiť a naposledy, keď sme jej chceli dať šancu, tak sme tam boli sami. 















Žiadne komentáre: