Lyžovačka na Kaukaze

 

Jeden zo záväzkov, ktoré sme si dali pred zimným vycestovaním do Gruzínska, bola lyžovačka. V krajine sa nachádzajú tri lyžiarske strediská. Najstaršie Bakuriani blízko kúpeľov Borjomi, ktoré má isto svoju romantiku, ale odporúča sa skôr začiatočníkom a rodinám s deťmi. Lyžovať sa dá aj v Mestii, avšak cesta tam by trvala ako celá lyžovačka. Najvychytenejšie stredisko je Gudauri, 120 km na sever od Tbilisi smerom na Kazbegi.

Keď sme sa dozvedeli, že do Gruzínska sa chystá na týždňovú januárovú dovolenku aj kamaráti lyžiari Mirka s Filipom, rozhodli sme sa absolvovať lyžovačku s nimi. Privítanie novej delegácie v Tbilisi prebehlo v klasickom harmonograme: kúpele, lobio, víno,víno a čača.  A tak druhý deň polovica našej družiny bola viac než pokrčená, ale v ceste nám to nezabránilo, len sme zhodnotili, že do večerného lyžovania sa siliť nebudeme. Na Didube sa na nás vrhli taxikári hneď pri východe z metra, ale my sme sa zaťato predierali až k maršrutkovej stanici. Tam sme sa dozvedeli, že sme na zlej strane a tak zase naspäť. Tu treba poznamenať, že ak sa sem niekedy chystáte, kufre na koliečkach nechajte doma. Na rozbitých cestách ako napríklad na Didube, kde nie je žiaden asfaltis lamazi, sú s nimi prechádzky dosť náročné.

A tak sme sa aj s kufrom na kolieskach a s opicou na krku trmácali zase naspäť. Celý čas sa nás držal aj jeden taxikár, ktorého sme úspešne ignorovali, niektorí si ho ani nevšimli. Nakoniec sa mu podarilo nás zastaviť a navrhnúť nám cestu do Gudauri za takmer totožnú cenu ako maršutka. Celkom sa nám uľavilo, že budeme mať pohodlie a môžeme vyraziť ihneď.

Cesta tam trvá okolo hodiny a pol, prechádza okolo obrovskej priehrady Zhinvali. Postupne pribúda sneh a kopce sa zväčšujú. Vystupujeme pred hostelom práve, keď z neho vychádza jeho ukrajinský majiteľ Vitalij, ktorý na nás zhurta vyblafne, že za pol hodinu je večera. No ,,sympoš" už na prvý pohľad. My sme si na rozdiel od Mirky a Filipa hostel nerezervovali a dúfame, že budú mať pre nás miesto. Našťastie majú. Zároveň sa zoznamujeme s výrazne sympatickejším Gruzínčanom  Eldarom z prímorského Batumi. Nevieme sa dočkať zočiť lyžiarsky svah a ešte pred večerou si ideme pozrieť údolnú stanicu lanovky, požičovňu lyží a tradične supermarket. Aj keď je zima, tetušky predávajú víno aj tu na ulici, ale 15 lar za liter, ďakujeme takíto turisti my nie sme.

Večera nám chutí, ešte netušíme, že jej obmenu dostaneme na raňajky i ako večeru nasledujúce dni.  Po večeri ochutnávka mandarínkovej aj estragonovej čače aj tanečky s Eldarom, socializovali sme sa rýchlo.

  Ako všetko v Gruzínsku ani vleky nezačínajú jazdiť skôr ako pred desiatou ráno. Našťastie pre nás žúrovníkov a spachtošov, nemôže nás nikto premotivovaný vyhnať na svah v nejakom nekresťanskom čase. Ukrajinský majiteľ vyráža už 9:30, neskôr zistíme, že je zároveň aj inštruktor a veľmi sa nás snaží presvedčiť, že určite potrebujeme nejakú lekciu. Hah, no hej imidž máme veľmi flanérsky, najmä ja s mojou rakúskou vetrovkou zo 70tych rokov a tou divnou chlpatou baranicou, ktorú som si vlastne prečo kupovala? Akurát mi jej šilt celý deň padal do očí. Lyže sme si chceli požičať pôvodne dole pri prvej lanovke, ale keďže sme si trochu prispali, ostalo pre nás iba retro vybavenie "ako na Majstrovstvách Slovenska v Jezersku 1992". Najmä lyžiarky, ktoré boli ponúknuté mne, boli starší ročník. Spokojný je iba Zajo, ostatní ideme lanovkou do Nového Gudauri do "profi" požičovne. Výber väčší, obsluha menej milá a nabrúsené hrany sa tu moc nenosia. Ale je aspoň z čoho vyberať. Cena za set 25 lar za deň + 30 lar celodenný lístok na lyžovačku. Cena dobrá, oplatí sa nechať výstroj doma a letieť do Gruzínska lyžovať na ľahko.

Prvý deň lyžovačky je počasie gýčové. Modrá obloha, ani obláčik. Všade okolo len zasnežené kopce, ktoré nemajú konca. Rozhodneme sa preto vyviezť až na najvyššiu možnú stanicu lanovky, ktorá má okolo 3200 m. Kopec, na ktorom je postavená je veľmi úzky a výstup z lanovky pôsobí akoby bol na samom špicy kopca a my nevieme, či za vrcholom nie je hneď priepasť. Zajo už má závrate a s ťažkým dychom počíta do 100 so zavretými očami. Našťastie vrchol je bezpečný, slnko ostré a výhľad neskutočný. Vidieť aj Kazbeg 5045m! Fotíme sa, kocháme sa a potom sa vydáme extrémne úzkou zjazdovkou dole.

Lanovky a zjazdovky sú tu podivne poprepletané, celkom nám robí problém sa v tom vyznať. Ale slnko svieti a nám je to v tento deň jedno. A potom už len lyžujeme a sedíme v bufete, keďže kondička je po predchádzajúcich večeroch trochu v háji. Aj napriek tomu, lyžovačka, ako z rozprávky.

   

Večer prichádza do hostela početná skupinka Ukrajincov, má byť aj šašlik párty. Tak sme zvedaví. Nakoniec samozrejme štyria Slováci s Eldarovou pomocou to roztočia v bare viac ako celý autobus Ukrajincov. Ku koncu dôjde aj na obľúbené maľovanie fúzov a obočia spáleným korkom, hráme sa na Brežneva a Fridu Kalho. 

Druhý deň už slnko nesvieti, je hmla a občas sneží. Vymieňam si lyže, síce sa mi lyžuje oveľa lepšie, viditeľnosť je však mizerná. Všetko je biele a nevieme rozoznať, kde je zjazdovka. Vrchné lanovky nikto nepoužíva, takže aj ľudia sa zhustili. V bufete pri stanici kabínky nefungujú záchody, nikde žiaden strom, musíme chodiť komplikovaným spôsobom do spodnej stanice. Vyviesť sa kabínkou hore a potom zísť asi 3 km až k ďalšej lanovke. Ale je to aspoň najlepšia zjazdovka, ktorú sme tu objavili.

Tu sa ukazuje, že tak ako napríklad v Mestii, keď sa Gruzínci začnú hrať na seriózny turizmus, tak sa stratí väčšina z ich pôvabu. Ideálne je aj tu si vybrať bufet, kde vidíte variť babičku, a obsluhovať starého, ale milého uja, ktorý ocení, že viete tri slová gruzínsky.

Po štvrtej hodine odovzdáme lyže, ideme do hostela a rozdeľujeme sa. Mirka a Filip idú do Kazbegi a my sa musíme vrátiť do Tbilisi, lebo ďalší deň máme prezentáciu. Maršrutka nám pravdepodobne utiekla pred nosom a tak stopujeme. Prvé auto nám navrhuje, že nás odvezie za 80 dolárov, prosíím? Kukáme na šoféra ako puci a posielame ho kadeľahšie. Našťastie hneď na to nám zastavia dvaja mladí a veľmi milí chalani, ktorí idú do Tbilisi. Dozvedáme sa, že jeden z nich je režisér dokumentárnych filmov. Odvezie nás až priamo pred rezidenciu. Pozývame ho aj na prezentáciu, ale tušíme, že sa sľúbil len zo slušnosti.