25. 7. 2014

Batumi - plážoví donjuani a hodina ruštiny


Napriek romantickej polohe penziónu pri železničnej trati, ktorá nám večer učarovala, sa ráno zobúdzame nevyspatí. V noci a nad ránom nám nad hlavami prešlo asi 20 vlakov (nikto netušil, že toľko vlakov v Gruzínsku premáva, osobné však boli asi dva z nich).
Pri raňajkách sme sa rozhodli trochu preštudovať knižku ruskej konverzácie, ktorú Zajo zobral so sebou. Náhodne slovník otvoríme na strane s frázami na tému "Flirtovanie" (v sekcii šport a voľný čas). A aby ste boli v obraze, tak prikladáme pár viet na ukážku:

Ahoj. Môžem si prisadnúť? (privet, možno prisesť?)
Si tu sama? (ty zdes adna?)
Páči sa mi, ako tancuješ (mňe nravitsja, kak ty tancuješ)
Si hrozne sexi (ty očeň sexi)
Nepôjdeme ku mne domov? (pajďom ke mňe damoj?)
Chcel by som s tebou stráviť noc (ja chaču pravesti s taboj noč)
No tak, buď rozumná (nuu, buď razumnaja)
Daj tie ruky preč! (ruki proč)
Máš kondóm? (u ťebja jesť prezervaťif?)
Rýchlovka (sunul-vynul-pabežal) - toto by sme potrebovali overiť od niekoho rusky hovoriaceho, či sa to tak naozaj povie, alebo je to len chyták pre románikuchtivého turistu.


Po výdatných raňajkách a rýchlokurze ruštiny sa skupina postupne odoberie objavovať botanickú záhradu, jednu z najväčších v Európe (aj keď geograficky už nie sme v Európe, Gruzínci sa za Európanov považujú a vecí naj v Európe je tu viacero). Botanická záhrada stojí naozaj za návštevu, je to úplný prales, prechádzame cez bambusový les, fotíme sa pri nejakej nesmierne vzácnej drevine s červeným drevom, ktorá rastie na Kryme, palmy zo Stredomoria, Ameriky aj Oceánie, obrovské eukalypty aj magnólie, ktoré žiaľ už odkvitli, jedna časť vyzerá ako džungla,- všetko tam rastie hlava nehlava a aj normálne dreviny ako borovice a orechy vyzerajú subtropicky. Ohromí nás, že v záhrade sú obytné domy, v ktorých bývajú ľudia. Predávajú med (alebo to bola čača?) a oriešky. 
V botanickej záhrade sme strávili (aj s obedom a kúpaním sa na pláži na opačnom konci záhrady) asi 5 hodín. Po návrate Zajo zistí, že nemá peňaženku, našťastie pas má v inom vrecku ruksaku. Riešime, čo budeme robiť, treba zavolať na veľvyslanectvo, Zajo prehľadáva niekoľký krát svoj ruksak, v ktorom má veci pobalené v billa taškách. Ale peňaženka nikde. Napokon sa rozhodneme o historke radšej pomlčať, aby sme nevystrašili zvyšnú časť skupiny.


Zatiaľ, čo si my zúfame nad stratenou peňaženkou, dievčatá sa kúpu na našej pláži. A takto opísali ich zážitky do denníčka: "Ako prišla veľká vlna, Žanete spláchla papučku do mora. Čierne more unášalo čiernu topánočku. Švárny miestny muž Lašo na popud Moniky skočil do rozbúrených vĺn a zachránil Žanete spanilé nôžky. Hneď na to nás vyzval, aby sme sa všetky tri (Žán, Mona, Staška) naučili plávať v búrlivom mori, on by bol našim učiteľom. Naveľa naveľa sme odmietli, ale dohodli sme si rande večer na móle pri hviezdach a po večeri u nášho domáceho Lašo naozaj došiel, s dvoma kamarátmi zubným technikom Giorgim a námorníkom, ktorého meno sme zabudli a s dvoma bandaskami ( 3 litrovými) domáceho vína." 
S mládencami teda ideme na mólo, podebatujeme i popijeme. Rozhovor prebieha v ruštine, nie všetci sa chytajú a keďže si chlapci nevedia zo začiatku zapamätať naše mená, oslovujú nás podľa povolaní. Napríklad učitelnica, džurnalistka, chudožnik, ...  a večer plynie a plynie, vína ubúda a niektorí i zúžitkujú čo to aj z novej slovnej zásoby
A potom prišla búrka, hučalo more a nikto už nič viac nepočul a nevidel....


24. 7. 2014

Presun cez hory doly - Z Abastumani do Batumi


Ráno sa budíme v krásnej zelenej izbe, starý ujo správca domu nám uvarí kávu, čapujeme vodu, obzeráme si zašlú krásu kúpeľného mesta. Teraz už vôbec nepôsobí odstrašujúco. Naopak má príjemnú klímu a šarm.  Všetko je v tu pokojné a harmonické. Zeleň parkov a architektúra dačí, svieži potok, promenády a chodníčky dostávajú v rannom slnečnom kúpeli celkom nový rozmer. Mirab nás už však čaká a cesta bude dlhšia, ako si myslíme a tak musí ísť krása Abastumani bokom, zostáva len nádej, že sa sem ešte niekedy vrátime. 


Tranzitný deň sa prejavuje najmä problémami. Najskôr sme síce videli krásny "zlatý" hrad a kláštor v Zarzme (oba cez okno maršutky), potom sme zahli do hôr, kde zmizol náš milovaný asfalt.  Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, bolo to akoby sme sa štverali do sedla Nízkych Tatier, samozrejme bez niečoho, čo by pripomínalo normálnu cestu.  To však miestnym neprekáža a tak sa predbiehame s nákladným autom premeneným na hromadný dopravný prostriedok pre dedinčanov. My čumíme na nich a oni na nás. Dokonca nás predbehne aj pravidelná maršutka. Horúčava je neznesiteľná a s tým súvisia aj naše problémy, konkrétne chladenie. Keď nám voda v chladiči zovrie prvý krát, je to ešte v pohode. Druhý krát to už trochu naštve. Mirab dopĺňa vodu a oblieva motor. Keď voda zovrie tretí, či štvrtý krát, všímame si, že z chladiča kvapká. Vlastne skoro tečie. A tak sa dopĺňanie vody stáva našim rituálom. Odhadovaná 4 až 5 hodinová cesta narastie na 6 a pol hodinový úmorný maratón. Ale má aj svoje svetlé momenty. Pri prvej prestávke potešia lesné maliny. Neskôr objavujeme čaro vysokohorských osád, je v nich veľa zvierat, vidíme dedinčanov ako im doviezli vrecia s vlnou, kupujeme žuvačky zo živice. 








V ďalšej osade sú pri ceste malé svojpomocne postavené búdky - obchodíky. Predáva sa med, smotana, syry, žuvačky zo živice, miestna obdoba bryndze aj tklapi - skvelé ovocné pláty. Dedo síce tvrdí, že sú sladké, ale my okoštujeme a sú veru kyslejšie ako tie najkyslejšie v Tbilisi. Tešíme sa, berieme rovno dva aj syr. Je strašne slaný a strašne dobrý. Vrchol prekonávame v dedine Chechla a potom už konečne klesáme. Veľmi nás prekvapí, keď zbadáme lanovku vo výstavbe, ktorá vedie z údolia niekam hore až za horizont. Kto ju tu bude používať, nebodaj stavajú lyžiarske stredisko? A ak áno, tak ako sa sem tí lyžiari dostanú v zime, keď tu nie je asfalt. Keď neskôr zbadáme výstavbu hydroelektrárne, pochopíme, že toto miesto už asi dlho nebude takto panensky nedotknuté. Nás ale už teší  pomyslenie na to, že cesta napriek tomu, že je prekrásna, snáď aj skončí. Aby sme objasnili utrpenie z tejto cesty, uvedieme  zopár detailov: dĺžka 246 km, čas 6,5 hodiny, priemerná rýchlosť 23 km/ hodina, povrch cesty - väčšinou nespevnený (hádže nás, trasie nás) + spevnený s retardérmi (lebo v celej doline stavajú sústavu hydroelektrární), z faktu, že sa stavia, vyplýva aj fakt, že všade je prach a cestu blokujú obrovské nákladiaky značky Kamaz. Teplota v aute - neznesiteľná. Cieľ - sa približoval omnoho pomalšie, ako bol pôvodný plán. A prasknutý chladič = prestávky v intervaloch 30 minút. Všetky tieto vplyvy mali na posádku negatívny vplyv, ale podarilo sa to a kravy na sídlisku hlásili: Sme v Batumi! 







Toto čiernomorské letovisko sa vyznačuje množstvom rozostavaných gigantických hotelov a dlhou štrkovou plážou, na ktorej nás zaujalo ruské kolo a ruské kolečko na jednom z dostavaných mrakodrapov. Pekná je aj lanovka, ale atmosféra potemkinovského letiska (pláže sú totiž poloprázdne) nás skôr desí. Lúčime sa s Mirabom, necháme mu pár lari navyše, aby mal za čo opraviť chladič, ale aj z vďaky, že nás vyviezol na observatórium, pojedol a popil s nami. Kúpeme sa a zhodneme sa, že nám asi viac bude vyhovovať pobyt na periférii a volíme cestu do Mtsvane Kontschi (Zelený mys), kde sa nachádza slávna botanická záhrada a malá pláž s betónovým mólom. Sotva vystúpime z taxíka, odchytí nás ujo alebo my jeho (bolo to vzájomné), aby nám ponúkol ubytovanie, chvíľu sa dohadujeme, ale nakoniec sa necháme nalákať. Presvedčí nás výhľad z okna a sedačka hrdzavej lanovky rovno pred balkónom. A najmä fakt, že je to tu pravdepodobne jediné ubytovanie a my napriek predsavzatiu spania na pláži, sme tak zničení, že dávame prednosť posteliam. Mtsvane Kontskhi - Capo Verde tvorí pár bufetov, hrdzavá lanovka a železnica, pláž s mólom, z ktorej vedie hrdzavý a deravý ochoz na ďalšiu plážičku. Rozhodneme sa trochu si vydýchnuť a oddýchnuť a stráviť tu zopár prímorských dní.





23. 7. 2014

Vardzia - deň výletný a kúpeľný


Ráno máme na 9:00 dohodnutú maršrutku, ktorá nás má vziať na výlet do Vardzie. Rýchlo ešte utekáme k prameňu, aby sme si naposledy nabrali výbornú borjomi do fľašiek na cestu. Barborka sa musí prebiť cez Ukrajinky, Rusky a Gruzíncov, ktorí čakajú s 5 litrovými bandaskami. 
Maršrutka na nás už čaká a v nej maršrutkár Tamur. Berie nás do kláštora, ktorí si prezerá iba skupinka, ktorá predchádzajúci deň nežúrovala. Zatiaľ čo skupinka, ktorú opil David sa schováva v tieni na lavičke. Cestujeme ďalej, Tamur púšťa gruzínsku hudbu, vysvetľuje nám, čo vidíme naokolo, rozpráva gruzínske povesti. Napríklad o tom, že krajina, ktorou prechádzame, bola pôvodne lesnatá aj plná viníc, ale vypálili ich Turkovia, pretože sa v nich schovávali gruzínski partizáni. Tí boli silní a nebojácni vďaka tomu, že pili čaču a víno, čo je gruzínsky redbull, ale Turci len pofajčievali a preto boli spomalení. A tak im Turci vypálili vinohrady. Taktiež rozpráva bájku o tom, ako vzniklo Gruzínsko. Keď Boh rozdeľoval národom krajiny, Gruzínci pili a žúrovali a samozrejme prišli za Bohom až keď boli všetky krajiny rozdané. Boli však tak milo opití a veselí, že sa Bohovi natoľko zapáčili, že im daroval svoju vlastnú krajinu.
Prichádzame do Akhaltsikhe,  zdiaľky impozantný orientálny hrad so zlatou kupolou, avšak zblízka je vidieť, že je v podstate celý postavený na novo (z betónu). 


Po prehliadke pokračujeme smer Vardzia. Kocháme sa kopcovitou, vyprahlou krajinou, všade sú samé serpentíny, vyhýbame sa ovečkám a kravám popri a na ceste. Žanete je zle a musíme si dať pauzu, zastavujeme v ďalšej dedine, kde je na skalách hrad. Je ale hrozné teplo a väčšina ostáva dole v tieni, iba Janka a Zajo sa idú vyštverať na zrúcaninu na kopci. 
Andrea sa ide prejsť po reťazovom, dosť rozbitom mostíku na druhú stranu rieky, kde by sa i okúpala, ale voda nie je moc lákavá. Na miesto toho objaví krovie, ktoré sa podobá na marihuanu. Keď prídu aj ostatní, natrháme krásnu kyticu. Tamur sa len smeje.





Pokračujeme v ceste, očarení krajinou a okolitými kopcami, ktoré vyzerajú ako čiapočky od šľahačky. Prichádzame k Vardzii, kláštornému komplexu v skalách, v  12. storočí ho zničilo zemetrasenie a ostali z neho len diery v skalách. Dávame si fotopauzu a opäť objavujeme marihuanové plantáže, ktoré od tepla silno rozvoniavajú. 
Preliezame otvormi v skalách, objavujeme kostol, do ktorého Filipa nepustia, lebo má krátke nohavice, a úzke uličky vytesané do skál, je to trochu ako labyrint. Nachádzame rôzne bizarnosti ako napríklad skrinku vytesanú do skaly, pričom miestnosť, v ktorej sa nachádza, bola kedysi podľa popisku lekárňou alebo jedáleň pre mníchov, v ktorej je aj elektrická zásuvka. V kláštore dodnes žijú mnísi, ich ubytovanie je ale neprístupné a oddelené od turistickej časti páskou, za ktorou postáva SBSkár.






Po dôkladnej prehliadke zasadneme do reštaurácie, o ktorej nám Tamur po ceste básnil ako o najlepšej gruzínskej reštaurácii. Sme sklamaní. Jedlo je o ničom a na Janku čašníci zabudnú a keď ich na to asi po desiaty krát upozorní, prinesú jej nedopečené kura. Tamur nás po obede berie do sľúbených kúpeľov, všetci sa na to ohromne tešíme napriek tomu, že je vonku asi 40 stupňov. Najskôr zastane pri polozbúranej búdke v strede neďalekého poľa. Tesne pred nami sem príde ešte jedna maršutka plná ľudí a popred búdku behajú deti v plavkách. Tamur oznámi, že v kúpeľoch majú plno a tak odchádzame do iných. Trochu nám aj odľahne.
Po pár minútach zabočíme z cesty pri nápise: Guest house pools baths (viď na fotke dole). Vchádzame do dvora, kde na nás čaká stará blonďatá a bradatá cigánka, deti a celá rodinka, vedľa je ošarpaný dom a neporiadok. Nechápavo na nich pozeráme a oni si nás taktiež zvedavo obzerajú. Cigánka ukazuje na polorozpadnutú búdku, vojdeme dnu, je tam bazén s horúcou vodou.
Barborka skúsi teplotu vody, fúzatá cigánka tzv. "kúpeľmama" vojde za ňou a svojou barlou zamieša povlak usadený na hladine vody. Spočiatku sa okúňame, väčšina sa rozhodne, že do vody nejde, posadajú si okolo bazéna a namočia si nohy. Kúpeľmama hneď zahlási, že všetci platíme po 5 lari, či sa kúpeme alebo nie. Aj tí, čo si budú len močiť nohy. Tejto šéfici sa nedalo odporovať. Napokon sa všetci postupne povyzliekame a naskáčeme do vody.
Zdá sa nám dosť horúca, Andrea sa preto ide spýtať, či by sa nenašla aj nejaká studená voda, aby sme sa po kúpeli mohli osprchovať. Muži v osade presvedčivo prikývnu a tak spokojne vpláva naspäť do bazéna. Po chvíli zbadáme v škáre pod strechou veselé tváre osadníkov, ktorí nám do bazéna natiahli hadicu so studenou vodou. Kúpele s vodopádom, čo viac si môžme priať.






Keď vylezieme z vody, ideme ešte na prehliadku tohto lukratívneho wellness. Vedľa nášho bazénika je ešte jeden trochu luxusnejší a v ďalšom za zatvorenými dverami výskajú deti a veselo skáču do vody. Chvíľu ešte podebatujeme s domácimi, ktorí naverbujú Andreu, či Moniku (už si nepamätám, ktorú z fotografiek), aby im nafotila ich dom, ktorý potom môžu propagovať ako ubytovanie na internete. Poobdivujeme vrt, ktorý majú priamo na dvore (opäť nás napadá aj slovenský ekvivalent, cítime sa ako v Letanovciach, keby v nich mali kúpele). Pokračujeme ďalej v našej ceste. Tamur nás vyhodí v Akhaltsikhe, kde sa nás ujme nový maršutkár Mirab. Necháme sa zaviesť do mestečka Abastumani, ktoré je od Akhaltsikhe vzdialené asi 20 km. Mirab sa čuduje, čo chceme robiť v Abastumani, podľa neho tam nič nie je. Vysvetľujeme mu, že sme si toto miesto vybrali na prespatie kvôli tomu, že je po ceste do Batumi, kam sa chceme na druhý deň dostať a okrem toho nás láka aj observatórium a sanatória, o ktorých sme sa dočítali na našej múdrej mapke. Okrem toho, toto mestečko bolo kedysi vychýrené slávnymi kúpeľmi a my máme na kúpeľnú architektúru slabosť.    
Nielen Mirab sa čuduje tomuto nápadu, ale aj celá posádka začína pri pohľade von z okna zneistievať. Prechádzame najskôr obyčajnou dedinou, neskôr však začínajú polorozpadnuté domy, ihrisko plné detí, vonku všade vysedávajú ľudia, naokolo je len les. Nevieme ešte, kde budeme spať a v maršrutke panuje stiesnená nálada. Nevieme Mirabovi vysvetliť, kde nás má vyhodiť, pretože zisťujeme, že observatórium a sanatória, ktoré sme chceli tak veľmi vidieť, sú ešte niekoľko kilometrov hore v lese. Necháme sa teda vyhodiť pred termálnym bazénom. Čo iné by sa dalo od nás čakať, jedno kúpanie za deň nám predsa nemôže stačiť. Keď nájdeme konečne bazén, popýtame sa na ubytovanie a zisťujeme, že majú buď obsadené alebo drahé. V skupine nastáva asi najťažšia kríza výletu, časť sa cíti ohrozene a chce sa vrátiť do Akhaltsikhe, druhá časť je miestom nadšená a nerozumie, čo ostatní riešia.





Napokon sa všetko ako vždy vyrieši k spokojnosti všetkých. Nájdeme extra lacné ubytovanie (5 lari na osobu, čiže 2,5 eura) s posteľami v jednej izbe, pripomína nám to pionierský tábor (alebo Kinobus) a preto sa cítime výborne. Vykúpeme sa v najhorúcejšej vode, v akej sme kedy boli. Pričom sa v nej kúpu aj tehotné mamičky, štvorročné deti a niektorí v ňom plávu aj kraula. Zatiaľ čo my máme pocit, akoby sa nám v nej varili vnútornosti. Zisťujeme od Miraba, či by nás na druhý deň neodviezol maršutkou k moru do Batumi, je to približne 150 km. Chvíľu s ním zjednávame cenu, pretože sa nám zdá privysoká. Mirab nás ale upozorňuje, že cesta je rozbitá a nechodí sa po nej ľahko. Napokon zjednáme cenu prijateľnú pre obe strany (cca 30 lari na osobu). Mirab nám oznámi, že aj on ostane teda spať s nami v Abastumani, aby nás na druhý deň mohol vziať. A tak si ešte môžme pozrieť aj observatórium, kam nás Mirab veľmi rád odvezie. Sme nadšení vývinom udalostí. (Niektorí Miraba dodnes upodozrievajú, že s nami zostal najmä kvôli hviezdam v observatóriu, ale ďalším dôvodom bolo samozrejme aj to, že chcel Žanetu vydať za svojho syna.) 
Do observatória ideme už po tme (tento krát cesta pripomína cestu z Hodruše do Banskej Štiavnice). Na naše prekvapenie majú otvorené a pred vchodom čaká množstvo detí, takže musíme počkať na ďalší turnus. Mirab zatiaľ vytiahne z auta rozkladací stôl, spravíme si supru, vyložíme zopár potravín, ktoré nám zostali, keďže sme si ani nestihli nakúpiť, a víno. Mirab robí prípitky a naučí nás Brudershot, čiže Vachtanguli (dvaja si prepletú ruky, vypijú na ex pohár toho druhého a tri krát sa pobozkajú). Napokon sa dostaneme aj do observatória, zhliadneme Saturn aj s prstencom, objavíme ešte jedno schátrané observatórium obklopené hlbokým lesom a pokračujúcu opustenú rekreáciu s mapou celého areálu s množstvom zatvorených sanatórií. Je to čarovné a aj trochu mystické miesto uprostred hôr a lesov. Vravíme si, že na toto miesto sa raz určite musíme vrátiť. 




Ďalší deň nás čaká náročný, celodenný, ale za to prekrásny presun do Batumi.