Ako nás gruzínsky Kunstbus zanechal v Kahketi

A sme naspäť. Vydržali sme bez Gruzínska niečo vyše pol roka, ale dlhšie sa nedalo a museli sme sa vrátiť. Ako zámienku sme si vybrali Tbiliské trienále súčasného umenia a samozrejme vinobranie.

Po prvom týždni aklimatizácie, keď sme absolvovali kúpele Tskaltsubo opustošené i tie funkčné, rýchloturistiku v Okatse kaňone, naše obľúbené letovisko Kobuleti ešte aj s kúpaním sa v mori na Mtsvane Kontskhi a samozrejme sídliská a obľúbené putiky v Tbilisi,  sa od nás oddelila Evička s Peťom, ktorí sa vracali do Bratislavy. 

My sme sa na ďalšie ráno odsťahovali z hostela s tým, že odteraz už neplánujeme nič a ani to, kde budeme bývať nasledujúcu noc. Batohy sme nechali v budove Centra pre súčasné umenie, odkiaľ v to ráno vyrážal "Kunstbus" plný gruzínskych i zahraničných umelcov smer Kakheti. Tam sa v ten deň konala akcia v starom divadle, ktoré si dedinčania sami postavili, ale ktoré tradične nikdy nefungovalo. Autobus bol starší než starý a cesta ním trvala aspoň o dve hodiny dlhšie ako sa predpokladalo. Samozrejme v dedinských strmých uličkách bol absolútne nepraktický a celkom zázrak, že sa nám do dediny Kvemo  Machkhaani podarilo doraziť. 

Na mieste na nás už čakala nastúpená celá dedina aj s ďalšími cestujúcimi, ktorí sa do dediny dostali oveľa rýchlejšie autami, či maršrutkou. Program začínal Rómeom a Júliou, adaptovanými na lokálne prostredie a predstavenie sa odohrávalo počas prechádzky dedinou, čím nám predstavili celú dedinu. Teda asi, lebo prekladateľ do angličtiny bol jeden  asi na 50 zahraničných návštevníkov. V podstate to bolo fuk, počasie bolo krásne, atmoška výborná, po dlhom čase sme stretli znova tých, čo sme sa s nimi v zime spoznali a cítili sme sa, akoby sme na Slovensku medzitým ani neboli. Budova divadla bola napriek nepoužívaniu vo veľmi dobrom stave, na tento deň v nej boli v rôznych útrobách všelijaké inštalácie, ktoré vyzerali, že ich vytvorila miestna ĽŠU, čo možno aj bola pravda. Teta vonku varila na ohni tartar (to je hmota, z ktorej sa následne robí aj churkela). Potom nás ešte vyslali s fotkou opustošenej budovy, ktorú sme si vybrali, zistiť jej históriu a napísať o nej príbeh. Na pomoc sme si zobrali Iuriho, nášho kamoša, ktorý rok dobrovoľničil v Žiline na Stanici. Zakecajúc sa so starými pánmi, ktorý hrali šach na autobusovej zastávke, už nám píše Bobra, že kde sa túlame, v divadle už prebieha improvizovaná supra, tak ak chceme niečo stihnúť, nech si pohneme. Fu, stihli sme! Supra sa odohrávala na pódiu divadla, syry, zelenina, ovocie a hlavne víno, zase raz veeeľa vína. Suprujúci si ani nevšimli, že robia krovie programu, kde sa prezentovali výsledky "brannej" hry: "čo si zistil o opustenom dome." 

Autobus už mal pomaly odchádzať, keď sa jeho posádka začala trochu rozpadávať. Nini (u ktorej sme mali spať) sa rozhodla, že ide do vedľajšieho mestečka do Sighnaghi za nejakým kamošom. Ďalšia skupina nás volala do susednej dediny na chatu a veľká skupina odchádzala do Telavi na hudobný festival. A my bez spacákov a batohov, niekde v strede Kakheti sme sa rozhodovali, u koho v Tbilisi prespíme (Bobre? tiež mala nejaký program), keď tu sme dostali ponuku, ktorá sa neodmieta. Najväčší miestny chlapík, ktorý nám doteraz nalieval víno z demižónu, ukázal prstom na nás: ty, ty a ty idete ku mne. Chvíľu rozhodovania (asi pol minúty), kukneme na Iuriho, ideš s nami? Ten sa zdráhal dlhšie, ale že tak keď ste si istí... A tak sme zakývali autobusu aj Nini a išli niekam do tmy za piatimi miestnymi mladíkmi. A onedlho sme už znova boli na tom správnom gruzínskom festivale.

 Chalani nás doviedli na tmavý dvor, niektorí zase niekam odbehli a kým sme sa spamätali, už sme sedeli za stolom. Rodičia veľkého nalievača pomaly začínali stôl zapĺňať dobrotami, ktoré vyťahovali nevedno odkiaľ, lebo ani normálnu kuchyňu v tomto dome nemali, iba letnú na verande. Zrazu sme započuli kotkodák a kvíííík a jejda, oni kvôli nám zabili nejakú sliepočku, teda dve, keďže sa zvuk ešte zopakoval. Zatiaľ sa vrátili chalani, ktorí dobehli s plnou igelitkou mäsa a domáci v priebehu pár minút na zvitku dreva z vinohradu len tak v strede dvora (ako žiadne ohnisko) upiekli šašlik. Šašlik šašlikov! Pokračovali sme návštevou vínnej pivnice (aj keď to je také vznešené slovo, proste tu je to nejaký kumbál, kde je víno). Veľká atrakcia pitie červeného až čierneho burčiaku z usušenej tekvice, jasné však všetko vyskúšame, keď tu zrazu z tekvice začali vyliezať opité osy. No, fu tak toto asi nie. Našťastie v tejto skupinke alergiu nikto nemá, ale i tak som si darovanú tekvicu s osím hniezdom vo vnútri nenechala zabaliť ako darček. Večer pokračoval jedením a pitím, riešila sa klasická otázka, ktorá si veľkého nalievača za manžela zoberie. O polnoci sa odrazu všetci chalani zdvihli a odišli. My sme sa pomaly vytrepali do izbietky, ktorá nám bola pridelená a kde nám bolo povolené spať aj zmiešane, ale dievčatá na jednej manželskej a chlapci na druhej. Heh, to bol nápad. Mamina nám chcela prideliť ešte nejaké negližé, ale to sme už odmietli. 

A potom sa spustila taká búrka, hromy, blesky! 

Veľký nalievač ešte asi do šiestej ráno s nádejou sedel pri televízii, kde si púšťal na plné gule gruzínsky dancefloor a dúfal, že sa na to ešte nejaká nevesta chytí. 

Druhý deň ráno sa prvý zobudil Zajo, nervózny a otravný, že my ostatní ešte spíme a chceme tak robiť ešte riadnu chvíľu. Však sme boli rozbití po tom večernom vinobraní. Danka ho poslala, aby sa ho zbavila, ale hlavne že sme po takej noci to bolo nevyhnutné, do obchodu aspoň pre dve fľašky Borjomi. My sme spali ďalej a Zajo sa nevracal. Vrátil sa o dve hodiny, zase jak činky, že on bol unesený do pálenice čače. 

A že my musíme ísť tiež, bo to sľúbil. Tak sme sa všetci pozviechali, na raňajky dojedli, čo ostalo z večera, tuším i dopili. Danka ešte bola pozrieť s mamičkou svinku, kravičku a celý statok, či by predsa len by nechcela ostať a za veľkého nalievača sa vydať, a potom šup ho na ďalšiu métu. Domáca pálenica. Idylický obrázok. Záhradka, na nej dve detičky, manželka  podáva nejaké jedlo a švárny pánko sedí pri sude a vyrába čaču. Na otázku, že čo metanol, etanol na nás len nechápavo kukne a už podáva čerstvú ešte teplú čaču. Dáme si len troška, radšej popíjame naďalej vínko, asi aj niečo jeme, ktovie, už sme zase v sureálnom slnečnom svete, kde čas neexistuje. Nakoniec sa nám z dediny nejakým zázrakom podarí dostať,  dokonca regulérnou maršrutkou. Danka sa nakoniec nevydala, ale za to máme fľašu čače vo vrecku, kyticu ruží, hrozno a granátové jablká a niektorí účastníci aj rôznych chrobákov v hlave. Už za tmy sme dorazili do Rustavi a odtiaľ nakoniec i do Tbilisi, našli sme si batohy a neviem, kde sme v tú noc spali... asi u Bobry, ale ktovie.

A! Ten autobus Kunstbus po ceste do Tbilisi havaroval! Nikomu sa nič nestalo, len sa museli všetci nejako dostopovať do Tbilisi. Proste Pevnosť Boyard pre každého účastníka zájazdu.