Zvláštne fašiangy na Sardínii

Cestopis zo zimnej Sardínie 2006, ktorý bol publikovaný aj v Týždni (In: .týždeň, 7/2007)

Noc bola náročná. Sedem hodín vo Frankfurte na letisku, spánok pod obrovskými reflektormi, takže Sardíniu si naozaj zaslúžime. Do Alghera prilietame ráno o deviatej a z letiska sa dostávame... časom, pomaly, po taliansky. 

V meste si konečne dáme macchiato, silnú kávu s našľahaným mliekom, a namiesto raňajok ideme do prístavu na slávnosť morských ježkov. Vyberajú ich rovno z mora a predávajú na váhu. Na stoloch sú krásne, ale ja by som odolala. Sestra, ako správna Sardínčanka, sa ponúkne. Ja, ako správna turistka, vyberám kameru. Predavači sa smejú. Sestra lyžičkou vyjedá z ježka červený sliz. Štedro jej prenechám aj svoju porciu so žltým slizom. Predavači sa stále smejú.Pod veľkým stanom sedia Sardínčania, Nemci, babky, dedkovia, mladé slečny, rodiny aj deti v karnevalových maskách. Všetci sa napchávajú morskými ježkami a hrá im živá hudba. Celé menu, teda 10 ježkov, chlieb a víno je za 2 eurá. Nerozumiem, čo na tých ježkoch komu chutí. Vyzerajú odpudivo, navyše sú to predsa tie potvory, ktorým sa v mori vyhýbame. Ale po troške vína sa odhodlám – prišla som sem, tak všetko skúsim. Teraz už viem, že chutia presne, ako vyzerajú: ako horko-slaný sopeľ. Vraj keby boli s citrónom...

.nevydám sa za vášho syna

Chystáme sa do ďalšieho prímorského mesta. Autobusy však jazdia, ako sa im chce, v nedeľu vôbec, v zime a na jar tiež nie. Nikto nevie povedať, kedy niečo príde. Asi po hodine nám zastavia zhovorčiví manželia a smejú sa, keď povieme, že cieľom našej cesty je dedinka Sarule. Je to totiž izolovaná dedina v horách. Sestra tam sedem mesiacov zbierala povery a mýty v rámci Európskej dobrovoľníckej služby a manželia pri jej rozprávaní len vyvaľujú oči. 

Zastávku máme v krásnom prímorskom meste Bose, skoro celé stojí na kopci. Vravíme si, že sa sem raz presťahujeme, a hneď si aj vyberáme dom. Keď sa v Taliansku nasťahujete do neobývaného domu a desať rokov v ňom žijete, automaticky sa vraj stanete jeho majiteľom.

Konečne Sarule. Bývame v dome krajčíra, na každej skrini visí obraz alebo soška Panenky Márie. Na Sardínii v zime kúria iba v peci, žiadne radiátory. Spíme v čapiciach, šáloch a asi v troch vrstvách oblečenia, parí sa nám z úst. Ráno sa ideme zohriať do kaviarne a potom mierime do vedľajšej dediny Gavoi, kde je karneval. Nie síce tradičný, ale celá dedina je na nohách. Asi po hodine vychádzajú na hlavnú ulicu alegorické vozy s kuriatkami, sliepkami, rytiermi, Titanic s posádkou, skupinka potulných cigánov, oslíky, kone a všeličo iné. Deti, ale najmä dospelí sa tešia. Kým sa sprievod rozíde, prejde aj päť hodín, potom sa všetci stretnú na námestí plnom vína a šišiek. Tancuje sa tradičný sardínsky tanec v kruhu, ľudia spievajú. Nakoniec sa väčšina schová do krčmičky. Tu zábava pokračuje v rôznych rytmoch. Nestíhame ani zaplatiť, lebo čašníci vravia basta a posielajú ľudí do ďalšej krčmy, kde je diskotéka do rána. Predtým konečne zjeme typickú sardínsku večeru: biely plackový chlieb, salámu, syr s červíkmi, paradajky, slaninu a víno. Výborné. Akurát ľutujem, že sa nemôžem porozprávať s mojou novou kamarátkou, ktorá sedí trochu zmätená vedľa mňa a vysvetľuje akémusi pánovi, že sa nevydám za jeho syna, lebo nehovorím po taliansky. Vraveli mi, že na Sardínii nikto po anglicky nevie, že sa mám naučiť aspoň základy, lebo sa budem cítiť hlúpo. Mala som veriť, cítim sa nemožne.

.blázni, mrzáci, slepci

Ďalší deň si v papiernictve kupujeme lístky na autobus do Nuora. Nezvyčajné, ale to ešte nevieme, čo nás čaká. Z Nuora sa totiž potrebujeme presunúť do Mamoiady, kde je najznámejší karneval. Lístky si pýtame v kaviarni na stanici a čašník nás posiela do mäsiarstva. Tri dni to berieme ako žart a chodíme ho otravovať, či ešte stále nemá lístky. Napokon nám to už príde trápne, tak to skúšame u mäsiara. A naozaj: dostávame lístky aj jedlo na cestu.

V Mamoiade vystupujú masky, ktoré sa volajú Mamuthones. Sestra mi vysvetľuje, že ich meno pochádza zo slov maimatto, čo znamená zúrivý, násilný, a mainoles, teda blázon alebo rozvášnený. Na tvári je čierna maska z dreva divej hrušky, ktorá znázorňuje blázna, a jej výraz je buď trpiaci, alebo ľahostajný. Na hlave sedí typická mužská čiapka a ženská šatka. Každý má kazajku z čiernej ovčej kožušiny a na chrbte 30 kíl zvoncov. Masky sa točia v rytme akoby opitého tanca medzi ľuďmi, ktorí im robia koridor. Predvádzajú záhadný opojný rituál, pohybujú sa paralelne v dvoch radoch, vedú ich takzvaní Issohadores. 

Tí skáču svižnejšie, na sebe majú plátenú košeľu a kabát z červeného súkna, okolo pása ženský trojuholníkový šál, na hlave šatku. Cez plecia im visí brokátom lemovaný pás s malými zvončekmi. Issohadores sa volajú podľa slova soho, ktoré znamená povraz. Hádžu totiž do davu laso a „lovia“ divákov, väčšinou dievčatá. Za vyslobodenie sa platí pohárom vína alebo bozkom.

Ďalší deň ideme do hlavného mesta Cagliari. Vezú nás dve baby, ktoré si nás pamätajú z karnevalu v Mamoiade. Je slnečno, majú náladu na výlet a navyše pocit, že sa o nás musia postarať. Zavedú nás až do penziónu a bozkami sa lúčia. Úžasné.

Cagliari je prázdne, hoci v lete tu bývajú koncerty a plno ľudí. Kúpime si víno, olivy, mozzarelu, sušené paradajky a odvezieme sa na pláž. Popŕcha, ale my sedíme pod slnečníkom a dýchame vôňu mora.

Ráno si kúpime lístok na vlak naším smerom, ale cieľovú stanicu nepoznáme. Vystúpime na lúke. Nikde nikto, len stará kaplnka na kopci. Vyberáme sa prázdnou asfaltovou cestou, stretneme ovečky, ktorým na chrbtoch sedia vtáky a vozia sa. Prichádzame k rímskym kúpeľom. Je siesta, ako vždy keď niekam prídeme. Sme naprogramované úplne naopak. Objavili sme jazierko s horúcou vodou, namáčame si nohy, pijeme červené víno a tešíme sa... kým nezačne pršať. Ako vždy.

V Nuore natrafíme na ďalší karnevalový sprievod. Stretávame v ňom masky z dediny Ottana, volajú sa Su Boe: sú to ľudia v ovčej kožušine na hlave s ornamentálnou maskou z dreva divej hrušky, ktorá je inšpirovaná hovädzím dobytkom, na chrbte so strapcom bronzových zvoncov. Objavili sa aj Sos Thurpos, čo znamená slepí, zmrzačení. Sú v čiernom plášti z hrubej látky, cez plecia im visia zvonce. Začiernená tvár pod kapucňou podčiarkuje drsný výraz. Sos Thurpos sa prechádzajú po troch a hrajú rôzne situácie. Jedna skupina predstavuje pastierov, ďalšia sedliakov, tretia kováčov, ktorí podkúvajú voly. Tie bučia a občas sa rozutekajú medzi divákov, pokúšajú sa lanom niekoho chytiť. Aj tu má sloboda cenu pohára vína.

.šok vo Frankfurte

Videli sme všeličo, ale to, na čo celý týždeň čakáme a čo je hlavným cieľom našej cesty, nás trošku sklame. Sprievod sardínskych masiek v Sarule. Ráno si balíme ruksaky, vieme, že noc prebdieme. Od obeda znie z ulíc sardínska hudba, inak sa nič nedeje. Popŕcha. Konečne prichádzajú masky, chvíľu hrajú, ale keď sa rozprší, utekajú domov alebo do krčmy. Ideme za nimi, aspoň tam je veselšie. Väčšina popíja postojačky, smejú sa, robia hluk. Jazdci zo sprievodu ani nezoskakujú z koní, čašníci im nalievajú cez okno. Mňa sa ujali dvaja Sardínčania, zúfalí, že neviem ani otvoriť ústa, a naučili ma povedať: Io imparero parlare italiano e tornero d´estate. Naučím sa po taliansky a vrátim sa v lete.

Na letisku sa lúčime a plačeme, že sa sem už možno nikdy nevrátime. Opäť Frankfurt a po palmách na Sardínii veľký šok. Víta nás zasnežené mesto. Letuška nám želá: „Enjoy the snow!“

Barbora Kalinová