Exkurzia do verejných kúpeľov

Málokto možno vie, ale Tbilisi je starobylým mestom, ktoré vzniklo na mieste horúcich prameňov. Jeho samotný vznik je spojený s legendou o poľovačke, kedy kráľ XXX v roku XXX zostrelil letiaceho vtáka, ktorý po dopade na zem spadol do horúcich sírnych prameňov, z ktorých zázračne vyletel naspäť na oblohu, iná legenda hovorí, že vták sa po dopade do vody uvaril. Podľa teploty vyvierajúcej vody by som sa skôr prikláňal k druhej verzii legendy. Každopádne, ako to už v staroveku bývalo, bol to veľmi dobrý dôvod na tomto mieste ostať a založiť mesto. Najstaršia časť mesta sa preto nachádza práve tu v údolí pod hradným vrchom na brehu Mtkvari. Keďže naša cestovateľská skupinka si veľmi ľubuje v kúpeľoch, tak návšteva týchto nám nemohla ujsť. Už v lete počas našej prvej návštevy Tbilisi sme miestne kúpele navštívili dvakrát. Náš zimný pobyt v Tbilisi bol preto od začiatku jasne predurčený na bližšie spoznávanie miestnej kúpeľnej tradície. V Abano, čiže kúpeľnom distrikte, sa podľa našich súčasných vedomostí nachádza celkovo 6 fungujúcich kúpeľov a niekoľko ďalších opustených, nepoužívaných alebo v rekonštrukcii ako napríklad pitoreskný arabský modrý kúpeľ známy z pohľadníc Abano distriktu. Okrem tejto lokality sa v Tbilisi nachádzajú ešte na mnohých iných miestach. Pekný nový kúpeľný dom vznikol nedávno na jazere Lisi nad mestom, kúpele sú a boli aj na druhom brehu Mtkvari. Azda najzaujímavejšie sú pramene v Saburtalo a v Nutsubidze, ktoré boli rozvádzané priamo do bytov miestnych sídlisk namiesto bežnej tečúcej teplej vody. Ako nám Data z GeoAir povedal, byt jeho tety v Saburtalo celý smrdel od síry vrátane riadov a príborov. No, my ako praví kúpeľníci by sme zaiste nepohrdli termálnou vodou priamo v byte, ale predsa len by tomu chýbala pravá kúpeľná atmosféra a rituály s tým spojené. Tieto je najlepšie spoznávať priamo v Abano distrikte.

Foto: Martin Parr, 2009

Zajo: Keďže kúpanie v súkromných kúpeľoch s vlastnou izbicou a bazénom, aké sme navštívili v lete, je celkom drahé a kúpať sa treba často, som sa v januári odhodlal na prvú návštevu spoločných verejných kúpeľov. Po preštudovaní anglických inštrukcií na internete som sa rozhodol pre kúpele No.5, ktoré sa nachádzajú v poradí ako prvé v parku v Abano distrikte. Celý krajobraz tohto miesta je zvonka tvarovaný tehlovými kupolami starobylých hammamov. Nad vstupom do kúpeľov je veľký červený nápis v latinke No.5. Po pár schodoch do podzemia je okienko, v ktorom si treba kúpiť vstup. Ten stojí 3 lari na osobu a hodinu (oficiálne, ale čas tu nikto nesleduje), čo je v porovnaní s 35 lari za privátny kúpeľ na hodinu (striktne) v okolitých kúpeľoch veľký cenový rozdiel. Takýto kúpeľ si môže človek dopriať častejšie a, ako neskôr uvediem, má aj mnohé kvality, ktoré sú na nezaplatenie. Po kúpe lístku sa ide ešte hlbšie do podzemia. Rovno oproti schodom je vstup do pánskej časti, pod schodmi sa ide do ženskej časti, tá je však neodporúčaná, nakoľko sú v nej iba sprchy bez bazéna. Dvere do pánskej časti vedú priamo do šatne. Hneď za vstupom je stôl, kde sedia polonahí chlapi, maséri a šatniar. Celý deň sa tu socializujú, pijú čaj, fajčia a občas si aj pospia. Chlap sa vždy opýta, či chcem masáž alebo peeling. Ďalej už všetko funguje neorganizovane. Očami si treba vyhliadnuť prázdnu skrinku a zložiť si tu všetky veci. Do kúpeľa sa ide striktne nahí. Uteráky sa tu nenosia, iba papuče. Plachta nie je na zakrytie, ale na ležanie. Po mojej prvej návšteve som si na trhu kúpil aj vlastný balíček kúpeľného náradia. Rukavicu na peeling a bavlnené vrecko na mydlo, aby som zapadol medzi ostatných kúpeľníkov.

Foto: Carl De Keyzer 1989

Pozorovať tradičnú typológiu verejných kúpeľov je veľmi zaujímavé. Vo svojej kúpeľnej kariére som ešte nevidel podobné miesto. Kúpele sú celkom malé, zato plné kúpajúcich sa mužov. Po vstupe zo šatne sa návštevník ocitne v neveľkej jednopriestorovej miestnosti zaklenutej tradičnou kupolou s vetracím otvorom. V priestranných nikách po krajoch a v strede miestnosti sú úzke podlhovasté lavice z mramoru. Z približne desiatich otvorených kohútikov zo stropu neustále tečie sírna voda. Tu sa muži stojaci okolo lavice vzájomne zoči voči sprchujú, umývajú, holia, robia manikúru a navzájom rozprávajú. Samotný bazén s termálnou vodou je vzadu pri stene. Je neveľký, zmestí sa doň 5-6 kúpajúcich. Voda je horúca, má aspoň 40°C. Údajne sa teplota vody mení v závislosti od času dňa. Ráno vriaca k večeru chladnejšia. Na ľavo od vstupu sú ešte jedny dvere lemované po stranách zrkadlami, ktoré sú neustále obsadené. Za dverami je turecká toaleta (diera v zemi) a suchá sauna. V kúpeľoch je 100 percentná vlhkosť a teplo. Neustále zaparený vzduch dáva tomuto miestu tajomnú až mystickú atmosféru. Sediac v bazéne v potu tvár vidíte pred sebou v hmle pobehujúcich nahých mužov rôzneho veku. Tých najďalej od seba kvôli hmle možno vidieť iba v nečitateľnej siluete. V kúpeľoch je rušno, počuť neustále tiecť vodu a špliechanie vedrami, ktoré vylievajú maséri na ležiacich mužov. Málokedy sa však chlapi rozprávajú nahlas. Prichádzajú väčšinou sami, navzájom sa nepoznajú. Niektorí prídu iba na sprchovanie, iný sa aj kúpu, saunujú alebo masírujú. Niektorí ostávajú 20 minút, iní hodiny. Podaktorí pobehujú okolo s cigaretou, jej dym sa mieša s vôňou mydla a pachom síry. Zväčša ale všetci pozorujú. Toto miesto je flaneurským rajom. Heslo: vidieť a byť videný hádam nemá nikde väčšie uplatnenie. Po hodine a 10 minútach už nevládzem znášať teplo. Vykúpaný, vysaunovaný, zbavený potu a starej kože, navoňaný mydlom odchádzam späť do šatne.  Atmosféra ako na korze. Prichádzajúci oblečení sa miešajú s nahými. Chlapi šatniari sedia stále v kúte za stolom, fajčia, pijú čaj a hrajú starovekú perzskú hru backgammon. Oblečiem sa a odchádzam. Na pokladni si kúpim ešte džús z granátového jablka. Som oddýchnutý a plný dojmov. Už teraz sa teším, ako sem prídem opäť. 

Foto: Martine Franck 2009

Andrea: Sychravé počasie začalo doliehať aj na mňa a chuť na kúpele sa začala zväčšovať. Veď už vyše týždňa som nebola... Po chvíľkovej diskusii, že koho by sme mohli prizvať do nášho kúpeľného krúžku, aby nás to vyšlo lacnejšie, som rezignovala a rozhodla sa vyskúšať verejné kúpele aj ja. Keď už to patrí k spoznávaniu kultúry, tak budem odvážna a idem do toho. Kto má pozná, tak vie, že nie som práve veľká nudistka, ale tak nebudem až taká prudérna, nie? Nejako to prežijem. Najprv sa ideme popýtať, ako to funguje v Zajových obľúbených Bath No. 5, tam však v ženskej časti nie je žiaden bazén, iba sprchy. No díki, tak o to záujem naozaj nemám. Aj keď by som sa sprchovala v sírnej vode, v tomto som konzervatívna. Ideme sa popýtať do Tchereli baths, ktoré sú trochu vyššie. Zajo musí ísť so mnou, aby som náhodou necukla. Tu už majú bazén, ženská časť stojí iba 2 lari, no tak ok, idem do toho. Zajo sa vracia naspäť, tieto kúpele sa mu nepozdávajú. Dohodneme sa, že sa stretneme za hodinu a štvrť dole v parčíku. 

Ok, ostávam sama. Vchádzam cez veľké drevené dvere do šatne. Hneď oproti sedia tri oblečené ženské. Tá najväčšia - šéfica - si odo mňa berie lístok, hneď sa spýta odkiaľ som, hm tak hneď som aj nápadná a jasná cudzinka, bielokožá, modrooká. A potom ukáže rukou pred seba, že do tej skrinky si mám odložiť veci. Ups, no takto som si to nepredstavovala, prečo sa nemôžem ísť vyzliecť za roh? Ale no dobre, zvládnem to. Nesmelo si pýtam plachtu, lebo uterák som si nezobrala. Moja predstava bola taká, že sa zamotám do plachty a precupitám do kúpeľov a tam mi to už bude jedno. Plachtu síce dostávam, ale keď sa v nej chcem dostať do druhej miestnosti, druhá pani mi ukáže, že takto nie moja, plachta ostáva v skrinke. Aaaaa. No dobre, odmietam masáž, peeling, pedikúru, manikúru a utekám do časti s bazénmi. Hm, teda hlavne so sprchami. Nepripravila som sa tak dobre ako Zajo, nemám žiadnu špongiu a mydielko na peeling, tak sa len tak akože osprchujem a pohľadom vyhľadám bazén. No, je veľký asi ako jeden a pol vane. Ale našťastie v ňom nikto nie je. Ponáram sa do neho, cítim sa hneď menej nápadná a pozorujem okolie. Ešteže je v miestnosti hmla a prítmie. 

Foto: Martine Franck 2009

Hlavou mi idú rôzne spomienky na Elišku, ktorá sa v Macedónsku odmietla v miestnych kúpeľoch vyzliecť z plaviek, napriek tomu, že na ňu kúpeľmama kričala, že sa tam v nich nesmie. Ako sme s Barborkou volali Lide, nech nám vysvetlí, ako to chodí v hammame v Trenčianskych, aby sme náhodou tiež nezutekali. A najmä myslím na Reu, že toto je teambuilding, moja! Po chvíľke sa idem ochladiť pod sprchu a po tom, čo mi tetuška z vedľajšej sprchy navrhne, že by mi vymydlila chrbátik, sa vraciam do svojho bunkru - bazénika. Kde okrem mňa za celý čas nikto nevstúpil...Chvalabohu. Všetky sa len mydlia, peelingujú, slečna si holí chumuchlu a tak. Vravím si, že snáď aspoň budem po tomto zážitku taká pekná ako Gruzínky, ale okrem starších žien je tu iba jedna princezná a ostatné dievčatá, ktoré poznám tvrdili, že nikdy vo verejných kúpeľoch neboli. Tak neviem. 

Inak, že vraj v minulosti bývalo zvykom, že si chodila svoju budúcu nevestu do kúpeľov obzerať svokra, že či stojí za to. No ďakujem pekne. Ešte vydržím jedno kolečko a dúfam, že prešlo aspoň 20 minút, ale už musím ísť von, je mi teplo. Utekám ku skrinke, samozrejme zamknutá. Kým mi ju pani, ktorej úloha je zamkýnať a odomykať, otvorí vnímam ako večnosť, zabalím sa do plachty a uf, prežila som to. 

Padám na lavičku a oddychujem. Počujem, ako sa tety bavia, že ani peeling ani masáž nechcela, len v bazéne bola, no teda. Takže nielen hanblivá, ešte aj divná. No čo, ja som zvyknutá na Teplice, 20 minút v teplej vode a 20 minút zabalená v deke. No a presne asi toľko som aj vydržala. Nešťastne pozerám na hodinky, a snažím sa využiť čas na ochladenie sa. Nakoniec zisťujem, že hodinky idú pozadu a nie je to so mnou až také zlé. Odchádzam len o štvrť hodinu skôr, ako sa mám stretnúť so Zajom. Tak prvý pokus mám za sebou. Keď sa pozerám na predpoveď počasia, tak budem musieť prísť znovu, lebo závislosť na termálnej vode nepustí. Ale už mám plán. Plachtu si beriem vlastnú, zabalím sa do nej na mramorovej lavici. Kabínku chcem za rohom, a teda dokúpim si wellness balíček, mydielko a peelingovú rukavicu.