Opustení rekreanti pri Tbiliskom mori

Tbiliské more

Všetci majú svoje more, východniari Zemplínsku Šíravu, Liptovci Maru, Oravu pretína jazero, niektorí vravia že slovenské more je v Chorvátsku... no a tak to vyzerá, že aj Tbilisania majú to svoje more.

Každopádne, keď niečo nesie pomenovanie more, môžeme očakávať správnu dávku letnej rekreácie. Čo by sme to boli za opustených (re)kreantov aby sme to nepreskúmali. Ubehli už dva týždne od nášho príchodu do Tbilisi. Data a Nini do nás hustia, aby sme sa konečne rozhodli, čo vlastne bude predmetom našej rezidencie. Nini hneď pochopila, že na nás treba ísť výletom a rýchlo zorganizovala svoju kamarátku Tamaru aby vzala auto a zobrali nás spolu na prieskum tbiliského rekreačného potenciálu.

Tbiliské more je hneď nad mestom. Na mape je jazero veľké skoro ako pol mesta. Aj keď sa tvári, že je blízko, cesta k nemu trvala celkom dlho, veru na pešiu prechádzku to veľmi nie je. Ako sme sa hneď dozvedeli, Tbiliské more nie je jazero ako Sevan v Arménsku, ale umelá vodná plocha postavená v roku 1953. Aj napriek svojej veľkosti by ste však márne hľadali priehradný múr. Myslíme, že jazero vzniklo zasypaním nejakej geologickej depresie. Voda je tiež vháňaná nejakým podivným spôsobom z veľkej vzdialenosti. Každopádne jeho hladina je rozsiahla ako aj objem vody, ktorý ukrýva. Jazero nie je rezervoárom pitnej vody, ako si mnohí myslia, ale slúži hlavne na účely zavlažovania s pôvodne plánovaným veľkým potenciálom urbánneho a najmä rekreačného potenciálu. Tak ako pri iných projektoch z tej doby aj tieto ostali zväčša len na papieri.

 Hneď pri vjazde od mesta je jeden zaujímavý development, ktorý môže obzvlášť zaujímať slovenského čitateľa. Pred dvoma rokmi tu postavil istý zámožný zahraničný investor akvapark. Jeho meno je  Nodari Giorgadze. Tento slovenský občan, pôvodom z Tbilisi, tak splnil dlh voči svojmu rodisku a po vzore úspešného projektu v Bešeňovej postavil aj tu v Tbilisi jeho vernú sestru. Vstup do akvaparku tak lemuje architektúra tatranských vysokých štítov presne v duchu európskych (slovenských) stavebných štandardov. Vstupné bolo na začiatku vysoké ako v Bešeňovej, čo si však len máloktorý Tbilisan môže dovoliť. Park, aj napriek tomu že je prvým akvaparkom v Gruzínsku, v hlavnom meste s 1,5 miliónom obyvateľov, tak skôr zíva prázdnotou. Len na okraj, pri jeho otvorení pred rokom strihali pásku slovenské hviezdičky v doprovode ministra zahraničných vecí pána Lajčáka a bývalej ministerky Zvolenskej.

Gino Paradise s "Tatranskou architektúrou" 

Gino Paradise, dvojička našej Bešeňovej

Ako správni opustení (re)kreanti sme tejto stavbe nevenovali pozornosť a išli ďalej za svojím cieľom. Na návrší za Gino Paradise smerom na sídlisko Gldani sa nachádza súbor zaujímavých stavieb z obdobia neskorej moderny. Presne, čo hľadáme. Prvý v poradí je bývalý hotel Sputnik. Stavba, pravdepodobne zo 70. rokov, je dnes tak ako ostatné hotely, sanatória a turistické zariadenia z obdobia socializmu, obsadená dočasnými obyvateľmi, násilne presunutých z oblasti Abcházska z rokov 1992-1994. Sputnik tak už len málo pripomína slávu rekreácie. Hneď pod hotelom je opustená pláž s rovnako opustenou letnou terasou. Múry naokolo zdobia polorozpadnuté mozaiky. Je na nich možné badať motívy mora. Ryby, vodu a figúry alegórii vodných športov. Samotný Sputnik je aj napriek trvalej okupácii a zmene funkcie celkom zachovaný. Veľké sklenené výplne sú už však minulosťou, rovnako ako priečelie z lodžiami. Letná terasa však vyzerá akoby bola opustená len včera. Zaujme nás schodisko, ktoré pravdepodobne viedlo do lobby hotela. Dnes končí polorozpadnuté v slepej stene.

Hotel Sputnik, archívna fotografia 

Hotel Sputnik dnes

Na tejto mozaike chýbali všetky ryby

Schody nikam

Na dohľad od Sputnika je súbor Turbazy  (turistická báza) a bývalého kardiologického sanatória. Prvá stavba zo 60. a druhá z neskorých 80. rokov. Dopadli rovnako ako Sputnik. Nemôžeme odolať a ideme preskúmať aj tie. Kardiologické sanatórium bolo vskutku veľkolepé. Na prvý pohľad s viac ako 300 lôžkami. Hneď vedľa stával objekt s lekárskym zázemím. Ten bol v 90. rokov ešte ako nedostavaný rozobratý na skelet. Noví obyvatelia použili materiál na svojpomocnú adaptáciu nových domovov (zamurovanie lodžii a nové priečky). Objekt s ambulanciami tak dnes slúži ako hospodársky objekt. Všade výbehy pre sliepky a prasce. Deložovaný obyvatelia pochádzali zväčša z oblastí, kde sa živili poľnohospodárstvom, z oblasti subtrópov, kde pestovali mandarínky a pomaranče. Tu na Tbiliskom mori sú odtrhnutí od svojich pôvodných zvyklostí. Je však tomu už viac ako 20 rokov a tak tu už pobehuje tretia generácia ľudí ,,bez domova“. Tu na Kardiologickom sanatóriu sme stretli milého pána, ktorý trval na pozvaní do svojho príbytku.

 Pôvodné kardiologické sanatórium

Pôvodná budova s ambulanciami dnes premenená na rodinný dom

a hospodársky dvor

V susednej Turbaze sme však už milé privítanie nezažili. Skôr naopak. Mladí 20. roční muži sa pohoršovali nad našou fascináciou z architektúry. Ich životy a domovy nepovažujú za obdivuhodné. Ktovie, do akej miery je to skôr sebaľútosť, do akej skutočné životné utrpenie. Pôvodná Turbaza bol však veľmi zaujímavý objekt. Pred vstupom mal veľkorysú fontánu. Veľké presklenia lobby otočené k Tbiliskému moru a točité schodisko v priečelí, ktoré viedlo na strechu s veľkou terasou, odkiaľ bol krásny výhľad na jazero a okolité vrchy. Dodnes sa zachovali kruhové tieniace prvky, ktoré aj dnes vdychujú miestu nezabudnuteľnú atmosféru. S Andreou sme tu hneď uvažovali, ako nad miestom našej intervencie v Tbilisi. Po zvážení sociálneho charakteru a ťažkosti komunikácie sme to však neradi vzdali.

Turbaza, archívna fotografia

Turbaza dnes

Tienidlá na streche ešte stále dokážu navodiť pocit rekreácie

Hneď na druhý deň sme sa vydali do knižnice hľadať materiál o týchto stavbách. Na naše prekvapenie však akoby nikdy ani neexistovali. Verili sme, že naše nadšenie bude viesť aspoň k mapovaniu lokality. Tento plán však zanedlho stroskotal na absencií dostupných informácii.

Tbiliské more je rozsiahle, v lesíkoch okolo vody sa možno nachádza ešte veľa neobjavených objektov opustených reštaurácií a plážových bufetov. Nás však ešte čakala aj návšteva menšieho jazera Lisi nad Saburalo a Korytnačieho jazera nad Vake parkom. Na ceste z Tbiliského mora sme však nemohli minúť monštrózny objekt Kroniky Gruzínska.

Kronika ľudstva

Trochu desivý pamätník, nielen veľkosťou ale aj výjavmi

 Tento dych vyrážajúci pamätník na vysokej homole je vidno z pol Tbilisi. Pamätník vznikol v roku 1988 a jeho autorom nie je nik iný ako Zurab Tsereteli. Tento pán, šedá eminencia sovietskeho výtvarníctva, rodený Gruzínec tu vytvoril dielo, ktoré v čase svojho vzniku možno zhltlo aj 5% HDP Gruzínska. Na počudovanie je plný náboženských výjavov. Betónové monolity sú obložené zo všetkých strán bronzovými platňami. Pamätník akože dejinám Gruzínska je však skôr megalomanskou karikatúrou estetiky, myšlienky a remesla.

Lyžovačka na Kaukaze

 

Jeden zo záväzkov, ktoré sme si dali pred zimným vycestovaním do Gruzínska, bola lyžovačka. V krajine sa nachádzajú tri lyžiarske strediská. Najstaršie Bakuriani blízko kúpeľov Borjomi, ktoré má isto svoju romantiku, ale odporúča sa skôr začiatočníkom a rodinám s deťmi. Lyžovať sa dá aj v Mestii, avšak cesta tam by trvala ako celá lyžovačka. Najvychytenejšie stredisko je Gudauri, 120 km na sever od Tbilisi smerom na Kazbegi.

Keď sme sa dozvedeli, že do Gruzínska sa chystá na týždňovú januárovú dovolenku aj kamaráti lyžiari Mirka s Filipom, rozhodli sme sa absolvovať lyžovačku s nimi. Privítanie novej delegácie v Tbilisi prebehlo v klasickom harmonograme: kúpele, lobio, víno,víno a čača.  A tak druhý deň polovica našej družiny bola viac než pokrčená, ale v ceste nám to nezabránilo, len sme zhodnotili, že do večerného lyžovania sa siliť nebudeme. Na Didube sa na nás vrhli taxikári hneď pri východe z metra, ale my sme sa zaťato predierali až k maršrutkovej stanici. Tam sme sa dozvedeli, že sme na zlej strane a tak zase naspäť. Tu treba poznamenať, že ak sa sem niekedy chystáte, kufre na koliečkach nechajte doma. Na rozbitých cestách ako napríklad na Didube, kde nie je žiaden asfaltis lamazi, sú s nimi prechádzky dosť náročné.

A tak sme sa aj s kufrom na kolieskach a s opicou na krku trmácali zase naspäť. Celý čas sa nás držal aj jeden taxikár, ktorého sme úspešne ignorovali, niektorí si ho ani nevšimli. Nakoniec sa mu podarilo nás zastaviť a navrhnúť nám cestu do Gudauri za takmer totožnú cenu ako maršutka. Celkom sa nám uľavilo, že budeme mať pohodlie a môžeme vyraziť ihneď.

Cesta tam trvá okolo hodiny a pol, prechádza okolo obrovskej priehrady Zhinvali. Postupne pribúda sneh a kopce sa zväčšujú. Vystupujeme pred hostelom práve, keď z neho vychádza jeho ukrajinský majiteľ Vitalij, ktorý na nás zhurta vyblafne, že za pol hodinu je večera. No ,,sympoš" už na prvý pohľad. My sme si na rozdiel od Mirky a Filipa hostel nerezervovali a dúfame, že budú mať pre nás miesto. Našťastie majú. Zároveň sa zoznamujeme s výrazne sympatickejším Gruzínčanom  Eldarom z prímorského Batumi. Nevieme sa dočkať zočiť lyžiarsky svah a ešte pred večerou si ideme pozrieť údolnú stanicu lanovky, požičovňu lyží a tradične supermarket. Aj keď je zima, tetušky predávajú víno aj tu na ulici, ale 15 lar za liter, ďakujeme takíto turisti my nie sme.

Večera nám chutí, ešte netušíme, že jej obmenu dostaneme na raňajky i ako večeru nasledujúce dni.  Po večeri ochutnávka mandarínkovej aj estragonovej čače aj tanečky s Eldarom, socializovali sme sa rýchlo.

  Ako všetko v Gruzínsku ani vleky nezačínajú jazdiť skôr ako pred desiatou ráno. Našťastie pre nás žúrovníkov a spachtošov, nemôže nás nikto premotivovaný vyhnať na svah v nejakom nekresťanskom čase. Ukrajinský majiteľ vyráža už 9:30, neskôr zistíme, že je zároveň aj inštruktor a veľmi sa nás snaží presvedčiť, že určite potrebujeme nejakú lekciu. Hah, no hej imidž máme veľmi flanérsky, najmä ja s mojou rakúskou vetrovkou zo 70tych rokov a tou divnou chlpatou baranicou, ktorú som si vlastne prečo kupovala? Akurát mi jej šilt celý deň padal do očí. Lyže sme si chceli požičať pôvodne dole pri prvej lanovke, ale keďže sme si trochu prispali, ostalo pre nás iba retro vybavenie "ako na Majstrovstvách Slovenska v Jezersku 1992". Najmä lyžiarky, ktoré boli ponúknuté mne, boli starší ročník. Spokojný je iba Zajo, ostatní ideme lanovkou do Nového Gudauri do "profi" požičovne. Výber väčší, obsluha menej milá a nabrúsené hrany sa tu moc nenosia. Ale je aspoň z čoho vyberať. Cena za set 25 lar za deň + 30 lar celodenný lístok na lyžovačku. Cena dobrá, oplatí sa nechať výstroj doma a letieť do Gruzínska lyžovať na ľahko.

Prvý deň lyžovačky je počasie gýčové. Modrá obloha, ani obláčik. Všade okolo len zasnežené kopce, ktoré nemajú konca. Rozhodneme sa preto vyviezť až na najvyššiu možnú stanicu lanovky, ktorá má okolo 3200 m. Kopec, na ktorom je postavená je veľmi úzky a výstup z lanovky pôsobí akoby bol na samom špicy kopca a my nevieme, či za vrcholom nie je hneď priepasť. Zajo už má závrate a s ťažkým dychom počíta do 100 so zavretými očami. Našťastie vrchol je bezpečný, slnko ostré a výhľad neskutočný. Vidieť aj Kazbeg 5045m! Fotíme sa, kocháme sa a potom sa vydáme extrémne úzkou zjazdovkou dole.

Lanovky a zjazdovky sú tu podivne poprepletané, celkom nám robí problém sa v tom vyznať. Ale slnko svieti a nám je to v tento deň jedno. A potom už len lyžujeme a sedíme v bufete, keďže kondička je po predchádzajúcich večeroch trochu v háji. Aj napriek tomu, lyžovačka, ako z rozprávky.

   

Večer prichádza do hostela početná skupinka Ukrajincov, má byť aj šašlik párty. Tak sme zvedaví. Nakoniec samozrejme štyria Slováci s Eldarovou pomocou to roztočia v bare viac ako celý autobus Ukrajincov. Ku koncu dôjde aj na obľúbené maľovanie fúzov a obočia spáleným korkom, hráme sa na Brežneva a Fridu Kalho. 

Druhý deň už slnko nesvieti, je hmla a občas sneží. Vymieňam si lyže, síce sa mi lyžuje oveľa lepšie, viditeľnosť je však mizerná. Všetko je biele a nevieme rozoznať, kde je zjazdovka. Vrchné lanovky nikto nepoužíva, takže aj ľudia sa zhustili. V bufete pri stanici kabínky nefungujú záchody, nikde žiaden strom, musíme chodiť komplikovaným spôsobom do spodnej stanice. Vyviesť sa kabínkou hore a potom zísť asi 3 km až k ďalšej lanovke. Ale je to aspoň najlepšia zjazdovka, ktorú sme tu objavili.

Tu sa ukazuje, že tak ako napríklad v Mestii, keď sa Gruzínci začnú hrať na seriózny turizmus, tak sa stratí väčšina z ich pôvabu. Ideálne je aj tu si vybrať bufet, kde vidíte variť babičku, a obsluhovať starého, ale milého uja, ktorý ocení, že viete tri slová gruzínsky.

Po štvrtej hodine odovzdáme lyže, ideme do hostela a rozdeľujeme sa. Mirka a Filip idú do Kazbegi a my sa musíme vrátiť do Tbilisi, lebo ďalší deň máme prezentáciu. Maršrutka nám pravdepodobne utiekla pred nosom a tak stopujeme. Prvé auto nám navrhuje, že nás odvezie za 80 dolárov, prosíím? Kukáme na šoféra ako puci a posielame ho kadeľahšie. Našťastie hneď na to nám zastavia dvaja mladí a veľmi milí chalani, ktorí idú do Tbilisi. Dozvedáme sa, že jeden z nich je režisér dokumentárnych filmov. Odvezie nás až priamo pred rezidenciu. Pozývame ho aj na prezentáciu, ale tušíme, že sa sľúbil len zo slušnosti.

Exkurzia do verejných kúpeľov

Málokto možno vie, ale Tbilisi je starobylým mestom, ktoré vzniklo na mieste horúcich prameňov. Jeho samotný vznik je spojený s legendou o poľovačke, kedy kráľ XXX v roku XXX zostrelil letiaceho vtáka, ktorý po dopade na zem spadol do horúcich sírnych prameňov, z ktorých zázračne vyletel naspäť na oblohu, iná legenda hovorí, že vták sa po dopade do vody uvaril. Podľa teploty vyvierajúcej vody by som sa skôr prikláňal k druhej verzii legendy. Každopádne, ako to už v staroveku bývalo, bol to veľmi dobrý dôvod na tomto mieste ostať a založiť mesto. Najstaršia časť mesta sa preto nachádza práve tu v údolí pod hradným vrchom na brehu Mtkvari. Keďže naša cestovateľská skupinka si veľmi ľubuje v kúpeľoch, tak návšteva týchto nám nemohla ujsť. Už v lete počas našej prvej návštevy Tbilisi sme miestne kúpele navštívili dvakrát. Náš zimný pobyt v Tbilisi bol preto od začiatku jasne predurčený na bližšie spoznávanie miestnej kúpeľnej tradície. V Abano, čiže kúpeľnom distrikte, sa podľa našich súčasných vedomostí nachádza celkovo 6 fungujúcich kúpeľov a niekoľko ďalších opustených, nepoužívaných alebo v rekonštrukcii ako napríklad pitoreskný arabský modrý kúpeľ známy z pohľadníc Abano distriktu. Okrem tejto lokality sa v Tbilisi nachádzajú ešte na mnohých iných miestach. Pekný nový kúpeľný dom vznikol nedávno na jazere Lisi nad mestom, kúpele sú a boli aj na druhom brehu Mtkvari. Azda najzaujímavejšie sú pramene v Saburtalo a v Nutsubidze, ktoré boli rozvádzané priamo do bytov miestnych sídlisk namiesto bežnej tečúcej teplej vody. Ako nám Data z GeoAir povedal, byt jeho tety v Saburtalo celý smrdel od síry vrátane riadov a príborov. No, my ako praví kúpeľníci by sme zaiste nepohrdli termálnou vodou priamo v byte, ale predsa len by tomu chýbala pravá kúpeľná atmosféra a rituály s tým spojené. Tieto je najlepšie spoznávať priamo v Abano distrikte.

Foto: Martin Parr, 2009

Zajo: Keďže kúpanie v súkromných kúpeľoch s vlastnou izbicou a bazénom, aké sme navštívili v lete, je celkom drahé a kúpať sa treba často, som sa v januári odhodlal na prvú návštevu spoločných verejných kúpeľov. Po preštudovaní anglických inštrukcií na internete som sa rozhodol pre kúpele No.5, ktoré sa nachádzajú v poradí ako prvé v parku v Abano distrikte. Celý krajobraz tohto miesta je zvonka tvarovaný tehlovými kupolami starobylých hammamov. Nad vstupom do kúpeľov je veľký červený nápis v latinke No.5. Po pár schodoch do podzemia je okienko, v ktorom si treba kúpiť vstup. Ten stojí 3 lari na osobu a hodinu (oficiálne, ale čas tu nikto nesleduje), čo je v porovnaní s 35 lari za privátny kúpeľ na hodinu (striktne) v okolitých kúpeľoch veľký cenový rozdiel. Takýto kúpeľ si môže človek dopriať častejšie a, ako neskôr uvediem, má aj mnohé kvality, ktoré sú na nezaplatenie. Po kúpe lístku sa ide ešte hlbšie do podzemia. Rovno oproti schodom je vstup do pánskej časti, pod schodmi sa ide do ženskej časti, tá je však neodporúčaná, nakoľko sú v nej iba sprchy bez bazéna. Dvere do pánskej časti vedú priamo do šatne. Hneď za vstupom je stôl, kde sedia polonahí chlapi, maséri a šatniar. Celý deň sa tu socializujú, pijú čaj, fajčia a občas si aj pospia. Chlap sa vždy opýta, či chcem masáž alebo peeling. Ďalej už všetko funguje neorganizovane. Očami si treba vyhliadnuť prázdnu skrinku a zložiť si tu všetky veci. Do kúpeľa sa ide striktne nahí. Uteráky sa tu nenosia, iba papuče. Plachta nie je na zakrytie, ale na ležanie. Po mojej prvej návšteve som si na trhu kúpil aj vlastný balíček kúpeľného náradia. Rukavicu na peeling a bavlnené vrecko na mydlo, aby som zapadol medzi ostatných kúpeľníkov.

Foto: Carl De Keyzer 1989

Pozorovať tradičnú typológiu verejných kúpeľov je veľmi zaujímavé. Vo svojej kúpeľnej kariére som ešte nevidel podobné miesto. Kúpele sú celkom malé, zato plné kúpajúcich sa mužov. Po vstupe zo šatne sa návštevník ocitne v neveľkej jednopriestorovej miestnosti zaklenutej tradičnou kupolou s vetracím otvorom. V priestranných nikách po krajoch a v strede miestnosti sú úzke podlhovasté lavice z mramoru. Z približne desiatich otvorených kohútikov zo stropu neustále tečie sírna voda. Tu sa muži stojaci okolo lavice vzájomne zoči voči sprchujú, umývajú, holia, robia manikúru a navzájom rozprávajú. Samotný bazén s termálnou vodou je vzadu pri stene. Je neveľký, zmestí sa doň 5-6 kúpajúcich. Voda je horúca, má aspoň 40°C. Údajne sa teplota vody mení v závislosti od času dňa. Ráno vriaca k večeru chladnejšia. Na ľavo od vstupu sú ešte jedny dvere lemované po stranách zrkadlami, ktoré sú neustále obsadené. Za dverami je turecká toaleta (diera v zemi) a suchá sauna. V kúpeľoch je 100 percentná vlhkosť a teplo. Neustále zaparený vzduch dáva tomuto miestu tajomnú až mystickú atmosféru. Sediac v bazéne v potu tvár vidíte pred sebou v hmle pobehujúcich nahých mužov rôzneho veku. Tých najďalej od seba kvôli hmle možno vidieť iba v nečitateľnej siluete. V kúpeľoch je rušno, počuť neustále tiecť vodu a špliechanie vedrami, ktoré vylievajú maséri na ležiacich mužov. Málokedy sa však chlapi rozprávajú nahlas. Prichádzajú väčšinou sami, navzájom sa nepoznajú. Niektorí prídu iba na sprchovanie, iný sa aj kúpu, saunujú alebo masírujú. Niektorí ostávajú 20 minút, iní hodiny. Podaktorí pobehujú okolo s cigaretou, jej dym sa mieša s vôňou mydla a pachom síry. Zväčša ale všetci pozorujú. Toto miesto je flaneurským rajom. Heslo: vidieť a byť videný hádam nemá nikde väčšie uplatnenie. Po hodine a 10 minútach už nevládzem znášať teplo. Vykúpaný, vysaunovaný, zbavený potu a starej kože, navoňaný mydlom odchádzam späť do šatne.  Atmosféra ako na korze. Prichádzajúci oblečení sa miešajú s nahými. Chlapi šatniari sedia stále v kúte za stolom, fajčia, pijú čaj a hrajú starovekú perzskú hru backgammon. Oblečiem sa a odchádzam. Na pokladni si kúpim ešte džús z granátového jablka. Som oddýchnutý a plný dojmov. Už teraz sa teším, ako sem prídem opäť. 

Foto: Martine Franck 2009

Andrea: Sychravé počasie začalo doliehať aj na mňa a chuť na kúpele sa začala zväčšovať. Veď už vyše týždňa som nebola... Po chvíľkovej diskusii, že koho by sme mohli prizvať do nášho kúpeľného krúžku, aby nás to vyšlo lacnejšie, som rezignovala a rozhodla sa vyskúšať verejné kúpele aj ja. Keď už to patrí k spoznávaniu kultúry, tak budem odvážna a idem do toho. Kto má pozná, tak vie, že nie som práve veľká nudistka, ale tak nebudem až taká prudérna, nie? Nejako to prežijem. Najprv sa ideme popýtať, ako to funguje v Zajových obľúbených Bath No. 5, tam však v ženskej časti nie je žiaden bazén, iba sprchy. No díki, tak o to záujem naozaj nemám. Aj keď by som sa sprchovala v sírnej vode, v tomto som konzervatívna. Ideme sa popýtať do Tchereli baths, ktoré sú trochu vyššie. Zajo musí ísť so mnou, aby som náhodou necukla. Tu už majú bazén, ženská časť stojí iba 2 lari, no tak ok, idem do toho. Zajo sa vracia naspäť, tieto kúpele sa mu nepozdávajú. Dohodneme sa, že sa stretneme za hodinu a štvrť dole v parčíku. 

Ok, ostávam sama. Vchádzam cez veľké drevené dvere do šatne. Hneď oproti sedia tri oblečené ženské. Tá najväčšia - šéfica - si odo mňa berie lístok, hneď sa spýta odkiaľ som, hm tak hneď som aj nápadná a jasná cudzinka, bielokožá, modrooká. A potom ukáže rukou pred seba, že do tej skrinky si mám odložiť veci. Ups, no takto som si to nepredstavovala, prečo sa nemôžem ísť vyzliecť za roh? Ale no dobre, zvládnem to. Nesmelo si pýtam plachtu, lebo uterák som si nezobrala. Moja predstava bola taká, že sa zamotám do plachty a precupitám do kúpeľov a tam mi to už bude jedno. Plachtu síce dostávam, ale keď sa v nej chcem dostať do druhej miestnosti, druhá pani mi ukáže, že takto nie moja, plachta ostáva v skrinke. Aaaaa. No dobre, odmietam masáž, peeling, pedikúru, manikúru a utekám do časti s bazénmi. Hm, teda hlavne so sprchami. Nepripravila som sa tak dobre ako Zajo, nemám žiadnu špongiu a mydielko na peeling, tak sa len tak akože osprchujem a pohľadom vyhľadám bazén. No, je veľký asi ako jeden a pol vane. Ale našťastie v ňom nikto nie je. Ponáram sa do neho, cítim sa hneď menej nápadná a pozorujem okolie. Ešteže je v miestnosti hmla a prítmie. 

Foto: Martine Franck 2009

Hlavou mi idú rôzne spomienky na Elišku, ktorá sa v Macedónsku odmietla v miestnych kúpeľoch vyzliecť z plaviek, napriek tomu, že na ňu kúpeľmama kričala, že sa tam v nich nesmie. Ako sme s Barborkou volali Lide, nech nám vysvetlí, ako to chodí v hammame v Trenčianskych, aby sme náhodou tiež nezutekali. A najmä myslím na Reu, že toto je teambuilding, moja! Po chvíľke sa idem ochladiť pod sprchu a po tom, čo mi tetuška z vedľajšej sprchy navrhne, že by mi vymydlila chrbátik, sa vraciam do svojho bunkru - bazénika. Kde okrem mňa za celý čas nikto nevstúpil...Chvalabohu. Všetky sa len mydlia, peelingujú, slečna si holí chumuchlu a tak. Vravím si, že snáď aspoň budem po tomto zážitku taká pekná ako Gruzínky, ale okrem starších žien je tu iba jedna princezná a ostatné dievčatá, ktoré poznám tvrdili, že nikdy vo verejných kúpeľoch neboli. Tak neviem. 

Inak, že vraj v minulosti bývalo zvykom, že si chodila svoju budúcu nevestu do kúpeľov obzerať svokra, že či stojí za to. No ďakujem pekne. Ešte vydržím jedno kolečko a dúfam, že prešlo aspoň 20 minút, ale už musím ísť von, je mi teplo. Utekám ku skrinke, samozrejme zamknutá. Kým mi ju pani, ktorej úloha je zamkýnať a odomykať, otvorí vnímam ako večnosť, zabalím sa do plachty a uf, prežila som to. 

Padám na lavičku a oddychujem. Počujem, ako sa tety bavia, že ani peeling ani masáž nechcela, len v bazéne bola, no teda. Takže nielen hanblivá, ešte aj divná. No čo, ja som zvyknutá na Teplice, 20 minút v teplej vode a 20 minút zabalená v deke. No a presne asi toľko som aj vydržala. Nešťastne pozerám na hodinky, a snažím sa využiť čas na ochladenie sa. Nakoniec zisťujem, že hodinky idú pozadu a nie je to so mnou až také zlé. Odchádzam len o štvrť hodinu skôr, ako sa mám stretnúť so Zajom. Tak prvý pokus mám za sebou. Keď sa pozerám na predpoveď počasia, tak budem musieť prísť znovu, lebo závislosť na termálnej vode nepustí. Ale už mám plán. Plachtu si beriem vlastnú, zabalím sa do nej na mramorovej lavici. Kabínku chcem za rohom, a teda dokúpim si wellness balíček, mydielko a peelingovú rukavicu. 

The Tbilisi Architecture in Vibration of the Last Decades

Introduction

The year 1992 is the breakpoint in Georgian modern history, the year which divides Georgian 20th century into two autonomous parts. After seventy years as part of the Soviet Union suddenly, Georgia has become an independent sovereign state. The historical moment, which can be compared to the situation in Czech and Slovak Republics, which opened new horizons of European integration and economic growth. However, the political change in Georgia resulted in the biggest economical depression and total social collapse in the modern history. In 1992 the country economy decreased to one fourth of the 1988 level. Unemployment and money inflation raised into astronomic rates. Social deprivation led to political crisis which opened the way to civil war in the summer of 1992 in Tbilisi, and immediately led to war in Abkhazia in the years of 1992-1994.

Relatively rich and prosperous Republic of Soviet Georgia and its capital Tbilisi suddenly fell into  a  boiling pot. The Image from the postcards of 80´s, which used to promote the most developed part of the Soviet Union apart from Moscow was in flames. Architecture as a significant representation of the regime and prosperity reflected all the indicated political and economic changes. After the civil war in 1992 and consequential changes in society, the image of Tbilisi has rapidly changed. The social unstability resulted in unregulated urban sprawl. Undoubtedly important role in this story played also the entry of Postmodernism, which relativized and rejected Modernism and seeked to return to the lost tradition. All factors together opened a way for self-organized transformation of public space and endless prefabricated housing estates.

Currently, Georgia deals with the process of European integration. Westernization of the city influenced the architecture as well. The era of unorganized 90´s self-organization seems to be finished and ready to be analyzed from social and cultural historical points of view. On the other hand, what seems to be for the local citizens a harmful scarp on the architectural image of the city, for the foreign observer is a physical showing of architecture vibrated under the pressure of external socio-political factors.

Georgian late modernism and Ministry of Highways

Georgian architecture and housing development was during the second half of 20th century good example of soviet prosperous development. The design process and palnning was organized by central state-owned planning companies. As instance Gosstroy, responsible for housing development and urban planning. Design and urban planning were organized similarly as in Czechoslovakia. Few of well known georgian architects, with good references were allowed to be organized under the central projection company in an autonomous regime.

Compared to the situation in central European countries, the rise up of the Modern Movement had no time to developed in Georgia. In 1923 the whole South Caucasian region became part of the newly formed Union of Soviet Socialist Republics. Shortly after this, in the end of 20´s, Georgia was forced to accepted official art and architectural style of the Socialist realism. During the soviet era, Georgia had no direct contacts to the western European Modern Movement. Khrushchev's de - stalinization of the USSR[i] in the late 50´s and beginning of 60´s has a strong impact on soviet architecture. In the need for cheaper and more efficient construction process, in the Soviet Union was introduced the term of ,,housing industrialization“.

New architectural aims of 60´s officially opened door ,,back“ to the roots of international modernism. Due to this, late 60´s and 70´s represents the most successful era of Soviet architectural design, so as well for Georgian architecture. Economic situation and social improvement led to think about marvelous design which had to come in 70´s. One of the best examples of such architecture is undoubtedly the Ministry of Highways in Tbilisi.

(Photo 1)

Probably the most well known architectural structure of Georgia recognized in the whole world was designed in 1973 by architect Georgi Chakhava[ii]. Massive structure of vertical and horizontal beams stood on the edge of Saburtalo plateau. The site is steeply sloping down into Mtkvari river. This extraordinary structure is actualization of the architectural ideas of such visionariness such was Yona Friedman´s Spacial City, Kenzo Tange´s Metabolism or work of Czech architect Karel Prager[iii]. Three vertical massive columns set in the steep slope bears and interconnects composition of two storey high horizontal volumes overlayed on each other. This administrative building became internationally famous. After its completion the whole architectural team and workers was honoured by the USSR price[iv].

The building became abandoned in 2005, but finally the structure was adopted by local Bank of Georgia, which in the terms of heritage restoration adapted building to become its headquater. During the time of abandoness there was organized public art project which dealt local public with local as well as international art participants with the topic of post soviet architectural heritage[v]. This project helped to promote the architecture and reminded its architectural qualities, which are currently, after 40 year from its completion still breathtaking. 

Architectural transformation and Kamikadze loggia

Postcards from 60´s till 80´s shows Georgia as the sunny pearl of Soviet Union. Summer holiday resorts on the Black sea coastline in Abkhazia was a Soviet version of Cote d´azur in France. The Hotel resorts in Gagra and Pitsunda was good examples of pure modernist aesthetics and modern urbanism of collective recreation. Summer ,,mediterranean“ atmosphere was evident even in the streets of Tbilisi. Green city without visual smog, clear street lines, no unexpected development. Due to Abkhazian war and civil war in Tbilisi in the beginning of the 1990´s all of this disappeared.

Last decade of the 20th century is in the east European countries associated with social and economic transformation from socialist state planned economy into the free market – liberal economy. In all these countries is this transformation connected with unexpected deliberated urban development. New housing estates and private investment occurred in the landscape of Tbilisi. Privatisation of state owned land, in many cases meant privatisation of public space, public greenery or protected areas. This process is in Tbilisi common till nowadays.

Probably the most controversial phenomenon, which changed the image of the city was not caused by private land development, but private housing extensions[vi]. From the last years of Soviet era till the first years of 21st century, hundreds of thousands of Georgians extended their living space of prefabricated panel flats as well as older housing development with self-organized extensions called Kamikadze loggia[vii]. The self sufficient external structure of steel only slightly connected to original concrete structure of the house. Each flat which participated in neighborh organized development was extended by 40 sq. meters of new flat area.

Some of these loggias on lower floors are even independent from original structure and connected to the street with external staircase. Materiality, size of windows and visual concept of each loggia was created by owners themselves. This new layer now covers almost every housing block in Tbilisi. Finally, the former visual quality of grey ordinariness[viii] of the housing blocks was in less than decade attorned into neverending variation of materiality, shapes, colour and quality. This layer created new ornament of Georgian ordinarity – the new image of the city.

(Photo 2)

Term ,,Kamikadze Loggia“ was first time used by Russian journalist who lined up connection between Tbilisi self- organized housing development, Georgian regular family name ending (-dze, e.g. Dumbadze) and romantic as well as heroic aspect of Japanese suicide warriors in the WWII.[ix] On the first sight, there is obvious suicidal character of Kamikadze Logias. Rough steel structure inhabitated by the new dwelling opens the question of safety. From time to time in Tbilisi is happened, that Kamikadze loggias collapsed. In one case the whole side of 12 storey house collapsed and all Kamikadze loggias felt down one on to another. Officially no person was hurt or killed in this kind of accidence.

If we look back in Georgian history and architectural typology, the occurrence of the phenomenon of Kamikadze loggias is not as big surprise. Loggia as typology itself, the open air covered porch or balcony is crucial form of Georgian architecture. Each detached house from ancient time through wooden huts in the mountains to modern family house of 21th century has this kind of architectural feature. Loggia is the main communication room. Open air corridor or great hall – sala terrena which can held all forms of family gathering. Even in great housing projection of 60´s – 80´s the loggia of the size of a small room was basic part of flat typology with the same importance as living room or bedroom.

(Photo 3,4)

Georgians has great sense for living spirituality. Wine culture is the fundamental stone of the society. Loggia is the place where wine drinking connects social and natural aspect of life. In consequence, Kamikadze Loggias extensions has added new layer to the broken dream of modernity, socialist utopia. As in the story of Phoenix - from the ashes of the dead utopia rised up new life. Kamikadze Loggia is symbolical acceptance of the traditional cultural roots with repetitive aspect of layering, reborning and re-creation.

Conclusion

Georgia was for decades associated with political destabilization, war in Abkhazia or recently by war in South Ossetia. Architectural heritage of this country was overlooked. Political, economic and social vibrations of the last decades had strong impact on Georgian architectural heritage of the 20th century. The situation in context of public acceptance of architectural heritage of 60´s to 80´s has common features in all east European post - soviet as well as post – socialist republics. Compared to central European discourse in this topic, in Georgia the lack of developed civil society is obvious. Drastic historical curve of the 90´s even postponed creation of this important political feature. In 2013, on the 55^th Art Biennale in Venice, Georgia was represented by extraordinary storytelling. A temporary pavillion build in Arsenale as the collage of Kamikadze loggias was a manifesto to upper mentioned phenomenon. This was for the first time, what Georgia could have retell its own recent history of architecture and art. The new generation of young artists in Georgia had have strong attitude to cope with Caucasian architectural heritage as part of their modern national history and cultural memory.

Author: Mgr. art. Martin Zaiček

The article was wrtiten during the author´s stay in Tbilisi based on Artist in Residency Programme in 2015 organized and funded by K.A.I.R Košice in partnership with organization GeoAIR Tbilisi.

---

[i]    See: The crimes of the Stalin era, special report to the 20th congress of the Communist Party of the Soviet Union. (1956).  https://archive.org/details/TheCrimesOfTheStalinEraSpecialReportToThe20thCongressOfThe on 14.02.2015

[ii]   WARSZA, Joana.(ed.): Ministry of Highways: A Guide to the Performative Architecture of Tbilisi. The Other Space Foundation. Warsaw. 2011. p.23-34

[iii]   Karel Prager´s design concept for housing complex for Košiře district in Prague had the similar income conditions and comparable outcome architectural design as was finally realized in Tbilisi by architect Chakhava. see: HRUDOVÁ, Hana.: Design magazin: Vize Karla Pragera na výstavě Město nad městem. 

      http://www.designmagazin.cz/udalosti/21812-vize-karla-pragera-na-vystave-mesto-nad-mestem.html on 14.02.2015

[iv]  WARSZA, Joana.(ed.): Ministry of Highways: A Guide to the Performative Architecture of Tbilisi. The Other Space Foundation. Warsaw. 2011. p33

[v]   As well there

[vi]  In response to Gorbachev´s  ambitious plan of 1985 to produce still more housing, the Gosstroy projection office found creative solution. It was decided to allow and encourage the inhabitants of existing housing blocks to join togehter and construct multi-storey additions to their building at their own expenses. This addition was then inhabited by the self-organized structure as the extension of the floor area of each flat.  In: RITTER, Katharina., SHAPIRO-OBERMAIR, Ekaterina., STEINER, Dietmar., WACHTER, Alexandra.: Soviet Modernism 1955-1991. Park Books. Zürich. 2012. p156

[vii]  Kamikadze Loggia: Georgia at the 55^th International Art Exhibition – La Biennale di Venezia

[viii] COWLEY, David.: The fate of the last generation of ultra-modernist buildings in Eastern Europe under communist rule. In Modernism: Between Nostalgia and Criticism. source: http://www.archfondas.lt/leidiniu/en/alf-02/david-crowley-fate-last-generation-ultra-modernist-buildings-eastern-europe-under-communist-r from the date: 06.01.2015

[ix]  WARSZA, Joana.(ed.): Ministry of Highways: A Guide to the Performative Architecture of Tbilisi. The Other Space Foundation. Warsaw. 2011. p14

            Photo 1: Former Ministry of Highways in Tbilisi on Marjvena Sanapiro (photo: Simona Rota) In: Soviet Modernism 1955-1991. Park Books. Zürich. 2012. p152

            Photo 2: example of Kamikadze loggia. External structure parasitize on prefab panel house. (photo: Andrea Kalinová)

            Photo 3,4: examples of Kamikadze loggia. Variants of materiality or shapes has no limits, even elevation of the floor does not interfere (photo: Andrea Kalinová)

Pohľad na Tbilisi okom architekta

            Gruzínska architektúra a bytová výstavba bola v II. polovici 20. storočia vzorovým príkladom sovietskej pokrokovosti. Proces navrhovania a dizajnovania nebol na míle vzdialený nášmu systému v ČSSR. Aj tu fungovali projekčné kancelárie á la stavoprojekt a autorské hviezdy, ktoré dávali tvár krajine a mestu Tbilisi. Azda najznámejšou stavbou Gruzínska, známou po celom svete je Ministerstvo diaľnic od architekta Georgeho Chakhavu a kol. z roku 1973. Stavba na okraji mestskej časti Saburtalo na strmom svahu nad riekou Mtkvari. Jej nápaditá figúra navrstvených brvien je aktualizáciou architektonických ideí takých vizionárov, akými boli Yona Friedman, Kenzo Tange alebo český architekt Karel Prager, autor federálneho zhromaždenia na Václavskom námestí. Jeho projekt pre sídlisko Košíře v Prahe je takmer identickým riešením, aké sa v Tbilisi nakoniec aj podarilo realizovať. Tri vertikálne stĺpy rozmiestnené na rôznych úrovniach strmého svahu sú horizontálne prepojené dvojpodlažnými blokmi s kanceláriami. Táto stavba, ako sa už na dobrého reprezentanta patrí, bola nakoniec aj ocenená cenou za architektúru ZZSR. Dnes v budove už nesídli Ministerstvo diaľnic, ale miestna centrála banky. Stavba je honorovaná aj titulom národná kultúrna pamiatka, ktorým nedisponuje žiadna slovenská stavba z rovnakého obdobia. Ministerstvo diaľnic je zachovanou stavbou svojho obdobia, čo sa však nedá povedať o ostatnom obraze mesta Tbilisi a jeho predošlých architektonických dominantách. 

Pôvodné Ministerstvo diaľnic, fotka z knihy Soviet Modernism

Po rozpade ZSSR, následnej občianskej vojne a ozbrojenému konfliktu v Abcházsku v roku 1992 nastal celospoločenský chaos. Pohľadnice a obrázkové knihy z 60. až 80. rokov ukazovali Tbilisi ako krásne, zelené a upravené mesto. Ulice boli čisté bez vizuálneho smogu s uhladenou uličnou čiarou. Zrazu sa všetko zmenilo. Bujará a nesystematická výstavba lacnej architektúry ľúbeznej postmoderny zahltila mesto. Sídliska prešli tiež výraznou zmenou. Niekedy po roku 1992 prišiel niekto s úžasným nápadom, ako rozšíriť obytný priestor Tbiliských bytov. Tento moment navždy poznačil vizuál obytných štvrtí a sídlisk v celom meste a úspešne sa rozšíril aj do ostatných miest v Gruzínsku. Nápad spočíval v predstavaní samostatnej oceľovej rámovej konštrukcie pred fasádu obytného domu. Tú potom mohli obyvatelia zobytniť vlastnou vstavbou. Niektorí si pristavili celú izbu, iní iba pol izby a balkón, alebo ponechali otvorenú lodžiu. Materiálu ani výrazu sa medze nekládli. Na fasáde tak vzniká nepravidelný ornament materiálov, rôznych okien, výplní a hmôt, ktoré navždy rozbili monotónnosť panelovej steny. Toto netradičné riešenie na problém nenávidenej šedi a všednosti sídlisk, ktorý sme poznali aj u nás, nechal v Gruzínsku vzniknúť rozmanitému ornamentu sídliskovej reality nazývaným príznačne: kamikadze lodžia. Toto pomenovanie prvý raz použil istý ruský novinár, ktorý v ňom spojil samovražedný a romantický aspekt japonských bojovníkov, zároveň v ňom obsiahol všednú koncovku gruzínskeho priezviska -idze.  

Kamikadze loggie na zadnom dome

            Životnosť týchto predsadených izieb je otázna, občas sa stane, že sa niektorá zo štruktúr zrúti, čo v praxi znamená, že padne celá pristavená strana paneláku. Vraj pri tom nikto ešte neumrel. Každopádne lodžia, nielen tá kamikadze je kľúčovým prvkom gruzínskej architektúry od dreveníc v múzeu v prírode, cez rodinné domy a vily až po paneláky. Aj priemerný panelový byt mal projektovanú lodžiu o veľkosti menšej obytnej izby, nakoľko Gruzínci ako národ žijú vonku na lodžii, kde sedia celé leto a popíjajú Khvanchkaru alebo Saperavi. Kamikadze lodžia bola tak len evolučným vývojom, symbolickým návratom k základnej gruzínskej typológii domu s nikdy nekončiacim motívom vrstvenia, znovuzrodenia a obnovy.

            V dennej životnej praxi je taktiež zaužívaný pojem ,,euroremont“, čo v preklade znamená adaptáciu obytného priestoru po vzore európskych kvalitatívnych a materiálových štandardov. Snom nejednej domácnosti je tak mať sadrokártonový podhľad, plávajúcu podlahu, vstavané spotrebiče a podobne. Zaujímavé je sledovať tendencie euroremontu práve na kamikadze lodžiách. Antikorové zábradlie, francúzske okná alebo fasáda s lícových tehál na 9. poschodí je znakom uvedomelého obyvateľa, ktorý ctí EN. a ISO štandardy.  Kamikazde loggia inšpirovala aj gruzínsky pavilón na Bienatskom bienale v roku 2013.

Kamikazde loggie

            Ostatnou našou srdcovou záležitosťou zo sveta Tbiliskej architektúry je sídlisko v kopci s názvom Nutsubidze Plateau nad mestskou časťou Saburtalo. Staré Tbilisi s nízkou zástavbou rozprestrené v údolí rieky Mtkvari je podobne ako Bratislava alebo Košice obklopené veľkými sídliskami. Najznámejšie je Gldani na severe Tbilisi, ktoré je veľké aspoň ako Petržalka s priľahlou Dúbravkou a Vrakuňou dokopy. 

Nutsubidze Plateau je menším sídliskom, avšak jeho poloha mu dáva mestotvorný charakter. Vysoké domy sa týčia vysoko na Saburtalo. Toto zaujímavé miesto začalo vznikať koncom 60tych rokov. Jeho zaujímavosťou okrem iného bolo, že v domových rozvodoch tiekla namiesto teplej vody (ohriatej studenej) voda z miestnych sírnych termálnych prameňov. Kto by už nechcel mať doma takúto vymoženosť. Toto sídlisko je však známe jednou ikonickou stavbou a to súborom troch výškových bytových domov o veľkosti slovenského  paneláku avšak umiestnených v strmom svahu. Tretí najvyšší nie je napojený na žiadnu cestu a tak sú tieto tri domy vzájomne prepojené horizontálnou chodbou, cez ktorú neustále prechádzajú ľudia do práce, do školy, jednoducho dnu a von. Oceľové priehradové mostíky na dvanástom poschodí dávajú domom charakter jedinečnosti a originality. Pocit, keď človek stojí pod domom a pozerá hore, by som doprial každému. Najkrajšie paneláky, aké je možné vidieť. 

Nutsubidze Plateau

 Nutsubidze Plateau

Nutsubidze Plateau


Tento blog napísal Martin Zaiček