26. 3. 2016

Ako nás gruzínsky Kunstbus zanechal v Kahketi


A sme naspäť. Vydržali sme bez Gruzínska niečo vyše pol roka, ale dlhšie sa nedalo a museli sme sa vrátiť. Ako zámienku sme si vybrali Tbiliské trienále súčasného umenia a samozrejme vinobranie.
Po prvom týždni aklimatizácie, keď sme absolvovali kúpele Tskaltsubo opustošené i tie funkčné, rýchloturistiku v Okatse kaňone, naše obľúbené letovisko Kobuleti ešte aj s kúpaním sa v mori na Mtsvane Kontskhi a samozrejme sídliská a obľúbené putiky v Tbilisi,  sa od nás oddelila Evička s Peťom, ktorí sa vracali do Bratislavy. 
My sme sa na ďalšie ráno odsťahovali z hostela s tým, že odteraz už neplánujeme nič a ani to, kde budeme bývať nasledujúcu noc. Batohy sme nechali v budove Centra pre súčasné umenie, odkiaľ v to ráno vyrážal "Kunstbus" plný gruzínskych i zahraničných umelcov smer Kakheti. Tam sa v ten deň konala akcia v starom divadle, ktoré si dedinčania sami postavili, ale ktoré tradične nikdy nefungovalo. Autobus bol starší než starý a cesta ním trvala aspoň o dve hodiny dlhšie ako sa predpokladalo. Samozrejme v dedinských strmých uličkách bol absolútne nepraktický a celkom zázrak, že sa nám do dediny Kvemo  Machkhaani podarilo doraziť. 




Na mieste na nás už čakala nastúpená celá dedina aj s ďalšími cestujúcimi, ktorí sa do dediny dostali oveľa rýchlejšie autami, či maršrutkou. Program začínal Rómeom a Júliou, adaptovanými na lokálne prostredie a predstavenie sa odohrávalo počas prechádzky dedinou, čím nám predstavili celú dedinu. Teda asi, lebo prekladateľ do angličtiny bol jeden  asi na 50 zahraničných návštevníkov. V podstate to bolo fuk, počasie bolo krásne, atmoška výborná, po dlhom čase sme stretli znova tých, čo sme sa s nimi v zime spoznali a cítili sme sa, akoby sme na Slovensku medzitým ani neboli. Budova divadla bola napriek nepoužívaniu vo veľmi dobrom stave, na tento deň v nej boli v rôznych útrobách všelijaké inštalácie, ktoré vyzerali, že ich vytvorila miestna ĽŠU, čo možno aj bola pravda. Teta vonku varila na ohni tartar (to je hmota, z ktorej sa následne robí aj churkela). Potom nás ešte vyslali s fotkou opustošenej budovy, ktorú sme si vybrali, zistiť jej históriu a napísať o nej príbeh. Na pomoc sme si zobrali Iuriho, nášho kamoša, ktorý rok dobrovoľničil v Žiline na Stanici. Zakecajúc sa so starými pánmi, ktorý hrali šach na autobusovej zastávke, už nám píše Bobra, že kde sa túlame, v divadle už prebieha improvizovaná supra, tak ak chceme niečo stihnúť, nech si pohneme. Fu, stihli sme! Supra sa odohrávala na pódiu divadla, syry, zelenina, ovocie a hlavne víno, zase raz veeeľa vína. Suprujúci si ani nevšimli, že robia krovie programu, kde sa prezentovali výsledky "brannej" hry: "čo si zistil o opustenom dome." 




Autobus už mal pomaly odchádzať, keď sa jeho posádka začala trochu rozpadávať. Nini (u ktorej sme mali spať) sa rozhodla, že ide do vedľajšieho mestečka do Sighnaghi za nejakým kamošom. Ďalšia skupina nás volala do susednej dediny na chatu a veľká skupina odchádzala do Telavi na hudobný festival. A my bez spacákov a batohov, niekde v strede Kakheti sme sa rozhodovali, u koho v Tbilisi prespíme (Bobre? tiež mala nejaký program), keď tu sme dostali ponuku, ktorá sa neodmieta. Najväčší miestny chlapík, ktorý nám doteraz nalieval víno z demižónu, ukázal prstom na nás: ty, ty a ty idete ku mne. Chvíľu rozhodovania (asi pol minúty), kukneme na Iuriho, ideš s nami? Ten sa zdráhal dlhšie, ale že tak keď ste si istí... A tak sme zakývali autobusu aj Nini a išli niekam do tmy za piatimi miestnymi mladíkmi. A onedlho sme už znova boli na tom správnom gruzínskom festivale.



 Chalani nás doviedli na tmavý dvor, niektorí zase niekam odbehli a kým sme sa spamätali, už sme sedeli za stolom. Rodičia veľkého nalievača pomaly začínali stôl zapĺňať dobrotami, ktoré vyťahovali nevedno odkiaľ, lebo ani normálnu kuchyňu v tomto dome nemali, iba letnú na verande. Zrazu sme započuli kotkodák a kvíííík a jejda, oni kvôli nám zabili nejakú sliepočku, teda dve, keďže sa zvuk ešte zopakoval. Zatiaľ sa vrátili chalani, ktorí dobehli s plnou igelitkou mäsa a domáci v priebehu pár minút na zvitku dreva z vinohradu len tak v strede dvora (ako žiadne ohnisko) upiekli šašlik. Šašlik šašlikov! Pokračovali sme návštevou vínnej pivnice (aj keď to je také vznešené slovo, proste tu je to nejaký kumbál, kde je víno). Veľká atrakcia pitie červeného až čierneho burčiaku z usušenej tekvice, jasné však všetko vyskúšame, keď tu zrazu z tekvice začali vyliezať opité osy. No, fu tak toto asi nie. Našťastie v tejto skupinke alergiu nikto nemá, ale i tak som si darovanú tekvicu s osím hniezdom vo vnútri nenechala zabaliť ako darček. Večer pokračoval jedením a pitím, riešila sa klasická otázka, ktorá si veľkého nalievača za manžela zoberie. O polnoci sa odrazu všetci chalani zdvihli a odišli. My sme sa pomaly vytrepali do izbietky, ktorá nám bola pridelená a kde nám bolo povolené spať aj zmiešane, ale dievčatá na jednej manželskej a chlapci na druhej. Heh, to bol nápad. Mamina nám chcela prideliť ešte nejaké negližé, ale to sme už odmietli. 
A potom sa spustila taká búrka, hromy, blesky! 
Veľký nalievač ešte asi do šiestej ráno s nádejou sedel pri televízii, kde si púšťal na plné gule gruzínsky dancefloor a dúfal, že sa na to ešte nejaká nevesta chytí. 


Druhý deň ráno sa prvý zobudil Zajo, nervózny a otravný, že my ostatní ešte spíme a chceme tak robiť ešte riadnu chvíľu. Však sme boli rozbití po tom večernom vinobraní. Danka ho poslala, aby sa ho zbavila, ale hlavne že sme po takej noci to bolo nevyhnutné, do obchodu aspoň pre dve fľašky Borjomi. My sme spali ďalej a Zajo sa nevracal. Vrátil sa o dve hodiny, zase jak činky, že on bol unesený do pálenice čače. 
A že my musíme ísť tiež, bo to sľúbil. Tak sme sa všetci pozviechali, na raňajky dojedli, čo ostalo z večera, tuším i dopili. Danka ešte bola pozrieť s mamičkou svinku, kravičku a celý statok, či by predsa len by nechcela ostať a za veľkého nalievača sa vydať, a potom šup ho na ďalšiu métu. Domáca pálenica. Idylický obrázok. Záhradka, na nej dve detičky, manželka  podáva nejaké jedlo a švárny pánko sedí pri sude a vyrába čaču. Na otázku, že čo metanol, etanol na nás len nechápavo kukne a už podáva čerstvú ešte teplú čaču. Dáme si len troška, radšej popíjame naďalej vínko, asi aj niečo jeme, ktovie, už sme zase v sureálnom slnečnom svete, kde čas neexistuje. Nakoniec sa nám z dediny nejakým zázrakom podarí dostať,  dokonca regulérnou maršrutkou. Danka sa nakoniec nevydala, ale za to máme fľašu čače vo vrecku, kyticu ruží, hrozno a granátové jablká a niektorí účastníci aj rôznych chrobákov v hlave. Už za tmy sme dorazili do Rustavi a odtiaľ nakoniec i do Tbilisi, našli sme si batohy a neviem, kde sme v tú noc spali... asi u Bobry, ale ktovie.




A! Ten autobus Kunstbus po ceste do Tbilisi havaroval! Nikomu sa nič nestalo, len sa museli všetci nejako dostopovať do Tbilisi. Proste Pevnosť Boyard pre každého účastníka zájazdu.



20. 11. 2015

Gastro okienko

Keďže naša družina sa na svojich potulkách vo veľkej miere venuje hedonistickým zážitkom, kde okrem horúcich kúpeľov patrí najmä degustovanie miestnej kuchyne a vína, chceli by sme sa aj s vami podeliť o gruzínsku gastronómiu, ktorá je pre nás jedna z najzaujímavejších na ktoré sme natrafili. Jedlá sa odporúčame naučiť po gruzínsky, keďže anglické preklady sú často veľmi zavádzajúce a neochutnať miestne špeciality, by bolo naozaj škoda. Takže sa netreba báť a vyskúšať všetko! 

Potraviny sa najlepšie a najlacnejšie nakupujú na miestnych trhoch, kde sa dá zohnať naozaj všetko.  Zelenina, ovocie, bylinky a syry sú čerstvé, lokálne. Maximálnu cestu prešli granátové jablká z Azerbajdžanu. Tie najsladšie sú malé tmavé zošuverené. Čerstvé bylinky, najmä koriander, ktorý Gruzínci dávajú takmer do každého jedla, predávajú babičky na každom rohu. Netreba sa báť zájsť aj do rôznych zákutí, práve tam sa často krát nachádzajú najzaujímavejšie miesta. Ako napríklad v Tbilisi na Dezerter bazáre sa na takomto mieste predáva výborné a veľmi lacné víno (liter za 2,50 lari). Veľké supermarkety sú predražené a to sa týka najmä ovocia a zeleniny.
Podobne sa oplatí postupovať aj pri výbere reštaurácie (ak sa to dá tak nazvať). Väčšinou platí pravidlo, že čím viac ošumtelý je interiér, čím viac domácich (najmä mužov v strednom a vyššom veku) je v ňom, tým je kuchyňa lepšia a lacnejšia. Klasikou sú kupé pre tých, ktorý chcú mať súkromie. Víno a čaču si treba pýtať domácu. 


Samozrejme najlepšie je jesť v rodine, zažiť tradičnú supru, kde sa stôl prehýba pod taniermi. Gruzínci nenosia jedlo na stôl postupne, ale pokladajú všetky taniere na seba. Každý má malý tanierik, kde si nakladá zo všetkého. Pije sa najmä víno biele a to na ex.


A teda tu sú tie gruzínske jedlá:
chačapuri (imeruli, adžaruli, megruli) - najtradičnejšie gruzínske jedlo, ktoré sa predáva všade a  rôznych veľkostí. Je to chlebová placka plnená slaným syrom Sulguni. Chačapuri imeruli má len jednu vrstvu syru, megruli ju má dvojitú vo vnútri aj na vrchu. Špecialitou je chačapuri adžaruli, ktoré má tvar "loďky", do ktorej sa rozklepne vajíčko a pridá maslo.


lobiani - chlebová placka plnená fazuľou, špecialita regiónu Racha. Do pravého lobiani rachuli sa pridáva aj slanina.
puri, lavaš - gruzínsky chlieb, pečený v tradičnej peci
čurčchela - tradičná gruzínska sladkosť, ktorá pripomína tvarom sviečky alebo klobásy, prezývané aj gruzínske snickers. Sú to lieskové alebo vlašské orechy navlečené na nitke a máčané v hroznovom mušte zmiešanom s múkou ak máte šťastie, nájdete ich aj zo šťavy z granátového jablka. najlepšie sú na jeseň, v čase vinobrania a to najmä v Kakheti.


tklapi - sušené lisované ovocie väčšinou v tvare kruhového "obrusu"
lobio - hustá fazuľová polievka až kaša, ochutená bylinkami. Sú varianty so slaninou alebo orechmi
kharčo - pikantná hovädzia polievka gulášového typu. Megrelianské kharčo je hustejšie, menej pikantné a najmä orechové. Podáva sa v približne pol litrových tanieroch, takže vystačí ako hlavné jedlo
ostri - bravčové mäso v pikantnej šťave, pripomínajúcej guláš
khinkali - Pirohy plnené mletým mäsom a bylinkami. Musia sa jesť čerstvé. Chytia sa do ruky, otočia, okorenia o potom z nich treba opatrne vypiť vývar. Konce sa nejedia. Sú aj vegetariánske verzie so syrom, hríbmi alebo syrom.

čikirtma - kuracia polievka so žĺtkami
šašlik (mtsvadi) - kúsky mäsa (bravčové, kuracie, teľacie, baranie) napichnuté na kovových "nožoch" pečené väčšinou na otvorenom ohni, podávajú sa k nim omáčky tkemali: kyslá omáčka z nezrelých ringlot (sliviek), cesnaku, koriandra, kôpru (je aj červená varianta zo zrelých sliviek, viac sladká), satsibeli: omáčka z paradajok, cesnaku a korenia. Niekde sa mieša s gruzínskym korením adžika. Je to taký gruzínsky kečup.
svanetská soľ, adžika - Gruzínci používajú tieto dve korenia takmer do všetkých jedál. Svanetská soľ je soľ ochutená zmesou korenia ako koriander, cesnak, grécke seno, červená paprika, rasca, nechtík, kôpor. Adžika je zelená alebo červená, pikantná zmes korenia. Okrem už spomínaných korení sa do nej pridáva najmä chilli, niekedy orechy.
pchali - je studené predjedlo, ktoré sa robí z rôznej zeleniny. napríklad špenátové, cviklové. Vždy zmiešané s orechami. Pchali badrižáni sú grilované baklažány plnené orechovou plnkou. 

šalát - klasický šalát je z uhoriek a paradajok, občas cibule a byliniek. výborná je verzia s orechami

odžachuri - mäso so zemiakmi, niečo ako živánska
khaši - Polievka na opicu. Vývar z držiek s cesnakom. Len pre drsňákov.

Gruzínske víno, najmä biele môže byť prekvapením. Keďže je robené na šupkách, jeho farba je oranžová a má aj inú chuť. Červené víno od toho európskeho nie je až tak odlišné aj keď býva sladšie. Najčastejšie je saperavi z oblasti Kahketi. Špecialitou je sladšia a lahodnejšia Khvančkara, ktorá je však omnoho drahšia a odporúča sa ju ísť degustovať priamo k vinárom do oblasti Racha.


Čo sa týka tvrdého alkoholu gruzínsky koňak miestni bežne nepijú. Obľúbenejšia je čača, čo je pálenka z vínnych výliskov (terkelica). Na trhoch sa predáva vo fľaškách od cocacoly. Pol litra stojí 3 lari. Aj v reštauráciach si treba pýtať vždy domácu, aby ste nedostali vodku.


Gruzínci obľubujú veľmi sladké nealkoholické nápoje, klasikou je estragónová krikľavo zelená malinovka. Špecialitou je Lagidze: sirupy rôznych chutí (krém, čokoláda, estragón) riedené sódovkou. 


Tak dobrú chuť, nenechajte sa dlho ponúkať! Abstinenti a vegetariáni to budú mať ťažšie, ale aspoň tí vegetariáni by mohli prežiť.

1. 6. 2015

Pre zmenu zase Rača


Druhý deň ráno sa zobúdzame na to, že v obývačke prebieha vášnivá porada. Tuším problémy, snáď to nie je zmena plánu. Žiaľ je to tak. Manku choroba skolila až tak, že nie je schopná presunu. Do vlaku, do ktorého sa nám po dlhom boji (keďže svjeta nebolo) podarilo kúpiť lístky, ostáva necelá hodina a tak sa treba rýchlo rozhodnúť ako ďalej. Janka je rozhodnutá ostať tiež v Gori, Evička sa nevie rozhodnúť pod takým stresom a Duškovi sa do Rače nechce a Zajo sa obetuje ako pioniersky vedúci a ostáva s väčšinou. A tak sa zvyšní traja rýchlo pobalíme, zvládneme vybaviť u tety domácej kávu a privolať asi všetky taxíky v meste. Dispečerka totiž bola žiadnou rečou nehovoriaca manželka na materskej jedného z nich. Taxikári napriek tomu, že sme ich prehnali, na nás nahnevaní neboli a po jednom sa s nami prišli na stanicu rozlúčiť a čudovali sa, že odchádzame len traja. Nálada vo vlaku je ponurá, cítime sa blbo, že sme opustili zvyšok družiny. Barborka sa už tiež cíti dosť zle a moje priedušky na tom nie sú oveľa lepšie.
Cesta je dlhšia ako sme čakali, ideme totiž osobákom. Ale už vidieť kvitnúce stromy a zeleň a nálada sa začína zlepšovať. Vystupujeme v Zestafoni, kde nás ovalí vlhký teplý vzduch, hneď sa nám lepšie dýcha. V Zestafoni hľadáme niečo teplé pod zub, ale keďže vôbec nevieme, či sme v centre alebo na periférii, dosť sa motáme. Prechádzame secondhandovým distriktom, postupne sa k nám pridávajú rôzni podgurážení chlapíkovia, ktorí nám ale veľmi pomôcť nevedia. Nakoniec nás niekto naviguje na trh, kde by mala byť aj nejaká skvelá reštaurácia. Dorazíme do robotníckej putiky, kde podávajú  klobásy a chvalabohu aj ostri. Čaj nemajú a tak vysielame Filipa zohnať ho na trhu a dáme si ho zaliať horúcou vodou, tú majú. My zatiaľ vyfasujeme od vedľajšieho stole po hnusnej vodke a prisadá si k nám aj muzikant, ktorý zahrá, keď mu hodíte nejakú tu laru do gitary a bez toho neodíde. Už sme spokojní, že sme zase na ceste, veď sme skoro zabudli, aké je to pohybovať sa po gruzínskych perifériach, keď nevieme ako a či sa vôbec dostaneme tam, kam chceme. 


Asfaltis lamazi a pracovné tempo jeden pracuje a zvyšní sa pozerajú

Po obede sa skúsim miestnych opýtať, či náhodou nejde maršrutka do Tkibuli a na moje veľké prekvapenie ide za 15 minút. Nadšene do nej nasadáme vybavení pomarančmi, ktoré sme stihli nakúpiť na trhu. Cesta do Tkibuli je pôvabná, mám pocit, že ideme úplne inak ako naposledy, ale istá si po pozretí mapy nie som. Prechádzame kľukatými cestami a malými dedinkami, nie fakt si nepamätám, že sme šli z tejto strany okolo priehrady. Tešíme sa, že konečne uvidíme aj to naše bájne Tkibuli, ktoré nás z neznámych dôvodov tak očarilo. Hm, no naozaj z neznámych dôvodov, naozaj tam nič nie je. Nechávame batohy na železničnej stanici, v miestnosti z ktorej je second hand a ideme si aspoň obzrieť kúpalisko, o ktorom sme počuli fámy, že tam vodu tak málo menili, že tam bolo vidieť pri plávaní žaby. Na naše prekvapenie kúpalisko vyzerá, že ho rekonštruujú a možno už v lete bude znovu fungovať. No alebo ho už rekonštruujú niekoľko rokov a ešte niekoľko budú, ktovie. 


Do Ambrolauri už maršrutky nechodia a tak to ideme skúsiť stopom. Ideme na koniec Tkibuli a odhodlane sa postavíme na cestu. Autá týmto smerom veľmi nechodia, už je aj celkom neskoro, obloha vyzerá ako pred veľkou búrkou, tak si dávame pol hodinu, kým budeme riešiť záložný plán s taxíkmi. Miestni nás ale tak dlho stopovať nenechajú. Najprv sa pri nás zastaví starší pánko, ktorý sa nám snaží vysvetliť, že tu nám už dnes nikto nezastaví. Zatiaľ sa nedáme odbiť. O chvíľu sa pri nás zastaví skupinka troch mladíkov a tí nám už aj taxík privolajú, dohodnú cenu na 30 lari s tým, že ak sa neponáhľame, tak ešte odvezieme miestnu tetu domov a lúčia sa s nami. My sme vlastne spokojní, cena je v pohode a naozaj to nevyzeralo, že by sme sa dnes niekam dostopovali. Taxikár je sympoš, zastavujeme sa s ním ešte v obchode pre cigarety. Veľmi sa čuduje, keď zistí, že sa tu celkom orientujeme a že do Rače nejdeme po prvý krát. Po necelej hodine nás vyhadzuje v Ambrolauri na križovatke a tam si už pre nás prichádza Aleco. 




V Rači sú chalani veľmi  sklamaní, že nás miesto osemčlennej skupiny prišla iba trojčlenná. Celý dom je vyhriaty, postieľky pripravené ako v pionierskom tábore. No, škoda, nám je to tiež veľmi ľúto, mohla to byť úžasná rozlúčka z Gruzínskom. Prekvapí nás ako je teplo aj vonku, dokonca prvý večer nepotrebujeme ani bundy a sedíme až do noci vonku pri ohni.
Ďalšie ráno máme ďalšiu stratu. Barborke je už tak zle, že ostáva v posteli a nie je schopná sa ani pohnúť. No teda, to čo za chrípku sem zo Slovenska priniesli. A tak odpadá plánovaný výlet do Oni, nemôžeme ju nechať samú.  Filip dostane pokyny ako spraviť reportáž s Alekom o gruzínskom víne, keďže ona nemôže ani rozprávať. Po exkurzii vinicami len tak vysedávame na záhrade. Ja si celkom užívam slnka a ticha po mesiacoch v Tbilisi, ale už nás trochu žerú mrle. Ponuku výletu do obchodu vo vedľajšej dedine odmietame. Postupne sa začnú droliť ostatní chalani a asi o štvrtej poobede Aleko zavelí, že teda sa idú sadiť stromy! Á, tak na to čakáme celý deň! No, super, aspoň nejaká akcia. Tak celá skupinka, to znamená traja chlapi a dve dievčiny (to ako vrátane mňa a Filipa) zoberú dvoje záhradnícke nožnice, jednu motyku a asi 10 mladých stromčekov a ako veľká delegácia vyrážame do sadu.

No je to taký kúsok zeme tesne nad riekou Rioni, kde sa neoplatí vysadiť vinič, lebo by to rieka mohla podmyť a táto časť môže spadnúť. Celá akcia výsadby prebieha asi tak, že Aleko ukáže na nejaké miesto, zvyšok odborne zhodnotí, že áno, tam strom môžeme zasadiť. Potom vyhrabe jamu, dá tam stromček a Guga ho zahrabe. Gia leží v tieni a potom obstrihá pár stromčekov, sesternica sa len pozerá a ja tiež. Nakoniec si máme s Filipom zasadiť tiež nejaké stromy a vyfotíme sa na Schustera. Tak a asi po polhodine je celá akcia ukončená a keďže je takáto krásna činnosť za nami, môžeme sa vrhnúť na oslavu.




Chalani sa pripravili na veľkú slávnosť, keďže čakali oveľa väčšiu účasť. A tak dnes pripravili šašlik a račiansku šunku, niečo ako tá najprerastenejšia oravská slanina. Najúžasnejšia akú sme kedy ochutnali. Hneď po prvom súste mi všetka choroba odchádza a ja viem, že zajtra budem fit. K tomu samozrejme hektolitre vína a Gugove hodinové prípitky. A zisťujeme, že má i básnické črevo alebo by mohol byť aspoň copywriter pre miestnych vinárov. I am fine from wine sa hneď ujme. Keďže vaghtanguli sme museli opakovať niekoľko krát, kým ho bolo poriadne počuť aj na mikrofón, tak si zvyšok večera veľmi nepamätáme, len z fotiek môžeme konštatovať, že chvalabohu bazénik nebol napustený...





Fíčer o gruzínskom víne, kde je počuť aj trochu z nášho záverečného račianského žúru si môžete vypočuť TU