Pre zmenu zase Rača

Druhý deň ráno sa zobúdzame na to, že v obývačke prebieha vášnivá porada. Tuším problémy, snáď to nie je zmena plánu. Žiaľ je to tak. Manku choroba skolila až tak, že nie je schopná presunu. Do vlaku, do ktorého sa nám po dlhom boji (keďže svjeta nebolo) podarilo kúpiť lístky, ostáva necelá hodina a tak sa treba rýchlo rozhodnúť ako ďalej. Janka je rozhodnutá ostať tiež v Gori, Evička sa nevie rozhodnúť pod takým stresom a Duškovi sa do Rače nechce a Zajo sa obetuje ako pioniersky vedúci a ostáva s väčšinou. A tak sa zvyšní traja rýchlo pobalíme, zvládneme vybaviť u tety domácej kávu a privolať asi všetky taxíky v meste. Dispečerka totiž bola žiadnou rečou nehovoriaca manželka na materskej jedného z nich. Taxikári napriek tomu, že sme ich prehnali, na nás nahnevaní neboli a po jednom sa s nami prišli na stanicu rozlúčiť a čudovali sa, že odchádzame len traja. Nálada vo vlaku je ponurá, cítime sa blbo, že sme opustili zvyšok družiny. Barborka sa už tiež cíti dosť zle a moje priedušky na tom nie sú oveľa lepšie.

Cesta je dlhšia ako sme čakali, ideme totiž osobákom. Ale už vidieť kvitnúce stromy a zeleň a nálada sa začína zlepšovať. Vystupujeme v Zestafoni, kde nás ovalí vlhký teplý vzduch, hneď sa nám lepšie dýcha. V Zestafoni hľadáme niečo teplé pod zub, ale keďže vôbec nevieme, či sme v centre alebo na periférii, dosť sa motáme. Prechádzame secondhandovým distriktom, postupne sa k nám pridávajú rôzni podgurážení chlapíkovia, ktorí nám ale veľmi pomôcť nevedia. Nakoniec nás niekto naviguje na trh, kde by mala byť aj nejaká skvelá reštaurácia. Dorazíme do robotníckej putiky, kde podávajú  klobásy a chvalabohu aj ostri. Čaj nemajú a tak vysielame Filipa zohnať ho na trhu a dáme si ho zaliať horúcou vodou, tú majú. My zatiaľ vyfasujeme od vedľajšieho stole po hnusnej vodke a prisadá si k nám aj muzikant, ktorý zahrá, keď mu hodíte nejakú tu laru do gitary a bez toho neodíde. Už sme spokojní, že sme zase na ceste, veď sme skoro zabudli, aké je to pohybovať sa po gruzínskych perifériach, keď nevieme ako a či sa vôbec dostaneme tam, kam chceme. 

Asfaltis lamazi a pracovné tempo jeden pracuje a zvyšní sa pozerajú

Po obede sa skúsim miestnych opýtať, či náhodou nejde maršrutka do Tkibuli a na moje veľké prekvapenie ide za 15 minút. Nadšene do nej nasadáme vybavení pomarančmi, ktoré sme stihli nakúpiť na trhu. Cesta do Tkibuli je pôvabná, mám pocit, že ideme úplne inak ako naposledy, ale istá si po pozretí mapy nie som. Prechádzame kľukatými cestami a malými dedinkami, nie fakt si nepamätám, že sme šli z tejto strany okolo priehrady. Tešíme sa, že konečne uvidíme aj to naše bájne Tkibuli, ktoré nás z neznámych dôvodov tak očarilo. Hm, no naozaj z neznámych dôvodov, naozaj tam nič nie je. Nechávame batohy na železničnej stanici, v miestnosti z ktorej je second hand a ideme si aspoň obzrieť kúpalisko, o ktorom sme počuli fámy, že tam vodu tak málo menili, že tam bolo vidieť pri plávaní žaby. Na naše prekvapenie kúpalisko vyzerá, že ho rekonštruujú a možno už v lete bude znovu fungovať. No alebo ho už rekonštruujú niekoľko rokov a ešte niekoľko budú, ktovie. 

Do Ambrolauri už maršrutky nechodia a tak to ideme skúsiť stopom. Ideme na koniec Tkibuli a odhodlane sa postavíme na cestu. Autá týmto smerom veľmi nechodia, už je aj celkom neskoro, obloha vyzerá ako pred veľkou búrkou, tak si dávame pol hodinu, kým budeme riešiť záložný plán s taxíkmi. Miestni nás ale tak dlho stopovať nenechajú. Najprv sa pri nás zastaví starší pánko, ktorý sa nám snaží vysvetliť, že tu nám už dnes nikto nezastaví. Zatiaľ sa nedáme odbiť. O chvíľu sa pri nás zastaví skupinka troch mladíkov a tí nám už aj taxík privolajú, dohodnú cenu na 30 lari s tým, že ak sa neponáhľame, tak ešte odvezieme miestnu tetu domov a lúčia sa s nami. My sme vlastne spokojní, cena je v pohode a naozaj to nevyzeralo, že by sme sa dnes niekam dostopovali. Taxikár je sympoš, zastavujeme sa s ním ešte v obchode pre cigarety. Veľmi sa čuduje, keď zistí, že sa tu celkom orientujeme a že do Rače nejdeme po prvý krát. Po necelej hodine nás vyhadzuje v Ambrolauri na križovatke a tam si už pre nás prichádza Aleco. 

V Rači sú chalani veľmi  sklamaní, že nás miesto osemčlennej skupiny prišla iba trojčlenná. Celý dom je vyhriaty, postieľky pripravené ako v pionierskom tábore. No, škoda, nám je to tiež veľmi ľúto, mohla to byť úžasná rozlúčka z Gruzínskom. Prekvapí nás ako je teplo aj vonku, dokonca prvý večer nepotrebujeme ani bundy a sedíme až do noci vonku pri ohni.

Ďalšie ráno máme ďalšiu stratu. Barborke je už tak zle, že ostáva v posteli a nie je schopná sa ani pohnúť. No teda, to čo za chrípku sem zo Slovenska priniesli. A tak odpadá plánovaný výlet do Oni, nemôžeme ju nechať samú.  Filip dostane pokyny ako spraviť reportáž s Alekom o gruzínskom víne, keďže ona nemôže ani rozprávať. Po exkurzii vinicami len tak vysedávame na záhrade. Ja si celkom užívam slnka a ticha po mesiacoch v Tbilisi, ale už nás trochu žerú mrle. Ponuku výletu do obchodu vo vedľajšej dedine odmietame. Postupne sa začnú droliť ostatní chalani a asi o štvrtej poobede Aleko zavelí, že teda sa idú sadiť stromy! Á, tak na to čakáme celý deň! No, super, aspoň nejaká akcia. Tak celá skupinka, to znamená traja chlapi a dve dievčiny (to ako vrátane mňa a Filipa) zoberú dvoje záhradnícke nožnice, jednu motyku a asi 10 mladých stromčekov a ako veľká delegácia vyrážame do sadu.

No je to taký kúsok zeme tesne nad riekou Rioni, kde sa neoplatí vysadiť vinič, lebo by to rieka mohla podmyť a táto časť môže spadnúť. Celá akcia výsadby prebieha asi tak, že Aleko ukáže na nejaké miesto, zvyšok odborne zhodnotí, že áno, tam strom môžeme zasadiť. Potom vyhrabe jamu, dá tam stromček a Guga ho zahrabe. Gia leží v tieni a potom obstrihá pár stromčekov, sesternica sa len pozerá a ja tiež. Nakoniec si máme s Filipom zasadiť tiež nejaké stromy a vyfotíme sa na Schustera. Tak a asi po polhodine je celá akcia ukončená a keďže je takáto krásna činnosť za nami, môžeme sa vrhnúť na oslavu.

Chalani sa pripravili na veľkú slávnosť, keďže čakali oveľa väčšiu účasť. A tak dnes pripravili šašlik a račiansku šunku, niečo ako tá najprerastenejšia oravská slanina. Najúžasnejšia akú sme kedy ochutnali. Hneď po prvom súste mi všetka choroba odchádza a ja viem, že zajtra budem fit. K tomu samozrejme hektolitre vína a Gugove hodinové prípitky. A zisťujeme, že má i básnické črevo alebo by mohol byť aspoň copywriter pre miestnych vinárov. I am fine from wine sa hneď ujme. Keďže vaghtanguli sme museli opakovať niekoľko krát, kým ho bolo poriadne počuť aj na mikrofón, tak si zvyšok večera veľmi nepamätáme, len z fotiek môžeme konštatovať, že chvalabohu bazénik nebol napustený...

Fíčer o gruzínskom víne, kde je počuť aj trochu z nášho záverečného račianského žúru si môžete vypočuť TU