Opustení rekreanti pri Tbiliskom mori

Tbiliské more

Všetci majú svoje more, východniari Zemplínsku Šíravu, Liptovci Maru, Oravu pretína jazero, niektorí vravia že slovenské more je v Chorvátsku... no a tak to vyzerá, že aj Tbilisania majú to svoje more.

Každopádne, keď niečo nesie pomenovanie more, môžeme očakávať správnu dávku letnej rekreácie. Čo by sme to boli za opustených (re)kreantov aby sme to nepreskúmali. Ubehli už dva týždne od nášho príchodu do Tbilisi. Data a Nini do nás hustia, aby sme sa konečne rozhodli, čo vlastne bude predmetom našej rezidencie. Nini hneď pochopila, že na nás treba ísť výletom a rýchlo zorganizovala svoju kamarátku Tamaru aby vzala auto a zobrali nás spolu na prieskum tbiliského rekreačného potenciálu.

Tbiliské more je hneď nad mestom. Na mape je jazero veľké skoro ako pol mesta. Aj keď sa tvári, že je blízko, cesta k nemu trvala celkom dlho, veru na pešiu prechádzku to veľmi nie je. Ako sme sa hneď dozvedeli, Tbiliské more nie je jazero ako Sevan v Arménsku, ale umelá vodná plocha postavená v roku 1953. Aj napriek svojej veľkosti by ste však márne hľadali priehradný múr. Myslíme, že jazero vzniklo zasypaním nejakej geologickej depresie. Voda je tiež vháňaná nejakým podivným spôsobom z veľkej vzdialenosti. Každopádne jeho hladina je rozsiahla ako aj objem vody, ktorý ukrýva. Jazero nie je rezervoárom pitnej vody, ako si mnohí myslia, ale slúži hlavne na účely zavlažovania s pôvodne plánovaným veľkým potenciálom urbánneho a najmä rekreačného potenciálu. Tak ako pri iných projektoch z tej doby aj tieto ostali zväčša len na papieri.

 Hneď pri vjazde od mesta je jeden zaujímavý development, ktorý môže obzvlášť zaujímať slovenského čitateľa. Pred dvoma rokmi tu postavil istý zámožný zahraničný investor akvapark. Jeho meno je  Nodari Giorgadze. Tento slovenský občan, pôvodom z Tbilisi, tak splnil dlh voči svojmu rodisku a po vzore úspešného projektu v Bešeňovej postavil aj tu v Tbilisi jeho vernú sestru. Vstup do akvaparku tak lemuje architektúra tatranských vysokých štítov presne v duchu európskych (slovenských) stavebných štandardov. Vstupné bolo na začiatku vysoké ako v Bešeňovej, čo si však len máloktorý Tbilisan môže dovoliť. Park, aj napriek tomu že je prvým akvaparkom v Gruzínsku, v hlavnom meste s 1,5 miliónom obyvateľov, tak skôr zíva prázdnotou. Len na okraj, pri jeho otvorení pred rokom strihali pásku slovenské hviezdičky v doprovode ministra zahraničných vecí pána Lajčáka a bývalej ministerky Zvolenskej.

Gino Paradise s "Tatranskou architektúrou" 

Gino Paradise, dvojička našej Bešeňovej

Ako správni opustení (re)kreanti sme tejto stavbe nevenovali pozornosť a išli ďalej za svojím cieľom. Na návrší za Gino Paradise smerom na sídlisko Gldani sa nachádza súbor zaujímavých stavieb z obdobia neskorej moderny. Presne, čo hľadáme. Prvý v poradí je bývalý hotel Sputnik. Stavba, pravdepodobne zo 70. rokov, je dnes tak ako ostatné hotely, sanatória a turistické zariadenia z obdobia socializmu, obsadená dočasnými obyvateľmi, násilne presunutých z oblasti Abcházska z rokov 1992-1994. Sputnik tak už len málo pripomína slávu rekreácie. Hneď pod hotelom je opustená pláž s rovnako opustenou letnou terasou. Múry naokolo zdobia polorozpadnuté mozaiky. Je na nich možné badať motívy mora. Ryby, vodu a figúry alegórii vodných športov. Samotný Sputnik je aj napriek trvalej okupácii a zmene funkcie celkom zachovaný. Veľké sklenené výplne sú už však minulosťou, rovnako ako priečelie z lodžiami. Letná terasa však vyzerá akoby bola opustená len včera. Zaujme nás schodisko, ktoré pravdepodobne viedlo do lobby hotela. Dnes končí polorozpadnuté v slepej stene.

Hotel Sputnik, archívna fotografia 

Hotel Sputnik dnes

Na tejto mozaike chýbali všetky ryby

Schody nikam

Na dohľad od Sputnika je súbor Turbazy  (turistická báza) a bývalého kardiologického sanatória. Prvá stavba zo 60. a druhá z neskorých 80. rokov. Dopadli rovnako ako Sputnik. Nemôžeme odolať a ideme preskúmať aj tie. Kardiologické sanatórium bolo vskutku veľkolepé. Na prvý pohľad s viac ako 300 lôžkami. Hneď vedľa stával objekt s lekárskym zázemím. Ten bol v 90. rokov ešte ako nedostavaný rozobratý na skelet. Noví obyvatelia použili materiál na svojpomocnú adaptáciu nových domovov (zamurovanie lodžii a nové priečky). Objekt s ambulanciami tak dnes slúži ako hospodársky objekt. Všade výbehy pre sliepky a prasce. Deložovaný obyvatelia pochádzali zväčša z oblastí, kde sa živili poľnohospodárstvom, z oblasti subtrópov, kde pestovali mandarínky a pomaranče. Tu na Tbiliskom mori sú odtrhnutí od svojich pôvodných zvyklostí. Je však tomu už viac ako 20 rokov a tak tu už pobehuje tretia generácia ľudí ,,bez domova“. Tu na Kardiologickom sanatóriu sme stretli milého pána, ktorý trval na pozvaní do svojho príbytku.

 Pôvodné kardiologické sanatórium

Pôvodná budova s ambulanciami dnes premenená na rodinný dom

a hospodársky dvor

V susednej Turbaze sme však už milé privítanie nezažili. Skôr naopak. Mladí 20. roční muži sa pohoršovali nad našou fascináciou z architektúry. Ich životy a domovy nepovažujú za obdivuhodné. Ktovie, do akej miery je to skôr sebaľútosť, do akej skutočné životné utrpenie. Pôvodná Turbaza bol však veľmi zaujímavý objekt. Pred vstupom mal veľkorysú fontánu. Veľké presklenia lobby otočené k Tbiliskému moru a točité schodisko v priečelí, ktoré viedlo na strechu s veľkou terasou, odkiaľ bol krásny výhľad na jazero a okolité vrchy. Dodnes sa zachovali kruhové tieniace prvky, ktoré aj dnes vdychujú miestu nezabudnuteľnú atmosféru. S Andreou sme tu hneď uvažovali, ako nad miestom našej intervencie v Tbilisi. Po zvážení sociálneho charakteru a ťažkosti komunikácie sme to však neradi vzdali.

Turbaza, archívna fotografia

Turbaza dnes

Tienidlá na streche ešte stále dokážu navodiť pocit rekreácie

Hneď na druhý deň sme sa vydali do knižnice hľadať materiál o týchto stavbách. Na naše prekvapenie však akoby nikdy ani neexistovali. Verili sme, že naše nadšenie bude viesť aspoň k mapovaniu lokality. Tento plán však zanedlho stroskotal na absencií dostupných informácii.

Tbiliské more je rozsiahle, v lesíkoch okolo vody sa možno nachádza ešte veľa neobjavených objektov opustených reštaurácií a plážových bufetov. Nás však ešte čakala aj návšteva menšieho jazera Lisi nad Saburalo a Korytnačieho jazera nad Vake parkom. Na ceste z Tbiliského mora sme však nemohli minúť monštrózny objekt Kroniky Gruzínska.

Kronika ľudstva

Trochu desivý pamätník, nielen veľkosťou ale aj výjavmi

 Tento dych vyrážajúci pamätník na vysokej homole je vidno z pol Tbilisi. Pamätník vznikol v roku 1988 a jeho autorom nie je nik iný ako Zurab Tsereteli. Tento pán, šedá eminencia sovietskeho výtvarníctva, rodený Gruzínec tu vytvoril dielo, ktoré v čase svojho vzniku možno zhltlo aj 5% HDP Gruzínska. Na počudovanie je plný náboženských výjavov. Betónové monolity sú obložené zo všetkých strán bronzovými platňami. Pamätník akože dejinám Gruzínska je však skôr megalomanskou karikatúrou estetiky, myšlienky a remesla.

Lyžovačka na Kaukaze

 

Jeden zo záväzkov, ktoré sme si dali pred zimným vycestovaním do Gruzínska, bola lyžovačka. V krajine sa nachádzajú tri lyžiarske strediská. Najstaršie Bakuriani blízko kúpeľov Borjomi, ktoré má isto svoju romantiku, ale odporúča sa skôr začiatočníkom a rodinám s deťmi. Lyžovať sa dá aj v Mestii, avšak cesta tam by trvala ako celá lyžovačka. Najvychytenejšie stredisko je Gudauri, 120 km na sever od Tbilisi smerom na Kazbegi.

Keď sme sa dozvedeli, že do Gruzínska sa chystá na týždňovú januárovú dovolenku aj kamaráti lyžiari Mirka s Filipom, rozhodli sme sa absolvovať lyžovačku s nimi. Privítanie novej delegácie v Tbilisi prebehlo v klasickom harmonograme: kúpele, lobio, víno,víno a čača.  A tak druhý deň polovica našej družiny bola viac než pokrčená, ale v ceste nám to nezabránilo, len sme zhodnotili, že do večerného lyžovania sa siliť nebudeme. Na Didube sa na nás vrhli taxikári hneď pri východe z metra, ale my sme sa zaťato predierali až k maršrutkovej stanici. Tam sme sa dozvedeli, že sme na zlej strane a tak zase naspäť. Tu treba poznamenať, že ak sa sem niekedy chystáte, kufre na koliečkach nechajte doma. Na rozbitých cestách ako napríklad na Didube, kde nie je žiaden asfaltis lamazi, sú s nimi prechádzky dosť náročné.

A tak sme sa aj s kufrom na kolieskach a s opicou na krku trmácali zase naspäť. Celý čas sa nás držal aj jeden taxikár, ktorého sme úspešne ignorovali, niektorí si ho ani nevšimli. Nakoniec sa mu podarilo nás zastaviť a navrhnúť nám cestu do Gudauri za takmer totožnú cenu ako maršutka. Celkom sa nám uľavilo, že budeme mať pohodlie a môžeme vyraziť ihneď.

Cesta tam trvá okolo hodiny a pol, prechádza okolo obrovskej priehrady Zhinvali. Postupne pribúda sneh a kopce sa zväčšujú. Vystupujeme pred hostelom práve, keď z neho vychádza jeho ukrajinský majiteľ Vitalij, ktorý na nás zhurta vyblafne, že za pol hodinu je večera. No ,,sympoš" už na prvý pohľad. My sme si na rozdiel od Mirky a Filipa hostel nerezervovali a dúfame, že budú mať pre nás miesto. Našťastie majú. Zároveň sa zoznamujeme s výrazne sympatickejším Gruzínčanom  Eldarom z prímorského Batumi. Nevieme sa dočkať zočiť lyžiarsky svah a ešte pred večerou si ideme pozrieť údolnú stanicu lanovky, požičovňu lyží a tradične supermarket. Aj keď je zima, tetušky predávajú víno aj tu na ulici, ale 15 lar za liter, ďakujeme takíto turisti my nie sme.

Večera nám chutí, ešte netušíme, že jej obmenu dostaneme na raňajky i ako večeru nasledujúce dni.  Po večeri ochutnávka mandarínkovej aj estragonovej čače aj tanečky s Eldarom, socializovali sme sa rýchlo.

  Ako všetko v Gruzínsku ani vleky nezačínajú jazdiť skôr ako pred desiatou ráno. Našťastie pre nás žúrovníkov a spachtošov, nemôže nás nikto premotivovaný vyhnať na svah v nejakom nekresťanskom čase. Ukrajinský majiteľ vyráža už 9:30, neskôr zistíme, že je zároveň aj inštruktor a veľmi sa nás snaží presvedčiť, že určite potrebujeme nejakú lekciu. Hah, no hej imidž máme veľmi flanérsky, najmä ja s mojou rakúskou vetrovkou zo 70tych rokov a tou divnou chlpatou baranicou, ktorú som si vlastne prečo kupovala? Akurát mi jej šilt celý deň padal do očí. Lyže sme si chceli požičať pôvodne dole pri prvej lanovke, ale keďže sme si trochu prispali, ostalo pre nás iba retro vybavenie "ako na Majstrovstvách Slovenska v Jezersku 1992". Najmä lyžiarky, ktoré boli ponúknuté mne, boli starší ročník. Spokojný je iba Zajo, ostatní ideme lanovkou do Nového Gudauri do "profi" požičovne. Výber väčší, obsluha menej milá a nabrúsené hrany sa tu moc nenosia. Ale je aspoň z čoho vyberať. Cena za set 25 lar za deň + 30 lar celodenný lístok na lyžovačku. Cena dobrá, oplatí sa nechať výstroj doma a letieť do Gruzínska lyžovať na ľahko.

Prvý deň lyžovačky je počasie gýčové. Modrá obloha, ani obláčik. Všade okolo len zasnežené kopce, ktoré nemajú konca. Rozhodneme sa preto vyviezť až na najvyššiu možnú stanicu lanovky, ktorá má okolo 3200 m. Kopec, na ktorom je postavená je veľmi úzky a výstup z lanovky pôsobí akoby bol na samom špicy kopca a my nevieme, či za vrcholom nie je hneď priepasť. Zajo už má závrate a s ťažkým dychom počíta do 100 so zavretými očami. Našťastie vrchol je bezpečný, slnko ostré a výhľad neskutočný. Vidieť aj Kazbeg 5045m! Fotíme sa, kocháme sa a potom sa vydáme extrémne úzkou zjazdovkou dole.

Lanovky a zjazdovky sú tu podivne poprepletané, celkom nám robí problém sa v tom vyznať. Ale slnko svieti a nám je to v tento deň jedno. A potom už len lyžujeme a sedíme v bufete, keďže kondička je po predchádzajúcich večeroch trochu v háji. Aj napriek tomu, lyžovačka, ako z rozprávky.

   

Večer prichádza do hostela početná skupinka Ukrajincov, má byť aj šašlik párty. Tak sme zvedaví. Nakoniec samozrejme štyria Slováci s Eldarovou pomocou to roztočia v bare viac ako celý autobus Ukrajincov. Ku koncu dôjde aj na obľúbené maľovanie fúzov a obočia spáleným korkom, hráme sa na Brežneva a Fridu Kalho. 

Druhý deň už slnko nesvieti, je hmla a občas sneží. Vymieňam si lyže, síce sa mi lyžuje oveľa lepšie, viditeľnosť je však mizerná. Všetko je biele a nevieme rozoznať, kde je zjazdovka. Vrchné lanovky nikto nepoužíva, takže aj ľudia sa zhustili. V bufete pri stanici kabínky nefungujú záchody, nikde žiaden strom, musíme chodiť komplikovaným spôsobom do spodnej stanice. Vyviesť sa kabínkou hore a potom zísť asi 3 km až k ďalšej lanovke. Ale je to aspoň najlepšia zjazdovka, ktorú sme tu objavili.

Tu sa ukazuje, že tak ako napríklad v Mestii, keď sa Gruzínci začnú hrať na seriózny turizmus, tak sa stratí väčšina z ich pôvabu. Ideálne je aj tu si vybrať bufet, kde vidíte variť babičku, a obsluhovať starého, ale milého uja, ktorý ocení, že viete tri slová gruzínsky.

Po štvrtej hodine odovzdáme lyže, ideme do hostela a rozdeľujeme sa. Mirka a Filip idú do Kazbegi a my sa musíme vrátiť do Tbilisi, lebo ďalší deň máme prezentáciu. Maršrutka nám pravdepodobne utiekla pred nosom a tak stopujeme. Prvé auto nám navrhuje, že nás odvezie za 80 dolárov, prosíím? Kukáme na šoféra ako puci a posielame ho kadeľahšie. Našťastie hneď na to nám zastavia dvaja mladí a veľmi milí chalani, ktorí idú do Tbilisi. Dozvedáme sa, že jeden z nich je režisér dokumentárnych filmov. Odvezie nás až priamo pred rezidenciu. Pozývame ho aj na prezentáciu, ale tušíme, že sa sľúbil len zo slušnosti.

Exkurzia do verejných kúpeľov

Málokto možno vie, ale Tbilisi je starobylým mestom, ktoré vzniklo na mieste horúcich prameňov. Jeho samotný vznik je spojený s legendou o poľovačke, kedy kráľ XXX v roku XXX zostrelil letiaceho vtáka, ktorý po dopade na zem spadol do horúcich sírnych prameňov, z ktorých zázračne vyletel naspäť na oblohu, iná legenda hovorí, že vták sa po dopade do vody uvaril. Podľa teploty vyvierajúcej vody by som sa skôr prikláňal k druhej verzii legendy. Každopádne, ako to už v staroveku bývalo, bol to veľmi dobrý dôvod na tomto mieste ostať a založiť mesto. Najstaršia časť mesta sa preto nachádza práve tu v údolí pod hradným vrchom na brehu Mtkvari. Keďže naša cestovateľská skupinka si veľmi ľubuje v kúpeľoch, tak návšteva týchto nám nemohla ujsť. Už v lete počas našej prvej návštevy Tbilisi sme miestne kúpele navštívili dvakrát. Náš zimný pobyt v Tbilisi bol preto od začiatku jasne predurčený na bližšie spoznávanie miestnej kúpeľnej tradície. V Abano, čiže kúpeľnom distrikte, sa podľa našich súčasných vedomostí nachádza celkovo 6 fungujúcich kúpeľov a niekoľko ďalších opustených, nepoužívaných alebo v rekonštrukcii ako napríklad pitoreskný arabský modrý kúpeľ známy z pohľadníc Abano distriktu. Okrem tejto lokality sa v Tbilisi nachádzajú ešte na mnohých iných miestach. Pekný nový kúpeľný dom vznikol nedávno na jazere Lisi nad mestom, kúpele sú a boli aj na druhom brehu Mtkvari. Azda najzaujímavejšie sú pramene v Saburtalo a v Nutsubidze, ktoré boli rozvádzané priamo do bytov miestnych sídlisk namiesto bežnej tečúcej teplej vody. Ako nám Data z GeoAir povedal, byt jeho tety v Saburtalo celý smrdel od síry vrátane riadov a príborov. No, my ako praví kúpeľníci by sme zaiste nepohrdli termálnou vodou priamo v byte, ale predsa len by tomu chýbala pravá kúpeľná atmosféra a rituály s tým spojené. Tieto je najlepšie spoznávať priamo v Abano distrikte.

Foto: Martin Parr, 2009

Zajo: Keďže kúpanie v súkromných kúpeľoch s vlastnou izbicou a bazénom, aké sme navštívili v lete, je celkom drahé a kúpať sa treba často, som sa v januári odhodlal na prvú návštevu spoločných verejných kúpeľov. Po preštudovaní anglických inštrukcií na internete som sa rozhodol pre kúpele No.5, ktoré sa nachádzajú v poradí ako prvé v parku v Abano distrikte. Celý krajobraz tohto miesta je zvonka tvarovaný tehlovými kupolami starobylých hammamov. Nad vstupom do kúpeľov je veľký červený nápis v latinke No.5. Po pár schodoch do podzemia je okienko, v ktorom si treba kúpiť vstup. Ten stojí 3 lari na osobu a hodinu (oficiálne, ale čas tu nikto nesleduje), čo je v porovnaní s 35 lari za privátny kúpeľ na hodinu (striktne) v okolitých kúpeľoch veľký cenový rozdiel. Takýto kúpeľ si môže človek dopriať častejšie a, ako neskôr uvediem, má aj mnohé kvality, ktoré sú na nezaplatenie. Po kúpe lístku sa ide ešte hlbšie do podzemia. Rovno oproti schodom je vstup do pánskej časti, pod schodmi sa ide do ženskej časti, tá je však neodporúčaná, nakoľko sú v nej iba sprchy bez bazéna. Dvere do pánskej časti vedú priamo do šatne. Hneď za vstupom je stôl, kde sedia polonahí chlapi, maséri a šatniar. Celý deň sa tu socializujú, pijú čaj, fajčia a občas si aj pospia. Chlap sa vždy opýta, či chcem masáž alebo peeling. Ďalej už všetko funguje neorganizovane. Očami si treba vyhliadnuť prázdnu skrinku a zložiť si tu všetky veci. Do kúpeľa sa ide striktne nahí. Uteráky sa tu nenosia, iba papuče. Plachta nie je na zakrytie, ale na ležanie. Po mojej prvej návšteve som si na trhu kúpil aj vlastný balíček kúpeľného náradia. Rukavicu na peeling a bavlnené vrecko na mydlo, aby som zapadol medzi ostatných kúpeľníkov.

Foto: Carl De Keyzer 1989

Pozorovať tradičnú typológiu verejných kúpeľov je veľmi zaujímavé. Vo svojej kúpeľnej kariére som ešte nevidel podobné miesto. Kúpele sú celkom malé, zato plné kúpajúcich sa mužov. Po vstupe zo šatne sa návštevník ocitne v neveľkej jednopriestorovej miestnosti zaklenutej tradičnou kupolou s vetracím otvorom. V priestranných nikách po krajoch a v strede miestnosti sú úzke podlhovasté lavice z mramoru. Z približne desiatich otvorených kohútikov zo stropu neustále tečie sírna voda. Tu sa muži stojaci okolo lavice vzájomne zoči voči sprchujú, umývajú, holia, robia manikúru a navzájom rozprávajú. Samotný bazén s termálnou vodou je vzadu pri stene. Je neveľký, zmestí sa doň 5-6 kúpajúcich. Voda je horúca, má aspoň 40°C. Údajne sa teplota vody mení v závislosti od času dňa. Ráno vriaca k večeru chladnejšia. Na ľavo od vstupu sú ešte jedny dvere lemované po stranách zrkadlami, ktoré sú neustále obsadené. Za dverami je turecká toaleta (diera v zemi) a suchá sauna. V kúpeľoch je 100 percentná vlhkosť a teplo. Neustále zaparený vzduch dáva tomuto miestu tajomnú až mystickú atmosféru. Sediac v bazéne v potu tvár vidíte pred sebou v hmle pobehujúcich nahých mužov rôzneho veku. Tých najďalej od seba kvôli hmle možno vidieť iba v nečitateľnej siluete. V kúpeľoch je rušno, počuť neustále tiecť vodu a špliechanie vedrami, ktoré vylievajú maséri na ležiacich mužov. Málokedy sa však chlapi rozprávajú nahlas. Prichádzajú väčšinou sami, navzájom sa nepoznajú. Niektorí prídu iba na sprchovanie, iný sa aj kúpu, saunujú alebo masírujú. Niektorí ostávajú 20 minút, iní hodiny. Podaktorí pobehujú okolo s cigaretou, jej dym sa mieša s vôňou mydla a pachom síry. Zväčša ale všetci pozorujú. Toto miesto je flaneurským rajom. Heslo: vidieť a byť videný hádam nemá nikde väčšie uplatnenie. Po hodine a 10 minútach už nevládzem znášať teplo. Vykúpaný, vysaunovaný, zbavený potu a starej kože, navoňaný mydlom odchádzam späť do šatne.  Atmosféra ako na korze. Prichádzajúci oblečení sa miešajú s nahými. Chlapi šatniari sedia stále v kúte za stolom, fajčia, pijú čaj a hrajú starovekú perzskú hru backgammon. Oblečiem sa a odchádzam. Na pokladni si kúpim ešte džús z granátového jablka. Som oddýchnutý a plný dojmov. Už teraz sa teším, ako sem prídem opäť. 

Foto: Martine Franck 2009

Andrea: Sychravé počasie začalo doliehať aj na mňa a chuť na kúpele sa začala zväčšovať. Veď už vyše týždňa som nebola... Po chvíľkovej diskusii, že koho by sme mohli prizvať do nášho kúpeľného krúžku, aby nás to vyšlo lacnejšie, som rezignovala a rozhodla sa vyskúšať verejné kúpele aj ja. Keď už to patrí k spoznávaniu kultúry, tak budem odvážna a idem do toho. Kto má pozná, tak vie, že nie som práve veľká nudistka, ale tak nebudem až taká prudérna, nie? Nejako to prežijem. Najprv sa ideme popýtať, ako to funguje v Zajových obľúbených Bath No. 5, tam však v ženskej časti nie je žiaden bazén, iba sprchy. No díki, tak o to záujem naozaj nemám. Aj keď by som sa sprchovala v sírnej vode, v tomto som konzervatívna. Ideme sa popýtať do Tchereli baths, ktoré sú trochu vyššie. Zajo musí ísť so mnou, aby som náhodou necukla. Tu už majú bazén, ženská časť stojí iba 2 lari, no tak ok, idem do toho. Zajo sa vracia naspäť, tieto kúpele sa mu nepozdávajú. Dohodneme sa, že sa stretneme za hodinu a štvrť dole v parčíku. 

Ok, ostávam sama. Vchádzam cez veľké drevené dvere do šatne. Hneď oproti sedia tri oblečené ženské. Tá najväčšia - šéfica - si odo mňa berie lístok, hneď sa spýta odkiaľ som, hm tak hneď som aj nápadná a jasná cudzinka, bielokožá, modrooká. A potom ukáže rukou pred seba, že do tej skrinky si mám odložiť veci. Ups, no takto som si to nepredstavovala, prečo sa nemôžem ísť vyzliecť za roh? Ale no dobre, zvládnem to. Nesmelo si pýtam plachtu, lebo uterák som si nezobrala. Moja predstava bola taká, že sa zamotám do plachty a precupitám do kúpeľov a tam mi to už bude jedno. Plachtu síce dostávam, ale keď sa v nej chcem dostať do druhej miestnosti, druhá pani mi ukáže, že takto nie moja, plachta ostáva v skrinke. Aaaaa. No dobre, odmietam masáž, peeling, pedikúru, manikúru a utekám do časti s bazénmi. Hm, teda hlavne so sprchami. Nepripravila som sa tak dobre ako Zajo, nemám žiadnu špongiu a mydielko na peeling, tak sa len tak akože osprchujem a pohľadom vyhľadám bazén. No, je veľký asi ako jeden a pol vane. Ale našťastie v ňom nikto nie je. Ponáram sa do neho, cítim sa hneď menej nápadná a pozorujem okolie. Ešteže je v miestnosti hmla a prítmie. 

Foto: Martine Franck 2009

Hlavou mi idú rôzne spomienky na Elišku, ktorá sa v Macedónsku odmietla v miestnych kúpeľoch vyzliecť z plaviek, napriek tomu, že na ňu kúpeľmama kričala, že sa tam v nich nesmie. Ako sme s Barborkou volali Lide, nech nám vysvetlí, ako to chodí v hammame v Trenčianskych, aby sme náhodou tiež nezutekali. A najmä myslím na Reu, že toto je teambuilding, moja! Po chvíľke sa idem ochladiť pod sprchu a po tom, čo mi tetuška z vedľajšej sprchy navrhne, že by mi vymydlila chrbátik, sa vraciam do svojho bunkru - bazénika. Kde okrem mňa za celý čas nikto nevstúpil...Chvalabohu. Všetky sa len mydlia, peelingujú, slečna si holí chumuchlu a tak. Vravím si, že snáď aspoň budem po tomto zážitku taká pekná ako Gruzínky, ale okrem starších žien je tu iba jedna princezná a ostatné dievčatá, ktoré poznám tvrdili, že nikdy vo verejných kúpeľoch neboli. Tak neviem. 

Inak, že vraj v minulosti bývalo zvykom, že si chodila svoju budúcu nevestu do kúpeľov obzerať svokra, že či stojí za to. No ďakujem pekne. Ešte vydržím jedno kolečko a dúfam, že prešlo aspoň 20 minút, ale už musím ísť von, je mi teplo. Utekám ku skrinke, samozrejme zamknutá. Kým mi ju pani, ktorej úloha je zamkýnať a odomykať, otvorí vnímam ako večnosť, zabalím sa do plachty a uf, prežila som to. 

Padám na lavičku a oddychujem. Počujem, ako sa tety bavia, že ani peeling ani masáž nechcela, len v bazéne bola, no teda. Takže nielen hanblivá, ešte aj divná. No čo, ja som zvyknutá na Teplice, 20 minút v teplej vode a 20 minút zabalená v deke. No a presne asi toľko som aj vydržala. Nešťastne pozerám na hodinky, a snažím sa využiť čas na ochladenie sa. Nakoniec zisťujem, že hodinky idú pozadu a nie je to so mnou až také zlé. Odchádzam len o štvrť hodinu skôr, ako sa mám stretnúť so Zajom. Tak prvý pokus mám za sebou. Keď sa pozerám na predpoveď počasia, tak budem musieť prísť znovu, lebo závislosť na termálnej vode nepustí. Ale už mám plán. Plachtu si beriem vlastnú, zabalím sa do nej na mramorovej lavici. Kabínku chcem za rohom, a teda dokúpim si wellness balíček, mydielko a peelingovú rukavicu.