Gastro okienko

Keďže naša družina sa na svojich potulkách vo veľkej miere venuje hedonistickým zážitkom, kde okrem horúcich kúpeľov patrí najmä degustovanie miestnej kuchyne a vína, chceli by sme sa aj s vami podeliť o gruzínsku gastronómiu, ktorá je pre nás jedna z najzaujímavejších na ktoré sme natrafili. Jedlá sa odporúčame naučiť po gruzínsky, keďže anglické preklady sú často veľmi zavádzajúce a neochutnať miestne špeciality, by bolo naozaj škoda. Takže sa netreba báť a vyskúšať všetko! 

Potraviny sa najlepšie a najlacnejšie nakupujú na miestnych trhoch, kde sa dá zohnať naozaj všetko.  Zelenina, ovocie, bylinky a syry sú čerstvé, lokálne. Maximálnu cestu prešli granátové jablká z Azerbajdžanu. Tie najsladšie sú malé tmavé zošuverené. Čerstvé bylinky, najmä koriander, ktorý Gruzínci dávajú takmer do každého jedla, predávajú babičky na každom rohu. Netreba sa báť zájsť aj do rôznych zákutí, práve tam sa často krát nachádzajú najzaujímavejšie miesta. Ako napríklad v Tbilisi na Dezerter bazáre sa na takomto mieste predáva výborné a veľmi lacné víno (liter za 2,50 lari). Veľké supermarkety sú predražené a to sa týka najmä ovocia a zeleniny.

Podobne sa oplatí postupovať aj pri výbere reštaurácie (ak sa to dá tak nazvať). Väčšinou platí pravidlo, že čím viac ošumtelý je interiér, čím viac domácich (najmä mužov v strednom a vyššom veku) je v ňom, tým je kuchyňa lepšia a lacnejšia. Klasikou sú kupé pre tých, ktorý chcú mať súkromie. Víno a čaču si treba pýtať domácu. 

Samozrejme najlepšie je jesť v rodine, zažiť tradičnú supru, kde sa stôl prehýba pod taniermi. Gruzínci nenosia jedlo na stôl postupne, ale pokladajú všetky taniere na seba. Každý má malý tanierik, kde si nakladá zo všetkého. Pije sa najmä víno biele a to na ex.

A teda tu sú tie gruzínske jedlá:

chačapuri (imeruli, adžaruli, megruli) - najtradičnejšie gruzínske jedlo, ktoré sa predáva všade a  rôznych veľkostí. Je to chlebová placka plnená slaným syrom Sulguni. Chačapuri imeruli má len jednu vrstvu syru, megruli ju má dvojitú vo vnútri aj na vrchu. Špecialitou je chačapuri adžaruli, ktoré má tvar "loďky", do ktorej sa rozklepne vajíčko a pridá maslo.

lobiani - chlebová placka plnená fazuľou, špecialita regiónu Racha. Do pravého lobiani rachuli sa pridáva aj slanina.

puri, lavaš - gruzínsky chlieb, pečený v tradičnej peci

čurčchela - tradičná gruzínska sladkosť, ktorá pripomína tvarom sviečky alebo klobásy, prezývané aj gruzínske snickers. Sú to lieskové alebo vlašské orechy navlečené na nitke a máčané v hroznovom mušte zmiešanom s múkou ak máte šťastie, nájdete ich aj zo šťavy z granátového jablka. najlepšie sú na jeseň, v čase vinobrania a to najmä v Kakheti.

tklapi - sušené lisované ovocie väčšinou v tvare kruhového "obrusu"

lobio - hustá fazuľová polievka až kaša, ochutená bylinkami. Sú varianty so slaninou alebo orechmi
kharčo - pikantná hovädzia polievka gulášového typu. Megrelianské kharčo je hustejšie, menej pikantné a najmä orechové. Podáva sa v približne pol litrových tanieroch, takže vystačí ako hlavné jedlo

ostri - bravčové mäso v pikantnej šťave, pripomínajúcej guláš

khinkali - Pirohy plnené mletým mäsom a bylinkami. Musia sa jesť čerstvé. Chytia sa do ruky, otočia, okorenia o potom z nich treba opatrne vypiť vývar. Konce sa nejedia. Sú aj vegetariánske verzie so syrom, hríbmi alebo syrom.

čikirtma - kuracia polievka so žĺtkami

šašlik (mtsvadi) - kúsky mäsa (bravčové, kuracie, teľacie, baranie) napichnuté na kovových "nožoch" pečené väčšinou na otvorenom ohni, podávajú sa k nim omáčky tkemali: kyslá omáčka z nezrelých ringlot (sliviek), cesnaku, koriandra, kôpru (je aj červená varianta zo zrelých sliviek, viac sladká), satsibeli: omáčka z paradajok, cesnaku a korenia. Niekde sa mieša s gruzínskym korením adžika. Je to taký gruzínsky kečup.

svanetská soľ, adžika - Gruzínci používajú tieto dve korenia takmer do všetkých jedál. Svanetská soľ je soľ ochutená zmesou korenia ako koriander, cesnak, grécke seno, červená paprika, rasca, nechtík, kôpor. Adžika je zelená alebo červená, pikantná zmes korenia. Okrem už spomínaných korení sa do nej pridáva najmä chilli, niekedy orechy.

pchali - je studené predjedlo, ktoré sa robí z rôznej zeleniny. napríklad špenátové, cviklové. Vždy zmiešané s orechami. Pchali badrižáni sú grilované baklažány plnené orechovou plnkou. 

šalát - klasický šalát je z uhoriek a paradajok, občas cibule a byliniek. výborná je verzia s orechami

odžachuri - mäso so zemiakmi, niečo ako živánska

khaši - Polievka na opicu. Vývar z držiek s cesnakom. Len pre drsňákov.

Gruzínske víno, najmä biele môže byť prekvapením. Keďže je robené na šupkách, jeho farba je oranžová a má aj inú chuť. Červené víno od toho európskeho nie je až tak odlišné aj keď býva sladšie. Najčastejšie je saperavi z oblasti Kahketi. Špecialitou je sladšia a lahodnejšia Khvančkara, ktorá je však omnoho drahšia a odporúča sa ju ísť degustovať priamo k vinárom do oblasti Racha.

Čo sa týka tvrdého alkoholu gruzínsky koňak miestni bežne nepijú. Obľúbenejšia je čača, čo je pálenka z vínnych výliskov (terkelica). Na trhoch sa predáva vo fľaškách od cocacoly. Pol litra stojí 3 lari. Aj v reštauráciach si treba pýtať vždy domácu, aby ste nedostali vodku.

Gruzínci obľubujú veľmi sladké nealkoholické nápoje, klasikou je estragónová krikľavo zelená malinovka. Špecialitou je Lagidze: sirupy rôznych chutí (krém, čokoláda, estragón) riedené sódovkou. 

Tak dobrú chuť, nenechajte sa dlho ponúkať! Abstinenti a vegetariáni to budú mať ťažšie, ale aspoň tí vegetariáni by mohli prežiť.

Pre zmenu zase Rača

Druhý deň ráno sa zobúdzame na to, že v obývačke prebieha vášnivá porada. Tuším problémy, snáď to nie je zmena plánu. Žiaľ je to tak. Manku choroba skolila až tak, že nie je schopná presunu. Do vlaku, do ktorého sa nám po dlhom boji (keďže svjeta nebolo) podarilo kúpiť lístky, ostáva necelá hodina a tak sa treba rýchlo rozhodnúť ako ďalej. Janka je rozhodnutá ostať tiež v Gori, Evička sa nevie rozhodnúť pod takým stresom a Duškovi sa do Rače nechce a Zajo sa obetuje ako pioniersky vedúci a ostáva s väčšinou. A tak sa zvyšní traja rýchlo pobalíme, zvládneme vybaviť u tety domácej kávu a privolať asi všetky taxíky v meste. Dispečerka totiž bola žiadnou rečou nehovoriaca manželka na materskej jedného z nich. Taxikári napriek tomu, že sme ich prehnali, na nás nahnevaní neboli a po jednom sa s nami prišli na stanicu rozlúčiť a čudovali sa, že odchádzame len traja. Nálada vo vlaku je ponurá, cítime sa blbo, že sme opustili zvyšok družiny. Barborka sa už tiež cíti dosť zle a moje priedušky na tom nie sú oveľa lepšie.

Cesta je dlhšia ako sme čakali, ideme totiž osobákom. Ale už vidieť kvitnúce stromy a zeleň a nálada sa začína zlepšovať. Vystupujeme v Zestafoni, kde nás ovalí vlhký teplý vzduch, hneď sa nám lepšie dýcha. V Zestafoni hľadáme niečo teplé pod zub, ale keďže vôbec nevieme, či sme v centre alebo na periférii, dosť sa motáme. Prechádzame secondhandovým distriktom, postupne sa k nám pridávajú rôzni podgurážení chlapíkovia, ktorí nám ale veľmi pomôcť nevedia. Nakoniec nás niekto naviguje na trh, kde by mala byť aj nejaká skvelá reštaurácia. Dorazíme do robotníckej putiky, kde podávajú  klobásy a chvalabohu aj ostri. Čaj nemajú a tak vysielame Filipa zohnať ho na trhu a dáme si ho zaliať horúcou vodou, tú majú. My zatiaľ vyfasujeme od vedľajšieho stole po hnusnej vodke a prisadá si k nám aj muzikant, ktorý zahrá, keď mu hodíte nejakú tu laru do gitary a bez toho neodíde. Už sme spokojní, že sme zase na ceste, veď sme skoro zabudli, aké je to pohybovať sa po gruzínskych perifériach, keď nevieme ako a či sa vôbec dostaneme tam, kam chceme. 

Asfaltis lamazi a pracovné tempo jeden pracuje a zvyšní sa pozerajú

Po obede sa skúsim miestnych opýtať, či náhodou nejde maršrutka do Tkibuli a na moje veľké prekvapenie ide za 15 minút. Nadšene do nej nasadáme vybavení pomarančmi, ktoré sme stihli nakúpiť na trhu. Cesta do Tkibuli je pôvabná, mám pocit, že ideme úplne inak ako naposledy, ale istá si po pozretí mapy nie som. Prechádzame kľukatými cestami a malými dedinkami, nie fakt si nepamätám, že sme šli z tejto strany okolo priehrady. Tešíme sa, že konečne uvidíme aj to naše bájne Tkibuli, ktoré nás z neznámych dôvodov tak očarilo. Hm, no naozaj z neznámych dôvodov, naozaj tam nič nie je. Nechávame batohy na železničnej stanici, v miestnosti z ktorej je second hand a ideme si aspoň obzrieť kúpalisko, o ktorom sme počuli fámy, že tam vodu tak málo menili, že tam bolo vidieť pri plávaní žaby. Na naše prekvapenie kúpalisko vyzerá, že ho rekonštruujú a možno už v lete bude znovu fungovať. No alebo ho už rekonštruujú niekoľko rokov a ešte niekoľko budú, ktovie. 

Do Ambrolauri už maršrutky nechodia a tak to ideme skúsiť stopom. Ideme na koniec Tkibuli a odhodlane sa postavíme na cestu. Autá týmto smerom veľmi nechodia, už je aj celkom neskoro, obloha vyzerá ako pred veľkou búrkou, tak si dávame pol hodinu, kým budeme riešiť záložný plán s taxíkmi. Miestni nás ale tak dlho stopovať nenechajú. Najprv sa pri nás zastaví starší pánko, ktorý sa nám snaží vysvetliť, že tu nám už dnes nikto nezastaví. Zatiaľ sa nedáme odbiť. O chvíľu sa pri nás zastaví skupinka troch mladíkov a tí nám už aj taxík privolajú, dohodnú cenu na 30 lari s tým, že ak sa neponáhľame, tak ešte odvezieme miestnu tetu domov a lúčia sa s nami. My sme vlastne spokojní, cena je v pohode a naozaj to nevyzeralo, že by sme sa dnes niekam dostopovali. Taxikár je sympoš, zastavujeme sa s ním ešte v obchode pre cigarety. Veľmi sa čuduje, keď zistí, že sa tu celkom orientujeme a že do Rače nejdeme po prvý krát. Po necelej hodine nás vyhadzuje v Ambrolauri na križovatke a tam si už pre nás prichádza Aleco. 

V Rači sú chalani veľmi  sklamaní, že nás miesto osemčlennej skupiny prišla iba trojčlenná. Celý dom je vyhriaty, postieľky pripravené ako v pionierskom tábore. No, škoda, nám je to tiež veľmi ľúto, mohla to byť úžasná rozlúčka z Gruzínskom. Prekvapí nás ako je teplo aj vonku, dokonca prvý večer nepotrebujeme ani bundy a sedíme až do noci vonku pri ohni.

Ďalšie ráno máme ďalšiu stratu. Barborke je už tak zle, že ostáva v posteli a nie je schopná sa ani pohnúť. No teda, to čo za chrípku sem zo Slovenska priniesli. A tak odpadá plánovaný výlet do Oni, nemôžeme ju nechať samú.  Filip dostane pokyny ako spraviť reportáž s Alekom o gruzínskom víne, keďže ona nemôže ani rozprávať. Po exkurzii vinicami len tak vysedávame na záhrade. Ja si celkom užívam slnka a ticha po mesiacoch v Tbilisi, ale už nás trochu žerú mrle. Ponuku výletu do obchodu vo vedľajšej dedine odmietame. Postupne sa začnú droliť ostatní chalani a asi o štvrtej poobede Aleko zavelí, že teda sa idú sadiť stromy! Á, tak na to čakáme celý deň! No, super, aspoň nejaká akcia. Tak celá skupinka, to znamená traja chlapi a dve dievčiny (to ako vrátane mňa a Filipa) zoberú dvoje záhradnícke nožnice, jednu motyku a asi 10 mladých stromčekov a ako veľká delegácia vyrážame do sadu.

No je to taký kúsok zeme tesne nad riekou Rioni, kde sa neoplatí vysadiť vinič, lebo by to rieka mohla podmyť a táto časť môže spadnúť. Celá akcia výsadby prebieha asi tak, že Aleko ukáže na nejaké miesto, zvyšok odborne zhodnotí, že áno, tam strom môžeme zasadiť. Potom vyhrabe jamu, dá tam stromček a Guga ho zahrabe. Gia leží v tieni a potom obstrihá pár stromčekov, sesternica sa len pozerá a ja tiež. Nakoniec si máme s Filipom zasadiť tiež nejaké stromy a vyfotíme sa na Schustera. Tak a asi po polhodine je celá akcia ukončená a keďže je takáto krásna činnosť za nami, môžeme sa vrhnúť na oslavu.

Chalani sa pripravili na veľkú slávnosť, keďže čakali oveľa väčšiu účasť. A tak dnes pripravili šašlik a račiansku šunku, niečo ako tá najprerastenejšia oravská slanina. Najúžasnejšia akú sme kedy ochutnali. Hneď po prvom súste mi všetka choroba odchádza a ja viem, že zajtra budem fit. K tomu samozrejme hektolitre vína a Gugove hodinové prípitky. A zisťujeme, že má i básnické črevo alebo by mohol byť aspoň copywriter pre miestnych vinárov. I am fine from wine sa hneď ujme. Keďže vaghtanguli sme museli opakovať niekoľko krát, kým ho bolo poriadne počuť aj na mikrofón, tak si zvyšok večera veľmi nepamätáme, len z fotiek môžeme konštatovať, že chvalabohu bazénik nebol napustený...

Fíčer o gruzínskom víne, kde je počuť aj trochu z nášho záverečného račianského žúru si môžete vypočuť TU

Gori bez Stalinovho múzea

Posledná tbiliská noc v hosteli (i pred ním) bola veľmi chladná a ráno sa choro cíti ďalšia časť výpravy. Nejako sme sa však pozbierali, posledné balenie a stíhame aj vlak do Gori.

Gori sme doteraz ignorovali. Z "diaľnice" okolie Gori nevyzerá veľmi lákavo, dá sa dokonca povedať, že je to najmenej zaujímavá časť cesty na západ a Stalinove múzeum sme jednohlasne zavrhli ako cieľ návštevy už v lete.  Avšak cesta vlakom, ktorú sme absolvovali len pred pár dňami nás úplne nadchla, a preto sme celú trasu presmerovali do tohto mesta aj s tým, že konečne absolvujeme v Gruzínsku cestu vlakom.

Žiaľ vo vlaku sme dostali lístky práve v častiach, kde okná neboli, a tak naši kamaráti z toho krásneho výhľadu až tak veľa nemali.

Na stanicu do Gori sme prišli okolo desiatej ráno, ešte stále unavení, a keďže sme so sebou už mali aj našu komplet dvojmesačnú výbavu, vôbec sme sa nebránili taxikárom, ktorí si nás odchytili. Rovno sme im povedali, že nech nás hodia do nejakej ubikácie.

Predtým sme si ale chceli kúpiť lístky na vlak na ďalší deň do Zestafoni, odkiaľ sme chceli pokračovať do Rače.

Keď sa snažíme pani v okienku vysvetliť našu požiadavku, ona nám len flegmaticky oznámi, že lístky nám predať nemôže, pretože svjeta niet. Svjeta niet? Tu naša ruština končí. Zajovi prechádza hlavou, no super, my sme niekde v polopúšti v strede ničoho v Stalinovom meste a sveta už niet? Ktovie, čo sa stalo? Ešte pred pár dňami nás Valeri strašil, že určite sú v Gruzínsku za chvíľu Rusi a tu už svjeta niet. No super. Ostatní sa nevzdávajú, dokonca chcú lacnejšie lístky, ale proste svjeta niet, nebudú ani lístky. A vlak pôjde? Ale áno, ale svjeta niet, hovorí už nervózna tetuša a vtedy niekomu dôjde, že to nie je elektriky! Aha, no tak nič, vrátime sa neskôr. No scenár s elektrikou sa ešte asi dvakrát zopakoval a nakoniec sa nám lístky podarilo kúpiť až večer.

Taxikári nás zoberú k veľkému domu a snažia sa dozvoniť dovnútra. Ale nikto neotvára. Pomaly sa pred domom začínajú združovať aj ostatní susedia, taxikár vysvetlí situáciu, susedia po jednom okuknú dom a zazvonia. Dosť komická situácia. Nakoniec jeden sused, ktorý vykukol len z okna, nájde telefónne číslo a podarí sa mu dovolať do našej budúcej ubikácie. Samozrejme sú doma, ale ešte spali, ako sme predpokladali. V dome obdivujeme lustre, postele so zlatými prehozmi, no ideálne miesto pre naše ezoterické okienko s kartami. Ubytujeme sa a ideme sa naobedovať do mesta. Gori pôsobí sympaticky, nad mestom je veľký hrad. Nás zaujme modernistická budova s bizarnou cukrárňou a fontánka v tvare granátu.

Stalinovo múzeum stále odmietame.

S taxikármi sa dohodneme, že nás poobede zoberú na výlet do Uplistsikhe, skalného mesta s kostolom navrchu. To je vlastne hlavný dôvod našej návštevy, lebo inak naozaj nevieme, čo sa tu dá vidieť. Uplistsikhe však naozaj stojí za návštevu, keďže nie je sezóna, tak sme tu takmer sami. Lenivo si ho pozeráme, občas dáme prestávku na vínko (napríklad vo vínnej pivnici), schovávame sa pred vetrom a užívame si slniečko a výhľad.  Porovnávame Uplistsikhe s Vardziou. Na mňa toto miesto napríklad zapôsobilo oveľa viac. Aj keď Vardzia je impozantnejšia, ale tu to na mňa pôsobí menej ako múzeum. Po káve sa ešte vraciame naspäť, lebo sme zabudli omrknúť jedno z najzaujímavejších miest a to tunel, ktorý vedie nahor.

Keďže naspäť do mesta sa nám ešte nechce, prijímame ponuku taxikárov, že nám ešte spravia prehliadku na druhú stranu hôr, do dediny Ateni. Celá krajina je veľmi pôvabná, nechápeme, prečo nás všetci zase od návštevy Gori odhovárali. V Aténach okukneme jeden kláštor, kde pozorujeme mníšky pri včelárení a Danka si musí vypočuť od starej mníšky históriu snáď celého gruzínskeho kresťanstva. Potom okukneme jeden kostol, ktorý sa práve reštauruje. Náš taxikár nám rozpráva, že musíme prísť v máji, keď sú okolité kopce zelené a na konci doliny začína sezóna v malých kúpeľoch. No dokelu, v kúpeľoch, tak to musíme asi naozaj ešte prísť! No, a že je tu v okolí viacero termálnych prameňov a oni tam od mája chodievajú každý víkend s vínom, šašlikmi a muzikou. Dokonca nás nahovára na nejaký horúci kúpeľ len pár kilometrov ďaleko, ktorý je v nejakej zbúchanej búde a dalo by sa tam ísť aj teraz. To znie veľmi lákavo a chvíľu túto ponuku zvažujeme, ale keďže už polovica skupiny je značne prechladnutá, tak si to nechávame na ďalšiu návštevu.    

Večer sa nám konečne podarí kúpiť lístky na zajtrajší vlak, prvýkrát chcú aby sme dali dva pasy, a tak dostáva Zajo jednu a ja druhú časť lístkov. To bolo asi tiež nejaké znamenie, ako zistíme neskôr. Na záver dňa ideme ešte okúsiť sympatickú reštiku hneď oproti nášmu domu. Túto návštevu odmieta ešte stále chorá Janka a aj ďalšia obeť putovnej chrípky, Danka, ktorej odišiel aj hlas.

V reštike sa našich chlapcov už klasicky ujali miestni. Zapôsobilo na nich, že Filip sa bez problémov chopil gruzínskeho jedálneho lístka a bez mihnutia oka z neho prečítal všetky dobroty. Chvalabohu, keďže miestna dievčina sa už nechytala ani na našu skvelú "ruštinu". Vyslúžil tak pre náš stôl bezodný džbán vína. Chlapi v krčme niečo oslavovali, ich ženštiny boli skryté v kupéčku a oni mali veľký záujem sa družiť. Avšak tentokrát sme sklamali. Keďže choroba zaútočila už aj na Barborku, a aj mňa bolia poriadne priedušky, po večeri (napriek našej znalosti kulinárskej gruzínštiny, dosť popletenej) vstávame a odchádzame. V tom momente nastalo v krčme na pár sekúnd sklamané ticho. No tak pardón... No, a tak museli naši chlapci zachrániť situáciu a každý exnúť pollitrák vína na našu družbu...