Nasledujúci
blog je o našom projekte, ktorý bol zavŕšením našej práce v Tbilisi. Prvé
týždne sme strávili hľadaním vhodného objektu pre náš výskum a následnú
priestorovú intervenciu. Kvôli sociálnej neudržateľnosti sme žiaľ museli
upustiť od snubne vyzerajúcich rekreačných objektov pri Tbiliskom mori
(viac tu). Nakoniec sme sa definitívne rozhodli pracovať s mozaikovou
štruktúrou v detskom parku Mziuri, ktorá nás zaujala hneď na začiatku nášho
pobytu.
Vznik Mziuri
parku bol iniciovaný gruzínskym spisovateľom Nodarom Dumbadzem, ktorý bol
počas svojho pobytu v USA v roku 1979 očarený Disneylandom. Po návrate
túžil niečo podobné dopriať aj
gruzínskym deťom. Park mal veľkorysú urbanistickú ideu. Mala to byť kilometre
dlhá zelená zóna plná atrakcií pozdĺž rieky oddeľujúcej Vake a Saburtalo.
Dnešný Mziuri park stojí na začiatku tohto plánovaného komplexu. V skicách
parku je vidieť aj visutý vlak, ktorý mal ponad krajinu viesť zo Mziuri do
Betanie (asi 20 km za Tbilisi), kde je malé lyžiarske stredisko. Ako to už
býva, väčšina z romantickej utópie sa nerealizovala. Park je v súčasnosti
preťatý diaľnicou a veľká časť je znehodnotená novou výstavbou. Malý mestský
park Mziuri však aj napriek tomu slúži verejnosti.
Nás najviac
zaujal mozaikový útvar v podobe slimáka stojaci uprostred parku. Dozvedeli sme
sa, že mal slúžiť ako stanica detského funicularu a ako správni výskumníci sme
sa odvážili vstúpiť aj do jeho útrob, kde sme objavili malé kino.
A tak mohol
začať náš výskum v archívoch a medzi pamätníkmi. Dozvedeli sme sa, že tento
objekt dostal meno Lokokino, lokokina znamená totiž po gruzínsky slimák.
Mozaiku
na Lokokine zhotovila niekedy okolo 1984 dielňa známeho majstra sovietskej éry:
Zuraba Tsereteliho.
Prvé kroky nášho skúmania viedli do Národnej
knižnice. Pre cudzincov mission imposible, ale našťastie sme mali
pomocníkov.
Napriek tomu, že tento park bol veľmi
významný nielen pre Tbilisi, ale pre celé Gruzínsko, materiálu sme našli
extrémne málo, teda takmer nič. Tak isto pokračoval aj náš výskum v Národnom
archíve, kde na nás mal čakať filmový materiál. Po asi dvojhodinovom čakaní sme obdržali asi 50 sekundové video
dosť zlej kvality o pohrebe Nodara
Dumbadzeho a odhalenia jeho busty v parku.
Po náhlej smrti Nodara Dumbadzeho v
roku 1984 sa vtedajšia vláda rozhodla pochovať
národného literáta práve v Mziuri parku. V roku 2009 sa hlavný
patriarcha gruzínskej pravoslávnej cirkvi Illia II rozhodol preniesť jeho hrob
na národný panteón v Mtastminde, kde sú pochované všetky ostatné významné
osobnosti. Hneď na to však začala postupná deštrukcia parku a výstavba diaľnice
cez jeho stred - akákoľvek zhoda okolností je vraj čisto náhodná.
Kvôli náročnosti a takmer nemožnosti
pátrania v archívoch sme zmenili taktiku a rozhodli sa ísť cestou osobných
archívov a spomienok. Každý mladý Tbilisan má vo svojom rodinnom albume aspoň
jednu fotografiu zo Mziuri, rozhodli sme sa tieto rodinné fotky
zozbierať.
Ďalšou cestou pátrania po materiáloch
bolo kontaktovať ľudí, ktorí s parkom mali v minulosti niečo spoločné. Ako prvú
sme navštívili dcéru zakladateľa parku pani Dumbadze. Stretnutie bolo v múzeu
Nodara Dumbadzeho. To, kde je toto múzeum umiestnené, nás celkom prekvapilo a
pobavilo, ale že vraj je to v Gruzínsku bežné. Rodina Dumbadze bývala v
paneláku v tesnej blízkosti Mziuri parku a tak sa múzeum nachádza práve v ňom.
Zistíte to tak, že pred vchodom do domu je malá plaketa. A tak stúpame po
schodoch a pýtame sa spolubývajúcich, že na ktorom poschodí je teda to múzeum,
niektorí ani nevedia, ale nakoniec ho nájdeme na šiestom poschodí.
Pani Dumbadze nás privíta v byte, aj
s jej mamou, ktorá rieši nejaký problém s potrubím. V byte už nebývajú, prišli
aspoň trochu skôr, aby zakúrili. Po prehliadke sa púšťame do archívov. Dúfame,
že nájdeme fotografie z parku, ideálne, na ktorých bude aj Lokokino. Nakoniec
toho veľa nie je, pár fotiek vnúčeniec s klaunom, nejaké delegácie a väčšina
fotografií je opäť z Dumbadzeho pohrebu. Najzaujímavejší relikt sú dva
zošity - denníky prvého správcu Mziuri parku Amirana
Abesadzeho z rokov 1983-85, ktorý poctivo zapisoval takmer každodenné dianie v
parku. Tie si môžeme požičať. Nasledujúci týždeň ich Data a Anie
poctivo čítajú. O Lokokine však stále nič.
Ako ďalšieho ideme navštíviť
oficiálneho sochára Mziuri parku Gia
Japaridzeho, ktorý mal na starosti sochy a celkový umelecký vzhľad parku spolu
s architektmi. Býva v dedine pri diaľnici smerom na Mtskhetu. Ukazuje nám
ateliér a jedinú fotografiu, ktorú našiel. Pred časom sa totiž sťahoval a
archív ešte nemá roztriedený. Takže informácie dostávame len ústne. Ale aspoň nám
vie porozprávať, ako to bolo s Lokokinom. Funikular sa pôvodne ani neplánoval,
ale keď kopcom prešiel bager a ostal po ňom jarok, rozhodli sa, že to využijú
na tento účel. A zákazku na mozaiku dostal vtedy najvýznamnejší umelec, už
spomínaný Tsereteli. Dozvedeli sme sa, že ani kino ani funikular nikdy
nefungovali.
Na záver nás navštívil samotný
správca Amiran Abesadze, autor spomínaných
denníkov. Doniesol celkom veľký archív fotografii z oficiálnych návštev parku.
Ten totiž fungoval aj ako politická reklama a všetky domáce, ale hlavne
zahraničné delegácie ho museli navštíviť.
Ako posledný archívny materiál
získavame 2 minúty videa zo štátnej televízie. Hodnotné farebné zábery z
fungovania v parku. Tento úlovok je kvôli bizarnej byrokratickej obštrukcii (a
poplatkom) korunovaným zlatým grálom celého Tbiliského pátrania.
Medzitým riešime iné praktické záležitosti, ako povolenie na event a upratanie interiéru Lokokina. Magistrát sa tvári, že nič nie je problém, povolenie dostávame. Ale keď príde na upratovanie, ktorého termín odkladáme na čo najneskôr, aby kino ostalo čo najdlhšie čisté, dostávame jednoznačnú odpoveď. Takú špinu (kino slúži ako verejné záchody) predsa nemôžu dať svojim ľuďom upratať. Hm, takže to čaká nás. No, čo už. Zajo s Datom idú nakúpiť pomôcky na miestny mestský trh, sortimentom špecializovaný približne ako u nás Hornbach. Andrea zatiaľ strihá video z parku, ktoré sme natočili predchádzajúci deň.
V pondelok začíname s čistením.
Chalani sa púšťajú do interiéru, hovná smrdia, chlórom nešetríme a nakoniec
celkom rýchlo umyjeme aspoň vchod. Andrea sa snaží očistiť mozaiku, ktorá je
celá začmudená. Vnútri sa niekomu očividne podarilo spraviť dosť veľký požiar a
mozaika je na väčšine miest úplne čierna.
Najväčšia výzva je však horná
premietacia miestnosť. Chalani zhodnotia, že tam pravdepodobne žila nejaká
bezdomovkyňa (podľa šatstva to bola žena) a tá asi aj spôsobila požiar. Vynesú
asi 6 veľkých vriec odpadu a nakoniec po dvoch dňoch upratovania je naše
Lokokino čisté, takmer voňavé a pripravené na našu jednodňovú výstavu.
Samotná akcia trvala jedno
odpoludnie, najzvedavšími návštevníkmi boli miestni policajti, ktorí našu
činnosť pozorovali už pár dní a konečne sa chceli pozrieť, ako to vyzerá vo
vnútri.
Počasie celkom vyšlo, spočiatku bolo
priam jarne teplúčko. Hostia sa trúsili, prekvapení, aké je to vo vnútri veľké a
s nápadmi, čo by sa tam dalo všetko robiť. Tak dúfame, že niečo z toho aj
zrealizujú, keď sme im to tak pekne vyčistili.
Nás trápilo, že nám Data zakázal
ponúkať návštevníkom víno, že vraj v Gruzínsku je pitie alkoholu na verejnosti
zakázané, hehe, kto by to bol povedal. Určite by sa zdržali dlhšie, takto si
pozreli výstavu, chvíľku postáli a išli ďalej. No, na estragónovú malinovku sa
publikum moc nalákať nedalo.
Inštalácia archívnych fotografií v
projekčnej miestnosti.
Projekcia videa na stenu Lokokina, ktoré pozostáva z videopohľadníc zo
súčasného Mziuri parku, archívnych záberov a časti denníka v gruzínštine.
Andrea a Zajo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára