Poháriky krstíme už cestou do Schwechatu. Odtiaľ letíme do
Istanbulu a keďže máme 6 hodín na prestup na Sabiha Gokcen, dávame si záväzok -
pravú tureckú večeru v nejakom predmestí. Pendík si vyhliadneme cez Google
Earth. Čoskoro ho však prekrstíme na Pindík. Vyzerá inak lepšie ako hociktoré
bratislavské predmestie. Ale my potrebujeme nasýtiť žalúdky a nie oči. Pred
mešitou na námestí sa nám aj zapáči jedna kebabáreň a tak donútime Turkov, aby
nám vyniesli stoly na ulicu (vnútri je dusno) a sadáme si tam ako na svadbu, až
si nás začnú fotiť, lebo takú skupinu ešte nevideli. (už sme si zvykli, že vždy si všetci fotia
viac nás ako my ich.) Až, keď máme bruchá plné, si
uvedomíme, že je vlastne ramadán a preto sme za exotov. Víno už radšej ideme
piť aspoň trochu na tajňáša k moru. Navyše sa už aj stmieva a počuť z mesta
hudbu, o ktorej nás Filip presviedča, že je to modlitba z mešity, ale je to
diskotéka. Vypijeme tri fľaše nie práve najlepšieho vína z dutty free a nestihneme posledný autobus na
letisko, tak si berieme taxík. Našťastie ani v Turecku ani v Gruzínsku nikto
nerieši počet ľudí v aute a tak nám deviatim stačia taxíky dva. Taxikári sa
veselo predbiehajú, až sa nám žalúdky plné kebabov dvíhajú, a tak nevieme, či
sme radšej, že sme stihli let, alebo že sme prežili. Netušíme, že za pár hodín
nás čaká ďalšia etapa taxíkových pretekov v Tbilisi, ku ktorej dostaneme aj
veľmi rýchlu prehliadku mesta. V tme občas zasvietia moderné budovy, my len
híkame, ak niektorú spoznáme. Do hostelu prichádzame pred treťou v noci, v
podniku pod nami je ešte rušno, čo nás v tom momente poteší, ale po pár nociach
už chceme hádzať vajíčka z okna.
V nonstope nakúpime minerálky, aby sme mali brzdu na prvý
prípitok, ešte s domácou slovenskou slivovicou, že sme konečne vo vysnívanom Gruzínsku.
O tom, čo sme zažili počas prvých dní v Tbilisi sa dočítate
nabudúce:
Ramadán v Pendiku.
Víno z Duty Free - ako chutilo vidíte na tvárach.
V prvom prístave.