A cesta môže pokračovať. Najskôr
zablúdime a tak si omylom pozrieme jedno veľké futbalové ihrisko nad vysokým
útesom, vedľa je aj majáčik.
Neskôr docestujeme k mestečku Zambujeira do
Mar, ktorým len presvištíme, lebo ako správni turisti ideme autom až k pláži.
Tu si rozložíme piknik na koberci nad útesom, pod ktorým sa rozprestiera krásna
divoká pláž, dočítali sme sa, že je nudistická.
Po raňajkách zídeme po schodoch
dole k moru, objavujeme jaskyne a zaujímavú štruktúru skál obmývaných
oceánom. Napokon sa s Peťom uchýlime ku krátkemu relaxu na skalách, neskôr
sa k nám pridá aj Andrejka. Javi relaxuje sám na súši. Múdro. K nám občas
príde malá vlnka, ktorá naše kamene zospodu opláchne a vráti sa späť. Cítime
sa bezpečne, vlnky sú malé a tak navrhneme Andrejke, nech nás odfotí, keď
príde ďalšia, len tak pre efekt, aby to vyzeralo, že sme v mori.
A tak čakáme a čakáme, ale zrazu vlny akosi ustanú, čo začne byť trochu
nuda a tak povzbudzujeme každú, nech príde až k nám, lebo vlastne by
sme už aj mali ísť do auta a vyraziť na cestu. Tak táto je veľká, táto to
bude! More vyhralo. Tak vy sa nudíte? Peťo zmenil pozíciu, vyškriabal sa
dopredu na skalu, takže je v bezpečí, ale čo budem robiť ja? Vidím ako sa
na mňa valí vlna a vypočítavam jej dopad ... veľký skok na skalnatý zráz.
Dobrá som horolezkyňa! No a potom sa obzriem na slečnu fotografku ako sa
jej topia nožičky v oceáne. Ale fotku zachytila! Tenisky sa ešte dnes
u mňa sušia! Po kúpeli, opúšťame pláž, dosť bolo mora. Ďakujeme za
zážitok.
SAGRES
Podvečer docestujeme k nášmu
najväčšiemu cieľu. Sagres a Cabo Sao Vincente, jeden z koncov sveta,
najjuhozápadnejší cíp Portugalska. Vchádzame do Ponta de Sagres, opevneného
mesta na veľmi veľmi vysokom útese, vlny sú tu najväčšie aké sme doteraz
videli, dosiahnu až na ľudí, ktorí stoja hore. Všade je ticho, silný úder vĺn
sa hrozivo ozýva len z jedného miesta. Keď doputujeme na koniec, vidíme
ozajstný koniec sveta, stojíme v strede oceánu, ktorý je všade dookola. Zrazu
zbadáme rybára, stoji na samom okraji útesu s udicou, na hlave ma kapucu
proti vetru. Môžu v tých vlnách byť ozaj také dobré ryby, že sa im oplatí
až tak riskovať? Asi áno, zbadáme, že na jednej strane cípu, sú sami rybári.
Javi sa jednému zo zvedavosti prihovorí, vraj úlovky sú kvalitné, prídu ráno,
zaplatia 3 Eura za vstup do opevnenia, celý deň majú pokoj, pán dnes chytil 2
veľké ryby, ktorých meno nepoznáme. Ozajstní morskí vlci.
BEJA
Je nedeľa večer, prichádzame do veľkého
vyľudneného mesta. Akoby sme sa ocitli v sci-fi filme, pravdepodobne museli všetkých
evakuovať kvôli prichádzajúcej katastrofe, ľudia nechali všetko ležať a
utiekli, vo výkladoch bliká vianočná výzdoba, ale reštaurácie, bary, všetko je
zatvorené a na ulici nestretneme živého človeka. Jediných podobných nám sme stretli
hneď na začiatku, smerovali do istého podniku, ktorý tiež zatvorili. Javi sa
ich pýta, či nevedia o festivale vína, ktorý má byť niekde tu neďaleko.
Nevedia, ale chlapec hneď niekomu zavolá, potom sa na nás otočí a vysvetlí, že
festival sa ešte koná, ale inde. Na námestí vidíme putiku, ktorú nám ale
neodporúčajú a tak neúspešne hľadáme. Z diaľky sa prázdnym mestom ozýva vyzváňajúci
starý telefón, zvoní a zvoní a nikto nedvíha. Rozmýšľame, či to nie je telefonát
pre nás. Možno chcú oznámiť ľuďom, ktorí ešte z mesta neodišli, že tak majú
urobiť. Telefón však nevieme nájsť a tak sa ukryjeme v putike, kde to žije.
Alkoholici sa pohromy neboja! Cestou k autu telefón opäť zvoní, vtedy si Javi
vzdychne, jasné, veď je telefón pre taxíky a naozaj, na ulici je v stene
zamknutá vitrínka s telefónom, pri nej stoji niekoľko taxíkov, prvý z nich
dvihne a odšoféruje na určené miesto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára