Tu už 30 rokov nie je hotel, tu žijeme my, utečenci vo vlastnej krajine

výstava: Utečenci vo vlastnej krajine autor: Andrea Kalinová miesto: Sanatórium Medea, Tskaltubo, Gruzínsko trvanie výstavy: 12. 10. - 26. 10. 2023 organizátor: Tskaltubo Art Festival

Od abcházsko-gruzínskej vojny uplynulo 30 rokov. Abcházsko je dodnes izolovanou a väčšinou sveta neuznanou krajinou. Pred občianskou vojnou v rokoch 1992 - 1993 žilo na jeho území vyše 250 tisíc etnických Gruzíncov, ktorí boli počas konfliktu nútení  nedobrovoľne opustiť svoje domovy. Stali sa z nich vysídlenci vo vlastnej krajine, takzvaní IDPs - "internally displaced persons". Gruzínska vláda musela nájsť rýchle „dočasné“ riešenie, a tak utečencov ubytovali do nemocníc, škôlok a najmä hotelov, liečebných domov a sanatórií. Rodiny, ktoré v Abcházsku bývali v rodinných domoch a vlastnili mandarínkové plantáže sa museli zmestiť do jednej izby. 

Výstava v jednom zo sanatórii zachytáva týchto nedobrovoľných obyvateľov kúpeľného mesta a prostredie, v ktorom žijú ako aj ich spomienky. 

Výstava bola podporená z verejných zdrojov FPU. 

 "Najpríjemnejšou spomienkou na toto miesto sú ľudia, s ktorými som tu žil. Často na nich spomínam - spolu sme sa zabávali, rozprávali, prešli sme tisíckami ťažkostí a niektorí zomreli. Spomínam si na všetkých. Ale aj tak sa mi každú noc sníva o Abcházsku."

"Keď sme sa presťahovali do tohto sanatória, mal som pocit, že som vo väzení. Bola som zvyknutá na otvorený priestor, keď máte svoj dom, všetko je vaše a zrazu musíte žiť v jednej miestnosti, ktorá vám slúži ako obývačka, spálňa, kuchyňa. Keď som si uvedomil, že sme tu všetci jednotní, všetci sme v problémoch, už pre mňa nebolo ťažké sa prispôsobiť."

"Hoci sme trpeli bolesťami, z nášho sanatória sa vždy ozýval spev. Miestni o nás hovorili - tí utečenci sú blázni, ako môžu spievať! Spoločné státie nás zachránilo. Keby nie to, tak by sme neprežili."

"Vojna sa začala 19. augusta a my sme sa sem presťahovali približne v polovici novembra. V Suchumi sa diala hrôza. Jedinou možnosťou bolo odísť vlakom až do Zugdidi. Vlak bol preplnený, so zhasnutými svetlami. Ležali sme pod sedadlami a nad hlavami nám lietali zbrane. Trvalo osem hodín, kým sme sa dostali do Ingiri. Trochu sme sa pohli, potom vlak zastavil a čakal, kedy sa hluk rozplynie, a potom pokračoval. Bola to cesta, ktorá sa nikdy neskončila."

"Je pre mňa ťažké hovoriť. Je veľmi ťažké hovoriť o minulosti. Čo som mal, čo mám. Za posledných 30 rokov som videl len ničenie."

"Bolo veľmi ťažké prijímať ľudí v núdzi. Robili sme všetko, čo sme mohli. Dňa 9. októbra 1992 prišiel prvý prúd vnútorne vysídlených osôb z Gagra-Gudauty a potom nasledovali ďalší. Rozdelili sme pre nich izby, vytvorili sme im podmienky, ako najlepšie sme vedeli."

"Keď sa začne vojna, je ťažké hovoriť o jej konci. Mali sme veľmi veľa práce. Teraz je Ukrajina pre mňa rovnakou bolesťou ako Abcházsko a Tskaltubo. Ak vás bolí pravá ruka, bolí vás celé telo."

Príďte si oddýchnuť! Fotoesej z Abcházska

Rozhodnutie navštíviť Abcházsko logicky vyústilo z nášho záujmu o kúpeľnú a rekreačnú architektúru tohto regiónu, práve tu sa nachádza stále v pôvodnom stave najväčší počet sanatórií a hotelov. V Sovietskom zväze bola táto subtropická krajina pri Čiernom mori najpopulárnejšou rekreačnou destináciou.

 

Suchumská promenáda tiež neprešla od vojny výraznejšou rekonštrukciou, napriek tomu počas dňa je na nej pomerne živo.

Do Abcházska sa dá dostať dvomi hraničnými prechodmi. Buď cez Soči s ruskými vízami, alebo pre nás, jednoduchším a lacnejším spôsobom, z Gruzínska cez most Inguri s dopredu vybaveným povolením od abcházskeho ministerstva zahraničných vecí. Tranzit nie je možný, v Gruzínsku sa dokonca považuje za trestný čin.

Na Inguri je prekvapivo rušno. Množstvo ľudí tu denne prekračuje hranicu, sú to najmä Gruzínci z prihraničného mesta Gali. Tam sa po konflikte, ako do jediného mesta, mohlo gruzínske obyvateľstvo vrátiť. Denne chodia do Zugdidi na trh predávať či nakupovať, ale i k lekárom, do banky. Zakaždým musia podstúpiť ponižujúcu cezhraničnú procedúru pri návrate do svojich domovov.

Gruzínsko a väčšina sveta nový štát nikdy neuznala a tým pádom je miesto hranice iba policajná stanica. Na druhej strane je naopak vybudovaná vojenská základňa s ruskými vojakmi, ktorí kladú nepríjemné otázky, ale nakoniec nás nechávajú vojsť do krajiny.

Abcházska strana hranice vyzerá ešte zanedbanejšie ako tá gruzínska. Tvoria ju najmä taxíky a maršrutky. Zisťujeme, že sa zmenil čas, je tu o hodinu viac, lebo Abcházci okrem ruského rubľa, ruského mobilného operátora, majú aj moskovský čas.

Máme namierené do hlavného mesta Sukhumi a rekreačných miest pri Čiernom mori Gagry a Pitsundy. Sukhumi pôsobí ospalým prímorským mestečkom ako každý, trochu zanedbaný rezort po sezóne. Ikonické budovy aj promenáda pri mori sú síce schátrané, ale je tam pomerne živo, starí páni hrajú šachy, kaviarne sú plné, ľudia vysedávajú na lavičkách a pozorujú more. Miestny Forrest Gump nám ukazuje svoje dva pasy, abcházsky a ruský. Cestovať však inde ako do Ruska nemôže, mohol by ísť do Venezuely alebo Nauru vtipkuje. To sú jedny z mála krajín, ktorý nezávislosť Abcházska uznali.

V centre mesta na najväčšom námestí je ako pamätník vojny ponechaná ruina parlamentu.

Pozdĺž námestia sú vystavené fotografie vzorných pracovníkov z celej krajiny. Sovietske časy tu cítiť výraznejšie.

 Vypálená budova parlamentu v hlavnom meste Suchumi stále pripomína vojnu o nezávislosť.

Námestie pred parlamentom v Suchumi je lemované veľkoformátovými fotografiami najlepších pracovníkov celej krajiny. 

Sovietske časy pripomínajú aj sochy Lenina, či uteráky na ktorých je Abcházsko znovu súčasťou ruskej riviéry. 

Od Sukhumi smerom k ruským hraniciam sú vybudované nové cesty, v lete jazdí aj vlak z Moskvy. Ruskí turisti sa ešte aj teraz kúpu v mori a sú v podstate jedinými návštevníkmi tejto subtropickej krajiny.

Autobusová a vlaková stanica v Suchumi. Okrem nákladných vlakov tu končí vlak z Moskvy. Smerom ku Gruzínsku už vlaky nepremávajú.

Aj v televízii sú ruské programy, Putin sa nám prihovára bez varovania cez obrazovku.

Rozmýšľame, či by sme z krajiny mali iný dojem, keby sme prišli zo Soči bez toho, aby sme poznali súvislosti. Takto však vnímame najmä prázdno, ktoré nás všade prenasleduje. Prázdne domy po vyhnaných Gruzíncoch, celé prázdne ulice či sídliská. Miesto očakávaných mandarínkových plantáži vidíme len polia zarastené burinou, zarastené cintoríny. Večer prázdne reštaurácie. Funkčné, ale už zatvorené hotely.

 Abcházsko bolo výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu a nachádza sa tu najväčší počet mozaikových autobusových zástaviek od významných gruzínskych architektov a sochárov.

 Jedáleň v najväčšom prímorskom komplexe Pitsunda stále pripomína sovietske časy.

Poslední otužilí rekreanti z Ruska v letovisku Pitsunda.

Na uliciach sú iba tri druhy billboardov: na jediného mobilného operátora; abcházskeho prezidenta a hrdinov, ktorí padli počas gruzínsko-abcházskej vojny.

V krajine sú len tri tipy bilbordov: na ruského mobilného operátora, vojnových hrdinov alebo prezidenta a množstvo prázdnych.

Lightbox s vojnovými hrdinami.

Po celej krajine je množstvo pamätníkov venovaných nezávislosti krajiny. Na tejto fotografií je jeden budúci pamätník a jeden už v rekonštrukcii. 

Ruskí turisti zavítajú najďalej do Sukhumi, ďalej smerom ku gruzínskym hraniciam necestujú. Krajina sa výrazne mení, je temnejšia a ešte vyprázdnenejšia. Kilometre neobrábaných polí, stopy po tankoch na stĺpoch elektrického vedenia.

My sme sa rozhodli na záver navštíviť dakedy populárne letovisko Ochamchira. Pred konfliktom v ňom žilo až 70 percent Gruzíncov. Mesto malo 30-tisíc obyvateľov, dnes len tri tisíc. Míňame opustený trinásť poschodový hotel, v samom centre nefunkčné ruské kolo. Tu už nie sú prázdne domy, ale celé ulice. Cudzinci sem už nezablúdia, a tak je síce ťažšie nájsť ubytovanie, zato ľudia sú prístupnejší a dá sa s nimi rozprávať aj o veciach, o ktorých sme sa predtým neodvážili.

Opustené ruské kolo v centre vyľudneného letoviska Ochamchira. 

V Ochamchire na rozdiel od turistickejšieho západu už naozaj cítiť postapokalypsu a beznádej tejto krajiny. Na rozpadnutej promenáde pozorujeme pochodujúce deti vo vojenských uniformách, preháňajúci sa pri pamätníku pod lešením, prázdne domy a v nich stále stopy po streľbe. Nás zas pozorujú tajní policajti, ktorí nás donútili vymazať fotografie opustených domov. A zároveň všade radosť, že sme vôbec prišli a pozvanie, príďte v lete, príďte sem dovolenkovať,  "Priyezzajťe otdykhat"! (приезжайте отдыхать)

Abcházsko bolo v čase Sovietskeho zväzu autonómnou republikou v rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. V roku 1990 vyhlásilo nezávislosť, čo samozrejme odmietli gruzínski  nacionalisti. V roku 1992 vypukli boje, keď gruzínska národná garda obsadila abcházske hlavné mesto Suchumi. Boje trvali rok a padlo v nich približne osemtisíc ľudí.  Abcházcom sa aj s pomocou dobrovoľníkov z iných časti Kaukazu, najmä kozákov a Čečencov, podarilo Gruzíncov vytlačiť. Vyše 250-tisíc Gruzíncov, ktorí tvorili takmer polovicu obyvateľstva, musela utiecť z krajiny. Abcházsku republiku ako samostatný štát uznali iba Rusko, Venezuela, Nikaragua, niekoľko malých  tichomorských štátov a ostatné neuznané krajiny ako Južné Osetsko, Národný Karabach, či Podnestersko.

Článok bol pôvodne publikovaný na stránke multikulti.sk

Permanentná rekreácia

Od abcházsko-gruzínskej vojny tento rok  uplynulo 25 rokov. Abcházsko je dodnes izolovanou a väčšinou sveta neuznanou krajinou. Pred občianskou vojnou v rokoch 1992 - 1993 žilo na jeho území vyše 250.tisíc etnických Gruzíncov, ktorí boli počas konfliktu nútení  nedobrovoľne opustiť svoje domovy. Stali sa z nich vysídlenci vo vlastnej krajine, takzvaní IDPs - "internally displaced persons". Gruzínska vláda musela nájsť rýchle „dočasné“ riešenie, a tak utečencov ubytovali do nemocníc, škôlok a najmä hotelov, liečebných domov a sanatórií. Rodiny, ktoré v Abcházsku bývali v rodinných domoch a vlastnili mandarínkové plantáže sa museli zmestiť do jednej izby. Provizórium trvá v mnohých prípadoch dodnes. V najväčšom kúpeľnom meste Gruzínska Tskaltube je 25 sanatórií a z toho 22 obývajú ľudia vysídlení v rámci vlastnej krajiny. Miesta, ktoré mali slúžiť na oddych či ozdravovanie sú dodnes nedobrovoľne obývané na trvalo. 

          Sanatórium Sakartvelo (Gruzínsko) v kúpeľoch Tskaltubo od architekta Meraba Chkhenkeliho bolo otvorené len niekoľko rokov pred vypuknutím konfliktu. Jedno z najväčších a v tom čase najmodernejších sanatórií je v súčasnosti asi v najkritickejšom, v podstate v havarijnom stave. Voda preteká poschodiami, jedno krídlo je už takmer prázdne, ľudí postupne premiestňujú do novostavieb.

 Relikvia schodiska pravdepodobne do pôvodného loby Hotelu Sputnik v Tbilisi ako dôsledok maximálneho využitia každého možného priestoru na bývanie.

 Improvizovaná kaplnka pod hotelom v kúpeľnom meste Borjomi.

  Sušenie prádla na chodbe v bývalom turistickom zariadení na Tbiliskom „mori“, ktoré je už dnes premenené na bytovku. Toto ako jedno z mála prešlo aj istou rekonštrukciou a dokonca byty, či skôr bývalé hotelové izby, si obyvatelia postupne odkupujú do súkromného vlastníctva.

Obyvateľky sanatória v Tskaltube s fotografiou domu jednej z nich v Abcházsku.  

  Improvizovaná kuchyňa na chodbe sanatória. Kuchyne vznikali najčastejšie na balkónoch alebo chodbách. Prvé roky im ešte varili a servírovali jedlo v hotelových reštauráciách, keďže sa predpokladalo, že vzniknutá situácia je dočasná. 

Nástenná maľba Sukhumi, hlavného mesta Abcházska, s ikonickou promenádou ako pripomienka domova. Vo väčšine sanatóriách sa dajú nájsť nápisy abcházskych miest.

Jeden z obyvateľov sanatória v Tskaltube. Väčšina ľudí nemá šancu sa zamestnať a tak sa celý deň v podstate len tak, zmeniť celý deň zabíjajú čas. 

   Fotografia syna, ktorý padol v bitke o Sukhumi v roku 1992.

  Väčšina Gruzíncov žijúcich v Abcházsku boli poľnohospodári  preto je okolie sanatórií plné záhrad a hospodárskych zvierat. Na farmárske účely prispôsobili altánky, detské ihriská či celé časti budov. 

Fotoesej bol pôvodne zverejnený na multikulti,sk

Ako nás gruzínsky Kunstbus zanechal v Kahketi

A sme naspäť. Vydržali sme bez Gruzínska niečo vyše pol roka, ale dlhšie sa nedalo a museli sme sa vrátiť. Ako zámienku sme si vybrali Tbiliské trienále súčasného umenia a samozrejme vinobranie.

Po prvom týždni aklimatizácie, keď sme absolvovali kúpele Tskaltsubo opustošené i tie funkčné, rýchloturistiku v Okatse kaňone, naše obľúbené letovisko Kobuleti ešte aj s kúpaním sa v mori na Mtsvane Kontskhi a samozrejme sídliská a obľúbené putiky v Tbilisi,  sa od nás oddelila Evička s Peťom, ktorí sa vracali do Bratislavy. 

My sme sa na ďalšie ráno odsťahovali z hostela s tým, že odteraz už neplánujeme nič a ani to, kde budeme bývať nasledujúcu noc. Batohy sme nechali v budove Centra pre súčasné umenie, odkiaľ v to ráno vyrážal "Kunstbus" plný gruzínskych i zahraničných umelcov smer Kakheti. Tam sa v ten deň konala akcia v starom divadle, ktoré si dedinčania sami postavili, ale ktoré tradične nikdy nefungovalo. Autobus bol starší než starý a cesta ním trvala aspoň o dve hodiny dlhšie ako sa predpokladalo. Samozrejme v dedinských strmých uličkách bol absolútne nepraktický a celkom zázrak, že sa nám do dediny Kvemo  Machkhaani podarilo doraziť. 

Na mieste na nás už čakala nastúpená celá dedina aj s ďalšími cestujúcimi, ktorí sa do dediny dostali oveľa rýchlejšie autami, či maršrutkou. Program začínal Rómeom a Júliou, adaptovanými na lokálne prostredie a predstavenie sa odohrávalo počas prechádzky dedinou, čím nám predstavili celú dedinu. Teda asi, lebo prekladateľ do angličtiny bol jeden  asi na 50 zahraničných návštevníkov. V podstate to bolo fuk, počasie bolo krásne, atmoška výborná, po dlhom čase sme stretli znova tých, čo sme sa s nimi v zime spoznali a cítili sme sa, akoby sme na Slovensku medzitým ani neboli. Budova divadla bola napriek nepoužívaniu vo veľmi dobrom stave, na tento deň v nej boli v rôznych útrobách všelijaké inštalácie, ktoré vyzerali, že ich vytvorila miestna ĽŠU, čo možno aj bola pravda. Teta vonku varila na ohni tartar (to je hmota, z ktorej sa následne robí aj churkela). Potom nás ešte vyslali s fotkou opustošenej budovy, ktorú sme si vybrali, zistiť jej históriu a napísať o nej príbeh. Na pomoc sme si zobrali Iuriho, nášho kamoša, ktorý rok dobrovoľničil v Žiline na Stanici. Zakecajúc sa so starými pánmi, ktorý hrali šach na autobusovej zastávke, už nám píše Bobra, že kde sa túlame, v divadle už prebieha improvizovaná supra, tak ak chceme niečo stihnúť, nech si pohneme. Fu, stihli sme! Supra sa odohrávala na pódiu divadla, syry, zelenina, ovocie a hlavne víno, zase raz veeeľa vína. Suprujúci si ani nevšimli, že robia krovie programu, kde sa prezentovali výsledky "brannej" hry: "čo si zistil o opustenom dome." 

Autobus už mal pomaly odchádzať, keď sa jeho posádka začala trochu rozpadávať. Nini (u ktorej sme mali spať) sa rozhodla, že ide do vedľajšieho mestečka do Sighnaghi za nejakým kamošom. Ďalšia skupina nás volala do susednej dediny na chatu a veľká skupina odchádzala do Telavi na hudobný festival. A my bez spacákov a batohov, niekde v strede Kakheti sme sa rozhodovali, u koho v Tbilisi prespíme (Bobre? tiež mala nejaký program), keď tu sme dostali ponuku, ktorá sa neodmieta. Najväčší miestny chlapík, ktorý nám doteraz nalieval víno z demižónu, ukázal prstom na nás: ty, ty a ty idete ku mne. Chvíľu rozhodovania (asi pol minúty), kukneme na Iuriho, ideš s nami? Ten sa zdráhal dlhšie, ale že tak keď ste si istí... A tak sme zakývali autobusu aj Nini a išli niekam do tmy za piatimi miestnymi mladíkmi. A onedlho sme už znova boli na tom správnom gruzínskom festivale.

 Chalani nás doviedli na tmavý dvor, niektorí zase niekam odbehli a kým sme sa spamätali, už sme sedeli za stolom. Rodičia veľkého nalievača pomaly začínali stôl zapĺňať dobrotami, ktoré vyťahovali nevedno odkiaľ, lebo ani normálnu kuchyňu v tomto dome nemali, iba letnú na verande. Zrazu sme započuli kotkodák a kvíííík a jejda, oni kvôli nám zabili nejakú sliepočku, teda dve, keďže sa zvuk ešte zopakoval. Zatiaľ sa vrátili chalani, ktorí dobehli s plnou igelitkou mäsa a domáci v priebehu pár minút na zvitku dreva z vinohradu len tak v strede dvora (ako žiadne ohnisko) upiekli šašlik. Šašlik šašlikov! Pokračovali sme návštevou vínnej pivnice (aj keď to je také vznešené slovo, proste tu je to nejaký kumbál, kde je víno). Veľká atrakcia pitie červeného až čierneho burčiaku z usušenej tekvice, jasné však všetko vyskúšame, keď tu zrazu z tekvice začali vyliezať opité osy. No, fu tak toto asi nie. Našťastie v tejto skupinke alergiu nikto nemá, ale i tak som si darovanú tekvicu s osím hniezdom vo vnútri nenechala zabaliť ako darček. Večer pokračoval jedením a pitím, riešila sa klasická otázka, ktorá si veľkého nalievača za manžela zoberie. O polnoci sa odrazu všetci chalani zdvihli a odišli. My sme sa pomaly vytrepali do izbietky, ktorá nám bola pridelená a kde nám bolo povolené spať aj zmiešane, ale dievčatá na jednej manželskej a chlapci na druhej. Heh, to bol nápad. Mamina nám chcela prideliť ešte nejaké negližé, ale to sme už odmietli. 

A potom sa spustila taká búrka, hromy, blesky! 

Veľký nalievač ešte asi do šiestej ráno s nádejou sedel pri televízii, kde si púšťal na plné gule gruzínsky dancefloor a dúfal, že sa na to ešte nejaká nevesta chytí. 

Druhý deň ráno sa prvý zobudil Zajo, nervózny a otravný, že my ostatní ešte spíme a chceme tak robiť ešte riadnu chvíľu. Však sme boli rozbití po tom večernom vinobraní. Danka ho poslala, aby sa ho zbavila, ale hlavne že sme po takej noci to bolo nevyhnutné, do obchodu aspoň pre dve fľašky Borjomi. My sme spali ďalej a Zajo sa nevracal. Vrátil sa o dve hodiny, zase jak činky, že on bol unesený do pálenice čače. 

A že my musíme ísť tiež, bo to sľúbil. Tak sme sa všetci pozviechali, na raňajky dojedli, čo ostalo z večera, tuším i dopili. Danka ešte bola pozrieť s mamičkou svinku, kravičku a celý statok, či by predsa len by nechcela ostať a za veľkého nalievača sa vydať, a potom šup ho na ďalšiu métu. Domáca pálenica. Idylický obrázok. Záhradka, na nej dve detičky, manželka  podáva nejaké jedlo a švárny pánko sedí pri sude a vyrába čaču. Na otázku, že čo metanol, etanol na nás len nechápavo kukne a už podáva čerstvú ešte teplú čaču. Dáme si len troška, radšej popíjame naďalej vínko, asi aj niečo jeme, ktovie, už sme zase v sureálnom slnečnom svete, kde čas neexistuje. Nakoniec sa nám z dediny nejakým zázrakom podarí dostať,  dokonca regulérnou maršrutkou. Danka sa nakoniec nevydala, ale za to máme fľašu čače vo vrecku, kyticu ruží, hrozno a granátové jablká a niektorí účastníci aj rôznych chrobákov v hlave. Už za tmy sme dorazili do Rustavi a odtiaľ nakoniec i do Tbilisi, našli sme si batohy a neviem, kde sme v tú noc spali... asi u Bobry, ale ktovie.

A! Ten autobus Kunstbus po ceste do Tbilisi havaroval! Nikomu sa nič nestalo, len sa museli všetci nejako dostopovať do Tbilisi. Proste Pevnosť Boyard pre každého účastníka zájazdu.

Gastro okienko

Keďže naša družina sa na svojich potulkách vo veľkej miere venuje hedonistickým zážitkom, kde okrem horúcich kúpeľov patrí najmä degustovanie miestnej kuchyne a vína, chceli by sme sa aj s vami podeliť o gruzínsku gastronómiu, ktorá je pre nás jedna z najzaujímavejších na ktoré sme natrafili. Jedlá sa odporúčame naučiť po gruzínsky, keďže anglické preklady sú často veľmi zavádzajúce a neochutnať miestne špeciality, by bolo naozaj škoda. Takže sa netreba báť a vyskúšať všetko! 

Potraviny sa najlepšie a najlacnejšie nakupujú na miestnych trhoch, kde sa dá zohnať naozaj všetko.  Zelenina, ovocie, bylinky a syry sú čerstvé, lokálne. Maximálnu cestu prešli granátové jablká z Azerbajdžanu. Tie najsladšie sú malé tmavé zošuverené. Čerstvé bylinky, najmä koriander, ktorý Gruzínci dávajú takmer do každého jedla, predávajú babičky na každom rohu. Netreba sa báť zájsť aj do rôznych zákutí, práve tam sa často krát nachádzajú najzaujímavejšie miesta. Ako napríklad v Tbilisi na Dezerter bazáre sa na takomto mieste predáva výborné a veľmi lacné víno (liter za 2,50 lari). Veľké supermarkety sú predražené a to sa týka najmä ovocia a zeleniny.

Podobne sa oplatí postupovať aj pri výbere reštaurácie (ak sa to dá tak nazvať). Väčšinou platí pravidlo, že čím viac ošumtelý je interiér, čím viac domácich (najmä mužov v strednom a vyššom veku) je v ňom, tým je kuchyňa lepšia a lacnejšia. Klasikou sú kupé pre tých, ktorý chcú mať súkromie. Víno a čaču si treba pýtať domácu. 

Samozrejme najlepšie je jesť v rodine, zažiť tradičnú supru, kde sa stôl prehýba pod taniermi. Gruzínci nenosia jedlo na stôl postupne, ale pokladajú všetky taniere na seba. Každý má malý tanierik, kde si nakladá zo všetkého. Pije sa najmä víno biele a to na ex.

A teda tu sú tie gruzínske jedlá:

chačapuri (imeruli, adžaruli, megruli) - najtradičnejšie gruzínske jedlo, ktoré sa predáva všade a  rôznych veľkostí. Je to chlebová placka plnená slaným syrom Sulguni. Chačapuri imeruli má len jednu vrstvu syru, megruli ju má dvojitú vo vnútri aj na vrchu. Špecialitou je chačapuri adžaruli, ktoré má tvar "loďky", do ktorej sa rozklepne vajíčko a pridá maslo.

lobiani - chlebová placka plnená fazuľou, špecialita regiónu Racha. Do pravého lobiani rachuli sa pridáva aj slanina.

puri, lavaš - gruzínsky chlieb, pečený v tradičnej peci

čurčchela - tradičná gruzínska sladkosť, ktorá pripomína tvarom sviečky alebo klobásy, prezývané aj gruzínske snickers. Sú to lieskové alebo vlašské orechy navlečené na nitke a máčané v hroznovom mušte zmiešanom s múkou ak máte šťastie, nájdete ich aj zo šťavy z granátového jablka. najlepšie sú na jeseň, v čase vinobrania a to najmä v Kakheti.

tklapi - sušené lisované ovocie väčšinou v tvare kruhového "obrusu"

lobio - hustá fazuľová polievka až kaša, ochutená bylinkami. Sú varianty so slaninou alebo orechmi
kharčo - pikantná hovädzia polievka gulášového typu. Megrelianské kharčo je hustejšie, menej pikantné a najmä orechové. Podáva sa v približne pol litrových tanieroch, takže vystačí ako hlavné jedlo

ostri - bravčové mäso v pikantnej šťave, pripomínajúcej guláš

khinkali - Pirohy plnené mletým mäsom a bylinkami. Musia sa jesť čerstvé. Chytia sa do ruky, otočia, okorenia o potom z nich treba opatrne vypiť vývar. Konce sa nejedia. Sú aj vegetariánske verzie so syrom, hríbmi alebo syrom.

čikirtma - kuracia polievka so žĺtkami

šašlik (mtsvadi) - kúsky mäsa (bravčové, kuracie, teľacie, baranie) napichnuté na kovových "nožoch" pečené väčšinou na otvorenom ohni, podávajú sa k nim omáčky tkemali: kyslá omáčka z nezrelých ringlot (sliviek), cesnaku, koriandra, kôpru (je aj červená varianta zo zrelých sliviek, viac sladká), satsibeli: omáčka z paradajok, cesnaku a korenia. Niekde sa mieša s gruzínskym korením adžika. Je to taký gruzínsky kečup.

svanetská soľ, adžika - Gruzínci používajú tieto dve korenia takmer do všetkých jedál. Svanetská soľ je soľ ochutená zmesou korenia ako koriander, cesnak, grécke seno, červená paprika, rasca, nechtík, kôpor. Adžika je zelená alebo červená, pikantná zmes korenia. Okrem už spomínaných korení sa do nej pridáva najmä chilli, niekedy orechy.

pchali - je studené predjedlo, ktoré sa robí z rôznej zeleniny. napríklad špenátové, cviklové. Vždy zmiešané s orechami. Pchali badrižáni sú grilované baklažány plnené orechovou plnkou. 

šalát - klasický šalát je z uhoriek a paradajok, občas cibule a byliniek. výborná je verzia s orechami

odžachuri - mäso so zemiakmi, niečo ako živánska

khaši - Polievka na opicu. Vývar z držiek s cesnakom. Len pre drsňákov.

Gruzínske víno, najmä biele môže byť prekvapením. Keďže je robené na šupkách, jeho farba je oranžová a má aj inú chuť. Červené víno od toho európskeho nie je až tak odlišné aj keď býva sladšie. Najčastejšie je saperavi z oblasti Kahketi. Špecialitou je sladšia a lahodnejšia Khvančkara, ktorá je však omnoho drahšia a odporúča sa ju ísť degustovať priamo k vinárom do oblasti Racha.

Čo sa týka tvrdého alkoholu gruzínsky koňak miestni bežne nepijú. Obľúbenejšia je čača, čo je pálenka z vínnych výliskov (terkelica). Na trhoch sa predáva vo fľaškách od cocacoly. Pol litra stojí 3 lari. Aj v reštauráciach si treba pýtať vždy domácu, aby ste nedostali vodku.

Gruzínci obľubujú veľmi sladké nealkoholické nápoje, klasikou je estragónová krikľavo zelená malinovka. Špecialitou je Lagidze: sirupy rôznych chutí (krém, čokoláda, estragón) riedené sódovkou. 

Tak dobrú chuť, nenechajte sa dlho ponúkať! Abstinenti a vegetariáni to budú mať ťažšie, ale aspoň tí vegetariáni by mohli prežiť.