Tu už 30 rokov nie je hotel, tu žijeme my, utečenci vo vlastnej krajine

výstava: Utečenci vo vlastnej krajine autor: Andrea Kalinová miesto: Sanatórium Medea, Tskaltubo, Gruzínsko trvanie výstavy: 12. 10. - 26. 10. 2023 organizátor: Tskaltubo Art Festival

Od abcházsko-gruzínskej vojny uplynulo 30 rokov. Abcházsko je dodnes izolovanou a väčšinou sveta neuznanou krajinou. Pred občianskou vojnou v rokoch 1992 - 1993 žilo na jeho území vyše 250 tisíc etnických Gruzíncov, ktorí boli počas konfliktu nútení  nedobrovoľne opustiť svoje domovy. Stali sa z nich vysídlenci vo vlastnej krajine, takzvaní IDPs - "internally displaced persons". Gruzínska vláda musela nájsť rýchle „dočasné“ riešenie, a tak utečencov ubytovali do nemocníc, škôlok a najmä hotelov, liečebných domov a sanatórií. Rodiny, ktoré v Abcházsku bývali v rodinných domoch a vlastnili mandarínkové plantáže sa museli zmestiť do jednej izby. 

Výstava v jednom zo sanatórii zachytáva týchto nedobrovoľných obyvateľov kúpeľného mesta a prostredie, v ktorom žijú ako aj ich spomienky. 

Výstava bola podporená z verejných zdrojov FPU. 

 "Najpríjemnejšou spomienkou na toto miesto sú ľudia, s ktorými som tu žil. Často na nich spomínam - spolu sme sa zabávali, rozprávali, prešli sme tisíckami ťažkostí a niektorí zomreli. Spomínam si na všetkých. Ale aj tak sa mi každú noc sníva o Abcházsku."

"Keď sme sa presťahovali do tohto sanatória, mal som pocit, že som vo väzení. Bola som zvyknutá na otvorený priestor, keď máte svoj dom, všetko je vaše a zrazu musíte žiť v jednej miestnosti, ktorá vám slúži ako obývačka, spálňa, kuchyňa. Keď som si uvedomil, že sme tu všetci jednotní, všetci sme v problémoch, už pre mňa nebolo ťažké sa prispôsobiť."

"Hoci sme trpeli bolesťami, z nášho sanatória sa vždy ozýval spev. Miestni o nás hovorili - tí utečenci sú blázni, ako môžu spievať! Spoločné státie nás zachránilo. Keby nie to, tak by sme neprežili."

"Vojna sa začala 19. augusta a my sme sa sem presťahovali približne v polovici novembra. V Suchumi sa diala hrôza. Jedinou možnosťou bolo odísť vlakom až do Zugdidi. Vlak bol preplnený, so zhasnutými svetlami. Ležali sme pod sedadlami a nad hlavami nám lietali zbrane. Trvalo osem hodín, kým sme sa dostali do Ingiri. Trochu sme sa pohli, potom vlak zastavil a čakal, kedy sa hluk rozplynie, a potom pokračoval. Bola to cesta, ktorá sa nikdy neskončila."

"Je pre mňa ťažké hovoriť. Je veľmi ťažké hovoriť o minulosti. Čo som mal, čo mám. Za posledných 30 rokov som videl len ničenie."

"Bolo veľmi ťažké prijímať ľudí v núdzi. Robili sme všetko, čo sme mohli. Dňa 9. októbra 1992 prišiel prvý prúd vnútorne vysídlených osôb z Gagra-Gudauty a potom nasledovali ďalší. Rozdelili sme pre nich izby, vytvorili sme im podmienky, ako najlepšie sme vedeli."

"Keď sa začne vojna, je ťažké hovoriť o jej konci. Mali sme veľmi veľa práce. Teraz je Ukrajina pre mňa rovnakou bolesťou ako Abcházsko a Tskaltubo. Ak vás bolí pravá ruka, bolí vás celé telo."

Príďte si oddýchnuť! Fotoesej z Abcházska

Rozhodnutie navštíviť Abcházsko logicky vyústilo z nášho záujmu o kúpeľnú a rekreačnú architektúru tohto regiónu, práve tu sa nachádza stále v pôvodnom stave najväčší počet sanatórií a hotelov. V Sovietskom zväze bola táto subtropická krajina pri Čiernom mori najpopulárnejšou rekreačnou destináciou.

 

Suchumská promenáda tiež neprešla od vojny výraznejšou rekonštrukciou, napriek tomu počas dňa je na nej pomerne živo.

Do Abcházska sa dá dostať dvomi hraničnými prechodmi. Buď cez Soči s ruskými vízami, alebo pre nás, jednoduchším a lacnejším spôsobom, z Gruzínska cez most Inguri s dopredu vybaveným povolením od abcházskeho ministerstva zahraničných vecí. Tranzit nie je možný, v Gruzínsku sa dokonca považuje za trestný čin.

Na Inguri je prekvapivo rušno. Množstvo ľudí tu denne prekračuje hranicu, sú to najmä Gruzínci z prihraničného mesta Gali. Tam sa po konflikte, ako do jediného mesta, mohlo gruzínske obyvateľstvo vrátiť. Denne chodia do Zugdidi na trh predávať či nakupovať, ale i k lekárom, do banky. Zakaždým musia podstúpiť ponižujúcu cezhraničnú procedúru pri návrate do svojich domovov.

Gruzínsko a väčšina sveta nový štát nikdy neuznala a tým pádom je miesto hranice iba policajná stanica. Na druhej strane je naopak vybudovaná vojenská základňa s ruskými vojakmi, ktorí kladú nepríjemné otázky, ale nakoniec nás nechávajú vojsť do krajiny.

Abcházska strana hranice vyzerá ešte zanedbanejšie ako tá gruzínska. Tvoria ju najmä taxíky a maršrutky. Zisťujeme, že sa zmenil čas, je tu o hodinu viac, lebo Abcházci okrem ruského rubľa, ruského mobilného operátora, majú aj moskovský čas.

Máme namierené do hlavného mesta Sukhumi a rekreačných miest pri Čiernom mori Gagry a Pitsundy. Sukhumi pôsobí ospalým prímorským mestečkom ako každý, trochu zanedbaný rezort po sezóne. Ikonické budovy aj promenáda pri mori sú síce schátrané, ale je tam pomerne živo, starí páni hrajú šachy, kaviarne sú plné, ľudia vysedávajú na lavičkách a pozorujú more. Miestny Forrest Gump nám ukazuje svoje dva pasy, abcházsky a ruský. Cestovať však inde ako do Ruska nemôže, mohol by ísť do Venezuely alebo Nauru vtipkuje. To sú jedny z mála krajín, ktorý nezávislosť Abcházska uznali.

V centre mesta na najväčšom námestí je ako pamätník vojny ponechaná ruina parlamentu.

Pozdĺž námestia sú vystavené fotografie vzorných pracovníkov z celej krajiny. Sovietske časy tu cítiť výraznejšie.

 Vypálená budova parlamentu v hlavnom meste Suchumi stále pripomína vojnu o nezávislosť.

Námestie pred parlamentom v Suchumi je lemované veľkoformátovými fotografiami najlepších pracovníkov celej krajiny. 

Sovietske časy pripomínajú aj sochy Lenina, či uteráky na ktorých je Abcházsko znovu súčasťou ruskej riviéry. 

Od Sukhumi smerom k ruským hraniciam sú vybudované nové cesty, v lete jazdí aj vlak z Moskvy. Ruskí turisti sa ešte aj teraz kúpu v mori a sú v podstate jedinými návštevníkmi tejto subtropickej krajiny.

Autobusová a vlaková stanica v Suchumi. Okrem nákladných vlakov tu končí vlak z Moskvy. Smerom ku Gruzínsku už vlaky nepremávajú.

Aj v televízii sú ruské programy, Putin sa nám prihovára bez varovania cez obrazovku.

Rozmýšľame, či by sme z krajiny mali iný dojem, keby sme prišli zo Soči bez toho, aby sme poznali súvislosti. Takto však vnímame najmä prázdno, ktoré nás všade prenasleduje. Prázdne domy po vyhnaných Gruzíncoch, celé prázdne ulice či sídliská. Miesto očakávaných mandarínkových plantáži vidíme len polia zarastené burinou, zarastené cintoríny. Večer prázdne reštaurácie. Funkčné, ale už zatvorené hotely.

 Abcházsko bolo výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu a nachádza sa tu najväčší počet mozaikových autobusových zástaviek od významných gruzínskych architektov a sochárov.

 Jedáleň v najväčšom prímorskom komplexe Pitsunda stále pripomína sovietske časy.

Poslední otužilí rekreanti z Ruska v letovisku Pitsunda.

Na uliciach sú iba tri druhy billboardov: na jediného mobilného operátora; abcházskeho prezidenta a hrdinov, ktorí padli počas gruzínsko-abcházskej vojny.

V krajine sú len tri tipy bilbordov: na ruského mobilného operátora, vojnových hrdinov alebo prezidenta a množstvo prázdnych.

Lightbox s vojnovými hrdinami.

Po celej krajine je množstvo pamätníkov venovaných nezávislosti krajiny. Na tejto fotografií je jeden budúci pamätník a jeden už v rekonštrukcii. 

Ruskí turisti zavítajú najďalej do Sukhumi, ďalej smerom ku gruzínskym hraniciam necestujú. Krajina sa výrazne mení, je temnejšia a ešte vyprázdnenejšia. Kilometre neobrábaných polí, stopy po tankoch na stĺpoch elektrického vedenia.

My sme sa rozhodli na záver navštíviť dakedy populárne letovisko Ochamchira. Pred konfliktom v ňom žilo až 70 percent Gruzíncov. Mesto malo 30-tisíc obyvateľov, dnes len tri tisíc. Míňame opustený trinásť poschodový hotel, v samom centre nefunkčné ruské kolo. Tu už nie sú prázdne domy, ale celé ulice. Cudzinci sem už nezablúdia, a tak je síce ťažšie nájsť ubytovanie, zato ľudia sú prístupnejší a dá sa s nimi rozprávať aj o veciach, o ktorých sme sa predtým neodvážili.

Opustené ruské kolo v centre vyľudneného letoviska Ochamchira. 

V Ochamchire na rozdiel od turistickejšieho západu už naozaj cítiť postapokalypsu a beznádej tejto krajiny. Na rozpadnutej promenáde pozorujeme pochodujúce deti vo vojenských uniformách, preháňajúci sa pri pamätníku pod lešením, prázdne domy a v nich stále stopy po streľbe. Nás zas pozorujú tajní policajti, ktorí nás donútili vymazať fotografie opustených domov. A zároveň všade radosť, že sme vôbec prišli a pozvanie, príďte v lete, príďte sem dovolenkovať,  "Priyezzajťe otdykhat"! (приезжайте отдыхать)

Abcházsko bolo v čase Sovietskeho zväzu autonómnou republikou v rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. V roku 1990 vyhlásilo nezávislosť, čo samozrejme odmietli gruzínski  nacionalisti. V roku 1992 vypukli boje, keď gruzínska národná garda obsadila abcházske hlavné mesto Suchumi. Boje trvali rok a padlo v nich približne osemtisíc ľudí.  Abcházcom sa aj s pomocou dobrovoľníkov z iných časti Kaukazu, najmä kozákov a Čečencov, podarilo Gruzíncov vytlačiť. Vyše 250-tisíc Gruzíncov, ktorí tvorili takmer polovicu obyvateľstva, musela utiecť z krajiny. Abcházsku republiku ako samostatný štát uznali iba Rusko, Venezuela, Nikaragua, niekoľko malých  tichomorských štátov a ostatné neuznané krajiny ako Južné Osetsko, Národný Karabach, či Podnestersko.

Článok bol pôvodne publikovaný na stránke multikulti.sk

Permanentná rekreácia

Od abcházsko-gruzínskej vojny tento rok  uplynulo 25 rokov. Abcházsko je dodnes izolovanou a väčšinou sveta neuznanou krajinou. Pred občianskou vojnou v rokoch 1992 - 1993 žilo na jeho území vyše 250.tisíc etnických Gruzíncov, ktorí boli počas konfliktu nútení  nedobrovoľne opustiť svoje domovy. Stali sa z nich vysídlenci vo vlastnej krajine, takzvaní IDPs - "internally displaced persons". Gruzínska vláda musela nájsť rýchle „dočasné“ riešenie, a tak utečencov ubytovali do nemocníc, škôlok a najmä hotelov, liečebných domov a sanatórií. Rodiny, ktoré v Abcházsku bývali v rodinných domoch a vlastnili mandarínkové plantáže sa museli zmestiť do jednej izby. Provizórium trvá v mnohých prípadoch dodnes. V najväčšom kúpeľnom meste Gruzínska Tskaltube je 25 sanatórií a z toho 22 obývajú ľudia vysídlení v rámci vlastnej krajiny. Miesta, ktoré mali slúžiť na oddych či ozdravovanie sú dodnes nedobrovoľne obývané na trvalo. 

          Sanatórium Sakartvelo (Gruzínsko) v kúpeľoch Tskaltubo od architekta Meraba Chkhenkeliho bolo otvorené len niekoľko rokov pred vypuknutím konfliktu. Jedno z najväčších a v tom čase najmodernejších sanatórií je v súčasnosti asi v najkritickejšom, v podstate v havarijnom stave. Voda preteká poschodiami, jedno krídlo je už takmer prázdne, ľudí postupne premiestňujú do novostavieb.

 Relikvia schodiska pravdepodobne do pôvodného loby Hotelu Sputnik v Tbilisi ako dôsledok maximálneho využitia každého možného priestoru na bývanie.

 Improvizovaná kaplnka pod hotelom v kúpeľnom meste Borjomi.

  Sušenie prádla na chodbe v bývalom turistickom zariadení na Tbiliskom „mori“, ktoré je už dnes premenené na bytovku. Toto ako jedno z mála prešlo aj istou rekonštrukciou a dokonca byty, či skôr bývalé hotelové izby, si obyvatelia postupne odkupujú do súkromného vlastníctva.

Obyvateľky sanatória v Tskaltube s fotografiou domu jednej z nich v Abcházsku.  

  Improvizovaná kuchyňa na chodbe sanatória. Kuchyne vznikali najčastejšie na balkónoch alebo chodbách. Prvé roky im ešte varili a servírovali jedlo v hotelových reštauráciách, keďže sa predpokladalo, že vzniknutá situácia je dočasná. 

Nástenná maľba Sukhumi, hlavného mesta Abcházska, s ikonickou promenádou ako pripomienka domova. Vo väčšine sanatóriách sa dajú nájsť nápisy abcházskych miest.

Jeden z obyvateľov sanatória v Tskaltube. Väčšina ľudí nemá šancu sa zamestnať a tak sa celý deň v podstate len tak, zmeniť celý deň zabíjajú čas. 

   Fotografia syna, ktorý padol v bitke o Sukhumi v roku 1992.

  Väčšina Gruzíncov žijúcich v Abcházsku boli poľnohospodári  preto je okolie sanatórií plné záhrad a hospodárskych zvierat. Na farmárske účely prispôsobili altánky, detské ihriská či celé časti budov. 

Fotoesej bol pôvodne zverejnený na multikulti,sk